Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Pretože šťastie trvá krátko a smútok pretrváva... 2. Kapitola

09.03.2010 (20:45) • BlackRosexq • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1488×

EDIT: Článek neprošel korekcí.

2. Kapitola

Dokonalé, zelené oči vábiace ma k sebe, bezchybné telo, očarujúci šarm. Pocity, ktoré som cítila, pocity, ktoré boli neznámou etapou môjho života rozžiarili myseľ, mozog, život. Fantázia pracovala a ukladala si dokonalosť stajacu pred mojimi dverami do pamäti. Zvonivý hlas chlapca stojaceho vedľa môjho bôžika som vní mala len okraj ovo, kládla si otázku položenú mnohý, ďalšími predo mnou. Existuje láska na prvý pohľad?

Tvár muža, do ktorej som práve v týchto sekundách pozerala sa nepodobala na ostatné, vyčnievala z davu. Predošlý inštinkt sklopiť zrak, začervenať sa a odísť, ktorému ma učili v prítomnosti mužov som necítila, zažala nový, oveľa, oveľa lepší. Pocit blízkosti, pocit tak nádherný a naplňujúci, že predošlé životné problémy sa stali malichernosťami. Nič nebolo dôležitejšie, ako táto chvíľa, nič – ba ani moja Fantázia, miesto, ktoré by som ešte pred malou chvíľou nedala nikomu – nestálo zato odvrátiť zrak, odtiahnuť oči od dokonalosti – mojej dokonalosti. Nebol by to hriech?, pýtala som sa v duchu zatiaľ, čo chlapec – logicky vyplývajúc mužov kamarát – nešikovne stál a snažil sa upriamiť našu pozornosť na jeho detskú tváričku.

„Haló? Ľudia? Edward.“ Zatriasol Edwardom, svojím kamarátom, ktorý sa konečne spamätal a napravil výraz na svojej tvári. Vyčaroval lišiacky úsmev, a hoci som sa s ním poznala len pár sekúnd, zdal sa mi  nepoznano známy.

„Mark stíchni!“ skríkol Edward, zatiaľ, čo ja som sa začínala rozplývať nad jeho dokonalým menom, vlasmi, no najmä, nad talentom, ktorý v sebe skrýval. Bol dôkazom, že Boh existuje. Hoc neúmyselne, stále som bola v tranze, som sa usmiala, roztiahla pery do dlhého, velikánskeho úsmevu, ktorý mi závidela väčšia časť žien v našej rodine.

„Ahoj, ja som Edward a tento skunk, ktorý nevie nikdy prestať kecať,“ pozrel sa na svojho kamaráta, ktorý mu vetu odplatil veľkou grimasou, „je Mark. Môj najlepší priateľ a rodina v jednom.“ Slovnému spojeniu priateľ a rodina v jednom som síce neporozumela, no zväčšila svoj úsmev na maximum, zaslúžil si ho. Poobzerala som sa dookola, zobrala tašku a vysadla z môjho starého auta. Hlavou mi prebehli spomienky na predchádzajúce problémy: Čo o mne budú hovoriť? Čo si o mne pomyslia? Čo povedia na moje auto? Kútiky sa dvihli už len pri pomyslení na problémy, ktoré mám teraz, práve v tejto chvíli. Je to irónia alebo sarkazmus života? Je to osud alebo náhoda?

Zabuchla som modré, po koncoch zhrdzavené dvere auta, pričom sa malé čiastočky prahu vzniesli do vzduchu a postavila sa zoči-voči mužovi, na ktorom som oficiálne závislá od prvého okamihu nášho stretnutia.

„Ja som Isabella a rada ťa spoznávam,“ nadhodila som, podala mu ruku a dokončila svoju myšlienku, „a dúfam, že moje auto ťa nevystraší až tak, že odo mňa v nasledujúcom okamihu utečieš.“ V hlave mi vírili spomienky na detstvo, na roky pred oným rozhodnutím, roky, ktoré som žila predtým, ako som stretla Edwarda a jeho bláznivého kamaráta Marka. Kedy naposledy som sa takto správala? Kedy som si dovolila humor? Kedy som sa nebála dotknúť muža, bez toho aby mi to otec dovolil?

Vo chvíli, ako mi opätoval úsmev a dotkol sa mojej ruky, sa myšlienky, spomienky, všetko, čo som mala v hlave rozpŕchlo do všetkých, možných smerov. Stratila som pojem o čase, svete, roku, hodine, všetku svoju pozornosť som sústreďovala len a len na Edwarda, moju a jeho ruku. Celý svet sa zmestil do jedného zoznámenia, už dlho používaného podania ruky.

„Ľudia! Edward, Isabella?“ vysoký tón Markovho hlasu nás prebudil zo zasnenia, vtiahol do krutej reality. Nechápavo sme sa pozreli Markovým smerom, na čo nám odpovedal prostou vetou: „O chvíľu bude zvoniť!“ Zostala som ako obarené, stihla vykoktať najdôležitejšiu otázku v mojom živote, otázku, ktorá zapríčinila všetky radosti a strasti budúceho života.

„Akú máš hodinu?“ úsmev na Edwardovej tvári sa po mojej otázke rozšíril o čosi viac. Naskytujúc sa mi otázka, ako môže mať niekto taký dlhý úsmev, som čakala na odpoveď. Zostal ako omámený, čas, ktorý strávil pozeraním doblba som mohla počítať sa desiatky sekúnd.

„Matematiku. A ty?“ Fantázia mi už dávno nechýbala, no po zistení, že prvá hodina v mojej bývalej nočnej more je angličtina a nie matematika sa znova hlásila o slovo. Prebodávala si cestu vpred, cestu do môjho vedomia.

„Angličtinu.“ Úsmev, ktorý zdobil Edwardovu tvár sa stratil, mračil sa.

Isabelle sa to páčilo – mráči sa pretože nemôže byť s ňou – no musela priznať, že odísť od Edwarda jej tiež bude robiť značné problémy. Usmiala sa, pozdvihla náladu ďalšou, dôležitou otázkou.

„A druhá?“ Edwardovi sa znovu na tvári objavil lišiacky úsmev, no ešte predtým, ako vyslovil odpoveď sa zahľadel Isabelle do očí. Streli sa pohľady, stretli sa srdcia.

Na prázdnom parkovisku pršalo, dažďové kvapky cupitali po čiernej asfaltovej ceste. Kde-tu z mláčok vykúkali bublinky, rozmnožovali sa veľkou rýchlosťou. Obloha potemnela a z mrakov sa spustil oveľa väčší, horšie vyzerajúci dážď. Neďaleko veľkého stromu, pred modrým, staručkým autíčkom, krčia sa tri postavy. Postavy zahalené mokrými vetrovkami, postavy zahalené rúškom dokonalosti. Stretli sa pohľady, stretli sa srdcia.

Isabella a Edward, stojaci blízko seba, nevedeli pohnúť brvou, nie tož niečo povedať. Ich oči sa vpíjali do rozdielnych duší, vzbĺkol oheň. Zapálil každý kúsoček tiel, každý kúsok mysle. Zhoreli do tla, začali nový začiatok – z prachu, z piesku. Vzbudili v sebe nádej, našli lásku, zasadili vášeň. Okamih, ktorý zmenil ich životy – prevrátil ich naruby – trvá, zdokonaľuje dokonalú chvíľu.

„Edward, o chvíľu zvoní. Nestíhame!“ Markov hlas prerušil putá, nechal krajinu oddýchnuť. Oheň učinil svoje, prach sa obracia. Nechal ich vydýchnuť, nechal ich vzkriesiť hlad.

„Pravdaže, už idem. Takže akú máš...“ Isabella mu skočila do reči, vyžiarila na tvári radostný úsmev. Nevedela, no tušila, niekde v hĺbku duše cítila, že druhú hodinu budú spolu, oddávať sa ohňu, prachu, piesku.

„Prírodopis!“ zazvonil jej hlas, Edwardovi zablyšťali oči. Otočil sa, posledný krát pozrel na Isabellu a rýchlym krokom odpochodoval z parkoviska.

Isabella stála sama, v daždi, šťastná. Rýchlosťou dravej šelmy zhodila ruksak – nechcela predsa zmeškať – hľadala navigačný papierik. Zošúverený sa krčil v strede jej tašky, čakal na veľkú úlohu. Isabella ho rýchlymi pohybmi vytiahla, smerovala naznačenou trasou. Mama sa o všetko postarala.

Zadýchaná od rýchleho, mne prispôsobeného behu som vošla do triedy plnej namyslených, namosúrených, no najmä veľa si mysliacich detsiek. Moje oneskorenie mi v tomto prípade prišlo vhod. Sadla som si do voľnej lavice, mohla sa ponoriť do mojej a teraz už aj Edwardovej Fantázie.

Oprela som ruky o lavicu, zložila hlavu. Prvý deň v škole, ktorý som mala stráviť spoznávaním a skúmaním som nepočúvala, nedávala pozor. Lietala som v slnkom rozžiarenej krajine, cítila vôňu tulipánov, vôňu riek, vodopádov, stromov, krok, nezabudnuteľnú vôňu Edwarda – môjho... Hoci som nevedela, čo sme, na akej sme vlne, nemohla som nemyslieť. Lietala som spolu s Edwardom, mojím rozprávkovým princom, behala po zelenej trávičke, ktorej šteklenie prebúdzalo všetky zmysli, ba dokonca aj šiesty, doteraz nepoznaný. Všetky kroky, ktoré som spravila, všade, kde som sa pohla, všade bolo on, môj anjel.

Bol to anjel, kto prebudil moje zmysly,

človek, ktorý si na rozdiel od iných myslí,

že prvý pohľad je len klam, veľké nedorozumenie,

pre mňa však znamenal hmotné snenie.

Obrátil naruby nie len sen alebo aj krutú realitu,

spravil dieru, do ktorej dám želiezko toho najtvrdšieho nitu.

Založil základy, na ktorých budujem, spravujem a staviam,

osudu sa s veľkou vďakou a pýchou klaniam.

Vykúpenie v podobe jeho duše, tela, veršov v básni,

celý svet je nie len krásny,

ale aj láskavý a plný nádeje,

z Fantázie už dávno odvial temné záveje.

Je len on a ja, naša cesta plná kameňov a rán,

je len život v podobe ostrých hrán,

je len on a ja, život mnohých strán,

je len láska a náš nepoškvrnený chrám.

„Slečna Swan?“ Fantázia sa rozplynula, namiesto kamienkov a tulipánov som uvidela sivú, školskú lavicu. Vzdychla som si, pozrela hore. V hlave mi stále blúdili myšlienky na Edwarda, Fantáziu, našu krajinu, na verše, ku ktorým ma inšpiroval.

„Dúfam, že Vás neruším! Nerád by som v niečom prekážal,“ hovoril, ako Boh a správal sa ako cár. Moje nádeje o učiteľoch odkráčali, ako odkráčal aj strach a bolesť. Ruka v ruke ma opustili, nechali s... Znovu sa mi to vedomia prešvihla nádej a viera z podvedomia. Učiteľ neznamenal nič, len úbohú bábiku, ktorá sa zmenila sa  obrovský dub, snenie v realite sa znovu dostalo pod moju kontrolu.

„Isabella!“ šumenie, presne tak mi znel učiteľov hlas, presne tak ako piesne vody, nárek rýb či utrpenie vtákov. Na stotinu sekundy sa v mojej hlave zrodila vernosť národu, vernosť dobrote, no najmä, vernosť otcovým slovám. Zdvihla som hlavu, pokrútila ňou snažiac sa vyhnúť nechceným spomienkam, pozrela na učiteľa. Skláňal sa nad lavicou, gánil o sto šesť.

„Prepáčte pán učiteľ, zamyslela som sa.“ V celej triede nastal rehot. Každý sa smial, na mne, zobrali mi slová z jazyka. Zvýšila som hlas, naklonila sa bližšie k starému, vrásčitému učiteľovi.

„Prepáčte, na čo ste sa pýtal?“ učiteľov hnev sa na moje šťastie zameral iným, oveľa výhodnejším smerom. Vzdychla som si, šťastná z môjho manévru, očkom preletela k tabuli. Malý princ? Rýchlosťou blesku som prehľadávala šuplíky zo spomienkami, myšlienkami, učivom zo základnej školy, až som sa napokon dostala až k onému Exupérymu. Antoine de Saint-Exupérymu. Usmiala som sa, pomädlila ruky a s veľkou zvedavosťou zdvihla ruku.

„Pán učiteľ?“ moja veta odznela na konci vyhrážky o slušnom správaní, dala aj prekrásnu bodku. Tuším som niekomu zachránila popoludnie.

Hodina prebiehala rýchlo a moje pocity sa nedali opísať. Celé telo mi pulzovalo a jeho jedinou úlohou bolo vydržať dokonca prvej hodiny, mučenia. Dychtila som po stretnutí s mojim princom a zvonenie bolo pre mňa tým najväčším vykúpením. Učiteľa som po zvyšok hodiny nepočúvala, snažila sa tváriť zanietene. Nieže ma znovu vyvolá. Zostala by som ako obarená. Pohľady spolužiakov, ktoré som cítila na chrbte, a ktorými mi vypaľovali sveter ma nezaujímali. Musela som sa usmiať.

„Cŕŕŕn.“ Blahodarné zvonenie ma potešilo, bolo to niečo vynikajúce. Vybehla som z triedy, skoro narazila do objektu mojej túžby. Zakoktala som sa, keď som uvidela jeho ruky na mojej pokožke. Znovu mnou prešiel nedávny pocit a každá bunka v mojom tele ožila. Znovu som sa musela usmiať.

„Ahoj. Aká bola hodina?“ opýtal sa a z tónu jeho hlasu bolo badať, že ho to zaujíma a nepýta sa len tak. Aby bolo. Nikde okolo som však nevidela Marka a tak som sa opýtala. On a jeho život ma zaujímali viac ako čokoľvek iné. Vôbec som sa nespoznávala. Najkrajší deň v mojom živote sa práve odohráva a letí ako strela.

„Dalo sa. Kde je Mark?“ pustil ma, stála som vedľa neho, no mimovoľne som sa k nemu otáčala, skúmala jeho pohľad. Jeho zelené oči boli dokonalé, vábili ma vôňou stvorenou iba a len pre mňa. Pocit zamilovanosti som si užívala ako nikdy predtým.

„Odišiel. Nemáme druhú hodinu, ide sa na exkurziu!“ povedal iba tak, no ja som pochopila, čo to znamená. Rýchlo som sa odtiahla, pozrela mu do očí.

„Nemôžem,“ vykoktala som, snažiac sa držať čo najďalej. Nemôžem si robiť nádeje. Pristúpil ku mne, dotkol sa mojej ruky. Len okrajovo som si všimla, že zvonilo a my by sme už vážne mali ísť.

„Prečo?“ strach a túžba v jeho hlase sa nedali prehliadnuť, bolo to neuveriteľné. Všetko vo mne sa zobudilo a tento pocit nevedel nahradiť ani pocit mojej Fantázie. Musela som si vzdychnúť, také to bolo nádherné.

„Ja...“ viac som už nemohla.

Chodba sa už dávno vyprázdnila a jediný, kto stál na zelených tehličkách bol mladý, dokonalý párik. Nakláňali sa k sebe a v chlapcových očiach bolo badať neistotu, strach, lásku a mohutnú túžbu. Pomaly sa nakláňal k dievčine, ktoré ani nedýchala, snažil sa byť jemný. Nikdy, ba ani dnes ráno neveril na lásku na prvý pohľad. Blud, hovoril vždy, keď sa ho niekto opýtal. Nechápal, ako niekto môže milovať po prvom pohľade. Zamilovanosť chápal to hey, chémia, ale toto bolo niečo iné. Vedel, že keby mu ju niekto vzal, vedel, že keby jej chcel niekto skriviť čo i len vlások na hlave, pobil by, zabil by, zniesol zo sveta. Len aby bola šťastná, zdravá a mala vždy to, čo treba.

Nakláňal sa k nej a jeho pery sa jemne, nežne, no pritom naliehavo pritisli na pery dievčiny, ktorá neverila vlastným očiam. Zatvorila ich, naklonila sa bližšie a nechala sa unášať inštinktmi. Ešte nikdy sa nebozkávala, ešte nikdy nestála tak blízko pri cudzom chlapovi, ešte nikdy... Nemohla viacej myslieť. Jeho pery boli dokonalé, hladké, jemné a plné krvi. Aj cez tričko a výšku, ktorá ich delila cítila jeho tep. Bolo to neopísateľné. Ich pery sa pochybovali v starom rytme a každý, kto by ich nepoznal by povedal, že sú spolu už dlhé roky. Našli svoju polovičku.

Energia mojej duše, mysle, tela,

sa celá bez okolkov rozletela,

po našom vnútri plnom citov,

naše srdcia drahých nitov,

spojila v jednu dušu, myseľ, telo,

všetko sa kvôli nej rozletelo.

Nohy sa podlomia, moria  spadnú,

našu lásku však nikdy neochabnú,

ruky nevery či nedôvery v city,

načo sme potom zakrúcali tie srdcové nity?

Naše otázky, odpovede, vnútorné sily,

všetko sa spojilo a spolu sme zbili,

nie len osud a našu budúcnosť,

ale aj mysle a ostatných cnosť.

Spojili sme naše telá,  mysle v jedno veľké more,

zabudli sme na ostatných kroje,

zabudli sme na všetko okrem našej lásky,

zabudol na srdcia hentej krásky.

Našli sme sa a všetko ide ako sen,

nikdy som nedúfala, že niekoho ako on stretnem,

nikdy som nemala toľko šťastia,

vždy som mala v ceste plno chrastia...

...pretože osud je to najkrajšie, čo môžeme v živote stretnúť...

Nechápte ma zle, som vďačná za vaše komentáre, ale bola by som rada, keby ich bolo viac. Čo tak aspoň 13? V zhrnutí máte podmienky. Ak ich nebude 13 a viac tak nepokračujem!!!

1. kapitola - 3. Kapitola

Zhrnutie

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pretože šťastie trvá krátko a smútok pretrváva... 2. Kapitola :