Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Pretože šťastie trvá krátko a smútok pretrváva... Prológ

01.03.2010 (18:45) • BlackRosexq • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1123×

Najťažšie rozhodnutie, nádej či s krytá viera. Ťažké životné okam ihy, zúfalstva, tragédie. Láska, vášeň, cit! Žiadny predsudok! Verše plné nehy a jemnosti, poézia života.

Isabella - obyčajne- neobyčajné dievča s veľkou fantáziu, citom pre poéziu, talentom, no najmä s nedotknuteľným otcom. Otcom, ktorý žije podľa starých, rodinných indických pravidiel. Trpí, bitky sú každodenným zážitkom. Všetko sa ale otočí, všetko sa rozjasní. Škola, ktorá bola Isabellinou najväčšou morou a pritom snom skrývala človeka tak dokonalého, talentovaného, múdreho, tak krásneho, že modely mohli len závidieť, no najmä, človeka, do ktorého sa neodvolateľne zamilovala. Nič však nie je dokonalé a šťastie, ktoré potrvá iba chvíľu, sa stane najradostnejšou spomienkou.

Prológ

Bariéry strachu a lásky spadli, vzklíčili zrnká skutočného života. Všetko sa zrútilo a krutá realita sa stala denným poriadkom. Už len pomyslenie na detstvo, detstvo tak nádherné a radostné, detstvo, ktoré aj napriek tomu dievčina nenávidela a zároveň milovala, trhalo srdce. Pokoj, láska, šťastie – veci potrebné k životu sa stali zriedkavosťou.

Honosný dom najlepšej štvrte, štvrte, v ktorej bývali len tie najzvučnejšie mená z celého mesta, bol temnotou v raji. Mladé, krásne dievča chúliace sa pri svojej mäkkučkej posteli nenávidelo domov, rodinu a okolie, v ktorom sa skrývalo už dlhé roky. Chcelo zomrieť. Chvíle ako tieto, chvíle, kedy sa len zubami-nechtami držalo života, sa opakovali v týždenných rytmoch.

Uplakané oči, rozmazaná špirála, no najmä zlomené srdce. Dievča, ktoré sa skláňalo k zemi a preklínalo svoje korene. Nevedelo, čo ho čaká, nevedelo, že niečo ako láska existuje. Večné týranie a prosby o - pre mnohých obyčajné veci - sa jej zunovali. Zostala len jedna, jediná a posledná kvapka nádeje – kvapka menom Jach.

Brat dievčiny ležiacej na zemi, brat, ktorý aspoň z polovice chápe nepochopiteľné – ženské srdce.

„Otec, čo sa jej stane ak bude chodiť do školy? Nemusí tvrdnúť len doma. Mne si to dovolil, dovoľ aj jej.“ Rozhovor trvajúci už vyše pol hodiny sa pomaly, no isto blížil ku svojmu koncu, zatrateniu. Nikto nevedel, ako skončí, nikto nevedel, aké následky zanechá.

„Stačí jeden prešľap a zabijem ju!“ vyhrážky valiace sa z úst otca - hlavy rodiny - neboli obrazné, neboli to okázalé slová.

Každý vedel, že zabiť pre Acha neznamená nič – nič, len úbohé mrhanie časom.

„Vie a pozná všetky pravidlá. Nesklame ťa!“ padlo posledné rozhodujúce slovo a nikto, ba ani sám pán Boh nevedel, ako veľmi poznačí životy všetkých členov rodiny, no najmä, Isabelly – najmladšej  z Achovich dcér.

Dievča krčiace sa v izbe ani len netušilo, že rozsudok jej smrti, rozsudok lásky a nenávistí bol vyrieknutý. Krčilo sa a spomínalo na radostné, detské časy mieru.

Dvere sa s veľkým rachotom otvorili a Jachovi sa naskytol bolestivý, ba až srdcervúci obraz. Ako jediný z celej rodiny – mužského pokolenia – nesúhlasil s náznakmi viery. Nesúhlasil so životom, ktorý viedli jeho najbližší.

Isabella – najlepšia zo všetkých sestier, najvernejšia svojmu životu sa krčila k zemi, plakala. Kameň, ktorý mal Jach na srdci, sa ešte zväčšil. Jeho objem sa nedal porovnať ani s tými najobjemnejšími kameňmi na svete. Podišiel bližšie, dievčina ho nepočula. Slzy jej stekali do chladných rúk a nárek prehlušil Jachove tiché kroky. Kľakol si, pohladil dievča po nezvyčajne gaštanových vlasoch, vlasoch, ktoré jej závidela každá žena a pripravoval sa vzhliadnuť do jej očí, očí tak hlbokých a hnedých, že nymfy a víly môžu len závidieť.

„Isabella, neplač!“ prihováral sa úctivým hlasom k úbohej, nič neznamenajúcej žene – k žene, ktorú by v Indii zabili len tak pre radosť.

Bolesť, ktorú cítil z jej vzlykov, nádej, ktorú videl v každej bunke jej tela, mu nedala. Začal aj on roniť krokodílie slzy, bez prestania a jediného slovíčka sa zahľadel dievčine do očí.

„Jach. Si muž, nemôžeš plakať.“ Utrela si slzy a inštinktívne sklopila zrak. Už od útleho veku ju učili nehľadieť mužom do tváre – nehľadieť do očí svojím pánom.

„Isabella, nechovaj sa pri mne ako keby si bola vzduch. Dobre vieš, že otcove pravidlá sa mi nepáčia!“ Jachov podtón hlasu bol nabitý hnevom, nenávisťou. Nikdy, ba ani v útlom detstve sa mu otcove metódy nepáčili.

„Jach, prestaň s tými rečami. Nechcem ich počuť. Choď preč!“ Isabella sa nahnevala a hoci vedela, že vyhodiť muža z izby je proti pravidlám, neudržala sa. Jach sa na ňu neveriacky pozrel a Isabella čakala facku.

„Biť ťa nejdem, Isabella. Zvykaj si. Nie som taký. Prišiel som ti povedať, že otec súhlasil. Po prázdninách nastupuješ do druhého ročníka na strednej!“ Isabella sa hnevala, no toto – jej životný sen - nemohla nechať len tak, nemohla ho nechať preplávať bez povšimnutia. Vyvalila oči, srdce jej pišťalo a s veľkou rýchlosťou sa nahrnula na Jacha.

„Ďakujem, ďakujem, ďakujem.“ Zahodila svoju ostýchavosť, ktorú jej nútili do hlavy už dlhé roky a po prvýkrát sa správala ako normálna, sedemnásťročná baba. Spontánne a inštinktívne. Jach bol nadšený, jasal šťastím, no pritom dúfal, že v škole si život užije.

„Pokoj, nieže mi tu odpadneš od šťastia.“ Nadšený tón v jeho hlase Isabellu navnadil oveľa viac, začala poskakovať na mieste.

„Otec ti dal jednu podmienku. Skús nič nevyparatiť. Sľúbiš mi to?“ Isabella sa prestala usmievať, vedela, že podmienky, ktoré jej otec ešte dá, budú oveľa zložitejšie než táto, Jachovi známa.

„Neboj sa. Budem dobrá.“ Jach sa otočil a vyšiel z veľkej, vždy dokonale upratanej izby Isabelly, ktorá ako jediná z piatych dcér Acha býva doma.

Ešte dlho po tom, ako sa Jach rozhodol skončiť návštevu svojho otca, sa Isabella nevedela pozbierať z otcovho dovolenia, z niečoho, čo sa jej po dlhých rokoch konečne splní. Tešila a zároveň sa bála. Čo o nej ľudia povedia?

...

Prepáčte, že som sa nestihla predstaviť. Volám sa Isabella Uh-Raba, ale pre amerických obyvateľov (ktorých je tu väčšina) skôr Bella Swan, čo je meno mojej matky zaslobodna. Mám sedemnásť rokov, som Indka a moja rodina – najmä môj otec – sa stále riadi starými pravidlami Indov.

Už odmalička som si zvykala na pravidlá typu: ženy sú nič a musia sa naučiť žiť s večnými obmedzeniami a pravidlami, ktoré mi až v dvanástich rokoch prišli neadekvátne. V mladosti alebo skôr v detstve mi to neprekážalo, no teraz – v mojich sedemnástich - som zo všetkého sklamaná. Môj otec ma bije za každú drobnosť alebo oneskorenie sa o pár sekúnd a mama sa celé dni skrýva u jednej z mojich piatich sestier alebo dokonalých priateliek.

Musím sa priznať, nikoho z nich nemám rada. Vždy som bola najmladšia a ako to chodí v iných rodinách - najmladší ma najviac pozornosti - u nás Indov je to naopak. Vždy som bola posledná a mnohokrát som jedla zvyšky. Hoci bývame v honosnej štvrti, naše príjmy boli nedostačujúce a tak to vždy zasiahlo mňa – oproti mojich súrodencoch som bola ako sirota. Už dávno sa to zmenilo - okrem môjho o rok staršieho brata – v dome bývam len ja, no stále sa cítim ako vo väzení.

Mnohokrát som sa chcela zabiť. Najmä vtedy, keď mi môj otec zakázal stretávať sa s najlepšou kamarátkou na svete a spravil jej aj jej rodičom zo života peklo. Odťahovali sa a nechali ma tu samú. Nemám nikoho.

Základnú školu som vychodila normálne. Skoro! Posledné dva ročníky sa otec rozhodol, že som pre chlapcov – s ktorými som sa nemohla stýkať, pretože to nedovoľuje naša viera –  až príliš príťažlivá a keďže sa farbou vôbec nepodobám Indom som aj ľahká korisť.

V detstve mi to prekážalo. Moji bratia a sestry sa mi za to vysmievali, no teraz som šťastná. Zapadám aspoň trochu.

Vždy musím byť doma. Raz za mesiac - jeden deň - si môžem vybrať kam, s kým a na ako dlho chcem ísť von.

S mojím otcom nevychádzame dobre. Vychoval ma v starom presvedčení, ktoré sa vrylo do môjho života ako niečo potrebné a preto sa, aj keď nemusím, správam ako Indka, stará Indka. Moje výčitky na stranu otca som si nechávala pre seba, no raz som sa odhodlala vzpriečiť. Deň po tom, ako mi oznámil, že už v detstve mi vybral manžela – mala som tri – s ktorým sa budem musieť okolo osemnástky presťahovať do Indie, som sa mu vzoprela. Zbil ma a skoro som zomrela. V nemocnici na to nepovedali nič, keďže ma do nemocnice ani neposlali. Starala sa o mňa mama, ktorá ma hneď po tom, ako mi bolo lepšie, zbila.

Nemám nikoho a nad vodou ma drží jedine môj brat – ktorého mám ako jediného rada a volá sa Jach – a písanie básní, ktoré skutočne milujem. Mnohí si myslia, že úbohé slová mi nemôžu nijako pomôcť, no opak je pravdou. Bez nich by som sa už dávno zavraždila.

Jediná dobrá chvíľa v mojom dospievajúcom živote nastala vtedy, keď môj brat – už spomínaný Jach – presvedčil otca, aby som od druhého ročníka nastúpila na mestskú, strednú školu. Posledné tri roky ma učili osobní učitelia, ktorí ma za všetko bili. Nevedela som, koľko je 3567 – 876 a  dostala som riadnu poza ucho. Niekedy po mne aj niečo hodili a preto mám na rukách dve jazvy, ktoré sú malé, no pripomínajú mi bolesť, ktorú zažívam.

Ako som už spomínala, otec mi dovolil chodiť do štátnej - keďže na mňa nechcel vyhadzovať peniaze - školy, z ktorej sa vykľulo to najlepšie, najhoršie a najdokonalejšie v mojom živote. A hoci škola priniesla veľa zlého, môj brat ma podržal a ja som mohla začať svoj nový život, v ktorom som stretla to najdokonalejšie stvorenie na tejto planéte, stretla som a vyhrala nad vlastným utrpením.

...pretože vyhrať so sebou len málokedy prináša šťastie...

To Vám nestojím ani za jeden komentár? Prosím!!! Veď zas tak zlé to nie je alebo áno?

1.kapitola - Zhrnutie

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pretože šťastie trvá krátko a smútok pretrváva... Prológ: