Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Príbeh Isabelly Swan-Black-Volturi - 9. kapitola

08.04.2013 (09:45) • LiviaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 2247×

9. kapitola

Charlie

Moja malinká Bellinka! Ako som ju mohol nechať ísť? Ako som mohol dovoliť, aby odtiaľto odišla? Z bezpečia?

Pokiaľ bola s Jakeom, vedel som, že bude v bezpečí. Pred všetkým. Jacob mi prisahal, že na ňu bude dávať. Ochráni ju pred všetkým aj pred samým sebou. Sľúbil, že sa bude snažiť prestať s tou jeho vlčiu vecou.

Ale porušil svoju prísahu. Sľuboval a sľuboval, ale nič nedodržal. Našiel si niekoho iného.

Márne sa mi Bella snažila nahovoriť niečo iné. Hneď, ako odtiaľto utiekla, som všetko vytiahol zo Sue. Vedela všetko. Nechcela mi to povedať, ale keď videla, aký výraz na tvári mám po rozhovore s Bellou, povedala mi to.

Nechcel som tomu uveriť. Ten smrad Jacob Black! Takto ponížil moju malú dcérku. Zničil ju. Najprv ju zničí ten upírí smrad. Potom príde za mnou a dušuje sa mi tu, že on jej to nikdy nespraví. Poprosí ma, aby som mu ju dal za ženu. Sľúbil mi, že on ju bude ochraňovať. Najprv som mu to vtedy neveril, ale keď mi povedal svoje tajomstvo, tak som mu ju dal. A čo on s ňou urobí? Znovu ju zraní. Vyberie si druhú a už o vôbec nezaujíma, čo bude s ňou.

Chcel som ísť za ním. Chcel som mu ublížiť ešte viac ako on ublížil jej. Ale to mi nedovolila Sue. Nedovolila mi, aby som toho hnusného psa zmlátil. Bola na jeho strane! Ona ho bránila! Ten deň som sa navyše pohádal aj s ňou. Bola to najhoršia hádka, akú sme kedy mali, to preto, lebo bola prvá, ktorú sme mali.

A tak som teraz len sedel v kresle a pozeral von. V práci som si zobral voľno. Aj tak by som nebol schopný niečo produktívne robiť.

Sedel som v tom kresle a premýšľal. Premýšľal som nad svojím životom.

Mal som ženu a dieťa. Žena ma opustila a zobrala zo sebou aj moju dcérku. Odišla a našla si druhého manžela. Moju dcéru mi sem poslala, aby žila aj so mnou. A čo som urobil ja? Nechal som ju, aby sa zaľúbila do hnusného upíra. Potom ju ten upír opustil a nechal ju tu zúboženú. Snažil som sa, aby sa jej život dal znovu do kopy a aby bola šťastná. Dal som ju do rúk ďalšiemu mýtickému stvoreniu. Vlkolakovi. A čo on urobil? Presne to, čo sľuboval, že nikdy neurobí. To, čo spravil aj ten druhý. Opustil ju. Ale bol predsa len v niečom horší, pretože ju nechal, aby ona odišla z tohto mesta, od rodiny.

Znovu vo mne skypel hnev. Postavil som sa zo svojho kresla a prešiel do chodby. Rýchle som si obul prvé, čo mi prišlo pod ruku a obliekol svoju policajnú bundu. Z misky na botníku som si vzal kľúče od auta a vyšiel som von z domu. Prešiel som po cestičke, ktorá vedie cez pred záhradku. Pôvodne som mal namierené k môjmu policajnému autu, ale rozmyslel som si to, keď som videl, že mám v schránke poštu.

Neviem prečo, ale prešiel som k schránke a vybral som poštu.

Bola to pohľadnica. Nie však len tak nejaká pohľadnica. Bolo tam odfotené nočné mesto a aj so známou vežou. Tá pohľadnica bola zo Seattlu. Nevidel som, od koho je, ale jediné, čo ma napadlo, bolo, že mohla byť len od jednej osoby, od tej, od ktorej som to chcel najviac. Od Belly.

Dlhý čas som sa díval na obrázok a len tak stál. Snažil som sa nájsť odvahu, aby som pohľadnicu otočil a prečítal si, čo tam je napísané. Ak by tam bolo niečo čo zlé, že by mi vyčítala, ako som sa zachoval, tak to by som neuniesol.

Stále tu však bola nádej, aj keď len veľmi mizivá, že je tam napísané niečo dobré. Napríklad, že sa na mňa nehnevá.

Zhlboka som sa nadýchol a zadržal dych. Otočil som pohľadnicu, aby som sa pozrel na drúhú stranu, čo tam stojí.

Na pohľadnici bolo napísané: Mám sa dobre, Bella.

Nič viac. Nič menej. Ale predsa len to zmenilo všetko, čo som dovtedy cítil. Zmenilo to aj môj plán. Už som netúžil rozbiť Jacobovi hubu. Tá pohľadnica zmenila všetko. Vďaka tej pohľadnici viem, že moja malá Bellinka je nažive a je jej dobre. Teraz som vedel, že som jej ukrivdil. Vedel som, že som jej ublížil svojím konaním a aj svojimi slovami, ale teraz som vedel, že na mňa za to nie je nahnevaná. Tá pohľadnica vo mne vyvolala pokoj. Vyvolala pokoj a zbavila strachu o moju milovanú dcéru.

Otočil som sa vydal sa po chodníku naspäť k domu. Po ceste som upierala pohľad na tú malinkú kartičku, čo som držal v ruke a čítal si tie slová stále dookola. Tie slová vo mne vyvolávali pokoj.

Vošiel som dnu. Vyzul som sa a zamieril do obývačky. Sadol som si do svojho kresla a vyložil si nohy na stôl. Stále som mal pred očami tú malú kartičku a čítal si tie tri slová, keď z ničoho nič zazvonil môj mobil. Vylovil som svoj telefón z vrecka a zadíval sa na displej, kto ma otravuje v mojej dokonalej chvíľke.

Bola to Sue. Stlačil som zelené tlačidlo. Mal som jej toho toľko povedať, ale musel som začať s prepáčením.

„Ahoj, Sue,“ povedal som do mobilu čo najmilším hlasom som vedel.

„Ahoj, Charlie,“ jej hlas bol zronený. Nadýchla sa, že mi chce niečo povedať, ale musel som ju prerušiť, chcel som jej povedať, ako veľmi mi na nej záleží a ako veľmi ma mrzí, ako som sa k nej choval v ten deň.

„Sue, musím ti niečo povedať. Chcem, aby si vedela, že to, čo som ti povedal, som nemyslel vážne. Nechcel som ti tak ublížiť. Vieš, bol som mimo z toho s Bellou a to, čo si mi povedala, ma úplne dorazilo, ale nemala si si to odniesť ty. Prosím, povedz, že mi odpustíš ako som sa k tebe choval. Bolo to odporné a... veľmi ma to mrzí.“ Skončil som svoj prejav a sám sebe som sa čudoval, kde sa to vo mne berie. Nikdy som nebol na takéto siahodlhé prejavy a už vôbec nie, aby boli naplnené citom. Nebol som schopný ani svojej dcére, keď ešte so mnou bývala, povedať, ako mi na nej záleží.

Z druhej strany telefónu sa neozývalo nič, len ticho. Čakal som, čo na moju reč povie Sue.

Nič. Stále bola ticho. Bál som sa, či je ešte stále tam.

„Sue? Si tam?“ opýtal som sa s úzkosťou v hlase.

„Charlie, ja... Neviem, čo na to povedať. Počkaj, hneď som u teba.“ Jej hlas bol zmesou šťastia a prekvapenia, ale neviem povedať, čo prevažovalo.

„Áno, počkám tu na teba,“ chcel som ju ubezpečiť, ale linka už bola prázdna. Už je na ceste sem.

Nevedel som, čo mám spraviť, kým na ňu čakám. Mám tu poupratovať alebo sa ísť prezliecť alebo dáko upraviť? Kým som premýšľal, čo urobím počas čakania na ňu, pobiehal som po dome ako bláznivý pubertiak. Pobiehal som z kúpeľne do obývačky, keď zrazu som začul auto na príjazdovej ceste. Otočil som sa a vydal sa ku dverám. Prišiel som k nim a otvoril som vchodové dvere. Keď som ich otvoril stála v nich Sue a načahovala sa po kľučke.

Keď som ju zbadal, neudržal som sa a schytil ju do náručia. Ona ma tiež objala. Stáli sme tam v chodbe a ani neviem ako dlho, keď v tom sa Sue odtiahla a pozrela mi do očí. Mala ich orámované vráskami, ale aj tak bola pre mňa prekrásna. Jej oči sa na mňa usmievali.

„Poď ďalej, musím ti niečo povedať a hlavne ukázať.“ Chytil som ju za ruku a ťahal ju smerom do obývačky. Chcel som jej ukázať pohľadnicu od Belly. Išla za mnou a posadila sa na gauč. Zobral som zo stola pohľadnicu od Belly a posadil sa vedľa nej. Spýtavým pohľadom sa mi pozrela do očí a ja som je podal tú kartičku.

Chvíľu sa dívala na obrázok a potom ju otočila. Prečítala si tie slová a usmiala sa. Zdvihla hlavu a na tvári mala stále úsmev.

Chytil som ju za ruku. V tom mi niečo prebleslo hlavou.

„Počkaj, prosím, tu. Hneď sa vrátim.“ Postavil som sa a odišiel som do chodby. Siahol som do vrecka bundy a vylovil som čiernu krabičku z klenotníctva. Úplne som na ňu zabudol pri tom všetkom, čo sa tu dialo. Otvoril som ju a skontroloval som či je obsah v poriadku.

Dal som ruku za chrbát a vrátil sa pomaly do obývačky. Sue tam stále sedela a pozerala sa na pohľadnicu od Belly. Prešiel som k nej a zobral jej ju z ruky. Položil som ju na stôl. Jej výraz sa zmenil na nechápavý. Chcela sa niečo spýtať, ale položil som jej prst na jej jemné teplé pery.

Kľakol som si na jedno koleno a premýšľal, čo poviem. Naraz ma však osvietilo a ja som presne vedel, čo mám povedať.

Zdvihol som hlavu a zadíval sa Sue do očí. Usmievala sa a do očí sa jej začali tlačiť slzy. Chytil som ju voľnou rukou za ruku a ona ju prikryla aj druhou rukou. Zhlboka som sa nadýchol a začal hovoriť svoju žiadosť.

„Moja drahá Sue. Milujem ťa tak ako nikto iní na svete. Je mi s tebou veľmi príjemne. Chcem, aby si vedela, že to, o čo ťa teraz žiadam, myslím naozaj vážne a premýšľal som o tom už dlhšie a dospel som k názoru, že už bez teba nemôžem žiť, tak ako nemôžem žiť bez svojej dcéry. Tie dni, čo sme boli od seba odlúčení, boli pre mňa veľmi ťažké. Milujem ťa a chcem s tebou stráviť zvyšok svojho života. Sue, vezmeš si ma za muža?“ povedal som, otvoril som krabičku a ukázal jej prsteň mojej prastarej mamy. Bol strieborný a vykladaný zafírmi. Dal som ho aj Renée, ale ona mi ho pri odchode vrátila. Myslel som si, že je tá pravá, ale evidentne som sa mýlil.

Zdvihol som pohľad z prsteňa a pozrel sa Sue do očí. Slzy už pretiekli a tiekli jej po lícach. Natiahol som ruku a zachytil jednu. Nedívala sa na prsteň, ale na mňa. Dívala sa mi do očí.

Trvalo to dlho, kým niečo povedala. Stále sa mi len dívala do očí a bola ticho. Keď z ničoho nič ma pohladila po tvári. Usmiala sa na mňa.

„Áno, vezmem si ťa.“

Vytiahol som prsteň zo saténu a navliekol jej ho na prst. Postavil som sa. Chytil som ju za ruky a postavil som ju tiež.

Chytil som jej tvár do rúk a spojil naše pery. Bol to prvý okamih, keď som si želal, aby sa tá chvíľa nikdy neskončila.

♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦

Bella

„Bella, vstávaj! Už sme tu! Bellaaa! Počuješ ma?“ niečo sa dotklo môjho ramena a zatriaslo mnou. Bolo to studené a tvrdé. Okamžite som otvorila oči a pozrela sa na svoje rameno. Bola na ňom Adamova ruka. Uprela som na ňu zrak, pohľadom som prešla z jeho ruky na jeho svalnaté predlaktie, na rameno, cez plece a jeho svalnatý krk až na jeho tvár. Na jeho pevné, plné pery, dokonalý rovný noc, výrazné lícne kosti až som sa dostala k jeho očiam.

Pozeral sa na moju tvár. Keď zbadal môj výraz, stiahol pomaly ruku z môjho ramena. Bola som ešte ospalá, tak som mala pomalé reakcie.

„Prepáč...“ ospravedlňoval sa mi a otočil hlavu a venoval pozornosť zase ceste. Jeho hlas bol zaplavený smútkom a ja som nevedela prečo.

„To je v poriadku, nič sa nestalo,“ vykoktala som zo seba. Do tváre mi stúpla červeň, a tak som radšej odvrátila hlavu a pozerala von oknom.

Bolo poludnie. Nebo bolo zakryté hustými oblakmi a vyzeralo to, že začne každú chvíľu pršať. Adam musel vedieť, že bude zatiahnuté, lebo inak by sme asi cestovali cez noc.

Nevedela som, kedy som zaspala, ale prespala som pravdepodobne celú cestu. Práve sme vchádzali do mesta. Je paradox, že za celý svoj život som v Seattli bola len raz alebo dvakrát a to tiež len keď som bola malá. Chcela som sem ísť veľmi veľakrát, ale nikdy sa mi to nepodarilo. Chcela som sem ísť sama, potom som sem mala ísť aj s Edwardom a nakoniec aj s Jacobom, ale nikdy mi to nevyšlo. Podarilo sa mi to až teraz, s upírom a krásnym tajomným chlapom Adamom.

Prechádzali sme ulicami a ja som pozerala po okolí a sledovala, čo sa v tomto meste deje. Na uliciach bolo oveľa viac ľudí, ako som bola zvyknutá. Je to už dávno, čo som bola v tak veľkom meste ako toto. Zvykla som si na pokoj, ktorý vládol vo Forks a v rezervácii. Mestá veľkomesta boli po tom čase strávenom v malom meste niečo úžasné a neopísateľné. Pristihla som sa ako pozerám s otvorenými ústami. Musela som vyzerať ako idiot.

Otočila som sa na Adama. Pozeral sa na mňa. Hneď ako zbadal, že som ho pristihla, tak s nechuťou odvrátil pohlaď naspäť na cestu. Jeho pohľad, ktorý na mňa ale upieral, nebol úplne normálny. Jeho pohľad bol dáky zvláštny. Neviem to presne popísať. Ale ten typ pohľadu som už raz videla u Edwarda a aj u Jacoba. Bolo to akoby sa pozerali na niečo, čo pre nich bolo najvzácnejšie na svete. Vtedy, keď sa na mňa tak pozerali, myslela som si, že je to pravda, ale nebola. Aj jeden, aj druhý ma opustili. Nebudem si už hovoriť, že je to naozaj pravda. Akurát by som si spôsobila veľa bolesti, keby som zistila, že to nie je pravda a zostala by som zase sama.

Auto začalo spomaľovať až nakoniec úplne zastavilo. Pozrela som sa von oknom a zistila som, že stojíme pred hotelom. To by nebol problém, ale keď som vystúpila, všimla som si názov toho hotela. Bol to ten najdrahší a najluxusnejší hotel v Seattli. Zamračila som sa a otočila. Pozrela som na Adama. Práve predával kľúče poslíčkovi. Zacítil môj pohľad a zdvihol hlavu. Pohľady sa nám stretli a môj zamračený výraz mi v tom okamihu zmizol z tváre. Neviem prečo, ale nedokázala som sa v poslednej dobe v jeho prítomnosti hnevať a ani mračiť. Možno to spôsobilo to, čo všetko pre mňa za ten čas, čo ho poznám, urobil.

Prešiel ku mne. Nepostavil sa úplne blízko ku mne, ale ani príliš ďaleko. Stačilo len trochu natiahnuť ruku a dotkla by som sa ho. Mala som neskutočné nutkanie chytiť ho za ruku a tak som radšej chytila svoju kabelku obidvomi rukami.

„Tak, čo povieš? Páči sa ti hotel, ktorý som vybral?“ pozrel na mňa a vytiahol obe obočia hore. Uťahoval si zo mňa. Ja mu ale dám. Ten si to len tak za klobúk nedá.

Zatvárila som sa ako veľká fajnovka a obzrela som si hotel. „No, mohlo to byť aj lepšie. No čo už. Spokojím sa aj s týmto tu.“ Povzdychla som si, aby som tomu dodala vážnosť. Otočila som sa naspäť na Adama a sledovala som jeho výraz na tvári. To, čo som tam videla, ma absolútne odzbrojilo. Na tvári mal ten najzmätenejší, najprekvapenejší a najnechápavejší vyraz, aký som vo svojom krátkom živote vôbec videla. Nedokázala som to udržať a začala som sa smiať až som sa zľakla, že sa začnem váľať po zemi. Smiala som sa až som si musela chytiť brucho, ako ma bolelo. Najviac ma však prekvapilo, že sa ku mne pridal aj Adam. Smial sa so mnou. Jeho smiech bol krásny. Ako zvonkohra, ktorú sme mali doma keď som bola malá. Tú zvonkohru som mala veľmi rada.

„Tak, čo keby sme sa radšej išli ubytovať? Určite sa už tešíš, že si pôjdeš po nákupoch alebo skôr po turistických miestach, však? Tak poď.“ Chytil ma okolo ramien a viedol ma na recepciu. To gesto bolo také automatické a impulzívne, že to ani jedno z nás neprekvapilo.

Prešli sme cez sklenené dvere, ktoré nám otvorili dvaja poslíčkovia a úctivo nás pozdravili a zaželali pekný deň. Ocitli sme sa vo veľkej priestrannej hale hotela. Podlaha bola z bieleho mramoru a mala som pocit, že tu by sa perfektne šmýkalo. Na strope viseli kryštálové lustre. Pred nami sa nachádzala recepcia. Po našej pravej strane sa nachádzali dvere, ktoré pravdepodobne viedli do reštaurácie. Na našej ľavej strane boli ďalšie dvere, ktoré viedli do salónika.

Prešli cez celú miestnosť až k veľkému pultu z vylešteného mahagónového dreva. Za pultom stála mladá žena asi ako dvadsať päťky. Premerala si nás pohľadom a na tvár si nasadila veľký aj keď nie pravý úsmev.

„Dobrý deň! Vitajte v Four Season. Volám sa Mary. Môžem vám nejako pomôcť?“ uvítala nás a venovala nám ešte väčší úsmev.

„Áno, mám tu rezerváciu na meno Adam Voltury,“ odvetil úplne chladným hlasom. To však nebolo jediné, čo ma na jeho odpovedi zarazilo. Po prvý raz som počula Adamovo celé meno. Doteraz som nevedela jeho priezvisko. Jeho priezvisko vo mne však vyvolalo niečo, čo som nevedela opísať. Niekde som to už určite počula, ale neviem si spomenúť kde.

V tom sa ozvala recepčná a ja som na to zabudla.

„Áno, mám to tu. Dva apartmány na najvyššom poschodí, správne?“ Adam prikývol a tak pokračovala. „Nech sa páči, tu sú vaše kľúče od izby. Tu vás, poprosím, o podpis.“ Podala Adamovi tabuľku na elektronický podpis. On sa bez sebe menších problémov podpísal a zobral od recepčnej dve biele kartičky s logom hotela. Chystal sa na odchod, keď sa recepčná znovu ozvala: „Och, skoro by som zabudla. Budem potrebovať, aby sa aj slečna zapísala a ukázala mi aj dáky doklad.“

Pozrela som sa na Adama, chcela som vedieť, čo mám urobiť, či sa mám podpísať. Nebadateľné prikývol hlavou a usmial sa na mňa. Úsmev som mu oplatila ešte väčším úsmevom a začala sa prehrabovať v kabelke, aby som našla peňaženku. Pristúpila som k pultu a položila si naň tašku, aby som ju ľahšie našla.

Nevedela som ju nájsť. Začínala som panikáriť. Spomínala som na to, kde som ju videla naposledy. Bože môj, nemohla som ju predsa zabudnúť, to nie som ja. Ale veď som si ju sem dávala, spomínam si na to. Určite som ju sem hodila aj s vreckovkami.

Už som si myslela, že som ju nechala u Adama v izbe, a začala panikáriť. Pomaly som sa začala otáčať na Adama, keď som ju konečne objavila. Bola v postrannom vrecku.

Vytiahla som ju a z nej som vytiahla svoj vodičský preukaz. Podala som ho recepčnej a ona sa na mňa vďačné usmiala. Bála sa, čo by musela urobiť, keby som nemala doklady. Po pravde toho som sa bála aj ja. Určite by zavolali políciu a tak by sa to dozvedel aj Charlie. A to by nebolo práve to najlepšie. Keď som si spomenula, v akom stave som ho opustila, nemohla som presne určiť, aká by bola jeho reakcia, keby sa dozvedel, kde som.

Recepčná mi podala tú istú tabuľku na elektronický podpis, akú podala aj Adamovi. Zobrala som pero pripnuté k nej a v rýchlosti sa podpísala. Podala som jej tabuľku naspäť a ona mi zase podala moje doklady.

„Všetko je v poriadku. Prajem vám príjemný pobyt.“ Usmiala sa na mňa a ja som jej úsmev vrátila. Otočila som sa a už som na ňu zabudla.

Pozrela som sa smerom k Adamovi. Ani neviem, kedy odo mňa odišiel tak ďaleko. Práve odkladal mobil naspäť do vrecka kabáta. Pozorne som si ho prezrela od hora až dole a naspäť. Mal na sebe dobre padnúci čierny oblek, pod ktorým mal snehobielu košeľu. Vrchné dva gombíky mal rozopnuté, nemal kravatu. Obuté mal čierne topánky a cez ruku mal prehodený čierny kabát.

Vycítil môj pohľad a zdvihol hlavu. Jeho pohľad sa stretol s mojím on sa na mňa usmial. Dnes sa na mňa usmieval viac ako za celý ten čas, čo sa poznáme. Prišiel ku mne a pritom neprerušil náš očný kontakt. Zastavil sa pri mne. Jeho zlato-karmínové oči sa na mňa usmievali.

„Môžeme ísť? Potrebujem ísť pracovať.“ Zase tá jeho podivná práca. Čím ďalej, tým viac chcem o nej vedieť viac. Čo je to za dôležitú prácu pre upíra? A ďalšia otázka, na ktorú som zabudla. Jeho priezvisko. Kde som ho už počula.

„Samozrejme, poďme.“ Chytil ma okolo ramien viedol ma ku výťahu. Prišli sme k výťahu a vošli sme dnu. Adam podal poslíčkovi kľuč od izby a on stlačil tlačidlo na najvyššie poschodie.

Viezli sme sa riadnu chvíľu, kým sa dvere otvorili na najvyššom poschodí. Po celý ten čas som si pripravovala otázky, ktoré chcem Adamovi položiť. Zvláštne, že som si až teraz uvedomila ako veľmi málo toho o ňom viem a že mi to doteraz ani nevadilo. Doteraz som sa nad tým ani poriadne nezastavila. Nevedela som ani dokonca jeho priezvisko. Asi mi už z toho všetkého, čo som zažila, preskočilo. Čo sa to so mnou stalo? To potrebujem byť pri upíroch, že idem s každým upírom, len aby som aspoň takto dostala akú takú šancu nájsť ho?

A čo je na tom zlé? Správa sa k tebe Adam zle? Správa sa ako tí zlí upíri, o ktorých som počúvala? Nie, tak čo riešiš? Zobral ťa so sebou z toho zapadákova, kde si bola nútená sa týrať spomienkami na neho, ale aj na Jacoba. Tak nemysli na nič zlé, len na to, ako si užiješ prehliadku mesta, nakričalo na mňa moje druhé ja. Musela som uznať, že malo pravdu, ale aj tak sa musím Adama na niečo spýtať. Na jeho prácu a jeho priezvisko. Budem len dúfať, že sa mi to z neho podarí dostať a že mi odpovie po pravde.

Dvere výťahu cinkli a mi s Adamom sme vystúpili. Boli sme na veľkej prepychovej chodbe. Ne zemi bol krémový koberec. Steny boli v takej istej krémovej farbe ako koberec, ale boli na nich ozdobné čierne ornamenty. Musela som uznať, že to vyzeralo naozaj nádherne. Sem tam vo výklenku bolo zrkadlo a pod ním stolík s čerstvými kvetinami. Striedali sa tam červené a biele ruže.

Išla som za Adamom po chodbe. Zastal pri jedných dverách a podal mi plastovú kartičku, kľuč od dverí. Ukázal na dvere na mnou.

„To je tvoja izba. Moja je hneď vedľa. Keby si niečo potrebovala... Veci ti donesú za pár minút. Tak ja sa už ponáhľam...“ otočil sa a vybral sa svojím dverám.

Nezostával mi čas. Zavolala som na neho. „Adam, môžeš ísť, prosím, na chvíľu ku mne? Ja... chcem sa s tebou porozprávať. Je to dosť dôležité. Teda aspoň pre mňa.“ Poslednú vetu som povedala šeptom, skoro nepočujne. Chcela som sa s ním porozprávať, ale až teraz mi došlo, ako to mohlo vyznieť. Otočila som sa od neho, aby som nevidela do jeho tváre a chystala som sa vojsť do izby. Na svojom ramene som pocítila chladnú ruku. Jemným tlakom ma otáčala k tvárou k nemu.

Neochotne som sa k nemu otočila a pozrela sa mu do očí. Mal v nich spýtavý pohľad.

„Bells, ja... veľmi sa ponáhľam. Ale... ak to je naozaj vážne...“ pozrel sa na hodinky na svojom zápästí. „Nájdem si na teba trošku času.“ Prikývla som a otočila som sa k dverám. Prešla som kartou cez čítačku a dvere sa otvorili. Vošla som dnu a porozhliadla som sa po izbe.

Bola to jedna veľká miestnosť, z ktorej viedli dvoje dvere. Obidve boli zavreté. Jedny dvojité viedli pravdepodobne do spálne a tie druhé? No netuším. Pravdepodobne to bude asi šatňa alebo kúpeľňa. Prešla som ku konferenčnému stolíku z dubového lešteného dreva a položila si na neho svoju kabelku. Stred toho stolíka bol zo skla. Na stole boli čerstvé kvety a takisto aj na skrinke pri stene pod zrkadlom.

Veľmi som si tú izbu nevšímala a sústreďovala sa na buchnutie dverí, keď sa zatvárali, a na tiché kroky, ktoré ma nasledovali. Prešla som k pohovke a na chrbte cítila jeho pohľad. Bola som z toho celá nesvoja a tak som si radšej sadla a otočila sa tvárou k nemu. Prišiel ku mne a sadol si vedľa mňa, po celý čas zo mňa nespustil ten svoj spýtavý pohľad.

Natočila som sa smerom k nemu a moja odvaha sa podela ta tam. Sklonila som hlavu a sledovala svoje ruka, ktoré som mala položená na kolenách. Začala som sa hrať s prstami a snažila sa vymyslieť ako mám začať. V tom mi hlavou preblesla myšlienka a ja som hneď vedela, ako mám začať. Pohľad som nezdvihla a začala som so svojimi otázkami.

„No, vieš... Ja som rozmýšľala a dospela som k názoru, že o tebe nič neviem. Ja ani neviem, prečo sme tu, a kam pôjdeme potom a kedy. Ja som len chcela, aby si mi to povedal, inak nebudem mať pokoj.“ Zo začiatku som síce koktala, ale nakoniec som mala hlas vyrovnaný a dokonca som zdvihla pohľad. Nebola som síce až tak odvážna, aby som sa mu pozrela do očí, a tak som pohľad upriamila na jeho ústa.

Chvíľu bolo ticho. Pravdepodobne rozmýšľal, či mi má odpovedať alebo nie. Nevedela som to posúdiť. Pozorne som sledovala jeho ústa, ktoré sa stiahli do prísnej čiarky a pomaly som sa začínala báť, že mi nehodlá odpovedať. Keď v tom sa jeho výraz zmenil a on prehovoril.

„Ja... popravde som čakal takúto otázku už predtým. Neprekvapilo ma, že sa na to pýtaš. Podľa mňa máš právo to vedieť. Ale kde mám začať, hm?“ zamyslel sa a ja som zatiaľ zdvihla pohľad do jeho očí. Nepozeral sa na mňa, ale na stenu za mnou. Jeho pohľad bol ale prázdny a ja som videla ako úporne premýšľa. Keď som ale zdvihla hlavu a on môj pohľad zaregistroval, usmial sa na mňa.

„Začnem úplne od začiatku. Chcel by som ťa ale poprosiť, aby si ma neprerušovala, áno?“ upriamil na mňa pohľad a ja som prikývla, len aby pokračoval. Bolo mi jasné, že svoj sľub poruším hneď na začiatku. „Ako si si asi všimla, moje priezvisko je Voltury. Je to priezvisko jednej veľmi starej rodiny, upírskej rodiny. Pochádzajú z Talianska. Premenil ma jeden z nich. Asi si si všimla obraz, ktorý mi visel na stene u mňa doma. Boli na ňom traja muži.“ Prikývla som a počúvala som ďalej. Na jeho priezvisko som sa chcela opýtať neskôr, ale on mi na to odpovedal aj keď som sa na to nepýtala. Ako by vedel, na čo sa ho chcem spýtať. „Tí traja sú bratia. Najstarší upíri, ktorých poznám. Jeden z nich si ma obľúbil. Obyčajne nie je dovolené, aby sa bez vážnejšieho dôvodu vzďaľovalo od hradu, ale ja som mal sen, že chcem precestovať celý svet, vidieť všetko, navštíviť všetky krajiny. A to sa mi podarilo. Ale nebolo to len tak. Keď som sa vrátil, dostal som úlohu. A teraz sa, prosím, nesmej. Mám urobiť sčítanie ľudu. Teda upírov. Tí traja si hovoria králi upírieho sveta a aj ich za kráľov berú. Preto chcú mať svojím „poddaných“ pekne pod kontrolou. A tak ja ako blbec mám chodiť po štátoch a zisťovať, kto je nažive, kto umrel, kto je premenený. A preto sme tu. Ja... budem často preč, ale nikde sa nezdržíme dlhšie ako pár dní.“

Premáhala som smiech. Ešte som nepočula, aby sa robilo sčítanie upírov. Ale tiež som ešte nepočula, že existuje dáka kráľovská rodina upírov. A to je asi dosť zlé. Nemala by som to vedieť, keď som sa chcela stať upírom?

„No myslím, že to je asi všetko, čo by si chcela vedieť. Tak ja už musím. Chcem to mať čo najskôr hotové.“ Postavil sa a zamieril ku dverám. Ja som bola ešte stále pohltená v myšlienkach. Adam došiel až k dverám, keď sa zrazu otočil a vrátil sa naspäť ku mne. „Skoro by som bol zabudol. Tu máš niečo, čo budeš určite potrebovať. A nie, aby si to tu nechala, keď pôjdeš von. A nerob si pre to starosti. Volturiovci majú na účtoch milióny a je im úplné jedno, koľko tu pomíňam.“ Otočil sa a odišiel. Pozrela som sa, čo to hodil na stôl. Bola to obálka a celkom plná. Chytila som ju do rúk a pozrela som sa dnu. Moja zvedavosť, čo sa nachádza v tej obálke, bola obrovská. Ako inak boli tam peniaze. Dva balíčky stodolároviek.

To nemohol myslieť vážne. Veď tam môže byť cez 2000 dolárov. To sa zbláznil? Čo by som ja robila s takými peniazmi?

Zazvonil mi telefón. Vrhla som sa ku kabelke a nechala peniaze peniazmi. Vytiahla som mobil z kabelky. Tento krát to bolo ľahšie ho nájsť, nie ako s tou peňaženkou. Keď som ho už konečne vylovila, pozrela som na display, kto mi to volá. Čakala som, že to bude Jake, ale nie, bol to Charlie.

Stala som tam a čumela na display. Hodnú chvíľu som rozmýšľala či to mám zdvihnúť alebo nie. Nemala som ani tušenie, akú má náladu, ani čo mi chce povedať.

Po hodnej chvíli som sa rozhodla, že to nezdvihnem. Ale že tu ani nezostanem. Mám pár dní na to, aby som prešla celý Seattle a ja nechcem prísť o nič. Vzala som si kabelku a zamierila ku dverám. Prišla som až k nim, keď som si na niečo spomenula. Na obálku. Otočila som sa a pozrela sa na tu obálku ako leží ešte stále na stolíku. Stála som tam a pozerala na ňu. Mám ju zobrať alebo nie? Nakoniec som sa rozhodla, že ju zoberiem. No a čo, budem potrebovať peniaze, a keď tu je taká suma... Nebudem predsa míňať svoje peniaze, no nie?

Vybehla som z izby a zamierila k výťahu. Vošla som dnu a stačila tlačidlo prízemia. Zviezla som sa na prízemie a vyšla som von z výťahu. Zamierila som cez halu k východu. Vyšla som von z hotela do Seattlu.

♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦♦

Zastala som asi po hodine chodenia po meste pri malom stánku zo suvenírmi. Pred obchodom stál stojan s pohľadnicami. Prezerala som si ich. K stojanu pribehlo malé dievčatko a prezeralo si ich. Zobralo jednu a otočilo sa na svoju maminku.

„Mami, pozri, aká nádherná pohľadnica. Čo keby sme ju poslali ocinkovi? Keď tu s nami nemôže byť...“ čo hovorila ďalej, som už nepočula.

Pozrela som sa na pohľadnice a dostala som nápad. Zobrala som jednu, na ktorej bol nočný pohľad na mesto. Vzala som ju a podišla k pokladni. Tam som zobrala aj jedno pero a známku, a spoločne som to zaplatila. Dala som si to do tašky a vyšla som von a pozrela na hodinky. Bol čas obeda. Poobzerala som sa dookola a zbadala malú reštauráciu cez cestu.

Prešla som na druhú stranu a vošla som dnu. Sadla som si k stolu úplne vzadu reštaurácie. Bolo to tu naozaj príjemné. Okrúhle drevené stoly prikryté červenými kockovanými obrusmi. Okolo stola boli stoličky. Na stole boli sviečky a kvetiny. V oknách boli také isté závesy ako obrusy. Vládla tu veľmi príjemné atmosféra a ako pozadie príjemná hudba.

Prišla ku mne servírka a podala mi jedálny lístok. Vybrala som si cestoviny s hubami a na pitie kolu.

Kým som čakala na jedlo, vytiahla som pohľadnicu a aj pero.

Čo tam napísať. Toľko by som mu chcela napísať, ale to sa na pohľadnicu nezmestí. A ani by to nevystihlo všetko, čo by som mu chcela povedať. Ale čo mu mám napísať?

Rozmýšľala som aj potom, čo mi servírka doniesla jedlo. Rozmýšľala som, že ani nič nenapíšem a že mu to nepošlem, no v tom na napadlo niečo perfektné.

Chytila som pero a napísala som štyri slová: Mám sa dobre, Bella.

Nalepila som na tu kartičku známku a vložila ju naspäť do kabelky a s chuťou som sa pustila do jedla. Tento výlet začína byť super.

Ďalšia kapitola je tu a ja vám musím poďakovať za všetky komentáre pri predchádzajúcej kapitole.

Dúfam, že budete spokojní s dĺžkou. Je to zatiaľ moja najdlhšia kapitola a má cez 5000 slov.

V ďalšej kapitole sa stretneme a ocitneme v LA a budeme mať Adamov a Edwardov pohľad.

Autor: LiviaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Príbeh Isabelly Swan-Black-Volturi - 9. kapitola: