Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Race of Life - 3. kapitola

03.10.2010 (09:45) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1870×

3. kapitola

Edward:

Prvý deň v škole bol ešte horší ako som si ho predstavoval. Neustále sa na mňa lepili baby, ktoré sa skôr ako o mňa samotného, zaujímali len o to, akú popularitu by získali tým, žeby ma ulovili. Ale majú smolu, ja im nedám šancu, aby to dokázali. Už celé desaťročia odháňam od seba ženy, ktoré ma chceli uloviť a to z jedného dôvodu: žiadna ma nezaujala.

Jediné, čo som sa za tie tri vyučovacie hodiny dozvedel je, že miestni ľudia sú veľmi výreční. Stačí sa ich niečo spýtať a oni vyzradia aj to, čo vlastne nevedia. Síce som sa nedozvedel nič o pretekoch alebo o ľuďoch, čo tam chodia, ale zato som sa dozvedel zaujímavé pikošky tipu, kto s kým a kedy. Jediná informácia, ktorá bola pre mňa nejako cenná je, že Angela Webberová, ktorá sa rada ukazuje na diaľnici číslo 58 blízko Port Angeles, chodí s chalanom s menom Jared O’Brian, ktorý býva kúsok za mestom. Možno je to bezvýznamné, ale zdá sa mi, že ten chalan by pre nás mohol byť ešte dôležitý. Ktovie, možno práve on nevinnú Angelu voviedol do svete rýchlych áut. Prehľadal som aj myšlienky všetkých, s ktorými som sa rozprával, ale nič podozrivé som nenašiel.  Dnes asi nemám svoj deň. Ale najhlavnejšie je, že nikto nemá podozrenie. Všetci si myslia, že sme obyčajní chalani, ktorí sa presťahovali na koniec sveta a sú senzáciou číslo jeden.

Wyatt bol tiež podobne úspešní ako ja. Tak sa mi zdá, že sa nám niečo podarí zistiť až potom, keď sa ukážeme na mieste pretekov. Sedeli sme práve s Wyattom na obede v partii piatich chalanov, ktorí neuznali za vhodné ani sa nám predstaviť, keď som náhle začul šepot z druhej strany miestnosti. Inštinktívne som sa naň sústredil, tušiac, že to môže byť dôležité. Policajt vo mne sa nezaprie.

„Počul si o tom, čo hovoril O’Brian pred začiatkom vyučka? Vraj už zohnal peniaze na štartovné a to jeho neviniatko sa konečne zúčastní pretekov. Som zvedavý, čo náš Anjelik predvedie. Jess hovorila, že si trúfa aj na samotnú Ľadovú kráľovnú.“ Šepot patril jednému študentovi, s ktorým som mal prvú hodinu ale jeho meno som nepoznal. Viac ma však zaujalo, koho asi myslel tou Ľadovou kráľovnou. Druhý chalan, akoby mi čítal myšlienky – taká irónia – sa spýtal:

„Ľadová kráľovná? To je najnovšia prezývka pre našu hviezdičku Miu?“

„Tak ju minulý týždeň nazval Mike, keď ho opätovne odmietla. Chudáčik, asi si myslí, že ho nikto neodmietne, keď dostal aj Jess. Tak sa zdá, že tá Mia je skutočné rázna ženská. Dnes asi zájdem na preteky a pozriem sa ako sa Ang strápni...“ Ostatné slová zanikli, pretože sa jedáleň práve premenila na bojové pole, potom, ako niekto nastavil nohu profesorke angličtiny a tá sa zahrala na handru. Potom sa strhlo obšírne vykrikovanie, pričom nás poctil návštevou aj sám riaditeľ.

Síce ma neobvyklý ruch trochu rozladil ale dozvedel som sa aspoň to, kto bude robiť druhého pretekára práve Mii. Pravdepodobne sa dnes nezúčastním, ale to ani nikto neočakáva. Považovali by ma tu za úplného blázna. Ktovie, čo sa ešte dozviem na tých troch hodinách, ktoré máme pred sebou?

„Ideme?“ spýtal sa ma Wyatt, akoby vedel na čo myslím. Prikývol som a zobral tácku z nedojedeným jedlom. Obyčajne všetko zjem, ale dnes som nemal ani pomyslenie na jedlo. Možno za to mohol aj Alicin telefonát, ktorý ma dosť znepokojil. Netušil som, ako niekto môže nechať zmiznúť celé mesto, ale pravdepodobne to bude niekto veľmi nadaný. Ale prečo by niečo také robil? Mohlo to súvisieť s naším prípadom? To sa asi tak skoro nedozviem.

Ďalšie tri hodiny boli ešte nudnejšie ako trie predchádzajúce. Nedozvedel som sa ani to nič, čo predtým. Dozvedel som sa akurát čísla asi na tri blondínky, ktoré po mne až chorobne žmurkali a div sa nepretrhli, aby mi neukázali celý svoj dekolt a všetko ostatné. Vyslovene šialené, ale čo už s nimi. Možno by som si po toľkých rokoch mal zvyknúť, ale asi sa mi to nikdy nepodarí. Keby tak vedeli, kto som v skutočnosti a teraz určite nemyslím fakt, že som agent FBI.

Unudene som sa pozeral von oknom, keď sme sa viezli domov. Dnešný deň bol trošku užitočný. Síce som sa nedozvedel, kto všetko sa zúčastňuje pretekov, ale keď ma tam uvidia, možno začnú spievať aj sami od seba. Wyatt práve parkoval pred domom, keď sa rozozvučal telefón v kuchyni. Ako namydlený blesk som sa rozutekal do vnútra a rýchlo to zdvihol.

„Prosím?“ spýtal som sa zadýchane a rýchlo sa zhlboka nadýchol.

„Edward, tu Julian. Mám informácie, ktoré chcel Foxx, ale som si istý, že nikto z vás nebude nadšený. Foxx o tom ešte nevie, najskôr som chcel informovať teba,“ povedal známy hlas môjho dobrého priateľa. Niečo mi hovorilo, že to, čo sa mi chystá povedať, sa mi určite nebude pozdávať.

„Okej, Julian, prečo mám pocit, že sa mi to vôbec nebude páčiť?“ spýtal som sa na rovinu a dal hlasný odposluch, keď prišiel aj Wyatt a jeho pohľad jasne hovoril, že chce vedieť o čo ide.

„Ahoj, Julian,“ pozdravil ho Wyatt a na druhej strane sa ozývalo len šušťanie, ako sa hrabal v papieroch.

„Ahoj, Wyatt,“ povedal a jeho hlas znel mierne neprítomne. „Aha tu je to,“ povedal a šuchot razom prestal. Ja aj Wyatt sme sa posadili za kuchynský stôl a čakali na tie – podľa všetkého – znepokojivé informácie.

„Takže tu to mám. Hľadal som niečo o tej Mii a nič som nenašiel. Najskôr som našiel len správu o jej zatknutí a základné údaje, z ktorých som vychádzal. Skontroloval som číslo vodičského a hádajte čo, nikdy nebol vydaný. Ani v tomto, ani v inom štáte. Dokonca nebol ani ukradnutý, proste neexistuje. To mi bolo podozrivé a preklepol som si celú správu. Zistil som, že dôstojník, ktorý ju zatýkal a číslo jeho odznaku bolo v správe je už dvadsať rokov mŕtvy. Tak som si preveril aj tie fotky a zistil som, že ich neurobil žiadny policajný fotograf, ale profesionál cez fotenie modeliek. Meno som ešte nezistil, ale viem, že je zo spoločnosti, ktorá pred rokom skrachovala. Celá policajná správa je sfalšovaná, ale to dievča bolo vo väzení, sú tam záznamy o jej prepustení, ale podľa nich nebola vo väzení, šesť mesiacov ale tri dni. Je to celé podivné, ale ešte horšie je, že som dievča s jej menom nikde nenašiel. Akoby sa nikdy nenarodila a to isté aj jej údajný brat. Žiadni rodičia, žiadni súrodenci a nijakí predkovia. Pripadá mi to akoby sa vynorila doslova odnikiaľ. Prehľadal som úplne všetko, ale nemám sa čoho chytiť.“ Potom zavládlo dlhé ticho. Úkosom som pozrel na Wyatta, ale ten sa tváril úplne normálne, akoby to vedel... Pokrútil som hlavou, to je predsa blbosť.

„Máš ešte niečo ďalšie?“ spýtal som sa napokon potichu. Tento prípad začína byť trochu desivý. Možno by som predsa len mal do toho zapliesť aj svoju rodinu.   

„Po prvýkrát v živote hovorím, že nemám vôbec nič, Edward. O päť minút idem za Foxxom, ráno vám zavolám,“ povedal, potom sme sa rozlúčili a ukončili rozhovor. Zadíval som sa na Wyatta, ale ten len pokrútil hlavou akoby mi dával najavo, že vôbec netuší, čo si o tom myslieť. Tiež som pokrčil ramenami a vybral sa k chladničke. Ten nezjedený obed sa začal prejavovať a mne zaškvŕkalo v žalúdku. Rozhodol som sa, že si len upečiem omeletu, asi o hodinu predsa odchádzame na diaľnicu a ja ani poriadne neviem, kde to je.

„Dáš si aj ty?“ spýtal som sa a zadíval sa na Wyatta, ten len pokrútil hlavou. Rýchlo som si upiekol omeletu a ešte rýchlejšie ju zjedol. Opäť raz som zatúžil po Esminých chutných cestovinách. Rodina mi nesmierne chýba, ale práca pre FBI ma určitým spôsobom naplňuje. Rýchlo som všetko odpratal a odložil a potom vybehol do izby, aby som sa prezliekol. Košeľu som vymenil za tričko a koženú bundu, na oči si dal slnečné okuliare s panoramatickými sklami. Zbehol som dolu, kde už sedel pripravený Wyatt. Zamieril som do garáže za domom, kde ma čakal strieborný Lotus Evora, ktorý mi špeciálne upravili, a to nielen zvnútra. Najmä zvonku. Na oboch stranách dverí boli modré plamene. Veľmi pekné auto a podľa toho, čo som čítal, aj veľmi rýchle auto.

„Hmm, tak tomu hovorím auto,“ povedal Wyatt a zazubil sa na mňa, ale jeho ľútostivý pohľad mi napovedal, žeby si rád so mnou vymenil úlohu a pretekár bol on. Prikývol som a sadol si za volant. Ani nie o päť minút sme boli na diaľnici, ktorá nás mala priviesť na miesto “činu“. Pozrel som sa na prístrojovú dosku a s desením si uvedomil, že je už pol deviatej. To nemôže byť pravda, nemohli sme sa až tak zdržať. Pokrčil som ramenami. Aspoň tam nebudeme dlho. Podľa informácií, ktoré mi povedal Foxx je jasné, že samotné preteky prebiehajú práve medzi deviatou a desiatou hodinou.  Wyatt ma navigoval a o desať minút sme už obiehali prvých divákov, ktorý stáli po celej dĺžke diaľnice číslo 58.

Opatrne som sa motal pomedzi ľudí a snažil sa ignorovať ich zvedavé pohľady, ktoré na mňa upierali cez predné sklo. Bolo to otravné, ale je mi jasné, že takto hľadia na každého, kto má auto aspoň trochu použiteľné na preteky. Asi dvadsať metrov pred sebou som zbadal niečo ako parkovisko, kde stálo sedem áut a všetky mali otvorené kapotu, aby sa ľudia mohli pozrieť na to, čo skrývajú pod ňou.  Vystúpili sme a posadili sa na kapotu. Ako zázrakom sme získali veľmi výhodnú pozíciu, a tak som videl do stredu vozovky, kde krížom cez ňu bola nasprejovaná červená čiara, ktorá slúžia ako štart. Stáli tam dve autá a podľa zvuku ich motorov by som povedal, že sa práve chystali na štart. V jednom z nich – v čiernom Mustangu Shelby GT 500 zo sedemdesiatych rokov – sedela Angela. Takže vo vedľajšom aute – Audi TT – určite sedelo naše vtáčatko Mia, ktorá sa podľa Juliana nikdy nenarodila. Jej auto bolo rozhodne upravené, tam kde som dovidel – jedny dvere – bol červený drak a podľa zvuku motora mi došlo, že ten drak nie je jedinou “ozdobou“, ktorá je navyše. Ale ani motor Angelinho auta sa rozhodne nenechal zahanbiť. Na kraji cesty stál Jared O’Brian a zbožne pozoroval Angelu. V tom sa ozvala rana zo zbrane a autá so šmykom odštartovali.

Sedel som na mieste a po prvej ostrej zákrute sa mi stratili autá z dohľadu. Podľa toho, čo sa mi podarilo zistiť, je na konci cesty ostrá zákruta, na ktorej sa otočia a vrátia sa späť. Celá trasa sa dá zvládnuť asi za päť minút. Ani nie o dve minúty som videl ako sa obe autá rútia zo zákruty. Išli úplne zarovno, akoby boli jedno auto. Cez čiaru prešli naraz. Podľa prekvapených výrazov v tvárach ostatných, som zistil, že sa stalo úplne po prvýkrát, aby sa niekto takto vyrovnal Mii. So šmykom zastali pri krajnici a ani nestihli vystúpiť, keď sa okolo nich sústredili úplne všetci, ktorí boli dostatočne blízko. Zazrel som ako sa dvere na Audi otvorili a vystúpila tmavovlasá bohyňa v krátkej sukni a tričku na ramienka. Samozrejme jej nechýbala ani kožená bunda. Pohybovala sa s takým pôvabom, že som len nemo pozeral. A pritom sa okolo nej akoby vznášala neznáma aura sily a nadradenosti, sebavedomia. Čo ma však prekvapilo najviac bolo, že potriasla rukou Angele a potom sa zadívala do mojich očí. Ten pohľad ma zamrazil a to bolo od mňa dobrých dvadsať metrov. Sebaistým krokom na vysokom opätku sa vybrala ku mne. Alice by ju za jej oblečenie určite pochválila, vyzerala totiž ako modelka z časopisu a to nielen dokonalou postavou. Naklonila sa ku mne a zašepkala len pre mňa:

„Edward, toto nie je miesto pre bytosť ako si ty. Odíď, kým ešte môžeš, skôr ako sa do toho zamotáš viac, ako potrebuješ ty, alebo tvoja rodina. Môžeš prísť o oveľa viac, nielen o život.“ Po týchto slovách som sa mimovoľne zachvel a po chrbte mi prebehol mráz.  

Venovania ku kapitole: mima19974, Nerissa, Wildrose, Letti, KiQaCULLEN a PinkVolturi. Ďakujem za milé komentáre, veľmi ma potešili.

Chcete aj pokračovanie? Vaša ness :)

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Race of Life - 3. kapitola :