Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Risentirsi alla vita - 1. kapitola

28.01.2010 (16:00) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1167×

2. kapitola

Bella

Na prírodu doľahla únava. Jemný vánok, ktorý sa pohrával s listami na stromoch, pomaly slabol a chystal sa na večerný oddych. Už nebolo počuť spievanie vtákov v korunách stromov, ani šuchot peria, ktoré si uhládzajú. Obloha bola zamračená a husté, ťažké mraky boli poukladané tesne jeden vedľa druhého. Vyzeralo to, akoby sa o chvíľu mal spustiť silný dážď.

Stála som dolu v obývačke a dívala sa von oknom. V hlave mi vírili spomienky, ktoré som si stihla v mysli prejsť aj zo tisíckrát. Avšak stále som ich potrebovala mať pred očami. Chcela som ich akoby „znovu prežiť“. Všetky krásne spomienky, ktoré sme spolu zažili. Iba ja a Edward...

Neznesiteľnú bolesť, ktorá mi každý deň prebodávala aj ten najmenší kúsok môjho tela, som brala ako súčasť svojho života. Ale s tým, že Edward je mŕtvy a ako veľmi mi chýba, som sa nezmierila vôbec. A nikdy nezmierim...

Rozpršalo sa. Počúvala som ako dažďové kvapky, dopadajú na sklo veľkých okien a sledovala ako ladne po nich stekajú. Vzdychla som. Každý deň som si kládla otázku, prečo som ešte stále nažive a každý deň som si na ňu aj odpovedala. Kvôli Renesmee. A kvôli mojej rodine, ktorá ma aj napriek tomu ako sa ku nim správam, zbožňuje. Pozrela som sa za seba. Renesmee sedela vedľa Rosalie a o niečom sa spolu zhovárali. Jej dokonalá tvár, ma vždy dostala. Pri pohľade na ňu som si nedokázala predstaviť nikoho iného ako jej otca. A tie jej krásne dlhé bronzové vlasy... Počula som, že Alice je hore a skúša si ďalší model nových šiat. Typická Alice. Ešte stále ju neskutočne rozčuľovalo, že už vyše jedenásť rokov nič nevidí. Bola z toho zúfalá. Všetci sme sa jej snažili pomôcť, ale nevedeli sme, kde je problém. Neustále vraví, že je to niečo veľmi dôležité, a že to potrebuje uvidieť. Ale čo je to dôležité? Čo môže byť v tomto živote také dôležité? Keď nie je Edwarda?

Mala som úžasne veľa času na premýšľanie. Aj keď sa ostatní snažili o to, aby som ho mala čo najmenej, tomu aby som premýšľala nad tým, čím moje srdce chce, jednoducho nedokázali zabrániť. Edwardova strata otriasla nami všetkými, ale mnou najviac. Samozrejme. Život nikoho z nás nebol taký ako predtým, ale aj tak som stále nechápala ako sa mohli všetci vrátiť k svojím obľúbeným činnostiam. Napríklad Alice. Ako môže stále kupovať nové oblečenie a aj naďalej sa z toho tak tešiť? Alebo, prečo sa Jasper tak veľmi snaží o znesiteľnú atmosféru v dome? Veď veľmi dobre vie, že to nepomáha. Aspoň nie tak, ako kedysi. A ja ani nechcem aby to pomohlo. Trpím a budem trpieť dovtedy, pokiaľ budem žiť. A nikto to nedokáže zmeniť...

Renesmee zívla a postavila sa: „Tak teda, ja už pôjdem spať,“ vyhlásila, „Som unavená, dobrú noc,“ povedala.

„Dobrú Nessie,“ zaspievali všetci jednohlasne.

Ladným pohybom pritancovala ku mne. Pozrela som sa do jej krásnych dokonalých očí, vsadených do ešte dokonalejšej tváre. Nikdy by som ju nedokázala opustiť. Bola jednoducho taká... úžasná. Ťažko sa mi hľadali slová.

Objala ma. „Dobrú mami,“ zašepkala mi do ucha.

„Dobrú srdiečko,“ popriala som jej a dala jej bozk na líce.

Pustila som ju z objatia a znovu ladne vytancovala hore schodmi. Dívala som sa za ňou, kým mi nezmizla hore v podkroví.

Vedela, že budem musieť odísť. Už čoskoro. A nebude to ľahké. Opustiť Renesmee navždy a bez rozlúčenia je pre mňa nepredstaviteľné. Keby sa však o tom niekto z mojej rodiny dozvedel... To že chcem ísť preč... Viem, že Cullenovci by mi nikdy nedovolili zomrieť, a preto mi neostáva iná možnosť ako odísť bez rozlúčky.

Mala som pocit, že už som v tejto bolesti a utrpení žila dosť, a nemôže to pokračovať. Je načase, aby som odišla. Za Edwardom.

Musím ujsť. Čo iné mi ostáva? Pôjdem tam, kam túžim ísť celé roky. Preč od bolesti, smútku. A za ním. Pôjdem do raja. Znovu ma prebodla tá neznesiteľná bolesť, ktorá ma prebodáva už roky, lenže táto bolesť bola iná. Silnejšia. „Je to vôbec možné?“ kládla som si otázku. Netrpím už dosť? Nedokázala som sa zbaviť pocitu, že keď odídem tak... Čo bude s Renesmee? Nechcem ju nechať samu. Vedela som, že sa o ňu postarajú, ale... Nemohla by som zomrieť s pocitom, že svoju milovanú dcérku a dokonalú rodinu, nechám trápiť sa. Jednoducho im nedokážem spôsobiť bolesť. Keby som mala zaručené, že Renesmee a ostatní budú žiť i bezo mňa šťastne a nebudú sa trápiť nad mojou smrťou... Prečo sa musím vždy niečoho vzdať? Prečo musím o svoje šťastie bojovať, keď vzápätí je preč? Bolesť v mojom tele sa stupňovala. Už sa ani nemala kde ukladať. A ja som znova nevládala... Keď nemôžem zomrieť ani žiť, čo mám robiť?

No ja som vedela, že už dávno som sa rozhodla. Odídem. Spôsobujem im bolesť tak, či tak. Teraz, keď sa trápim, a budem aj potom, keď pôjdem... preč. A nikdy by to nebolo inak. To, že čas lieči rany, v mojom prípade neplatí, no dúfam, že v ich prípade áno. Nechcem aby sa trápili. To nemôžem dovoliť...

Keď budem žiť, neuľahčím im to, budem sa trápiť naďalej a oni sa budú trápiť kvôli mne. A keď zomriem, taktiež to neuľahčím... Čo si mám vybrať?

Ale už som sa rozhodla, raz dávnejšie... odídem. Musím. Ujdem tak, aby si to nevšimli. Nepozorovane a rýchlo. To by však nemal byť až taký veľký problém. No stále držia nado mnou stráž. Ale mám jednu výhodu, Alice ma neuvidí.

Alice, ktorá sa už vrátila z hora ku nám, sedela na gauči a bola v hlbokom zamyslení. Niečo mi ušlo? Pýtala som sa sama seba. Vtom vyskočila a hneď bola pri mne. Na očiach som jej videla, že niečo nie je v poriadku. Vyzerala zmätene, vystrašene a tak neuveriteľne krehko.

„Bella,“ ozvala sa ustarostene, „Jasper cíti ako sa... my vieme, že...“

Čo sa stalo? Prečo tak ťažko nachádzala slová? Nevedela som, že či preto, lebo nevie kde začať, alebo preto, že naozaj nevie nájsť tie správne. Bola som zvedavá, čo ju tak rozrušilo, ale aj tak som sa moc nedokázala sústrediť na to, čo vraví.

„Vieš...,“ vzdychla, keď našla to správne slovo, „... ja už vyše jedenásť rokov nič nevidím, ale prečo, prečo mám, taký divný pocit že... že nás chceš... opustiť? Bella povedz mi, že sa mi to len zdá, že to nie je pravda!“

Hlas sa jej zlomil. Stále som sa jej pozerala do očí. Ona sa zamyslene dívala na moju tvár a snažila sa niečo z nej vyčítať. Zdalo sa mi, že zlatá farba v nich sa rozleje od smútku. Toto som nečakala. Ako...? Bola som šokovaná. V mysli mi zavládol zmätok. Čo jej poviem? Nikdy som nevedela dobre klamať. Nechcela som ju zraniť. Už nikoho. Všetci sme si vytrpeli dosť. Tak kedy, kedy sa toto trápenie skončí?

„Bella prečo mi... nám to robíš?!“ zašepkala.

Hlas sa jej neuveriteľne triasol. Jej pohľad ma prikoval k miestu. Nie... neurobím. Chcela som jej povedať, lebo som sa nedokázala dívať do tváre plnej bolesti, ktorú jej spôsobujem ja.

„Alice, ja...,“ ozvala som sa. Nechcela som aby sa ďalej trápila, no nemohla som jej klamať.

„Bella to nám neurobíš!“ prikázala mi prosebne. „To... to nemôžeš! Ty nevieš ako veľmi nám na tebe záleží?“ pokračovala.

V jej hlase som cítila beznádej. Toto mi za posledných jedenásť rokov opakovala často. Hlas sa jej neuveriteľne triasol. Neverila mi. Bála sa, že odídem, ako som to chcela urobiť už mnohokrát. Ešte stále som sa na ňu pozerala. Mala som pocit, že keby som povedala niečo, čo nechce počuť, nezniesla by to. Toľko bolesti, ktorú jej spôsobujem ja! Nie! To im nemôžeš urobiť! Kričala som na seba v duchu. Radšej, keď budem trpieť ja ako oni. Neznesiem to, že bolesť im spôsobujem ja. Uvažovala som, čo jej mám povedať. Túžba ísť za Edwardom bola obrovská, ale vedela som, že by som nedokázala pokojne zomrieť, pokiaľ svoju rodinu nechám trápiť sa.

„Netráp sa Alice,“ prosila som. Jej pohľad mi doslova nahŕňal slzy do očí.

„Neodídem,“ šepla som a objala som ju.

Bola to pravda, ale nevedela som dokedy. Alice sa odtiahla z môjho objatia a skúmavo sa mi pozrela do očí. Tie jej boli plné bolesti. Dúfala som, že aspoň môj pohľad bude vyzerať presvedčivo. No vedela som, že aj tak mi neuverí.

Vzdychla si a doslova vyletela hore na poschodie. Nemala som potuchy, čo si myslí a prečo tak zrazu zmizla. Samozrejme, vedela, že keby som teraz chcela ujsť, nemôžem. Stále tu je v tejto izbe dosť upírov na to, aby mi v tom zabránili. Esme, ktorá bola svedkom môjho rozhovoru s Alice, podišla ku mne a objala ma. Márne ma ide znova utešovať. To nepomôže. Jednu vec som ale nechápala. Prečo tak veľmi chcú aby som ostala nažive, keď vidia ako sa trápim...?

Znova som sa zamýšľala nad tým, či je také ťažké pochopiť, že chcem odísť? Nedokážem ich už viac zraňovať. Zomriem a bude po všetkom. Moja rodina sa už nebude trápiť pre mňa, aspoň v to dúfam. Raz na to musia zabudnúť. Ja im už nebudem spôsobovať bolesť. A to najhlavnejšie, pôjdem za Edwardom. Tá predstava bola lákavá. Lákavejšia ako čokoľvek iné. Bude po všetkom. Po bolesti a...

Renesmee. Spomenula som si. Dôvod pre ktorý sa mi tak ťažko odchádza. V mysli som si vybavila jej dokonalú tvár, ako mi ukazuje všetky krásne spomienky. Prosí ma, aby som žila. „Sme tu jeden pre druhého a musíme si pomáhať...“ ako raz povedala Alice.

Čo mám robiť? Keď nemôžem zomrieť ani žiť? Je moja túžba ísť za Edwardom tak neskutočná, aká veľká je túžba ostať? To som nevedela. Avšak dostatočne veľká na to, aby som sa zamýšľala, čo mám urobiť. Renesmee neostane sama. Ale mám dostatok síl opustiť ju? A opustiť zvyšok mojej rodiny? Nie, horšie to snáď už ani nemôže byť. Je nemožné ujsť, keď neustále držia nado mnou stráž...

Nasledujúce dni boli znova len tá neskutočne silná bolesť. Zamestnávali ma znova tie isté myšlienky, ktoré vo mne zakaždým vyvolali ešte väčšiu a neznesiteľnejšiu bolesť. Tak veľmi som túžila ukončiť svoje trápenie a takisto som nechcela opustiť, ani ublížiť Renesmee a mojej rodine. Prečo sa vždy musím niečoho vzdať? Prečo nemôžem mať dokonalý život?

Túžila som ešte raz cítiť Edwardove nežné dotyky na mojom tele, sladké bozky na mojich perách, dívať sa do jeho dokonalej anjelskej tváre... Vedela som si to predstaviť do najpodrobnejšieho detailu. Každý jeho dotyk, bozk, pohľad, ktorý bol skutočný, existoval, ale predstava, že to už nikdy viac nezažijem, nepocítim, a že už nikdy to nebude také skutočné, bola desivá. Nedokázala som dobre opísať svoj život za posledné roky. Na to neexistujú slová. Nikto ich ešte nevymyslel ani nevymyslí... O čo by bolo ľahšie byť teraz človekom? Asi o to, že by som bola už dávno mŕtva. Do mojej ľudskej mysle by sa jednoducho nevošlo toľko bolesti a trápenia. To by som nezniesla. Ale do tejto... neznesiteľná bolesť sa kŕmila mojou mysľou. Už čakám len na to, kedy moje oceľové telo a obrovská myseľ podľahne tejto neznesiteľnej bolesti. A ja sa už nebudem musieť trápiť. Budem s ním. Iba ja a on.

Ako zvyčajne, moju niť myšlienok pretrhla Renesmee. Pricupitala do izby, kde som stála. Bohaté bronzové kučierky jej poskakovali pri každom jej ladnom pohybe. Och, tak veľmi sa podobala na Edwarda. Snažila som sa pred ňou zakryť smútok, ktorý mi určite bolo vidno na očiach.

„Mami?“ zaspievala sladkým hlasom, „Nevieš kde je Alice?“ spýtala sa.

„Myslím, že vedľa v izbe, srdiečko,“ odvetila som jej, pričom som sa na ňu usmiala.

„Ďakujem, pôjdem sa pozrieť,“ povedala, pričom mi vsunula bozk na líce a ladne odkráčala preč.

Renesmee. Ja nedokážem opustiť Renesmee. Mala som pocit akoby mi vyhŕkli slzy do očí. Nedokážem odísť. To nádherné a dokonalé stvorenie, ktoré tak veľmi milujem a ona miluje mňa. Je krásna, šikovná, nadaná, úžasná... presne ako jej otec.

Edward! Chcem ísť za Edwardom aj ostať s Renesmee. O Nessie, ako ju všetci okrem mňa volajú, sa určite postarajú, dajú jej všetko, čo jej bude treba a čo bude chcieť, tým som si istá.

Och, aké ťažké to je. Tá neznesiteľná bolesť ma znova lámala na kúsky. Nedokázala som sa pohnúť. Ale musím sa rozhodnúť teraz. Keď mám šancu utiecť. Nik ma nestráži, Jasper s Emmettom sú dolu, Alice je vedľa a... som v izbe sama. To sa ešte hádam ani nestalo. Ako je to možné? No teraz nie je času na premýšľanie, musím sa rozhodnúť hneď, teraz... Bolesť, ktorú som cítila, bola ešte neskutočnejšia. Nedokázala som už ani myslieť. Celé moje telo bola len nevýslovná bolesť. Už som ju nedokázala znášať. Nedokázala ju znášať ani moja myseľ. Všetko ma neskutočne silno bolelo. Vedela som, že chcem odísť, ale niečo  neuveriteľne silné ma držalo na mieste, nechcelo ma pustiť. Nedokázala som urobiť čo i len jediný nepatrný pohyb. Musím sa rozhodnúť rýchlo, ak mám odísť. Ale ako? Nedokážem sa rozhodnúť tak, aby som netrpela, aby netrpeli ostatní. Renesmee, rodina, Edward... rozmýšľala som stále znova a znova, dookola. Nedokázala som si medzi nimi vybrať. Veď ako by som aj mohla? To je nemožné. Všetkých milujem...

Ešte stále som tam stála a rozmýšľala. Nemám veľa času, tak prečo vôbec rozmýšľam? Premýšľať, trpieť a nadávať si, ako som niekomu spôsobila bolesť môžem aj počas behu. Telo som mala ako z olova, nechcelo sa pohnúť. Snažila som sa nemyslieť na to, ako opúšťam... Renesmee, svoju milovanú dcérku. Ale na to, ako idem za Edwardom, za tým, s kým túžim byť počas celého svojho života. Za tým koho neskutočne milujem a...

Nadýchla som sa a otvorila okno. Moje telo protestovalo, ale aj ma poháňalo. S obrovskou námahou som skočila dole, tak ticho ako sa to len dalo.

Obzrela som sa za seba, na dom. Nevšimli si to.

„Zbohom rodina. Zbohom Renesmee!“ zašepkala som potichu. „Budete mi chýbať, milujem vás,“ a nasilu som sa rozbehla vpred.

Bežala som už vyše pol hodiny. Cítila som sa, akoby som mala oči celé zmáčané od plaču. Telom mi prechádzal nejaký nový druh bolesti. Silnejší. Myšlienky mi stále vírili okolo Renesmee. Ako som ju len mohla opustiť? Čo bude s ňou teraz? Predstavila som si jej dokonalú tvár lemovanú nádhernými bronzovými vlasmi, ako sa na mňa usmieva a teší z mojej prítomnosti. Chcela som sa vrátiť späť. Neznesiteľná bolesť mnou šklbala na všetky strany. Nedalo sa to znášať...

Bude v poriadku. Ubezpečovala som sa, no aj tak som sa nevedela zbaviť strachu, čo s ňou bude. Ako bude znášať môj odchod? A to všetko vôbec? A čo bude? Ach, prečo som ju opustila? Moju Renesmee...

Mala som namierené k Volturiovcom. Určite ma zabijú. A keď nie, nebude ťažké vyprovokovať ich. Nakoniec budú musieť spraviť to, o čo ich žiadam.

Vedela som, že moje hodiny na tomto svete sú už zrátané. Moja myseľ ma zamestnávala spomienkami. Znova. No ja som jej v tom nebránila...

Tie krásne chvíle, keď sme sa spolu, s pomocou Renesmeeinho daru pozerali na spomienky. Bolo to úžasné. Vyberala tie najkrajšie. Na ktorých mi najviac záležalo. Dokázala ma udržať pri živote i po tom čo sa stalo a dokázať mi, že ma potrebuje a som pre ňu dôležitá. Tak ako aj pre ostatných...

Bežala som ďalej ako opreteky. Obrovskú rýchlosť a vietor vo vlasoch som zbožňovala. Avšak už dávno som nebežala tak rýchlo ako teraz. Vlastne, za posledné roky som nebežala vôbec. Beh mi poskytoval nejakú zvláštnu slobodu a nový priestor pre myslenie. Je úžasné, že pôjdem za Edwardom, tam kam túžim ísť. Nesnažila som sa už myslieť na to, že Renesmee je preč, že som ju opustila. Vedela som, že je o ňu postarané a to mi musí stačiť. Aj keď ma bolesť trhala a zaobchádzala so mnou ako chcela. Nedokázala som ju už zniesť. Ale svoju dcérku milujem a ona to vie.

„Naša Renesmee je už veľká, Edward,“ zašepkala som. Vedela som, že on ma naisto počuje.

„A konečne môžeme byť spolu. Ona nás pochopí, dopraje nám to.“

Sama som nevedela, prečo sa mi odrazu zdá svet taký akýsi iný. Nie spravodlivý, ale akosi zvláštne iný. Asi preto, že som sa tak veľmi tešila na Edwarda. Túžim byť s ním, nič viac, keď viem, že Renesmee bude v poriadku...

Stála som na vysokom útese. Sledovala som obrovské vlny, ktoré nemilosrdne narážajú do skalnatého útesu. Pred sebou som videla zapadajúce slnko na červeno sfarbenej oblohe. Chystala som sa skočiť do oceána, ktorý oddeľuje Ameriku od Európy.

„Idem za tebou Edward!“

Zhrnutie

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Risentirsi alla vita - 1. kapitola: