Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rose noire - 9. kapitola

27.04.2010 (19:30) • , Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2953×

9.kapitola

Aj keď mi ho bolo ľúto, jeho súčasný stav – teda mdloby -   ma vôbec nemrzel. Aspoň dúfam. Veď aspoň budem mať pokoj pri práci... aj keď. Nie! Jednoducho som šťastná, že ho mám na chvíľu z krku.

Prechádzala som handričkou po jeho nahej hrudi a všetko úsilie som vložila do toho, aby som sa nad ním nerozplývala. Bol tak nádherný, ako anjel. No, ale to jeho správanie! Idiot. A tie nádherné oči... Bože Bella, spamätaj sa! Do pekla, do pekla, do pekla!

„Doniesol som jedlo," ozval sa nejaký pirát a ja som mu nevenovala ani štipku pozornosti. Len som kývla na stôl nech to tam položí.

Ozvalo sa štrnganie nádob a nakoniec aj vzďaľujúce sa ťažké kroky. Edward vyzeral tak úchvatne, impozantne, aj keď len ležal a to aj s bielou tvárou a až čiernymi kruhmi pod očami. Aj keď som sa na to snažila nemyslieť, nedalo sa to. Nad jeho krásou som, aj keď nechcene, vzdychla.

Až potom som si uvedomila, čo robím a pokrútila som hlavou. Ja... nie, je to otrasný, nechutný, hnusný, teraz už aj plesnivý pirát a ja sa tu nad ním nebudem rozplývať. Jednoducho nie.

Prisunula som bližšie stolík s jedlom a začala polemizovať nad tým, ako, do čerta, doňho to jedlo vpracem. Prišla som k nemu a pokúsila som sa ho aspoň trochu posadiť. Ach, kto by povedal, že bude taký ťažký. Posadila som sa k nemu a začala doňho tlačiť, aby som ho trochu nadvihla. Ani sa nepohol. Len niečo nezrozumiteľne zamumlal, chytil ma rukou okolo pása a pritiahol si ma na seba, ako malé dieťa nejakého plyšového macka. Bola som na ňom prilepená a nedokázala sa ani pohnúť. Aj keď... nebolo to až tak zlé. Nie! Určite! Spamätaj sa!

Ozvali sa ďalšie kroky, avšak tieto sa približovali a ja som sa zas pokúsila dostať sa z jeho oceľového zovretia. Avšak kroky vo vchode zastali a ja som sa odvážila obzrieť sa. Stál tam ďalší pirát a neveriaco sa na nás pozeral, keď odrazu Edward znova niečo nezrozumiteľne zachripel a pritiahol si ma ešte bližšie, že som mala problém, čo i len sa nadýchnuť.

„Prepáčte, nebudem rušiť," povedal ten pirát stále vykoľajene a rýchlym krokom odchádzal preč. Toto sa môže stať snáď len mne. Bola som červená snáď aj na zadku, a to, že sa z paluby začali po chvíli ozývať víťazné pokriky, mi v upokojovaním rozhodne nepomohlo.

Začala som sa mykať a pokúšala som sa vyslobodiť. Začala som naňho kričať nech ma pustí, avšak ani to nepomohlo. Konečne ma niečo napadlo, niečo, čo rozhodne zaberie. Síce mi ho bolo ľúto, ale po tom, čo sa teraz stalo som viac ľutovala sama seba. Vystrela som nohu a už po niekoľký krát v mojej existencii na tejto lodi, som ho kopla do najcitlivejšieho miestečka.

Edward so zaskučaním otvoril oči a prekvapene sa na mňa - spočívajúcu v jeho náručí - zadíval. V jeho tvári som okrem prekvapenia opäť zazrela tú jeho nehoráznu túžbu a niečo ako... spokojnosť?

„Bell, čo tu robíš?" To si snáď zo mňa robí dobrý deň! No hrám tu asi kocky, nie?

„Len tak si tu ležím... Okamžite ma pusti, Ty abruti jeden, lebo... lebo!" začala som naňho kričať, avšak bezvýsledne.

„Upokoj sa Bell, nikde predsa nehorí," vyškieral sa Edward ako slniečko nad oceánom a pritisol si ma k sebe do náruče.

„A kedy si mi vlastne prestala vykať? Nie, že by mi to vadilo..." povedal dostratena a lišiacky sa usmial. Ten jeho úsmev mi tak trochu prekážal v hneve. Ako sa môžem hnevať na niekoho, kto sa tak prekrásne usmieva... Bell vzchop sa!

„Okamžite ma pusť, lebo..."

„Lebo čo, Bell? Začneš kričať? Možno si zabudla ale ešte stále si na mojej lodi. A mne sa to takto páči. Presne takto," usmial sa a na znak, že to myslí vážne si ma uvelebil v jeho náručí.

„Pche! A to som sa o teba chcela starať. Vidím, že starostlivosť ani v najmenšom nepotrebuješ!“ vyštekla som mu do tváre a naštvane si ho premeriavala. Jeho výraz ma však prekvapil. Zazrela som tam... nehu? Ale prečo?

„Ďakujem ti za to, Bell. Nikto sa o mňa nikdy nestaral,“ povedal a nežne ma pohladil po tvári. Pod jeho dotykom som sa celá roztopila.

„Akože nie? Každý chlap z posádky by sa o teba postaral,“ povedala som a nechápavo krútila hlavou.

„Možno to tak je. Ale ich starostlivosť vychádza len z lojálnosti voči mne, ako ich kapitánovi. Ale ty? Nemáš dôvod, prečo sa o mňa starať. Nesprával som sa k tebe najkrajšie,“ povedal a z jeho hlasu som jasne počula ospravedlňujúci tón.

„Robím to z vďačnosti,“ povedala som a vďačne sa na neho usmiala.

Zrazu však zaúpel a pustil ma. S obavami som sa na neho zadívala. Dúfala som, že sa mu nič nestalo.

„Čo sa stalo?“ spýtala som sa opatrne.

„To nič,“ povedal potichu a snažil sa o úsmev. Nie, že by sa mu to darilo.

„Mal by si sa najesť,“ povedala som a pokynula hlavou smerom k stolíku, na ktorom bol podnos s jedlom.

„Nemám chuť.“

„Musíš niečo zjesť. Potrebuješ silu,“ povedala som mamičkovským tónom. Pozdvihol na mňa jedno obočie. Vyzeral tak roztomilo... ako dieťa.

„Ja už nemám silu ani na to, aby som udržal v ruke lyžicu,“ povedal zahanbene.

„Na to som tu ja,“ povedala som a posadila sa na kraj postele.

Na lyžicu som nabrala nejaký vývar a dala ju k jeho ústam. Nič však neurobil. Len tam ležal a usmieval sa na mňa.

„Nie som hladný,“ povedal a jemne sa usmial. Keby   z neho netieklo a nevyzeral by tak, ako vyzerá, myslela by som si, že je úplne v poriadku.

„Prosím, musíš niečo zjesť. Kvôli mne,“ povedala som a tvrdým pohľadom som sa mu zabodla do očí.

„Prosím, aspoň trochu,“ prosila som ho ďalej a lyžicu opäť priložila k jeho perám. Pomaly otvoril pery a prehltol. Bolo na ňom vidno, ako trpí, ale statočne prehĺtal ďalej. Zjedol takmer polovicu polievky. Bolo to aspoň niečo.
Keď zjedol, zatvoril oči a lepšie sa uvelebil na posteli.

„O chvíľku sa vrátim,“ povedala som mu potichu do ucha, ale neviem, či ma aj počul, keďže nijako nereagoval.

Vybehla som von a zamierila na palubu. Za rohom som narazila na nejakého piráta a podala mu podnos. Snažila som sa ignorovať jeho významný pohľad a pobavený úsmev. Rýchlo som sa vrátila do kajuty.

Kapitán sa nepokojne prehadzoval na posteli, z čoho som usúdila, že asi spí. Sadla som si k nemu.

Celé hodiny som tam len sedela a snažila sa znížiť jeho neustále narastajúcu horúčku. Stále sa metal zo strany na stranu a niečo mrmlal. Nerozumela som čo, a ani ma to nezaujímalo. Bála som sa o neho. Či som si to pripúšťala alebo nie. Mala som veľmi veľký strach, že už neuvidím ten jeho ironický úškrn, jeho diabolské iskričky v očiach, keď sa na niečo chystá...

Po pár minútach sa jeho mrmlanie stalo hlasnejším a ja som mu už konečne rozumela. Stále šepkal to isté, a keď som to počula ostala som len nepohnuto sedieť. Stále šepkal jediné: „Bell, milujem ťa.“

Shrnutie poviedok - nessienka

Shrnutie poviedok - voldy

Autor: (Shrnutí povídek), Nessienka, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet