Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Secrets - 2. kapitola

28.09.2012 (08:30) • Krisbian1 • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1085×

2. kapitola

Bella

Z rozmýšľania ma vytrhlo až položenie pohára na stôl.

„Keďže si nechcela čaj, ani kávu tak som ti doniesol aspoň vodu,“ povedal a pousmial sa.

„Ďakujem.“ Vzala som pohár do ruky. Priložila som si ho k ústam a mierne ho nahla. Edward sa na mňa pozeral, akoby chcel vidieť, že tú vodu dopijem.

„Ospravedlň ma,“ prehovoril po chvíli a odbehol niekde. Naskytla sa mi príležitosť zbaviť sa tej vody. Vyskočila som na nohy a pribehla som ku kvetináču, ktorý bol položený v rohu obývačky. Vyliala som doňho všetku vodu. Predsa len tie kvety potrebujú tú vodu viac ako ja.

Rýchlo som pribehla naspäť ku pohovke a sadla som si do pôvodnej polohy, aby si nič nevšimol. Medzitým mi došla SMS od mamy, že už je doma.

„Ja už budem musieť ísť,“ oznámila som, len čo Edward vošiel do obývačky.

„Rád som ťa spoznal,“ povedal a potriasol mi rukou. Zreteľne som počula, ako rýchlo mu bije srdce.

„Aj ja teba.“ Usmiala som sa.

„Počkaj,“ zastavil ma, „nechceš ísť večer na prechádzku?“ opýtal sa.

„Myslím, že večer mám čas.“ Svoje nadšenie som nedávala najavo, avšak vo vnútri sa išlo moje mŕtve srdce roztrhať od radosti. Prevesila som si tašku so Smokym cez plece a šla som do svojho bytu.

„Ahoj, mami,“ zakričala som z predsiene.

„Zlatko, kde si bola?“ vyzvedala. „A prečo cítim neznesiteľný psí zápach?“ Usmiala som sa na ňu a sadla som si na stoličku v kuchyni. Všetko som jej vyrozprávala o našom novom úžasnom susedovi. „Bella, veď je to len obyčajný človek,“ zahundrala.

„Preboha, mami, nezabúdaj, že aj ty si bola človek!“ Prevrátila oči a mňa to neskutočne naštvalo. Zovrela som ruky v päsť a zahryzla si do spodnej pery.

„A ten pes, to je večera?“ provokovala.

„Nie. Neopováž sa mu ublížiť!“ zavrčala naštvane. Aj keď po stretnutí s Edwardom mi vyschlo v krku a ja som zatúžila po krvi.

„Ideš dnes do práce?“ opýtala sa.

„Nie,“ odvetila som stroho. Zoskočila som zo stoličky a odišla som do izby. Bola som naštvaná, no pri pomyslení na to, že o pár hodín sa budem prechádzať s Edwardom po tmavých uliciach Londýna, sa všetok hnev vytratil. Konečne sa aj ja budem cítiť ako jedna z tých bláznivých tínedžeriek, ktorá sa chodí prechádzať so svojím miláčikom. Od dnes bolo moje mŕtve srdce úplné.

Pozrela som sa na ružovú tašku, z ktorej sa ozývalo búšenie malého srdiečka a tichunký piskot. Otvorila som ju a vytiahla som to malé stvorenie. Celý sa triasol a vystrašene na mňa hľadel. Pritúlila som si ho na hruď.

„Neboj sa, neublížim ti,“ zašepkala som. Opatrne som ho položila na posteľ a vybalila som všetky veci preňho. Zabalila som ho do teplej, froté deky a položila som ho do jeho pelechu. Ešte chvíľu pišťal, no krátko na to tvrdo zaspal.

Chcela som zrýchliť čas, pretože plynul tak pomaly. Nakoniec som sa rozhodla, že si ho skrátim pozretím nejakého filmu.

Edward

Ešte som sa ani nestihol vybaliť a už mi zvonil telefón.

„Kate, zlatko, prepáč, že som ti nezavolal hneď, ako som doletel, ale niečo som ešte vybavoval,“ prehovoril som, ako prvý.

„To je v pohode. Hlavné je, že si došiel v poriadku. Už teraz mi chýbaš,“ zafňukala.

„Aj ty mne. Ale neboj sa, o pár týždňov pôjdem na víkend do New Yorku,“ ubezpečil som ju.

„Neviem sa dočkať. Je tu bez teba smutno aj tvoja mama mi volala, veľmi jej chýbaš.“ Nechcel som byť zlý, ale citovo ma vydierali. Tie slová ma neskutočne pálili, pretože som vedel, že je nešťastná ona aj moja mama.

„Aj vy mi chýbate,“ povedal som a zdržiaval slzy. Celý život som bol s rodinou a zrazu som preč. Ďaleko od domova, no s nádhernou susedou.

„Edward, nemôžeš sa vrátiť?“ opýtala sa ma Kate a ja som vedel, že začala plakať. Avšak ja som teraz nemal chuť plakať, ale niečo rozbiť.

„Vieš dobre, že o tomto sme sa už bavili!“ zakričal som.

„Ja viem, ale bolo by to ľahšie. Boli by sme spolu a každý deň by sme chodili na pláž,“ vzlykala.

„Kate, nechci ma naštvať. Už som ti hovoril, že prácu mám v Londýne, takže budem tu. Je tvoj problém, že si ostala v New Yorku!“ kričal som. Až keď bolo v telefóne ticho, uvedomil som si, aký som ja idiot. Povzdychol som si a hodil som telefón na gauč. Mal by som jej zavolať, ale nemal som náladu na ospravedlňovanie.

Vybalil som poslednú vec a pozrel sa na hodinky.

„Preboha, už je pol šiestej.“ Rýchlo som sa osprchoval a prezliekol sa do čistých vecí. Nastriekal som na seba voňavku od Kate, párkrát som sa zhlboka nadýchol a šiel som po Bellu.

Zaklopal som na dvere jej bytu a prešlo sotva pár sekúnd a ona mi otvorila. Zacítil som jej nádhernú sladkú vôňu. Vlasy mala rozpustené a dôkladne rozčesané. Na sebe mala oblečené len obyčajné džínsy, dlhé tričko a tenký sveter.

„Ahoj, pripravená?“

„Ja vždy!“ Usmiala sa a pomalým krokom vyšla z bytu. Stále som bol unesený jej dokonalosťou a prirodzenou krásou. Žiaden mejkap a pritom dokonalá tvárička. Bola radosť chodiť s ňou po ulici.

Večerná prechádzka po Londýne. Nočná obloha posiata hviezdami, chladné Londýnske počasie a úžasné dievča po mojom boku.

„... takže kvôli tomu si prišiel do Londýna?“ opýtala sa s úsmevom, keď sme sa prechádzali v parku.

„Áno, čiže keď si vybiješ zuby, prídeš za mnou.“ Zasmiala sa a posadila sa na najbližšiu lavičku. Sadol som si k nej a chytil jej dlaň. Zase ju mala ľadovú, ako ráno.

„Prečo máš stále studené ruky?“

„Čo ja viem, ja som taká zmrzlina.“

„Keď si zmrzlina, rád ťa budem lízať,“ povedal som si v duchu a musel som sa tomu zasmiať.

„Inak, aby reč nestála. Máš priateľku?“ opýtala sa a mne tým vyrazila dych. Povedať jej pravdu a sklamať ju? Alebo klamať jej a nesklamať ju?

„Momentálne nie.“ Videl som, ako sa jej zablyslo v očiach. „A čo ty?“

„Ja? Nie, nemám.“ Nechcel som tomu veriť, taká nádherná a dokonalá baba nemá priateľa.

„Dáš mi tvoje telefónne číslo?“ Prikývla a vytiahla si z vrecka telefón. Začal som šmátrať po svojich vreckách, ale telefón nikde. Vytiahol som si malý papierik a omylom som sa ja nemehlo porezal.

„Au,“ sykol som a vytrel si to do nohavíc. Obrátil som sa ku Belle, ale po nej nebolo ani stopy. „Bella?“ skríkol som, no nič. Vložil som ruky do vreciek na bunde a smutne som sa pobral domov. Prečo mi utiekla? Urobil som niečo zle? Ženy sú nepochopiteľné.

Autor: Krisbian1, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Secrets - 2. kapitola: