Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Shall we dance - 2. kapitola

31.12.2011 (19:30) • NikyPierce • FanFiction na pokračování • komentováno 15× • zobrazeno 1750×

To naozaj neexistoval iný spôsob, ako som sa mohla dostať do New Yorku?

Ja, ktorá neznáša výšky a už vôbec by som nechcela nastúpiť do lietadla, teraz sedím v tom obrovskom stroji, ktorý sa o pár minút vznesie z letiskovej dráhy v Seattli a ocitne sa neviem koľko metrov nad zemou.

„Dobre, Bella, upokoj sa, dýchaj,“ opakovala som si v duchu a rozmýšľala som, ako by som túto dlhú cestu prežila.

„Prepáč, si v poriadku? Už pár minút ťa sledujem a nevyzeráš práve najlepšie,“ ozvalo sa dievča so zvonivým hlasom, ktoré sedelo vedľa mňa. Vyzerala trochu ako malý škriatok. Tmavé vlasy mala upravené do špicov, bola elegantne oblečená a hľadela na mňa znepokojujúcim pohľadom. Počkať, jej oči boli... zlaté? Áno, boli topásové. Skoro ako tekuté zlato. Možno nosí kontaktné šošovky. Túto myšlienku som zatlačila hlboko do mysle so zámerom, že o tom neskôr porozmýšľam.

„Hej, som v poriadku, len nemám rada výšky, čiže sa táto fóbia preniesla aj na lietadlá.“

„Ak by ti bolo nevoľno, tak mi to okamžite povedz. Jedna letuška je moja kamarátka, tak by bolo o teba dobre postarané,“ usmiala sa na mňa a ukázala rad bielych zubov.

„Ďakujem,“ odpovedala som jej a úsmev som jej opätovala.

„Mimochodom, som Alice Cullenová.“ Stále sa na mňa usmievala. Bola naozaj veľmi milá.

„Ja som Bella Swanová.“

„A kam cestuješ?“ Očividne sa chcela priateliť a zisťovala si o mne viac informácií.

„Idem do New Yorku. Budem tam chodiť do talentovej školy. A ty?“

„Počkať. Ty ideš do talentovej školy? Do tej talentovej školy v New Yorku?“

Vyzerala dosť prekvapene.

„Je ich tam snáď viac?“ Nevedela som, kam smeruje.

„Nie. Je tam len jedna. Aj ja tam idem.“ Zase sa začala usmievať. Stále sa usmieva. To je jediné, čo dokáže? pomyslela som si. Ale svojím spôsobom som bola rada, že tam bude. Mohli by sme byť priateľky. Aspoň by som sa necítila tak osamelá.

„To je super. A čo tam budeš študovať?“

Nadýchla sa a spustila: „Vlastne nič. Nebudem tam chodiť do školy. Ja totiž už štyri roky navrhujem oblečenie pre tanečný odbor. Moji rodičia tú školu vlastnia a navštevujú ju. Aj ďalší moji súrodenci.“

„Skvelé.“ To bolo jediné, na čo som sa zmohla.

Prvý človek, ktorého stretnem po tom, ako opustím Forks, navštevuje talentovú školu a je rovno dcéra majiteľov. Teda ja mám ale šťastie.

Na starej škole som nebola obľúbená. S Lucasom sme boli považovaní za outsiderov alebo aj vyvrheľov spoločnosti. Klasický tanec bol pre nich cudzí a nechápali jeho pravú podstatu. Avšak v tom dlhom rade neprajníkov sa však našli aj takí, ktorí nás chápali a brali nás ako normálnych teenegerov. Jednou z nich bola aj Angela.

Bola mojou najlepšou kamarátkou. S Lucasom sa ale porovnávať nedala. Vedela o mojich tajomstvách a problémoch, ale len Lucas ich vedel preskúmať a prísť na konštruktívne riešenie v každej situácii. Pocítila som, že z mojich očí sa chcú silou mocou predrať slzy. Nechcela som plakať a tak som sa rozhodla pokračovať v rozhovore s Alice.

„Prosím, povedz mi o škole viac. Veľa toho neviem.“

„Všetci sú milí, až na pár výnimiek, ktoré sa vyvyšujú nad ostatných, ale to je asi na každej škole.“

Hneď som si spomenula na Jessicu. Povrchná a sebecká. Ona ma najviac ponižovala.

„Na škole sa vyučujú tri základné odbory. Tanec, hudba a šport. Tanec sa delí na klasický, latinskoamerický a moderný. Hudba na spev a hru na hudobných nástrojoch. No a šport zahŕňa basketbal, futbal a tenis. Zatiaľ sú všetci spokojní, tak dúfam, že budeš aj ty.“

Z Alice vyžarovala veľmi pozitívna a upokojujúca energia. Celú cestu sme sa rozprávali. Pýtala sa na starú školu, priateľov a rodinu. Ja som sa pre zmenu pýtala na ďalšie podrobnosti o škole. Ani som sa nenazdala a už sme vystupovali v New Yorku.

Už som chcela zháňať nejaké číslo na taxík, keď ma Alice zbavila všetkých starostí. Pred letiskom stála čierna limuzína a ona si to smerovala rovno k nej.

„Nastúp si,“ prikázala mi a rukou ukazovala dovnútra vozidla.

„To nemyslíš vážne. Limuzína?“ Bola som v nemom úžase.

„Myslím to vážne. Poslal mi ju otec. Tak si pohni.“

„Ale nerob si starosti. Zavolám si nejaký taxík.“

„Bella. No tak.“ Bola naozaj neoblomná. Naozaj som jej už nechcela vzdorovať a poslušne som nastúpila. Šofér nám uložil batožinu do kufra a vyrazili sme z letiska.

Alice mi opisovala všetky miesta v New Yorku, okolo ktorých sme prechádzali. Moje oči behali z jednej strany na druhú a ja som sa nevedela ani poriadne zorientovať. Skúšala som hľadať orientačné body, podľa ktorých by som sa riadila v blízkej budúcnosti, ale bohužiaľ zapamätala som si len Central Park. O malú chvíľu sme sa už ocitli pred obrovskou budovou.

Už som si predstavovala ako kráčam po chodbách tejto výnimočnej školy. Predstavovala som si, akú radosť si budem odnášať z každej tanečnej hodiny.

Z môjho snenia ma vytrhla Alice:

„Zvládneš to už sama? Trochu sa ponáhľam. Niečo som sľúbila mame.“

„To je v poriadku, Alice. Aj tak ti za všetko ďakujem.“

„Ale večer mám čas. Mohli by sme skočiť do jedného baru. Je hneď za rohom. Teda, samozrejme, ak chceš.“

Hneď prvý večer v bare? Vždy som bola slušná, ale mohla by som sa trochu odreagovať. A navyše, kto tvrdí, že musím piť?

„Jasné, pôjdem.“

Bolo vidieť, že ju moje kladné rozhodnutie potešilo.

„Super. Stretneme sa pred školou o siedmej.“

„Dohodnuté. Teším sa.“ Usmiala som sa na ňu a už som vystupovala z limuzíny. Toto je teda ukážkový príchod do školy.

Šofér mi ešte vytiahol batožinu a ja som si to namierila smerom ku vchodu. Stihla som sa ešte vyhnúť pár študentom a už som stála v hale. Celý interiér bol zariadený v modernom duchu. Bolo to naozaj pekné.

Z haly viedli dvoje točité schodiská. Jedny na vyučovacie hodiny a druhé na internátne izby. Namierila som si to k nim s úmyslom nájsť tú svoju s číslom dvadsať tri.

Pomaly som stúpala po schodoch a všetko som si podrobne obzerala. Na stenách viseli rôzne fotografie známych hudobných velikánov, tanečníkov a športovcov.

Už teraz som vedela, že to tu bude úžasné.

Keď som kráčala  po chodbe všetci sa na mňa pozerali. Bol to divný pocit.

Obchádzala som izby číslo jeden a dva, až som sa nakoniec dostala k hľadanej dvadsať trojke.

Pomaly som otvárala dvere a čakala som, čo uvidím.

Pozerali sa na mňa usmievavé tváre dvoch dievčat. Takže spolubývajúce. Aspoň nám bude veselo.

„Ahojte. Som Bella,“ predstavila som sa im.

„Nová spolubývajúca, však? Ja som Elizabeth.“

Vstala z postele a išla ku mne, aby ma na privítanie objala.

„Chodím na tanec už druhý rok.“

„A ja som Diana. Tiež som v druhom ročníku, ale chodím na spev.“

„Super. Ja teraz začnem chodiť na spoločenské tance.“

„A odkiaľ si?“ opýtala sa ma Diana.

„Z Forks vo Washingtone. Taký malý zapadákov, ale mám to tam rada. A vy?“

„No, ja som odtiaľto. Nemám to ďaleko, ale chcela som ostať na internáte,“ pokračovala Diana a prenechala slovo Elizabeth.

„Ja som z Atlanty. A prosím, volaj ma len Liz.“

Usmiala som sa na ne. S nimi by som si mohla rozumieť.

„Takže toto bude naša izba,“ hovorila som si skôr pre seba.

„Hej. Podľa mňa je naozaj veľmi pekne zariadená. A pôsobí útulne,“ podotkla Liz.

Steny boli béžovej farby, na ktorých sa vynímalo jedno okno so závesmi slonovinovej farby. Boli tu rozmiestnené tri postele a ďalšie tri konferenčné stoly. Stavané skrine boli dostatočne veľké. Podľa mňa viac než mali. Na stenách ešte boli pripevnené poličky, na ktoré už stihli Diana a Liz poukladať kopu vecí. Všetko bolo zladené do béžových, bielych a šedých odtieňov.

„Poznáš tu niekoho?“ pýtala sa Diana, zatiaľ čo ja som sa pobrala k tretej posteli, ktorá čakala už len na mňa.

„Zatiaľ som sa stretla len z Alice Cullenovou. Stretli sme sa v lietadle na ceste sem.“

„Naozaj? Alice Cullenovú?“ povedali prekvapene obe naraz.

„Hej. Je na tom niečo divné?“

„Nie, vôbec. Len nás to trošku prekvapuje,“ rozprávala Liz „a poznáš ešte niekoho z Cullenovcov?“

„Nie. Len Alice. Vravela mi, že jej rodičia vlastnia túto školu a že sem chodia ešte ďalší jej súrodenci.“

„Presne. Má ešte troch súrodencov. Rosalie, ktorá vyučuje klasický tanec, Emmetta, ktorý hrá futbal, no a nakoniec Edwarda, ktorý sa tiež venuje tomuto športu. A  ďalší z Cullenovcov je Jasper. Je to Alicin priateľ. Ten pomáha s riadením školy.“

„Počkať. Je to jej priateľ? Majú predsa rovnaké priezvisko.“

„Všetky deti Cullenovcov sú adoptované,“ vysvetľovala ďalej Diana. Ja som na chvíľku prestala z ukladaním mojich vecí do skrine a zaujato som ich počúvala. Veľmi ma to zaujímalo.

„Takže nie sú pokrvní príbuzní. Tie ich vzťahy sú ale aj tak trochu pomotané. Rosalie totiž zase chodí z Emmettom. A navyše, aj keď nie sú príbuzní, veľmi sa na seba podobajú.“

To je teda poriadne zaujímavá rodina. Toto by nevymysleli ani v telenovele.

„Mimochodom. Máš už plány na večer?“ opýtala sa ma Liz.

„Hej mám. Alice ma pozvala do baru. Prečo?“

„Chceme si dnes spraviť filmový večer, ale keď už máš niečo na pláne, tak by sme to mohli preložiť na zajtra, ak sa chceš pridať.“

„Jasné. Bude to super. Aspoň sa lepšie spoznáme.“

***

Bolo pol siedmej a už som bola prichystaná.

Všetky moje veci som už poukladala do skrine, na poličky a stihla som si ešte s Dianou a Liz poprezerať školu. Na recepcii som si vyzdvihla kľúč od izby a plány školy. Všetko bolo  presne v takých istých farbách ako naša izba.

Stála som pri okne a pozorovala som okolie. Škola bola blízko Central Parku, takže o pekný výhľad bolo postarané. Budem sa musieť zoznámiť s okolím, aby som sa pri prvej prechádzke nestratila. Asi požiadam o pomoc Alice.

Ešte som sa chvíľu prechádzala po izbe a všetko som si podrobne prezerala. Ani som sa nenazdala a už bolo skoro sedem. Vzala som si bundu a vybehla som z izby. Rýchlo som ešte zamkla a utekala som pred školu.

Alice už na mňa čakala a bolo vidno, že jej to vôbec neprekáža.

„Ahoj, prepáč, trochu som sa pozabudla. Čakáš dlho?“ opýtala som sa trochu udychčaná.

„Blázniš? Teraz som prišla. A mimochodom, fakt ti to pristane. A keď to poviem ja, tak to už niečo znamená.“

Nerozumiem, prečo si to myslí. Veď vyzerám úplne obyčajne. Úzke džínsy, trblietavý top, kožená bunda a topánky na vyššom podpätku. Trochu som sa namaľovala a vlasy nechala rozpustené. To je všetko.

„Ďakujem, ale myslím, že to preháňaš. To ty vyzeráš skvele.“

Naozaj som neklamala. Alice mala oblečené krátke modré šaty, čierny kabát a tiež topánky na vysokom podpätku. Mám pocit, že ak by si dala na seba aj vrece od zemiakov vyzerala by skvelo. Ale aj tak, nebude jej zima? Ja by som na jej mieste už dávno zamrzla. Dnes bolo dosť chladno.

„Dobre, dosť bolo komplimentov. Poďme už.“

Mala pravdu. High Bar bol naozaj blízko pri škole. Len sme vstúpili a Alice sa už s každým zdravila. Pozdravy posielala do všetkých strán, pričom ja som sa cítila trochu divne. Čo tu vlastne robím? Ona je dcéra majiteľov a aj keď sa ku mne správa úplne normálne, je z inej vrstvy. Dnes to nejako prežijem a potom uvidím.

Ťahala ma za ruku smerom k boxom. Predierali sme sa davom a ja som sa len čudovala, ako sa im dokáže tak šikovne vyhnúť.

„Predstavím ti mojich súrodencov. Súhlasíš?“

„Fajn. Kde sú?“ opýtala som sa nedočkavo, ale s istými obavami.

Dúfala som, že budú milí ako ona.

„Tam v zadnom boxe. Poď.“

Poslušne som kráčala za ňou. Konečne sa zastavila pri troch ľuďoch. Prisadli sme si a Alice začala rozprávať:

„Tak toto je Bella. Stretla som ju dnes v lietadle. Aj ona chodí do školy.“

„Viem, sestrička. Stihla si nám to dnes povedať už asi stokrát,“ rozprávala krásna blondína, pričom sa smiala. Vedľa nej sedel obrovský muž a držal ju okolo pliec. Z druhej strany sedel menší, ale tiež urastený, muž, ktorý sa posunul bližšie k Alice.

Baby mali teda pravdu. Naozaj sa na seba veľmi podobajú.

„Bella, toto je Rosalie,“ ukázala na blondínu a ja som sa na ňu usmiala.

„Rada ťa spoznávam,“ Prihovorila sa mi.

„Aj ja teba.“

Pokračovala: „Toto je jej priateľ Emmett.“ Teraz zase ukázala na toho obrovského muža.

„Zdravím,“ uškrnul sa a zdvihol ruku na pozdrav.

Alice ma nenechala ani odzdraviť a už znova rozprávala.

„A toto je Jasper. Môj priateľ.“

„Ahoj, Bella,“ pozdravil nakoniec aj on.

„Rada vás spoznávam.“

Prehovorila som ku všetkým. To by ale asi nemohla byť Alice, ak by ma znova neprerušila.

„Počkaj, to nie je všetko. Otoč sa. Toto je môj brat Edward.“

          1. kapitola - 3. kapitola

Autor: NikyPierce, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Shall we dance - 2. kapitola: