Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Shall we dance - 3. kapitola

18.01.2012 (20:15) • NikyPierce • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 1777×

„Už som si myslel, že si na mňa zabudla, sestrička,“ ozvalo sa za mojím chrbtom. Hneď som sa otočila a nemohla som uveriť svojim očiam.

Svoje zlaté oči upieral na mňa. Chcela som svoj pohľad zamieriť na niečo iné, na čokoľvek, ale nešlo to. Držal ma pri sebe a nehodlal pustiť. Bol nádherný. Mal zlaté oči ako ostatní, bronzové vlasy rozcuchané a ústa priam stvorené na bozkávanie.

„Ty si Bella, však?“ povedal po chvíli a ja som len hlúpo prikývla. Konečne som sa od jeho očí odtrhla. Zvláštny, oslobodzujúci pocit.

„No tak, Edward, prisadni si,“ nabádala ho Alice. Dobre vedela, čo robí. Jediné voľné miesto bolo vedľa mňa.

„Vlastne, prišiel som požiadať Bellu o tanec. Teda, ak by si mala záujem.“ Poslednú vetu adresoval mne a ja som pre zmenu nemohla uveriť svojim ušiam. Naozaj to povedal? opakovala som si v duchu. Môže tancovať s hociktorým dievčaťom v bare a on ide za mnou?
„Prepáč, ale ja nie som na takéto tance.“

„Ale, Bella, netrep. Ak zvládneš klasický, zvládneš aj vyskakovať na parkete. No tak bež.“ Alice ma vytláčala z boxu, až sa jej to nakoniec podarilo a Edward ma zachytil skôr než som vyskúšala tvrdosť podlahy.

„A nie, že nám ju vystrašíš, braček!“ kričal Emmett.

„Presne. Ak jej niečo spravíš, prídem o jedného študenta,“ dodala Rosalie.
Skôr než som stihla namietať, už ma ťahal preč a rovno do stredu parketu. Ľudia sa okolo mňa motali a svietili na nás skoro všetky reflektory.

„Neviem, či je to dobrý nápad,“ zvýšila som hlas, aby ma bolo počuť aj cez hlasitú hudbu.

„Neboj. Tancovať nemusíš. Chcel som ťa len dostať preč od nich.“ Hlavou ukázal na svoju rodinu. „Úplne by ťa pobláznili. Ver mi. Poznám ich nejaký ten piatok.“

„Mne sa zdajú normálni.“

„Teraz. Na budúci mesiac povieš niečo iné.“ Lišiacky sa uškrnul a znova ma niekam ťahal. Tentoraz už preč z parketu a namieril si to k prázdnemu stolu.

„Budeš ochotná so mnou posedieť?“ Ukazoval na stôl.
Ja som si len bez slova sadla. Možno mi dá potom pokoj. Aj keď si musím priznať, že som dúfala v pravý opak. Svojim spôsobom ma priťahoval.

„Dáš si niečo?“ opýtal sa a už sa obzeral, či náhodou neuvidí čašníka.

„Nie, ďakujem. Zajtra mi začína škola, takže piť naozaj nebudem.“

„V poriadku. Bola to len kontrolná otázka.“ Vyzeralo to tak, že veľmi rozmýšľa nad tým, čo by sa ma opýtal. Asi po dvoch minútach ticha spustil:

„Takže teba zaujíma tanec?“ opýtal sa so značným záujmom v hlase.
„Hej. Je to také dva v jednom. Kto chce so mnou tráviť viac času, musí rešpektovať moju záľubu.“

Prečo mu to vôbec rozprávam? Jednoslovná odpoveď by mu stačila. Sama som si pre to nadávala. Veď ho nepoznám a už mu skoro rozprávam celý môj životopis.

„Tak to je naozaj dobré, keď ťa niečo takto baví.“ Mala som pocit, že mi niečo uniká. Hovoril to tak, ako keby jeho šport nebavil.

„Teba snáď nebaví, to čo robíš?“ pýtala som sa.

„Ak by ma do toho nikto nenútil, bavilo by ma to viac. Ja vlastne hrám basketbal len z povinnosti. Núti ma do toho otec.“

Vtedy som v ňom uvidela niekoho iného. Nie len namysleného frajera z diskoték, ako na mňa najskôr zapôsobil. Videla som v ňom osobu, ktorá má skutočné city.
Možno sa nakoniec nebudem ponáhľať na internát.

„Takže chce mať z teba športovú legendu?“

„Niečo také.“ Bolo však vidno, že sa smeje na nejakom svojom súkromnom vtipe.

„Mňa rodičia nikdy do ničoho nenútili. Záležalo im na mojom názore.“

„Mama je tiež taká. Len otec má zvláštnu povahu. Je to s ním niekedy veľmi ťažké.“

„Takže by si radšej robil niečo iné?“ Asi mu len tak ľahko nedám pokoj. Zaujal ma.

„No dá sa povedať, že hej.“

„A čo také?“

Chvíľku bol zamyslený.

„Vieš čo? Radšej zmeňme tému. Poviem ti to niekedy inokedy.“ Usmial sa na mňa.

„Tak fajn. O čom sa chceš teda baviť?“

„To je úplne jedno. Tak napríklad,“ chvíľku sa odmlčal. „Máš priateľa?“

„Ráta sa aj najlepší priateľ?“ Zasmiala som sa.

„No ak si sa s ním nebozkávala, tak, bohužiaľ, nie.“ Znova sa lišiacky usmial.

„Tak potom nemám priateľa.“ Teraz sme sa už smiali obaja.

„No a čo ty? Ty máš niekoho?“ opýtala som sa len z princípu. Aj keď ma to trochu zaujímalo.

„Nie, nemám.“ Tváril sa veľmi vážne.

„To ma prekvapuje. Nevyzeráš, že by si nikoho nemal.“
„To nie si jediná. Ja som skôr ten typ, ktorý sa vzťahom vyhýba. Nechcem sa na nikoho viazať a mám rád slobodu.“
„Hmm. Zaujímavé. Hlavne tá sloboda.“ Uškrnula som sa.

„Prečo myslíš?“ začudoval sa.
„Máš rád slobodu, ale aj napriek tomu ti otec riadi tvoj život,“ povedala som, akoby to bola tá najjasnejšia vec na svete.

„Jeho by si skrátka nepochopila. Čudujem sa, ako to s ním dokáže mama. Ale popravde, rozmýšľal som, že sa už vzopriem,“ vysvetľoval.

„A čo ti v tom bráni?“ Mojimi otázkami som ho musela strašne otravovať. Ale nech si chlapec zvyká. Ja už iná nebudem.

„Som mu za všetko vďačný. A nie je v mojej povahe, aby som sa mu otočil chrbtom.“
Naozaj bol iný. Bol taký úprimný. A to ma vidí len prvýkrát. Niečo v mojom vnútri mi našepkávalo, že mi hovorí pravdu. Dokonca mi moje podvedomie schvaľovalo, že som s ním.

„Bože, to už je desať hodín?“ povedala som prekvapene, keď som sa pozrela na mobil.

„Už pôjdem. Je neskoro.“ Rozprávali sme sa skoro tri hodiny. Podobne ako Alice, aj on sa pýtal na rodinu, moje záujmy (teda okrem tanca), hudbu a filmy. Rozprávali sme sa o úplne normálnych veciach. Privádzal ma na iné myšlienky. Aspoň na chvíľu som prestala myslieť na všetko moje trápenie.

Jeho úsmev na tvári trochu zamrzol.

„To je škoda. Ale ak chceš, môžem ťa odprevadiť.“

Ponuka bola naozaj lákavá.

„No myslela som, že pôjdem s Alice.“ Poobzerala som sa, kde vlastne je.

Bola na parkete a tancovala s Jasperom. „Ale ako vidím, dobre sa baví. Nebudem ju teda vyrušovať.“

„Tak to je jasné, že ťa musím odprevadiť.“

„Nie, netreba. Zvládnem to sama. Pokojne môžeš ostať.“

„No, ak by som ťa pustil samú, pokojný by som rozhodne nebol. To ťa mám nechať na pospas New Yorku?“ rozprával to tak, akoby to bolo nad slnko jasnejšie.
„Veď je to prakticky len pár metrov,“ odpovedala som mu. Chcela som tým naznačiť, že nie som malá a zvládnem to sama.

„Nikdy nevieš, čo sa môže stať.“ Uškrnul sa a ja som pochopila, že som prehrala. Aj keď prehra bola v tomto prípade výhodnejšia.

Obliekla som si bundu a vyšli sme z baru. Alice bude asi trochu nahnevaná, keď som odišla bez rozlúčky. Nevadí, toto mi stojí za to.
„Čo budeš robiť zajtra?“ opýtal sa zrazu.

„No po vyučovaní by som mala mať voľno. Ale na večer mám už nejaké plány. Prečo?“

„Len som myslel, či by si sa nešla prejsť.“

„Dobre. Rada pôjdem.“ Pousmiala som sa.

„Super,“ kúzelne sa zasmial. „O tretej?“

„Jasné. Teším sa.“

Už sme boli pri škole.

„Tak teda ahoj. Rada som ťa spoznala,“ povedala som to naozaj úprimne.

„Potešenie je na mojej strane.“

Kráčala som po schodoch k dverám, keď som sa za ním ešte otočila.

„A, Edward?“ Bol to veľmi zvláštny pocit vysloviť jeho meno nahlas.

„Áno?“

„Kde sa stretneme?“ Na tejto informácii sme sa nedohodli.

„Ja si ťa už nájdem.“ Lišiacky sa usmial.

Zamávala som mu a vošla som do budovy. Vyšla som po schodoch a kráčala som k izbe. Otvorila som dvere a uvidela som Dianu a Liz ako v pyžamách sedia na posteli a o niečom živo debatujú.

„Ahojte,“ pozdravila som ich už trochu omámene, lebo som bola unavená.

„Ahoj. Tak, ako bolo?“ Hneď chceli všetko vedieť. Na toto si budem musieť zvyknúť. Taká zvedavá nebola ani moja mama.

„Bolo super.“ Aj keď super bolo slabé slovo.

„Len super? A žiadne detaily?“ podpichovala ma Liz.

„Tak fajn,“ zvalila som sa na posteľ „Stretla som Edwarda Cullena. A pozval ma von.“

„Tak to je geniálne,“ zvýskla Diana.

„No a ďalej?“ Liz mi nedala pokoj.

„Podrobnosti zajtra, dámy. Som unavená. Dám si sprchu a idem spať.“

„Ale Bella... no tak. Rozprávaj.“

„Je mi to ľúto, ale naozaj počkáte do zajtra.“ Pousmiala som sa.

Zobrala som si zo skrine pyžamo a vybrala som sa do kúpeľne. Rozmýšľala som o Edwardovi. Pôsobil na mňa skôr ako kamarát. Teda zatiaľ. Priťahoval ma, ale nechcem sa viazať na žiadneho chalana. Hlavne nie teraz. Rýchlo som sa osprchovala, umyla som si vlasy a zuby a uťahaná som vošla naspať do izby. Baby už spali, tak som sa snažila kráčať potichu, aby som ich nezobudila. Ľahla som si do postele a tvrdo som zaspala.

     2. kapitola - 4. kapitola

Autor: NikyPierce, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Shall we dance - 3. kapitola: