Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Shall we dance - 4. kapitola

22.02.2012 (14:45) • NikyPierce • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1212×

Edward:

Kráčal som tmavými ulicami New Yorku. Studený vietor mi šľahal do tváre a myslel som len na ňu. Bola taká rozkošná. Taká dokonalá. Plné pery, dlhé mihalnice a oči, také hlboké, až som sa v nich strácal a padal do neznáma. Bolo pekné, keď sa mi chcela vyhnúť a odísť odo mňa. V tom šikovná nebola. Musel som ju však niečím presvedčiť, aby nakoniec zostala. Nevedel som však čím. To ma znepokojuje. Zvyčajne viem vždy, čo si ľudia myslia. Jednoducho im prečítam myšlienky. U Belly sa mi to však nepodarilo. Neviem, čo v tom bolo. Je možné, aby mal obyčajný človek vytvorenú takzvanú imunitu proti upírskym schopnostiam? To je nemožné. Za celú svoju existenciu sa mi to ešte nestalo. Naozaj ma fascinovala. Nielen tým, že som sa jej nemohol dostať k jej myšlienkam. Predovšetkým ma upútalo jej správanie a otázky, na ktoré som hľadal správnu odpoveď, aby som nepovedal niečo, čo nemám. Mala úžasnú schopnosť preniknúť do vnútra človeka. Dokázala sa vcítiť do jeho pocitov a porozumieť mu. V jej prítomnosti som bol spokojný a nič mi nechýbalo.

Jej dokonalosť sa nedala opísať slovami. Mala však veľké nešťastie. Áno, bola v New Yorku na prestížnej škole, ale ešte ani poriadne neopustila prah svojho domu a už sa dostala medzi rodinku upírov. Je síce pravda, že ľudskú krv nepijeme, ale aj tak sa to počíta ako veľká smola. Musím ale priznať, že aj moja schopnosť, dokonale odolať krvi, sa ocitla na vážkach, len čo som zacítil jej sladkú vôňu. Bola taká... omamná. Doteraz som nič také necítil. S inými dievčatami sa nedá porovnávať. Naozaj ma zaujala. Také krehké a drobné stvorenie. A navyše chce so mnou tráviť viac času. Môj mozog túto realitu akosi nedokázal spracovať. Prečo by ho už len chcela prežiť so mnou. Som predsa netvor. To síce nevie a ani sa to nikdy nedozvie. Vyplašilo by ju to. Možno by som jej však mohol časom povedať moje druhé tajomstvo. Podporila by ma v tom. Možno by trénovala so mnou.

V tomto mojom hlbokomyseľnom premýšľaní som sa stále predieral po uliciach. Veľa ľudí tu už nebolo. Sem tam sa objavil nejaký opilec, ktorý sa vo veľmi podguráženom stave snažil dostať domov. Tam by som sa už mal pobrať asi aj ja. Nie že by som mal určenú večierku, ale zajtra (teda už dnes) je škola a musím sa dať trochu do poriadku.

Zvrtol som sa na päte a upírskou rýchlosťou som sa vracal domov, pričom som stále myslel na ňu.

Bella:

Som hrozná. Naozaj strašná. Prvý deň v novej škole a už nestíham. To mám za to, že si vysedávam po večeroch v baroch. Tak mi treba.

Nadávala som si, keď som sa rýchlo obliekala. Natiahla som na seba môj klasický úbor na tanečné skúšky...

Dnes sme mali naozaj smolu. Všetky tri sme zaspali. A teraz len beháme po izbe ako splašené. Diana sa hrabe v skrini, Liz veľmi úspešne vyprázdňuje chladničku a ja som zašitá v kúpeľni.

Za desať minút mi začína hodina a ja prídem neskoro. Je síce pravda, že Rosalie bola včera milá, ale stále je to učiteľka. A ja nechcem mať žiadne výhody za to, že sa poznám s budúcimi vlastníkmi tejto školy. Bolo by to nespravodlivé.

Umyla som si zuby a učesala vlasy. Teraz na make-up kašlem. Vletela som do izby ako víchor a už som baby súrila, aby sme už išli.

Nenútila by som Liz, aby išla so mnou. Ale teraz, bohužiaľ, nemám na výber. Nepoznám to tu a naozaj nechcem blúdiť po celej škole.

Do dvoch minút sme všetky opustili izbu a ponáhľali sa do tried. Snažila som si zapamätať cestu, no neviem či sa na mňa v tej rýchlosti niečo nalepilo.

Ešte chvíľku sme kráčali po dlhej chodbe, až sme sa objavili pred veľkými dverami s nápisom Tanečná sála.

„No poď. Neuhryznú ťa tu,“ povzbudila ma Liz a potľapkala ma po chrbte.

„Dúfajme,“ povedala som prosebne.

Otvorili sme dvere a vošli dovnútra.

Rosalie tu ešte nebola, čo som bola rada. Pár dievčat sa už rozcvičovalo a druhá, pomerne väčšia skupinka, stála v neforemnom hlúčiku okolo nižšej brunetky.

„Kto to je?“ spýtala som sa Liz.

„To je Nina. Považuje sa za kráľovnú tejto školy. Nebudem ti klamať, keď ti poviem, že ju neznášam. Tak povrchného a sebeckého človeka ako je ona som ešte nevidela.“

To, že ju nemá rada som jej uverila. Vycítila som to už len z jej hlasu.

„Takže tejto osobe sa budem vyhýbať. Tieto typy tiež nemám rada.“

Už mi neodpovedala a išli sme si odložiť veci. Ako sme prechádzali okolo skupinky, začula som útržky ich rozhovoru. Nina sa pýšila svojimi novými šatami.

„Otec bol v Paríži a doniesol mi tieto úžasné šaty.“ Pre estetický dojem sa v nich mierne zatočila.

„Sú naozaj úžasné,“ prisvedčilo dievča, ktoré k nej stálo najbližšie.

Ostatné len hlúpo prikyvovali.

„Naozaj hlbokomyseľná téma,“ pošepla som ironicky. To neexistujú dôležitejšie veci, o ktorých by sa mohli baviť?

Liz sa zasmiala, ale trošku hlasnejšie, než mala. Nina ju počula a hneď k nej cupitala.

„Je ti niečo smiešne, Elizabeth?“

„Nič, čo by ťa malo zaujímať. Takže sa vráť tam, odkiaľ si prišla a nás nechaj na pokoji.“

Až keď Liz vyslovila nás, všimla si aj mňa.

„Ty si nová?“ oslovila ma.

„Hej.“ Pohľad som trochu sklopila.

„Hmm. To znamená, že by sme ťa mali zaučiť, ako to tu chodí.“ Ruky mala v bok a podupkávala si nohou. Jemne pohadzovala hnedými vlasmi a upierala na mňa pohľad svojimi zelenými očami.

„Nechaj ju na pokoji, Nina. S inými možno manipuluješ, ale s Bellou sa ti to nepodarí.“

„Takže Bella. No veď uvidíme...“ Vtom sa zarazila, lebo cez dvere vošla Rosalie.

„Dobrý deň, žiačky.“ Ladne vplávala do miestnosti. Bola neskutočne krásna. Taká krása by mala byť zakázaná. Mám taký pocit, že by aj samotnej Nine podkopala sebavedomie. Hneď nás všetky pozdravila a namierila si to do stredu miestnosti.

Všetky sme zborovo odzdravili a ona pokračovala:

„Na dnešnej hodine ešte tancovať nebudete. Oboznámim vás zo základnými pokynmi a od zajtra začneme s normálnym vyučovaním.“

Chvíľku sme ešte mlčky počúvali Rosalie. Bola by z nej dobrá rečníčka. Rozprávala naozaj pútavo. Aj keď to boli len pokyny k hodinám tanca.

„A žiadny chalani tu nie sú? Teda myslím tanečných partnerov,“ opýtala som sa udivene Liz, keď som zistila, že v triede sú len dievčatá.

„Hej, sú. Majú hodinu po nás. Ale zajtra už budú s nami.“

„A bude aj nejaký partner pre mňa?“ Nebudem si klamať. Zaujímalo ma to.

„Myslím, že tam jeden voľný je. Tancoval s jednou babou, ale tá teraz odišla. Tak ho asi priradia tebe. Je milý a naozaj dobrý tanečník. Veď uvidíš zajtra.“

„A ako sa volá?“

„Thomas. Chodí sem už dva roky a získal aj nejaké ocenenia. Bude sa ti páčiť.“

Z nášho rozhovoru nás vyrušila Rosalie:

„Tak fajn dámy. Na dnes to bolo všetko. Uvidíme sa zajtra.“

Všetky sa razom postavili a ponáhľali sa čo najrýchlejšie zo sály.

S Liz sme ich nasledovali, aj keď v pomalšom tempe. Pozrela som sa ešte raz po sále, no Rosalie tu už nebola. Zvláštne. Nejako rýchlo zmizla. Miestnosť bola prekrásna. S tou našou vo Forks sa nedala ani porovnať.

Kráčali sme po ďalšej dlhej chodbe, keď v tom na mňa zozadu niekto skočil.

„Kam si mi včera ušla, ha? Hľadala som ťa a ty si pokojne odídeš s mojím bratom," spustila na mňa Alice a ani mi nedala možnosť ju čo i len pozdraviť.

„Prepáč. Bolo už neskoro a chcela som ísť preč. Videla som, že sa bavíš s Jasperom a Edward ma išiel odprevadiť.“

„Tak fajn. Odpúšťam ti. Ale musím ti niečo ukázať. Poď rýchlo.“

„Ale ja...“

„Pokojne choď,“ povedala Liz.

„Dobre teda uvidíme sa neskôr. Zatiaľ, ahoj.“

Nestihla mi ani odpovedať a už ma Alice ťahala hore po schodoch.

„Zavri si oči,“ povedala, keď sme zastali pred nejakými dverami. Preboha. Všetko to tu vyzerá rovnako. Ako sa tu môže niekto vyznať?

Poslúchla som ju a vošli sme do miestnosti. Spravila som ešte pár krokov a pomaly ich otvorila.

Stála som v krajčírskej dielni. Bolo tu niekoľko šijacích strojov. Miestnosť bola naozaj priestranná a všade kam som sa pozrela, boli kusy látok v rôznych farbách. Predo mnou bola busta, na ktorej boli nádherné modré šaty. Boli úžasné. Do posledného detailu prepracované. Dlhá sukňa z jemného materiálu splývala a mierne sa riasila. Ruka ma až začala svrbieť, tak strašne som sa ich chcela dotknúť. Vždy som o takých snívala. Vždy som chcela stáť na parkete v takýchto šatách. Všetci by sa na mňa pozerali a obdivovali by ich. Ja by som s Lucasom predviedla náš tanec a vyhrali by sme. Môj sen.

„Alice, ja nemám slov. Sú úžasné. Budeš v nich vyzerať krásne.“

„Si trúbka. Tie šaty niesú pre mňa.“

„A pre koho potom?“

„Vieš bude ich nosiť Emmett na futbal,“ povedala ironicky. „ Tie šaty sú pre teba.“

„Čo? To nie. To nemôžem.“

„Ale, Bella, netrep. Mám ich hotové už dlhšiu dobu. Ale všetky dievčatá už pár šiat malo. No, a ty nemáš žiadne. Každá si moje šaty zobrala bez problémov. A ty si pekne zavrieš svoje ústa a prijmeš ich. Je to jasné?“

„Ale, Alice. Veď sa poriadne ani nepoznáme. Nemôžeš mi darovať také šaty.“

„To, čo môžem a čo nemôžem robiť, je na mne. A ja považujem za vhodné, aby si ich mala ty.“ Dá sa s týmto človekom vôbec vyjednávať?

„Mám na výber?“

„Veľmi dobrá otázka. Čo sa týka oblečenia, pri mne nebudeš mať nikdy na výber.“

„Dobre teda. Zoberiem si ich. Ale musím sa ti nejako odvďačiť.“

„Mne bude stačiť, keď ťa v nich uvidím. Zabalím ich a po niekom ti ich pošlem na izbu. A ak ma pamäť neklame, mala by si sa ísť pripraviť, lebo onedlho pre teba príde Edward.“

Edward. Úplné som zabudla, že sa s ním mám stretnúť. V tom zhone mi to vypadlo.

„Mám naozaj hroznú pamäť,“ vzdychla som si „Ja som na to zabudla.“

„No to mi potom vysvetli, čo tu ešte robíš. No utekaj.“

„Dobre. Maj sa. A ešte raz ďakujem. Vážim si to.“ Pribehla som k nej a silno ju objala. Je to naozaj dobrý človek. Kto by mi už len tak z ničoho nič daroval takéto šaty. Moji rodičia na moje jediné šetrili veru dlho. Musím jej to nejako oplatiť.

Vybehla som z Alicinej dielne a ani neviem ako, som sa o chvíľu ocitla pred našou izbou.

Autor: NikyPierce, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Shall we dance - 4. kapitola :