Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Šialená večnosť 18. kapitola

31.08.2013 (07:15) • NoemiVolturiCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1115×

Stála som po Arovom pravom boku. Boli sme v trónnej sále a pred nami stálo sedem upírov. Stáli ako sochy, bez života, bez nádeje.

„Moji drahí, nebuďte smutní, odteraz ste členmi našej gardy, je to česť!“ zvolal Aro.

„To teda nie je!“ zavrčal Emmett.

„Ty!“ zvrieskol Caius. „Snáď nechceš nasledovať svoju družku.“

„Veľmi rád,“ odpovedal Emmett ubolene. Zazrela som na Caiusovi, že jeho prianie veľmi rád splní, musela som zasiahnuť.

„Pane, môžem?“ nechcela som byť drzá, no Aro prikývol.

„Nesnažte sa zhoršiť si to, pretože vám nikto neurobí tú láskavosť. Budete žiť a budete slúžiť kráľom.“ Úctivo som zatrhla Caiusove plány, vedela som, ako s ním manipulovať. Stačilo, aby som z neho urobila Boha a bolo všetko v poriadku. „Boli ste vybraní, je to milosť, ktorú ste dostali od svojich vládcov... život. Očakáva sa od vás len poslušnosť a prístupnosť a budete sa mať dobre, dokonca viac než to. Volturiovci nie sú takí, ako si myslíte. Sme klan, ktorý je vznešený a záleží nám na členoch, taktiež sme rodina... síce iná, ale stále rodina. A teraz ste jej súčasťou aj vy.“

„To naše schopnosti sú súčasťou, nie my!“ vykríkla Alice. Pozrela som na Ara, nevedela som, či mám povolené pokračovať, ale on vyzeral, že ho to náramne baví.

„Samozrejme. Vaše schopnosti pomôžu brániť svet. Pomôžu ochrániť naše tajomstvo. Práve tvoj dar, Alice, nám pomôže vidieť hrozbu, ktorú môžu predstavovať ľudia. Siobhan, tvoj dar nám pomôže vyhrať bitky alebo si môžeš želať, aby vôbec neboli a naše tajomstvo sa uchová aj bez násilia. Ste výnimoční, každý z vás môže dopomôcť svetu upírov, ale cena za vašu výnimočnosť je práve ochrana tých obyčajných.“ Dúfala som, že tieto slová by vybral aj Aro.

„Dosť rečí.“ Vstal. „Chelsea?“ zavolal ju a ona aj napriek žiaľu bola pripravená. Bolo úžasné vidieť, ako sa im z tvárí vytráca smútok. Odpútali sa od starých záväzkov a teraz mali len jeden, chrániť Volterru a vládcov. Bola som jediná spolu s Evou, kto o tom vedel, nikto z gardistov nemal ani potuchy.

„Pane a čo s Alice a Jasperom?“ Chelsea nevedela pretrhávať milostné vzťahy a žiadne silné vzťahy.

„Pripútaj ich ako celok, nemusíš ich rozdeľovať,“ povedal Aro. Tak, to sa Eve rozhodne páčiť nebude.

„Ako sa cítite?“ opýtal sa Marcus.

„Neviem, čudne a zvláštne,“ odpovedala Zafrina.

„Mám spomienky a je mi ľúto mojej starej rodiny, ale necítim tú veľkú priepasť v srdci,“ povedala Alice.

„Čo ste to s nami urobili?“ pýtal sa Jasper.

„Zbavili sme vás bolesti. Brzdila vás.“ Aro sebavedomo zodvihol hlavu.

„Prečo už necítim takú lásku k Edwardovi?!“ šalela Bella.

„Pretože už nežije.“ Jeho odpovede boli len spoly pravdivé. Ani raz nepovedal nič o pute. Samozrejme, že ho nemilovala, pretože Chelsea pretrhala putá a človek, či upír nemôže mať putá s mŕtvym. To, kvôli čomu žialili, boli iba spomienky na ne.

„Teraz sa choďte pozrieť na vaše izby, oddýchnite si po tak ťažkom dni a zajtra sa tu všetci zídeme, aby sme oslávili váš príchod.“ Aro pokynul rukou na odchod, no jeho tvár bola detinsky šťastná.

Stála som znova po Arovom boku a premýšľala, čo bude ďalej. Zabili sme toľko upírov, toľko starých upírov, svedkov, svet upírov je oslabený po tom, čo sa odohralo.

„Pane?“ upútala som Arovu pozornosť a ten sa mierne naklonil, ale neotočil sa ku mne tvárou. Pokojne sedel na svojom tróne. Čakal na moju otázku.

„Je nás omnoho menej,“ povedala som. Prirodzenou rýchlosťou stál hneď predo mnou.

„Ukáž mi, dráha, čo ti preletelo myšlienkami.“ Jeho ruka bola pripravená a čakal na tú moju. Jemne som mu ju vložila do dlane a pozorovala jeho tvár. Bolo zaujímavé pozorovať jeho sústredenosť.

„Och, nerob si pre to starosti, drahokam.“ Pohladil ma po tvári. „Svet upírov sa znova rozrastie. Nie vždy nás bolo toľko ako doposiaľ. Pamätám na časy, keď stretnúť upíra bolo nadmieru náročné a to aj pre upíra.“

Dvere sa otvorili a do sálu vošla Eva s Demetrim, sami. Svoju ruku som stiahla späť k telu, pretože som nechcela, aby si Aro prečítal najčerstvejšiu myšlienku. Z neznámeho dôvodu som bola totižto rada, že sa vrátili sami. Nevinné dievča a navyše tak mladé, nemohlo za neúnavnú ctižiadosť Ara.

„Tesoro,“ zajasal Aro pri pohľade na Evu.

„Bohužiaľ, nenašla som ich, pane,“ povedala Eva.

„To je v poriadku, nepotrebujem ich, nájdeme ich inokedy.“ Mávol rukou Aro.

„Predsa ich nemôžeš nechať len tak!“ rozčuľoval sa Caius.

„Nebolo dosť utrpenia?“ Marcus sa ozval svojím ťažkým monotónnym hlasom.

„Ale-,“

„Nie, braček,“ stopol ho Aro. „Marcus má pravdu. Utrpenia bolo dosť, oni nám nikam neutečú.“ Caius sa zamrvil na tróne a tváril sa urazene.

***

Dnes sa konalo slávnostné privítanie našich nových členov. Tešila som sa na večierok alebo ako by ste to nazvali. Na oči som naniesla čiernu linku a riasenku, pery ozdobila priesvitným leskom, vlasy vyžehlila a na koncoch mierne natočila a obliekla zlaté, priliehavé šaty. Bola som rozhodnutá dostať toho svalovca za každú cenu.

Rozbehla som sa po chodbe, on mal však izbu o jedno poschodie nižšie, skoro ako všetci, len Alice s Jasperom a Bella boli na našom a taktiež Jane s Alecom, tí tu boli už veľmi dlho. Slušne som zaklopala na dvere.

„Kto je tam?“

„Tvoja záchrankyňa,“ povedala som milo.

„Vypadni,“ zavrčal. Povytiahla som jedno obočie a vstúpila dnu. No hneď som skončila narazená na stene s rukou pritisnutou na mojom krku.

„Och, mal by si zatiahnuť tie svoje zúbky,“ povedala som jemne a prechádzala mu dlaňou po paži. Na sebe mal iba čierne spoločenské nohavice.

„To, že už necítim to, čo som cítil k Rose a svojej rodine neznamená, že spomienky nie sú a že ti odpustím to, čo si urobila.“ Môj krk stisol ešte pevnejšie.

„Nebola to moja chyba, ja som nerozhodla o tom, kto má, či nemá umrieť.“

„Lenže mňa si ušetrila.“ Vyšmykla som sa mu zo zovretia jediným chvatom a sadla si na veľkú posteľ s drevenými stĺpmi. Otočil sa a v jeho tvári som videla ešte väčšiu zúrivosť.

„Áno,“ odpovedala som jednoducho. Znova sa jeho ruka ocitla na mojom krku. Sedel na mne obkročmo a tvár mal pár milimetrov od mojej.

„Prečo?!“ precedil pomedzi zuby. Jeho oči žiarili zlatou farbou. Bola krásna ako šaty, ktoré som na seba mala. Ich pôvod však taký úžasný nebol, skôr odpudivý.

„Páčil si sa mi, zaujal si ma. Bol si ochrancom rodiny a to ma uchvátilo. Dúfala som, že Aro ťa nezabije, že usúdi, že si nejakú odmenu zaslúžim.“ Potlačila som za jedno rameno a aj keď to išlo ťažko, kvôli jeho veľkosti, odrazu som na ňom sedela ja, ruky som mu prišpendlila ku stene a prešla prstom po omietke. Spod nej sa vynorilo kamenie, ktoré uväznilo Emmettove ruky.

„Rada provokuješ, však?“ pozrel mi do výstrihu.

„Vo všetkých oblastiach.“ Zasmiala som sa. „No nie som taká mrcha, ako si o mne myslíš.“ Zliezla som z neho a švihla rukou, aby sa mu ruky uvoľnili. Pomaly sa posadil na posteľ a sledoval ma.

„Dám ti radu. Nechci cítiť to, čo si cítil a ani nespomínaj na to, čo si cítil pri myšlienkach, ktoré máš. Bude ťa to len zožierať a sám si znepríjemníš život tu. Choď ďalej, sleduj nás ako sa správame a naučíš sa tu pohybovať veľmi ľahko.“ Hlavu som od neho odvrátila a pozrela sa na košeľu a kravatu, ktorú si vybral.

„Nemienim sa meniť.“

„To ani nerob. Len never všetkým a nie pri všetkých sa správaj rovnako. Neboj sa, naučíš sa v tom chodiť,“ dopovedala som. „A zober si tú tmavočervenú.“ Kývla som hlavou ku kravate, ktorú som zahliadla v skrini. 

Autor: NoemiVolturiCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Šialená večnosť 18. kapitola: