Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Šialená večnosť 2. kapitola

09.06.2010 (10:15) • NoemiVolturiCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1539×

Jazmína:

„No táák, nenadávaj a poď!“ popoháňala som Evku.

„Jasné, ty sa nato tešíš, ale pre mňa to bude taká nuda!“ Ach ona je večný pesimista. „Mne sa nechce korzovať po nejakom plesnivom hrade!“

„Nehovorila si, že ti je teplo? Tak nejako si myslím, že tam teplo nebude,“ upokojovala som ju.

„Oukej, som ticho. Ak tam nebude horúco, tak nech už sme tam čím skôr.“ Zrazu bola úplne nadšená.

„Tak, detská, už sme tu,“ oznámila nám učiteľka.

Prišli sme do nejakého malého mestečka, ktoré vyzeralo skôr, ako nejaké múzeum, a nie mesto. Všetko bolo také starodávne. Nikde nič moderné, ale aj tak, to malo svoje čaro. 

Hneď ako sme vstúpili do hradu, tak si tá žena dala dole čierne šaty. Na sebe mala už len rifle a tričko. Bola naozaj krásna, priam úchvatná. A keď som sa na ňu lepšie pozrela, tak som zapochybovala o svojej orientácii. 

„Čo tak čumíš?“ spýtala sa ma Evka s úsmevom na tvári.

„Veď sa na ňu pozri.“ Hlavou som ukázala na tú ženu.

„Ona... je... fakt kus,“ vykoktala za seba Eva. „Krajšiu babu som v živote nevidela,“ rozplývala sa Evka.

„Prosím nasledujte ma... Teraz sa pozrieme do trónneho sálu.“ Ešte aj hlas mala dokonalý a vzrušujúci. Samozrejme, že všetko hovorila po anglicky, pretože nie každý vedel tak dobre Taliansky, ako my s Evkou.

„Ako môže byť niekto taký dokonalý?“ pýtala sa sama seba Eva. „Chcela by som vyzerať ako ona. Taká nádherná,“ konštatovala.

„A kto by nechcel,“ mumlala som si popod nos a závidela tej žene.

Pomaly sme prechádzali rôznymi chodbami a miestnosťami, až sme prišli do jednej odlišnej od ostatných.

„Vítam Vás na našom hrade,“ privítal nás milo muž s mastnými - hnedými vlasmi a ukázal na mužov vedľa seba.
Boli podobný tej žene, ale oni vyzerali tak nezdravo až priesvitne. Asi na nich minuli viac ako tubu make- upu. 

Ale niečo mi na nich nesedelo. Pozerali sa na nás, ako by sa nevedeli dočkať kedy sa po nás môžu rozbehnúť.

„Zavolajte ostatných,“ zavelil znova ten muž.

„Akých ostatných? To tu bude nejaký program?!“ spýtala sa ma Evka trochu vyplašene.
„Možno aj hej. Čo sa stresuješ? Oni ťa neuhryznú,“ vysvetľovala som jej to, ako nejakému debilovi.

O malú chvíľu prišli ešte nejaký ľudia.

„Mrzí nás, že si neužijete zvyšok hradu...“ V jeho hlase bolo počuť tú povýšeneckosť, ale nechápala som, čo tým myslel. 

„Chápeš to?“ Nebola som jediná ktorej to nesedelo. Aj Evke sa to zdalo divné.

„Žeby súčasť programu?“ divila som sa.

„A čo bude teraz nasledovať? Striptíz?“ spolu sme sa rozrehotali na celú miestnosť.

Všetci na nás pozerali, ako na bláznov.

Ale odrazu každý z tých ľudí skočil po našich učiteľkách a spolužiakoch, len my sme zostali stáť a prizerali sa na tú scénu pred nami. Nechápali sme to. Nevedeli sme čo si máme myslieť. Ale my sme si vybrali tú pravdepodobnejšiu možnosť a pripojila sa do toho šialenstva pred nami. Boli sme iné. Vždy sme boli iné. Niekomu sa mohla zdať, že rozmýšľame zadkom, ale my sme jednoducho boli len a len zvláštne. 

Začali sme vrčať. Úplne šialené, ale to sme boli my. Odrazu sa na nás vrhli dvaja chlapi a zrazili nás k zemi. Pozerali sa na nás, tak... divne. Pozrela som sa na Evku a ona na mňa. Znova sme začali vrčať, ale nebránili sme sa im. 
Pozerali na nás udivene a zároveň nechápavo.

„Vy sa nás nebojíte?“ pýtal sa ten čo držal mňa. Mal bronzovo-hnedé vlasy a vyzeral tak na 26.

„A mali by sme?“ pridala sa do rozhovoru Evka.

Tí chlapi z nás vstali, ale stále nás držali za lakte.

„Pozrite sa,“ povedal ten druhý. Bol väčší a svalnatejší.

Nevedela som, na čo sa mám pozerať. Až dokým som si nevšimla tie telá, ktoré ležali na zemi. Prišla som bližšie k jednému nášmu spolužiakovi a dotkla som sa ho. Vôbec sa nehýbal. Hovorila som naňho. Až kým som si neuvedomila, že mu nebije srdce. 
Pozrela som sa na Evu so slzami v očiach. Ona tam len tak stála a prvý krát sa z niečoho nesmiala. 

„O... oooni... sú... mŕtvi?“ koktala zo seba Evka. 
Videla som na nej, aká je zaskočená, že nevie čo teraz. Ja som to taktiež nevedela, ale musela som sa premôcť, už len kvôli nej. 
Na jej otázku som prikývla.
Nejačala som, ako normálne dievča. Snažila som si zachovať chladnú hlavu. Prišla som k Eve a objala ju okolo ramien. Do ucha som jej zašepkala, že bude všetko dobré. Že sa nič nestalo a že je to určite len sen, a my sa skoro prebudíme. 
„Ha! Však sranda nie?“ To bolo fakt zlé. Začínala hovoriť odveci. Takúto som ju ešte v živote nevidela, ale stála som pri nej.

„Čo to má znamenať?!“ rozkričal sa jeden z tých troch mužov, ktorý si práve uvedomil, čo sa tu práve deje. Nebol príliš pekný, aj keď bol nádherný. Blbé, že? Mal veľmi výrazné črty a pripadal my, ako starý ruský vojak. 

„Akože ste ich nezabili?! Ako si to dovoľujete?! Demetri, Felix chcem odpoveď a to hneď!“ vrieskal po nich ten chlap.

„Tak prepáčte, ale my sme tu,“ zakývala som mu aby ma videl.

„Ty sa do toho nepleť!“ Pozrela som sa naňho pohľadom akože “čo si to dovoľuje“.

„Marcus,“ uzemnil ho ten chlap s mastnými vlasmi. „Povedzte, ako to, že sa nás nebojíte? Aj keď tvoja kamarátka je trochu mimo, ale nejačí,“ divil sa.

„Neviem, nemám potrebu sa vás báť alebo pred vami utekať.“

A v tom sa prebrala Evka.

„Už som hore?“ zamyslela sa. „Nezdá sa mi!“ rýchlo som ju objala ešte silnejšie a dala jej pusu na líce.

„Čo sa tu dialo? Bola som trochu mimo,“ pokračovala.

„No...“ koktala som.

„Ješiš! To máte masku, alebo ste naozaj taký škaredý?“ Drzo sa pýtala Marcusa.

Marcus bol už taký nasratý, že sa rozbehol na Evku.

Ale nejaký chalan ho zastavil. Musím uznať, že bol nádherný. Mohol byť taký starý ako my dve, čiže 16 alebo 17.

„Pane, prosím. Sú iné,“ dohováral tomu Marcusovi.

„Marcus, Alec má pravdu, sú iné,“ zastával sa nás ten muž.

__________________________________________________________________________________________________________________

Budeme rady ak nám zanecháte komentár. :)

shrnutie MirushQka

shrnutie NoemiVolturiCullen

Autor: NoemiVolturiCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Šialená večnosť 2. kapitola: