Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Škola hrôzy? (2)

17.06.2011 (20:15) • Pukanec • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1340×

Kapitola druhá – Nová spolubývajúca

Ani som si neuvedomila, že som skutočne zaspala, až kým do mňa niekto nezačal jemne štuchať.

Najskôr som si myslela, že je to môj kocúr, Palacinka.

„Hm, Palacinka, prestaň,“ zamrmlala som ospanlivo a prevrátila sa na druhý bok.

Pri uchu sa mi ozvalo dievčenské chichotanie.

„Ehm, Palacinka?“ pýtalo sa ma dievča pobavene.

To ma prebudilo a celá vystrašená som otvorila oči a prudko sa posadila na mäkkej posteli. Okamžite ma zasiahla krutá realita.

Nie som doma a neštuchá ma do pleca Palacinka, pretože je hladný.

Som na nejakej zašitej a strašidelnej akadémií a predo mnou sedí moja nová spolubývajúca.

„Ahoj, ty si zrejme nová.“ Načiahla ku mne ruku na pozdrav. „Som Amanda Torresová, spolubývajúca,“ milo sa na mňa usmiala, „ale pokojne mi hovor Mandy.“

„Prepáč za tú Palacinku.“ Sklopila som hlavu, no Amanda sa iba hlasno zasmiala. „Som Bell Swanová.“ Prijala som jej ruku a jemne ňou potriasla.

Bola vysoká podobne ako ja, krátke červené vlasy trčiace do každej strany, zelené žiariace oči a na sebe mala oblečené nejaké čierne legíny, zeleno-čiernu krátku sukňu a čiernu blúzku so sakom. Vo vlasoch som si všimla čiernu mašľu so zelenými bodkami a na nohách zelené conversy. No z čoho ma sprvu zamrazilo, bola jej ľavá strana tváre.

Mala ju celú zjazvenú, možno popálenú. Ale jazva sa ťahala už od spánku až k brade, no na kráse jej to neuberalo. Akoby bola s jazvou ešte krajšia.

„Dúfam, že som ťa nevystrašila,“ zasmiala sa.

„Nie... vôbec nie,“ začervenala som sa v tvári a odvrátila pohľad. Nechcela som aby videla, ako ma prekvapila a zároveň desila jej jazva. V hlave som si predstavovala už tisíce scenárov, ako k jazve asi prišla. Rýchlo som pokrútila hlavou, aby som zahnala desivú predstavivosť.

„Neboj sa, o chvíľu si na to zvykneš. Nie je to až také strašné, iba keď sa na ňu zapozeráš pozornejšie.“ Mandy prešla do kúpeľne k zrkadlu a ja som zreteľne videla ako si obzerá zjazvenú stranu tváre.

Nemo som ju sledovala.

„Asi máš pravdu,“ šepla som skôr pre seba.

„Už vieš, aké máš hodiny?“ ozvalo sa z kúpeľne.

„Ešte nie,“ odpovedala som jej pravdivo a poobzerala sa dokola. Na písacom stole, vedľa notebooku, som zahliadla zopár bielych papierov s nejakými farebnými oznamami.

Prešla som k stolu a zobrala papiere do ruky. Pred tým som si ani nevšimla, že by tu nejaké boli. Divné, možno ich priniesla Lunterová, keď som spala.

V rukách som držala rozvrh hodín a s otvorenými ústami som naň zízala.

Zajtra boli asi tie najťažšie predmety, ktoré z duše neznášam. Telocvik, algebra, história....

No vlastne, nemôžem povedať, že by som mala nejaký predmet rada.

Och, to bude ešte deň. Šťastie, že mám teraz ešte voľno.

Zrazu sa objavila vedľa mňa Mendy.

„Aha, prvú hodinu máme spoločný telocvik. Skvelé!“ zvýskla mi pri uchu, až som trošku nadskočila. „Och, prepáč, nechcela som ťa vyľakať,“ ospravedlňujúco sa na mňa pozrela, no vzápätí sa už zase usmievala a odhopkala si sadnúť na posteľ.

„Máte niekedy aj voľno?“ opýtala som sa jej, skúmajúc ten bezohľadný rozvrh hodín. „Myslím v škole?“ Zamávala som papierom vo vzduchu a pozrela sa na Mendy.

„Hm, myslím, že je to úplne rovnako ako na normálnej škole,“ zamyslela sa. Z poličky nad posteľou zobrala malý pilník a začala si pilníkovať nechty. „Takže, v lete dva mesiace prázdnin, v zime mesiac a inak každý sviatok, alebo keď je nejaký významný deň,“ mrkla na mňa spiklenecky.

Prevrátila som oči a nechala ju, nech sa venuje svojim dlhým nechtom s dokonalou manikúrou.

Prezrela som si radšej ostatné papiere.

Nejaké krúžky, oznamy o otváracích hodinách bazénu, nejaké párty a podobne.

Zrazu niekto zaklopal na dvere.

Prekvapene som zamrkala a hodila tým smerom jedným očkom.

„To bude asi Mary.“ Mendy vyskočila z postele a lenivo prešla otvoriť dvere.

Dovnútra po chvíli vpadla vysoká ryšavo-vláska v úzkych rifliach a svetlozelenej blúzke.

„Lunterová náš čaká v herni. Povedala, že nám chce oznámiť radostnú novinu,“ začala okamžite rozprávať na celé kolo. Chvíľami som sa dokonca v jej rýchlosti strácala.

„Mary, pokoj, sadni si a zhlboka sa nadýchni.“ Mendy sa smiala a posadila sa s spolu s Mary na moju posteľ. „Už si pokojná?“ spýtala sa jej pobavene.

Mary iba prikývla.

„Toto je Bell, moja spolubývajúca,“ povedala jej pyšne Mendy.

„Ahoj, ja som Mary. Konečne tu máme niekoho nového,“ zašvitorila a pri tom ma pozorovala zvláštne medovými očami.

Kývla som jej hlavou na pozdrav.

„Dobre, už ste sa zoznámili. A teraz mi, prosím ťa, zopakuj, prečo nás Lunterová zase zháňa.“ Podľa tónu hlasu som vedela, že ani Mendy sa naša vychovávateľka veľmi nezapáčila. Zaškerila som sa.

„No takže, chobotnica ma zastavila na chodbe a povedala, nech všetci prídu do herne, že nám chce niečo oznámiť. Potom mrknutím oka zmizla,“ hovorila už pomalšie Mary.

„Hm, možno sa zase niekto stratil,“ prehovorila ticho Mendy. Skoro som ju ani nepočula a domnievala sa, že som to počuť ani nemala.

Mary po mne hodila jedným očkom, akoby sa chcela uistiť, že som nič nepočula. Pohľad som jej iba opätovala, no potom sa postavila z postele.

„Môžem sa ešte prezliecť však?“ chcela som vedieť.

„Hej, jasné. Počkám ťa a potom pôjdeme do herne,“ povedala Mendy a už z nej nesršal toľký optimizmus ako ešte pred chvíľou. Niečo mi uniká, alebo lepšie povedané, niečo tu nesedí.

Prečo by sa mal, preboha, niekto stratiť na internáte, kde je na každom kroku kamera?

Zavrtela som hlavou, vytiahla si z tašky čisté tmavomodré dlhé tričko, z ktorého mi trčalo rameno, úzke čierne nohavice a odišla do kúpeľne.

Bola som ešte unavená a v hrdle som mala úplne vyschnuté po spánku.

Opláchla som si tvár studenou vodou, rýchlo si prezliekla oblečenie a vyšla pomaly z kúpeľne.

Mary tu už nebola a Mendy stále sedela na mojej posteli v tej istej polohe ako predtým.

Špinavé oblečenie som hodila na cestovnú tašku a prešla k svojej spolubývajúcej.

„Mendy? Si v poriadku?“ Mierne som ňou zatriasla.

„Jasné, dievča. Už si prezlečená?“ opýtala sa ma odrazu živo a po predošlej pochmúrnej nálade nebola ani stopa. Zamračila som sa. To nie je normálne, niečo sa deje. Veď ja ešte prídem na to čo!

„Hej, som. Ideme?“ Nadvihla som obočie.

„Oky, Mary už šla. Už sa čaká iba na nás!“ zasmiala sa.

Obe sme vyšli z izby a Mendy zrazu vytiahla z neviditeľného vrecka na sukni farebné kľúče, vopchala ich do dverí izby a zamkla.

„Pre istotu,“ znovu na mňa mrkla a potom sme sa vydali do herne.

Miestnosť bola obrovská a všetky steny boli tmavomodré.

Poobzerala som sa dookola. Bolo tu kopec deciek rôznej vekovej kategórie a všetci o niečom živo debatovali v malých skupinkách.

Niektorí sedeli na zelených gaučoch v strede miestnosti, iní na stoličkách za veľkým okrúhlym stolom napravo a ostatní iba tak postávali opretí o stenu, alebo hrali nejaké hry.

Na tvári som pocítila niečí pohľad a okamžite sa pozrela tým smerom.

Bola to menšia skupinka, osem ľudí, ktorí hrali šípky a o niečom sa živo bavili.

Jeden z nich na mňa uprene hľadel, podobne medovými očami ako má Mary.

Bol vysoký, hnedé strapaté vlasy, bledé pokožka, krásne svalnaté telo a pevné držanie tela.

Krásne plné pery mal mierne pootvorené, akoby v úžase a oči prezrádzali, že je tiež prekvapený. No keď si všimol, ako si ho prezerám, okamžite sklopil pohľad a otočil sa mi chrbtom, ktorý bol tiež úplne dokonalý.

Na sebe mal iba čierne tričko, tmavú rozopnutú košeľu a čierne rifle.

Okolo neho stáli ďalších sedem deciek, ktoré sa mu mierne podobali. Teda, mali spoločnú iba bledú pokožku, zlatavé oči, dokonalé postavy – skrátka, akoby vyšli z módneho časopisu.

Blonďavý chalan, o niečo nižší od toho hnedovlasého, sa na mňa nepriateľsky pozrel a jednou rukou pevne objal nízku brunetku s krátkymi vlasmi, tmavozelenými krátkymi šatami a čiernymi legínami.

Tá sa na mňa spolu s vysokou blondínkou, bohyňou, ani nepozreli a radšej sa ďalej venovali hre.

Veďa blondíny s dlhými, kučeravými vlasmi, tmavým kostýmom a s čiernymi lodičkami, stál vysoký svalovec, s tmavými vlasmi, ktorý sa na mňa cez celú miestnosť škeril. Prekvapene som nadvihla obočie a on sa rozosmial na celé kolo. Ďalšia vysoká blondína ho tresla po pleci.

Až teraz som si všimla, že tá posledná vysoká postava je vlastne Mary, ktorá svalovca vraždila pohľadom.

On sa na ňu zamračene pozrel a niečo jej povedal. Predpokladám, že niečo v tom zmysle: „Za čo to bolo?“

Prevrátila som oči a otočila sa späť k Mendy, ktorá doteraz stála ticho po mojom boku.

„Kto to je?“ Naklonila som sa k nej.

Ona zatrepala červenými vlasmi a pozrela sa tým smerom, kam ja. Potom znechutene ohrnula spodnú peru a odfrkla si s pohľadom upretým do Maryných medových oči, ktoré boli razom o niečo tmavšie. Nechápavo som zodvihla obočie.

„Cullenovci.“ To meno vypľula akoby nimi pohŕdala.

„Mary patrí k nim?“ opýtala som sa zvedavo.

„Nie, ale baví sa s Cullenovskými mrchami,“ hovorila nevrlo a v tvári sa jej usadila nenávisť.

„Čo sú zač?“ Pohľadom som si ich stále prezerala, niečo ma k nim ťahalo, ale nevedela som povedať, čím to bolo. Možno tým, aký boli uzavretí, akoby bola okolo nich neviditeľná bublina, do ktorej nikoho nepúšťali. No musela som s Mendy súhlasiť - tie dve, tá brunetka s blondínkou, vyzerali povrchne a umelo.

„Nechci vedieť. Bezcitné monštrá,“ precedila skrz zuby. Prekvapene som sa na ňu pozrela.

„No nepozeraj na mňa tak. Keď ich spoznáš, sama uvidíš. Nemajú srdce, sú ako kamene. Všetkých urážajú a myslia si, že sú najkrajší a najmúdrejší,“ hovorila nenávistne. „Len ma mrzí, že sa s nimi zaplietla aj Mary,“ povedala smutne.

„Všetci sú si celkom podobní.“ Chcela som z nej dostať ešte nejaké informácie, no Mendy iba neutrálne prehodila.

„Sú to súrodenci, akurát, že adoptovaní.“ Potom si odišla sadnúť na pohovku, tak som ju nemo nasledovala.

Keď sme si sadli, všetky decká upreli zvedavé pohľady k dverám. Tiež som sa pozrela tým smerom a zbadala Lunterovú v doprovode s dvoma ženami a troma mužmi. Všetci boli oblečení v tmavom a na tvárach mrazivý pohľad.

Muži aj ženy mali zvláštne tmavofialové oči, ktoré im svietili.

„Len dúfam, že keď sme sa sem teraz všetci nahrnuli, bude to stáť aspoň za to,“ prehovoril vedľa mňa nejaký chalan lenivo.

„Pán Lukas, hovorili ste niečo?“ ozvalo sa odrazu a ten chalan vedľa mňa zaklial.

„Nie, nič, slečna Lunterová. Iba som nedočkavý, čo nám chcete oznámiť,“ povedal jej kyslo a trochu sa zaškeril.

„Však sa to hneď aj dozviete,“ prehodila akoby nič a prešla do stredu miestnosti spolu s tými neznámimi ženami a mužmi.

Autor: Pukanec, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Škola hrôzy? (2):