Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Služobnica Smrti - Kapitola 1.

21.06.2011 (20:15) • aLcA0bOrDeRs • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 2000×

Služobnica smrti

Kapitola 1. - Som vrahyňa

Mykla som sa a tvrdo narazila zadkom na slamenú podušku. Au! Opäť nepodarený pokus o levitáciu. Debilné spomienky! Ide to pomaly... Veľmi pomaly. Síce sa snažím, no ako mi Wivien dáva patrične najavo, nestačí to. Vzdychla som si a postavila sa. Prešla som cez prah môjho dočasného obydlia, čím chcem povedať, chatrče zo slamy a bahna. Nemala som na sebe nič, len sivé šortky a modré tričko.

Už desať mesiacov. Desať nekonečne dlhých mesiacov trčím niekde v Austrálii, v džungli bez civilizácie, bez všetkého. A Amazonky mi dávajú dosť zabrať. Ja viem. Znie to, akoby som bola cvok, no Amazonky naozaj existujú. Nie. Neodsekávajú si pravý prsník, aby sa im lepšie strieľalo. Nie, majú rady mužov. Vlastne, sú na nich tak trochu závislé. Amazonky tvorili pätica žien: hlavná – ich vodkyňa – sa volala Wivien. Bola krásna, vysoká, silná a úžasne dokázala prinútiť svoje telo, aby robilo to, čo si zaumieni. Mala dlhé červenkasté vlasy a oči nezábudkovo modrej farby.

Jej „pravá ruka“, podobne ako Wivien, bola tiež krásna (všetky boli až nepríjemne nádherné), mala meno Pempheredo, čo v preklade z gréckej mytológie znamená Osa. Nemala ma rada. Bola dosť protivná. A mám taký pocit, že meno, ktoré dostala, jej padlo až prenáramne dokonale.

Enyo bola malá a mierne zavalitá dievčina, nie staršia odo mňa. Bola také malé šidlo. A, ani by ste tomu neverili, bola sestrou Pempheredo. A aj jej meno bolo z gréckej mytológie. Znamenalo Bojovná. Aj taká bola. Proste Enyo, Pempheredo a Deino boli sestry.

Deino znamenalo Hrozná, ale osud sa asi trochu splietol. Vôbec nebola hrozná. Bola najveselejšia a najbujarejšia zo všetkých. Taký malý "prcek".

Piatu a poslednú členku zboru som veľmi nepoznala. Nezdržiavala sa v spoločnosti ostatných. Wivien vraví, že je požehnanie, keď sa k nim niekto, ako Isolde pridal. Hovorí, že má akúsi zvláštnu moc, no ja tomu veľmi neverím. Vraj má spojenie s ich bohyňou. Amazonky uctievali bohyňu Liádiryn. Bohyňu boja, odvahy, no i pokoja a mieru. Veľmi som jej nefandila, no mala niečo do seba. Akože tá bohyňa, nie Isolde. Ju som videla len raz.

Mala sivé vlasy, no nebola stará. Bolo to dieťa. Mala asi päť či šesť rokov, no Wivien je presvedčená, že je na Zemi dlhšie, ako všetci ľudia dokopy. Vraj zažila veľký tresk. Jednoducho bola divná. A svojím vzhľadom pripomínala skôr múmiu ako dieťa: hlboké, čierne kruhy pod očami; bledá, sinavá a sklesnutá tvár. Jedným slovom – mŕtvola.

Kráčala som šerom pralesa a snažila sa nemyslieť na krvilační hmyz, ktorý poletoval okolo mňa. Všade rástli vysoké a bujné stromy, z ktorých viseli liany. Kútikom oka som zbadala pohyb. Ohromujúcou rýchlosťou som z opaska vytiahla dýku. Prikrčila som sa a čakala. O pár dlhých sekúnd z papradia vycupkala malá opička. Vydýcha som si. Narovnala som sa a odložila dýku do pošvy.

„Bongo,“ skríkla som na malého Makaka, „vydesil si ma na smrť!“ Zohla som sa a ohľaduplne vzala zívajúcu opičku do náručia.

Obratne sa vyšvihla na moje rameno a tam sa usalašila. Ešte raz naširoko zívla a asi najskôr zaspala. Je neskoro. Prečo by chcela Wivien, aby som skúšku robila v noci? Pokrčila som plecami, pričom sa Bongo nepokojne zamrvil a čosi mi zahundral do ucha.

V nočnej symfónii pralesa sa ozval prenikavý hlas Kakadu žltookého. To bol signál. Skúška sa začína. ytiahla som dýku a čakala. Očami som jastrila po okolí, no nič som nevidela. Niečo zašušťalo za mnou v kríkoch. Prudko som sa otočila. Nič. Vzdychla som si. Toto neznášam! Budem musieť použiť svoje schopnosti. Nerada ich používam. Potom som slabá a zraniteľná. Zhlboka som sa nadýchla.

Celú svoju myseľ som zamerala na tmu v mojom mozgu. Jedine tak sa dalo manipulovať zo schopnosťami. Bála som sa tej temnoty. Vedela som, že som dobrá. No keď som sa ponorila do tej ničoty, zobúdzalo sa nie veľmi dobré ja. Ale musím to urobiť. Wivien by sa nepotešila, keby jej jeden z poskokov oznámil, že som srab.

Silno som stisla viečka. Ozval sa výbuch. Nevybuchlo však nič. Len môj mozog a temnota v ňom. Telom mi prešla bolestivá triaška. Zastonala som a zosunula sa na kolená. Akoby mi niekto menil molekuly v tele – stávala som sa dravcom. Vzdychala som a v čírej agónií sa zvíjala v kŕčoch. Vtom akoby niekto šťukol vypínačom - bolesť zmizla. Až teraz som si uvedomila, že Bongo zmizol.

Postavila som sa, no už som to nebola ja. Vedela som, že vyzerám príšerne. Wivien mi rozprávala, ako vyzerám, keď sa „premením“: moje oči akýmsi zvláštnym spôsobom zmenia farbu z čokoládovo hnedej na čiernu a moja pokožka v okolí očí zhnedne, takže s mojou nezvyčajne bledou kožou vyzerám ako panda...

Z rozmýšľania ma vytrhol pach. Nebol to však obyčajný ľudský pach. Bol to pach strachu. Teraz som dokonale vedela, kde sa môj protivník nachádza. Sedel na strome asi tri metre nad zemou. Bol to jeden z Wivieniných hlavných strážcov. Strachom sa celý triasol a hádzal kamene do papradia všade okolo mňa. Uškrnula som sa. Nadľudskou rýchlosťou som vyskočila hore a chytila som sa konára nad strážcom. Prikrčila som sa tak, aby ma nevidel a pevnejšie zovrela dýku.

Keď strážca uvidel ten rýchly pohyb, prenikavo zvrieskol. Pevnejšie sa chytil kmeňa stromu a triasol sa ako pri horúčke. Nehlučne, ako pavúk, som zliezla k nemu. Pričupila som sa a zblízka ho pozorovala. Bol škaredý. Veľmi škaredý. Mal mrzkú a zjazvenú tvár, mastné strapaté vlasy a chýbalo mu pár zubov. Bol nezvyčajne bledý. Asi od strachu. Hnusilo sa mi dotknúť sa ho.

A vtedy mi došlo, že o to Wivien ide. Aby sa mi zhnusil nejaký človek a ja ho nebudem môcť zabiť. Čo ak je aj ten strach predstieraný? Aby ma dojal a ja sa nad ním zľutujem. Chcela som sa uškrnúť, no vycerila som zuby. Pochytil ma hnev. To si myslí, že som taká slabá? Pomedzi zuby sa mi vydralo jemné zavrčanie, no strážca to počul. Prudko sa zvrtol, urobil salto vzad a bezchybne pristál na pevnej zemi.

Takže som mala pravdu. Odbila som sa od stromu a pristála dva metre pred ním. Strážca vytiahol dýku a postavil sa do obranného postoja. Teraz sa už netriasol. Jeho kroky boli pevné a sebaisté. Krúžili sme v kruhu a zazerali na seba. Jastrila som na každý jeho krok či pohyb a odhadovala správny čas na útok. Stisla som dýku. Strážca vtedy urobil náhly rýchly pohyb; dokonca aj pre moje vševediace oči sa zdal rozmazaný; skočil a zvalil ma na zem, potom sa opäť postavil. Zvrtol sa a zmizol medzi kríkmi.

Prenikavo som zavrčala a rýchlo sa postavila. Toto sa mi ešte nikdy nestalo. Nikto ma ešte nikdy nedostal na lopatky. Chcela som stisnúť dýku, no ruku som mala odrazu prázdnu. Zavrčala som hlbšie. To nie je možné! Toto nemôže byť len taký obyčajný človek! Sklonila som hlavu a načúvala. Nepočula som ho! Pocítila som niečo, čo už veľmi dlho nie: obavy. Obavy a strach o vlastný život. Zrýchlil sa mi dych.

Jemný vánok za mnou ma upozornil, že stojí tesne blízko mňa, no už bolo neskoro. Moja vlastná dýka sa mi chladne pritláčala o krk. Prebehla mnou triaška hrôzy. Ľadové ruky strážcu mi zovreli najprv ľavú ruku a chystali sa chytiť a uväzniť aj pravú, ale ja som bola rýchlejšia: zohla som sa a spod krátkych šortiek som vytiahla menšiu dýku a chystala sa bodnúť strážcu do brucha.

„Dosť!“ zvolal zrazu pevný a ostrý hlas zhora.

Ruka mi akoby skamenela a ja som sa donútila nehýbať. Sila zo mňa opadla a ja som pocítila, že panda škvrny zmizli. Pred nami sa zjavila Wivien a ladne zoskočila zo stromu. Mala na sebe hnedé tielko a podobné šortky ako ja. Bola impozantná. Doslova. Čistinka, na ktorej sme so strážcom stáli, akoby odrazu potemnela pod nátlakom jej hnevu. Dýka ma už netlačila na krku a strážca zrazu čupel vedľa mňa a ukláňal sa.

„Ďakujem, Oscar. Môžeš ísť. A povedz Pempheredo, že už je čas.“

Strážca sa prudko postavil, s obavami v očiach. Šibal pohľadom raz na mňa a raz na Wivien. Naklonil sa bližšie k nej a zašepkal:

„Pani moja. Ste si istá?“ V jeho hlase sa ozývali nepriestrelné obavy a strach.

„Oscar, choď!“ prikázala Wivien a zo svojej koženej tašky vytiahla mahagónovú vyrezávanú škatuľu. Ozvalo sa zasvišťanie a Oscar bol preč. Wivien podišla bližšie. Jej chôdza pripomínala šelmu.

„Bella, toto som mala odložené na horšie chvíle, ale teraz si prednejšia ty,“ povedala a tajuplne sa usmiala. No jej úsmev sa neodbíjal aj v jej očiach. V nich sa totiž zračil neskonalý a hlboký smútok.

Otvorila škatuľu a ja som si šla oči vyočiť: tam, v hodvábnej postieľke, sa velebili dve nádherné dýky. Každá z nich bola dlhá sťa moje predlaktie. Boli hrubé ako moje dve spojené prsty a špic ani ihla. Rúčky mali omotané kožou, no na jej povrchu sa hadili medené ornamenty. A to ešte nebolo všetko. Do medenej rúčky boli vsadené rubíny a smaragdy veľké ako lentilka.

Vzdychla som uchvátená nádherou dýk, no zarazila som sa. „Wivien, to nemôžem prijať. Ale to je... no...“ nevedela som, ako jej to povedať. Zatvorila škatuľu a vtisla mi ju do rúk.

„Žiadne ale. Dobre? Teraz ich vyber a zasúťažíme si. Čo ty na to?“ zatrilkovala štebotavým hláskom a z kapsy vytiahla ďalšie dve dýky. Tieto však boli obyčajné.

„To by bolo úžasné!“ vyhŕkla som rozjarene, ale hneď som sa zarazila.

Odkašľala som si. „Teda, dobre, ak na tom trváš.“ Pokrčila som ramenami a pohladila vrch ornamentov na škatuľke.

Snažila som sa ukryť moje nadšenie. Wivien mi nikdy nedovolila bojovať s ňou. Márne som ju prosíkala na kolenách. Keď si raz povie, nikto s ňou ani nepohne. Rozorvala som krabičku a vytiahla z nej dýky.

Doslova ma prepadol hrejivý a zároveň mrazivý pocit sily. Mala som už do činenia s nadpozemskou silou, ale toto ma takmer vznieslo do vzduchu. Bolo to neskutočné. Vlastne sa čudujem, že to vôbec skutočné bolo. Každý nerv, či bunka v mojom tele, ožili a pýtali si boj.

Wivien už stála v útočnom postoji. Nazhromaždila som všetku silu v tele. Pocítila som zmenu. Po tvári v okolí lícnych kostí a očí sa mi plazili akési tŕne. Zdvihla som dýku a hľadela do nej ako do zrkadla. A naozaj. Panda škvrny vystriedala tŕňová škraboška bledohnedej farby. Šokovane som otvorila ústa. Vau! Páni, je to úchvatné. Dosť obzerania sa.

Pevne som stisla dýky, pripravená na útok. Prikrčila som sa a vyrazila. Wivien vyskočila a urobila salto vzad, no moje reflexy boli trojnásobné. Vyskočila som jej v ústrety a zrazili sme sa. Leteli sme, až napokon nabúrali do stromu. Wivien podo mnou zastonala.

„Ha!“ zasmiala som sa. Na pravej ruke som pocítila niečo teplé a lepkavé. Zhrozene som sa odtiahla a zazerala si na ruku zvierajúcu dýku zapichnutú v jej bruchu. Nie. To nie! Nie! Wivien ma chytila za tričko a pritiahla ma bližšie.

„Bella. Teraz si pripravená,“ zašepkala hláskom sotva slabším ako šum lístia.

Hlava jej odkväcla a poslednýkrát vydýchla. Z hrdla jej však nevyšiel vzduch, ale malé modré svetielko. To svetlo sa nad ňou najprv len vznášalo, potom kleslo a prilepilo sa mi na ruku medzi ukazovákom a palcom v tvare ornamentu z tŕnia.

Neviem, ako dlho som tam stála a zízala na novo získaný ornament, keď tu zrazu z krovia vyskočila Pempheredo so zhrozeným výrazom na tvári. Otvorila ústa a zvrieskla, až sa to ozývalo:

„Čo si to urobila?“

Prológ >*< ZHRNUTIE >*< Kapitola 2.

Tento diel venujem mojim dvom NEpokrvným sestrám: TeenStar a MidnightShadow!

Milujem vás a bez vás by som bola NIČ!!!

Autor: aLcA0bOrDeRs (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Služobnica Smrti - Kapitola 1. :