Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Smaragdové oči - 2. kapitola

25.07.2010 (20:15) • tapta • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1758×

2. kapitola
 

Prekvapenie
Edward
Po ceste domov každý myslel na Bellu. Ani jeden z nás nevedel či je to dobrý nápad. Ja osobne som z toho nemal dobrý pocit. Prečo sa chce Rosalie hrať na mamičku práve teraz? Chce, aby to úbohé dieťa vyrastalo v upírskej rodine? To dieťa to poznačí, ale Rose ju už berie ako dcéru. Predstavovala si, ako ju bude učiť chodiť, ako ju bude kŕmiť a hrať sa s ňou. Ako budú rozoberať chlapcov a chodiť nakupovať. No, aj ona si bola vedomá toho, že je to nebezpečné, že si určite niečo všimne, ale všetkým najčastejšie behalo v hlave jedno: Prečo to dieťa povedalo „upír"?
Nemohla predsa vedieť, čo sme, nie teraz. Bolo to nemysliteľné. Veď má len pár mesiacov .

Stáli sme už pri našom dome. Otvorili sme dvere a vstúpili. Boli sme tiež vedomí toho, že keď s nami ostane Bella, musíme sa presťahovať. No, samozrejme okrem Emmetta. Ten si premietal v hlave dnešnú noc s Rose. Zavrčal som.
On namiesto toho, aby krotil svoje myšlienky pokračoval a v mysli mi poslal, že takto sa to robí. V tú chvíľu som si myslel, že ho zabijem, ale nechcel som mu urobiť radosť, tak som len pretočil očami. On a otcom? Chúďa dieťa.

Videl som, ako Bella ku mne naťahuje svoje ručičky. Pozrel som sa na Rose, ktorá mi ju podávala s veľkou neochotou. Zobral som si ju do náručia a usmial som sa na ňu. Začala sa smiať, keď som zacítil smrad, ktorý pochádzal od nej.
Nakrčil som nos, keď Alice zavýskala: „Ideme nakupovať."

Každý sa na ňu s hrôzou pozrel a povzdychol si.

„Čo tu tak stojíte? Ideme." nadšene povedala.

Rose mi zobrala Bellu z náručia a šla ju okúpať. Pokiaľ nekúpime plienky, bude bez nich. Nejako to už prežije.
Sadali sme do áut, keď sa Bella rozplakala. Rose s ňou vystúpila a začala ju utešovať, ale nepomohlo to.
Prešli už desať minút a stále plakala. Rose si už nevedela rady, tak som sa k nej priblížil a chcel niečo vyskúšať.
No, to ale asi nebude treba, lebo keď ma zbadala, prestala plakať. Naťahovala ku mne ručičky a pozerala sa na mňa uplakanými očkami. Zobral som si ju do náručia a ona sa začala smiať. Každý sa na mňa udivene pozeral a Alice ďakovala všetkým svätým, že už konečne môžeme ísť. Chcel som ju zase podať Rose, keď ma chytila za rukáv a nechcela pustiť. Mohol by som ju od seba jedným pohybom odtrhnúť, ale nechcel som, aby bola smutná. Tak som to nechal tak, pokrčil som ramenami a usmial sa na ňu.

„Pôjde so mnou," oznámil som im.

Každý s tým súhlasil. Sadol som si s ňou za volant môjho volva a štartoval. Každý išiel svojim autom, lebo sme si boli vedomí, že budeme potrebovať dosť miesta. Panebože, tá Alice. 
Celú cestu som jej spieval do uška a ona po každej piesni nadšene zatlieskala. Kývala sa zo strany na stranu a otvárala ústočká. Bola pri tom rozkošná.
Parkoval som vedľa áut mojej rodiny. Videl som tam stáť iba Esme. Usmievala sa na mňa. Vystúpil som z auta s Bellou v náruči a šiel k nej.

„Ahoj, Esme, kde sú všetci?" opýtal som sa.
„Ahoj, museli ísť s Alice nakupovať oblečenie. My máme na práci nábytok."
Nad tým som sa musel usmiať. Vyhol som sa nákupom s Alice. Také šťastie.
Vošli sme do nákupného centra v Port Angeles a vybrali sa do oddelenia nábytku. Nakúpili sme toho už dosť, keď som počul, ako Belle zaškrkotalo v žalúdku a spomenul som si na to, že musí aj jesť. Esme si toho bola tiež vedomá, tak sme sa chceli vybrať do potravín, ale Rose ma predbehla a doniesla mi niečo pre Bellu.
„Myslela som, že bude hladná," povedala.
Podal som jej ju a pozeral, ako ju Rose kŕmi. Počul som, ako si ľudia myslia, že sme rodina. Ako si želajú byť nami. Niektorí neverili vlastným očiam. Iní si mysleli, že sme anjeli. Niektoré dievčatá vymýšľali plán, ako sa ku mne dostať, aby mi podstrčili svoje telefónne číslo.

„Nie! Nie! Nie! Pomóóóc! Ja už nechcem! Čo som komu urobil?!" kričal Emmett.
„Stoj, lebo budeš musieť so mnou chodiť nakupovať vkuse celý týždeň!" vyhrážala sa Alice.
Tak nad tým som sa musel usmiať. Predstavte si, ako elf naháňa po nákupnom centre horu svalov a pri tom kričí o pomoc. V jeho myšlienkach bola iba snaha, čo najrýchlejšie sa dostať od nakupovacej psychopatky k svojej milovanej manželke. Pozrel som sa na Rose a videl som jej kamenný výraz, ale v mysli sa smiala. Začala preňho vymýšľať všelijaké tresty, ale vždy ju napadlo, že najväčší bude, že dnešnú noc nič nebude.
Emmett k nám pribehol. Už som len videl, ako sa skrýva za Rose alebo aspoň sa snaží sa za ňu skryť. Za ním cupitala aj Alice, ktorá bola rozzúrená. Zastala a začala dupať pravou nohou. Myslela na to, že keby mohla, tak teraz Emmett nestojí na zemi, ale dáva si okružný let prinajmenšom okolo Port Angeles.

„Miláčik, myslím, že by si mal ísť za Alice. Potrebujeme aj novú farbu, nejaké čistiace prostriedky, pre istotu ešte nejaké jedlo a ..."
Emmett sa na ňu pozrel vystrašenými očami a začal ju odprosovať.
„Rose, moja existencia, moja ruža, moja bohyňa, najkrajšia žena, upírka na svete, nie na svete, vo vesmíre. To nemyslíš vážne, že?"
Už som to radšej nevnímal a pozrel sa na Alice, ktorá tam stála, s prepáčením, s nasratým výrazom. Keby mohla určite je červená prinajmenšom ako paradajka.

Chcela pozrieť do budúcnosti, ale nič nevidela. Skúšala to ešte niekoľko krát, ale stále nič. Znamená to len jedno, že sa skončila naša existencia, myslela si Alice. Ja som sa snažil byť aspoň trošku pokojný, ale nejako to nepomáhalo. Ako to, že Alice nič nevidí? Cítil som, ako sa k nám približuje zvyšok rodiny. Usmievali sa na svoje okolie a tie myšlienky okoloidúcich. ,Ja snívam. Som v nebi?´

Ale keď uvideli naše tváre, úsmev im zamrzol na tvári. Pridali do kroku a čo najrýchlejšie sa snažili k nám dostať.
„Čo sa deje?" opýtala sa Rose s obavami v hlase.
Neodpovedal som a čakal, kedy prídu aj ostatní. Pozrel som sa na Alice, ktorá sa chytila za hlavu a začala vzlykať. Videl som, ako sa Jasper rozbehol a v myšlienkach si stále opakoval, že nesmie použiť svoju rýchlosť. O pár sekúnd ju držal v náruči a snažil sa ju upokojiť. Všetci už stáli pri mne a ja som im povedal, že všetko im vysvetlím doma. V myšlienkach súhlasili, ale boli netrpezliví. Zobrali sme všetky veci, čo sme kúpili a vybrali sme sa k autám. Esme povedala, že nábytok donesú zajtra o jednej.
Sedeli sme v obývačke a všetko, čo viem, som im vysvetľoval. Ich myšlienky boli plné obáv, samozrejme okrem Emmetta, ktorý sa tešil na boj, ale nebolo mu tiež všetko jedno.

„Nemohla by to byť práca Volturiových?" opýtal sa Jasper.

„Nie, nemohla, to by som videla ich rozhodnutie," povedala Alice.

„Musím na chvíľu odísť, lebo to tu už dlho nevydržím," povedal vystresovane Jasper.

Videl som, ako sa objavil v Alicinej vízií, keď odišiel.  Alice sa ma mňa pozrela s otázkami v očiach.
„Vidím ťa, ak z tade odídeš," povedala pokojnejšie Alice.
Niečo ma napadlo, ale to nemôže byť pravda, ale za pokus nič nedáš. Jasper už chcel niečo povedať, keď som ho predbehol.
„Carlisle, mohol by si sa rozhodnúť, že teraz odídeš s Jasperom?" opýtal som sa ho.
On len prikývol a už som videl v Alicinej vízií aj jeho. Pozrel som sa na ňu a obaja sme otočili hlavu k Belle.
Pomysleli sme si to isté. Bella ma niečo spoločné s Alicinými víziami.

„Teraz sa všetci rozhodnite, že pôjdete preč od Belly," nechápavo sa na mňa pozreli, ale urobili to.
Videl som už všetkých. Vysvetlil som im moju teóriu, najprv sa len ohromene dívali na Bellu, potom sa pozreli na mňa a späť na Bellu. Nechceli uveriť, že toto dievčatko ma taký silný talent už ako človek. 

Autor: tapta (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smaragdové oči - 2. kapitola: