Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Smrť je život a život je smrť - Prológ + 1. kapitola

10.10.2010 (16:00) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 919×

Kedysi boli sme obyčajný ľudia,no dnes každého z nás tí druhí súdia.

Prológ - 1. kapitola

hudba

Ahoj, ja som čas. Som najväčší nepriateľ ľudí. A najväčší zlodej krásnych chvíľ. Čas je moje meno. Rád by som vám rozpovedal jeden príbeh. Ukázal vám, že aj ja viem dopriať. Viem vziať, ale aj dať.  Tento príbeh mi prirástol k srdcu. No týka sa však neživých ľudí, ľudí, pre ktorých čas nič neznamená. Tento príbeh začína koncom a končí začiatkom. Vždy som spomínal, no teraz pomaličky prežívam. Žijem životy všetkých ľudí. Zastavujem a nechávam plynúť mnoho rozmarných vecí. Určite ma každý z vás aspoň raz preklínal. Prial si, aby som neexistoval, aby som sa navždy zastavil.  V tomto príbehu tomu tiež inak nebude. Pri nich som sa pozastaviť musel, lebo toľkú lásku a nehu som nikdy za celú svoju večnosť nespoznal...

Anjel smrti

Stačil sa vám predstaviť? Áno, kedysi to bol môj najväčší nepriateľ. Moje meno je Edward Anthony Mansen. Narodil som sa v roku 1901, vravíte si, že by som mal byť dávno mŕtvy? Asi tomu tak malo byť, no môj osud si vybral inak. A za to mu aj čiastočne ďakujem, inak by som nemal šancu spoznať ten cit... cit, ktorý som poznal len z kníh a starých filmov, ktorý som chcel spoznať ešte ako človek. Cit, ktorý som mal tisíc krát možnosť ukončiť. Lenže nie som človek, som anjel. Anjel smrti! Beriem životy ľudom, ktorým osud skončil. Zabíjam ich chtivé myšlienky. Zabíjam ich posledné túžby a prosby o milosť. Som zberač ukončených osudov. Anjel, ktorého preklína celý svet.  Som mladší  brat času...

Sedel som na streche rozbúraného domu a hľadel do rozbúrenej oblohy. Na tvár mi dopadali kvapky tak ľadové, ako bolo moje srdce. Priam zamŕzali na mojej tvári. Bolo mi zo seba zle, ale čiastočne som na seba bol aj hrdý, predsa neberiem životy len dobrým ľudom, veľa krát som vyriešil pohromy. No navždy budem ten prekliaty.  Našťastie v tom nie som sám, je nás takých viac. Emmett je môj najlepší priateľ a v súčastnosti ho už beriem skôr ako brata. Svoju robotu berie vážne, ale inak je to ten najväčší vtipálek na celom šírom svete, keby nebolo jeho, celý môj svet by bol čierny. Aspoň teraz je tu malý náznak svetla, niečoho čo ma dokáže prinútiť myslieť na niečo iné, ako na to, že som zvrátený netvor. Kiežby som si v ten večer vybral inak. Kiež by mi môj darca nevstúpil do snu a nedal mi možnosť vybrať. Mal som ísť tam kam človek má ísť, no vetdy som ešte nevdel, čo prináša smrť...

„Edward, kamoš!“ započul som smiech Emmetta a hneď sa mi na tvári objavil úsmev. Vstal som a okolo mňa sa začal víriť prach. Menil som sa na človeka. Zrazu som stál na nohách a mal som na sebe čierny kabát.

„Kde si bol tak dlho?“ zažmúril som, aby som ho cez ten dážď vôbec videl.

„Ale bol som s kamošom na pive, čo si nešiel?“ Buchol mi do ramena a ja som len zakrútil halvou.

„Ja viem, ja viem. Zas na ňu myslíš, však?“

„To si sa trafil,“ zašeptal som a zoskočil zo strechy. Dopadol som na rovné nohy a tváril sa, ako normálny človek. Emmett už bol v mojich pätách a stále niečo bľabotal.

„Bol za mnou Josh.“

„A čo chcel?“

„Máme úlohu v meste Forks.“

„Super, ani som sa nestihol zabývať,“ vzdychol som si a ponaťahoval si celé telo.

„A čo si tu chcel robiť? Veď si nevieš zohnať žiadnu ženskú, Edward! To je hrúza!“

„Nikoho nechcem, Emmett!“

„No jasné, tvoj fifík by na to mal určite iný názor,“ hurónsky sa smial a ja som mu capol pohlavok.

„Hlúpak!“ zavrčal som na neho a on zdvihol ruky na znak toho, že sa vzdal.

„Už sa bojím, Mr. Edward.“

„Môžem niečo, Emmett?“

„Som samé ucho!“ A to aj bol. Viete, máme všeliaké schopnosti, povedali by ste, že sme ako čarodejnice, ale je to trošku iné. No, dá sa povedať, že “čarujeme“. Všade po hlave mu trčali uši a ja som dostal záchvat.

„Kedy už z teba bude nor-normálny človek!“ zechechtával som sa a snažil sa pomaličky dýchať.

„Nikdy! Pretože ja som anjel, Edward. Kedy ti to konečne dojde. Nechápem prečo každý hovorí, že si inteligentnejší. Veď tu mám dôkaz!“ rozčuloval sa a ja som dostal nový záchvat smiechu.

Došli sme domov a Emmett mi hodil kufre. Začal som si baliť veci, keď som sa pozrel do kufru, skveli sa tam jediné farby. Čierna a samozrejme šedá. Tie farby mám rád odjakživa, takže som si na nič nemusel zvykať. Za to Emmett je pestrofarebný ako cukrík. Zbalený som bol za chvíľku, nevedel som čo teraz tak som šiel pozreť Emmetta.  No, teda chcel som ho ísť pozrieť, no pred jeho dverami som sa rýchlo otočil, pretože nič iné ako vzdychy z tej izby nevychádzali. Ako to ten magor stihol?! Teda dúfam, že tam niekoho má... nechcel som na to ani myslieť. Striaslo ma a rýchlo som vypadol z bytu. Fuj, o tomto sa mi ešte bude snívať. No, nikdy viac ako o nej. Tej, pri ktorej som prvý a posledný krát porušil pravidlo. O tej, o ktorej neviem nič... obyčajné dievča, ktoré jedného dňa len tak zmizlo...

Anjel života

„Alice!“ kričala som a plieskala si krídla o malý strop. Ak to dievča čím skôr nezlezie zhora, tak ju asi uškrtím!

„Už idem, Bells!“

„Povieš mi, načo sa parádiš? Si anjel!“ vrešťala som a nevedela sa premeniť. Viete, my nie sme len tak obyčajní anjeli. Sme v podstate skupinka anjelov nového daru života. V tomto dome na okraji mesta Forks so mnou žije Alice, je to ten najživší anjel na svete, proste má života na rozdávanie veľa. Potom je tu Rosalie, ona zas miluje samú seba, no na nás si tiež nedá dopustiť. Veľa krát si z nej robíme vtípky, že mala byť anjelom smrti. Sú to anjeli, ktorých naozaj nenávidím. Našťastie je tam hore zákon, že sa s nimi nesmieme stýkať, zasahovať si do práce a posledné pravidlo je nikdy, ale nikdy sa nezakukať do anjela smrti. Tak to vám dopredu hovorím, že u mňa to nehrozí. A na koniec, moja mama Esme. Ja jediná som sa narodila ako anjel. Môj otec je tak isto anjel, no nie života. Je to anjel plodnosti. Pripadá mi to vcelku komické, je to jediná vec z ktorej si z neho doživotne môžem robiť srandu. Žijeme vo svete ľudí, samozrejme ako ľudia. My tri chodíme do školy a mama je architekta, je to vec ktorá ju veľmi baví. A to vám poviem ide jej to bravúrne. Celý náš priestraný dom je krásny. Máme peňazí až až, pretože nikto z nás už nestárne. Ocko s nami býva tiež, no ten stále niekde pobehuje a rozdáva sa na všetky strany.

„Už som tu!“ zvýskla Al a ja som sa konečne premenila do normálnej podoby.

„Bell?“

„No?“

„Ja musím ísť ešte po Jazza,“ pípla a rýchlo utekala preč. Ja som sa samozrejme rozbehla za ňou a v ruke som mávala s mojou topánkou.

„Alice, ja ťa zabijem!“ kričala som a ona sa len tíško chichotala. Tak toto je môj život.

Sedeli sme v aute pred Jazzovým domom a ja som nervózne okusovala volant.

„Alice, si si istá, že je rozumné zamotať sa s... upírom?“

„Ale prosím ťa, Jazz je síce upír... ale je neškodný. Je skôr ako taký malý komár.“ Zasmiala sa a ja som jej pleskla po hlave.

„Ak sa ti s ním niečo stane, Al,“

„Tak najprv zabiješ mňa a až potom jeho, ja viem,“ vzdychla si a ja som sa začala smiať. Tak ten Jazz môže byť fajn chalan, no v živote som ho nevidela. Iba som o ňom počula z jej rozprávania, teda prepáčte, z jej rozplývania.

Zrazu sa otvorili dvere auta a pred nimi stál vysoký chalan. Mal levie vlasy a na tvári samé jazvičky. Asi veľa bojov a že je neškodný. Zazrela som na Alice a tá mi vyplazila jazyk. Vyskočila z auta a privítala ho vášnivým bozkom. Zatrúbila som a ona si vzdychla. Stavila by som sa, že do konca aj prevrátila oči!

Celú cestu do školy som bola ticho. V spätnom zrkadle som pozorovala Jazza a Alice. Viem, pripadám vám strašne. Ale s upírom som nemala ešte tú česť. No, to dievča môže byť šťasné, miluje niekoho, na koho sa naše zákony nevzťahujú. Vzdychla som si a nechala slzu stiecť po tvári. Aj ja som kedysi milovala. Môjho tajného princa s čiernymi krídlami a tajomným úsmevom. Môjho čierneho princa, ktorý bol zahalený v tieni. Doteraz milujem moje detské spomienky na neho.

Hojdala som sa ako malá na záhrade našich susedov. Mama bola v dome a piekla môj obľúbený koláč. Žila som ešte v dobe, kedy rodičia ženám vyberali mužov. V dobe, kde bola slušná etiketa na prvom mieste.

„Mama?“

„Áno, miláčik?“ usmiala sa na mňa a vtisla mi bozk na čelo.

„Pôjdeme dnes na večeru k Willsonovcom?“ spýtala som sa a ona prikývla. Umučene som si vzdychla a sadla si za stôl. Mama mi naliala čaj a stále sa usmievala.

„Môžem sa spýtať, prečo ten úsmev na tvári?“

„Môžeš. Dnes príde ocko, Isabell.“

„Naozaj?“ vyskočila som zo stoličky a skoro som rozbila pri mojom výstupe všetko, čo stálo na stole.

„Ukľudni sa, Bell. Chcem, aby si šla do obchodu k pani Dilmorovej.“

„Mám kúpiť kvety?“ usmiala som sa a zatočila sa okolo vlastnej osi. Milovala som kvety a dnes bolo krásne. Myslím, že si dnešnú prechádzku užijem.

„Dávaj si pozor, zlatko. A nezabudni na tie Gerbery!“ Kývla som a pobozkala ju na líce. Mama sa o mňa bála, už mám pätnásť a niektoré mužské oči na mne už visia. Vyšla som z domu a prechádzala sa po našom malom meste. Dámy sedeli na záhradách a debatovali o počasí. Mládenci chodili jazdiť na ranč a tí starší sa venovali obchodu a hlavne wishkey.

Vošla som do malého obchodíku a pozdravila Pani Dilmorovú. Chvíľku som sa prechádzala po kvetinásrtve a privoniavala si ku kvetom. Každý bol iný, či vôňou alebo vzhľadom.

Nakoniec som kúpila Gerbery a pobrala sa preč. V obchode som strávila dobrých pár minút. No, ešte som sa nechystala domov. Na to moc krásne svietilo slniečko. Šla som do miestneho parčíku, vyhliadla si lavičku, ktorá vyzerala tak opustene a nechala som svoje oči žasnúť nad krásou prírody. Ani neviem ako sa to stalo, ale začalo sa stmievať a ja som sa rozhodla vydať na cestu domov, nechcem, aby mala mama strach.

hudba

Šla som po ulici, ktorú už osvetľovali len pouličné lapmy. Zrazu okolo mňa prefrčali autá, jedno naháňalo to druhé. Zrazu obaja zastali a ja som sa zľakla. Začala som zrýchlene dýchať a môj pohľad som stočila do zeme.

„Hej, zlatíčko!“

„Jack, tak sa chová k dámam?!“ zasmial sa ten druhý a mňa striaslo. Zrýchlila som krok a stále si predstavovala svoj cieľ. No, zrazu ma jeden z nich lapil za šaty a stiahol na cestu. Zapišťala som, no on mi prekryl ústa.

„Pustite ma!“ zahryzla som mu do ruky a začala utekať.

„Chyťte ju!“

„Mám ju!“ kričal ten, čo bol ku mne najbližšie. No zrazu sa stali dve veci. Bola som vo vzduchu a držali ma cudzie ruky.

„Neboj sa. Som tu, aby som ti pomohol. Nedovolím skončiť tvoj osud,“ šepol mi neznámy do ucha a letel so mnou preč. Nebála som sa, cítila som nebesky príjemný pocit. Onedlho som stála na nohách a videla len veľké čierne krídla a bronzové vlasy.

„Ďakujem,“ šepla som.

„Bella!“ Vyletela z domu mama a ja som stále pozerala do neba a hľadala môjho princa tmy.

„Bella, pozor!“ Prebrala som sa až na výkrik Alice. Otvorila som oči a zistila som, že idem v proti smere. Rýchlo som stočila volant a vzdychla si. Alice sa chystala niečo povedať, ale Jazz je prekryl ústa dlaňou. Ďakovne som sa usmiala a šoférovala naďalej. Už som na tie spomienky úplne zabudla, no niekedy sa pristihnem nad tým, ako si prajem, aby pri mne bol. No, ja som anjel života a on? Ani neviem kto to je...

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrť je život a život je smrť - Prológ + 1. kapitola: