Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Smrť nemusí byť zlá - 12. kapitola

07.01.2010 (12:15) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2336×

12. kapitola

Edward

Utekal som lesom a Bella bežala vedľa mňa. Stále bežala rovnakým tempom ako ja, ale po tom, čo o sebe prezradila u nás doma, ma už asi nič neprekvapí. V hlave som  mal množstvo otázok, na ktoré som chcel, vlastne potreboval vedieť odpovede. Kým sme bežali zhrnul som si v hlave všetko, čo som sa o Belle zatiaľ dozvedel. Bella určite nie je človek, rovnako ako Domenico. Vie všetko o upíroch, nespí, dokáže bežať rovnako rýchlo ako ja, možno ešte rýchlejšie, komunikuje so svojím bratom v myšlienkach - teda ak je Dom skutočne jej brat. Počuje myšlienky iných, neje, nepije, spolu s bratom dokáže zmiznúť – aj keď zatiaľ neviem ako to funguje, ani kam chodí. Má nejakú zvláštnu prácu, pri ktorej cíti bolesť a vyzerá to tak, že s tým má niečo aj Dom. A nakoniec, podľa všetkého,  má oveľa viac rokov ako ja. Kto alebo čo vlastne je? Rozhodol som sa, že pokiaľ mi neodpovie na všetky moje otázky, skúsim niečo pohľadať v knihách, lebo o nikom takom, ako je ona a jej brat, som ešte nepočul. Bol som taký zamyslený, že som si ani nevšimol, kedy sme dobehli na lúku. Bella sa posadila doprostred a ja som si sadol vedľa nej – presne ako včera v noci. Pozrel som sa na Bellu, ale tá mala sklonenú hlavu a pohľadom hypnotizovala steblo trávy, ako by to bola najzaujímavejšia vec na svete. Už som to nemohol vydržať.

„Môžeš mi to vysvetliť,“ vyhŕkol som.

Nič inteligentnejšie ma nenapadlo, lebo v hlave som mal poriadny chaos. Bella zdvihla hlavu a naše pohľady sa stretli. Znovu mnou prešiel akýsi pocit, že som ju už poznal aj predtým, ale žiadny náznak odkiaľ. Bolo na nej vidno, že s mojou otázkou rátala a tiež sa mi zdalo, že nevie, čo mi má povedať. Ja by som bol za pravdu, ale pochybujem, že mi ju povie.

„Edward  ja... čo ti mám vlastne vysvetliť?“

„No mohla by si začať tým, ako je možné, že si zložila skladbu v roku tisícosemstosedem. Koľko máš vlastne rokov?“

Bella sa zhlboka nadýchla a vydýchla, ale nič nepovedala. Tak som len sedel a čakal, kedy konečne prehovorí. Neviem ako dlho to trvalo, kým sa Bella odhodlala niečo povedať – desať minút, pol hodinu, možno aj dlhšie. Počul som len nádych a jej prekrásny hlas.

„Edward, nemôžem ti povedať všetko, ale niečo by som snáď mohla. Ale musíš mi sľúbiť, že keď ti poviem, že ti na nejakú otázku nemôžem odpovedať, tak to budeš akceptovať a viac sa k tomu nebudeš vracať,“ šepla a celý čas mi pritom hľadela do očí.

Pod vplyvom jej pohľadu som bol ochotný súhlasiť so všetkým. Kľudne by som jej tu teraz venoval aj svoj život. Ale takto som len prikývol a čakal, či bude sama pokračovať.

„Ďakujem. Takže, pýtal si sa, koľko mám rokov. No oveľa viac ako ty,“ zasmiala sa. „Onedlho budem mať tisíc dvesto osemdesiatpäť rokov.“

V duchu som si hovoril, že nech mi povie čokoľvek, tak to budem brať úplne v pohode, ale toto ma, pravdu povediac, šokovalo. Čakal som, že bude mať viac rokov ako ja, už podľa toho, keď napísala tie noty, ale myslel som, že bude stará približne tak ako Carlisle, ale toto – toto som skutočne nečakal. Bože, čím vlastne je, keď má toľko rokov? Ja som oproti nej vlastne ešte malé dieťa.

„Ehm... Edward, si v poriadku?“ prerušila tok mojich myšlienok Bella.

Uvedomil som si, že sa na ňu stále pozerám s otvorenými ústami. Zavrel som ich a prikývol.

„Chceš sa opýtať ešte na niečo?“

Konečne som sa ako tak spamätal. Rýchlo som v hlave hľadal nejakú z tých množstva otázok, ktoré som jej chcel položiť pred príchodom sem.

„A Dom, on má tiež toľko?“ opýtal som sa.

Nebol som si už ničím istý. Dokonca som začal pochybovať, že som upír a to už je so mnou asi ozaj zlé.

„Áno, aj Dom má toľko rokov. Minule si sa pýtal, či je Dom moje dvojča a ja som ti odpovedala, že áno, ale v skutočnosti...“ povedala a ja som zatajil dych.

Dúfam, že mi teraz povie, že oni sú niečo viac, ale prečo by potom bola so mnou a hovorila, že ma miluje? Netrpezlivo som čakal, čo povie.

„... v skutočnosti je Dom oveľa viac. Z podstaty toho, čím obaja sme, by sa dalo povedať, že Dom je moja druhá polovica. Môj protiklad. Dokonca bez Doma by som nemohla ani existovať. Sme dve neoddeliteľné súčasti jedného celku.“

„Aha,“ dostal som zo seba.

Absolútne som nevedel, čo jej mám na to povedať. Takto to vyznelo, ako by boli skutočne niečo viac ako súrodenci, ale stále som do toho nijak nezapadal ja. Bella však asi vycítila, že som z toho zmetený, tak dodala:

„Ale, aby si si nemyslel, že medzi mnou a Domom niečo je. Ono, to naše spojenie vyplýva z našej práce. A aby som ťa presvedčila, tak Dom a ja sme sa narodili ako súrodenci – dvojičky. Až časom sa z nás stalo to, čím sme teraz.“

Konečne sa mi trochu uľavilo. Ale naozaj len trochu, lebo to bol len zlomok z odpovedí, ktoré som od nej chcel počuť. Takže, čo ďalej? Na čo sa opýtať teraz?

„Všimol som si, že neješ ani nepiješ, čím sa vlastne živíš?“

Bella sa pousmiala a jej výraz naznačoval pobavenie.

„No, všimol si si dobre. Ty si celkovo veľmi všímavý, vieš o tom? A čo sa týka jedla... hmm... ako by som ti to vysvetlila? V podstate ja, ani Dom, jesť nemusíme, ale keď je treba, tak môžeme. Naše telo, na rozdiel od vášho, dokáže jedlo normálne vstrebať, ale k životu, alebo k existencii ho nepotrebujeme.“

„A z čoho žijete? Predpokladám, že niečím sa živiť musíte, alebo nie?“

Bella sa trochu zachmúrila. Nechápal som, čo spôsobilo zmenu, ale keď prehovorila, pochopil som.

„Máš pravdu, niečím sa živíme, ale je to jedna z vecí, ktoré ti prezradiť nemôžem.“

Prikývol som na znak pochopenia, ale aj tak sa vo mne odohrávala bitka. Jedna časť môjho ja chcela vyzvedať, zatiaľ čo druhá chápala, že mi to Bella povedať proste nemôže. Nakoniec vyhrala tá druhá a ja som sa začal zamýšľať nad ďalšou otázkou. Bolo toho toľko, čo som chcel vedieť. Od jej narodenia až po dnešný deň.

„Kde si sa narodila, teda narodili? A môžeš mi povedať niečo o tvojom detstve?“

Bella sa na chvíľu odmlčala, sklopila oči  a bolo na nej vidieť, že usilovne rozmýšľa. Ja som si zatiaľ prerátaval jej roky a rozmýšľal, čo sa v tých dobách vôbec dialo. Keď si predstavím, že v tých rokov sa ešte ani nevedelo, že nejaká Amerika existuje.

„Narodili sme sa na území dnešného Neapolu v Taliansku. Naši rodičia zomreli, keď sme mali pätnásť rokov. Bola to vtedy dosť - povedala by som, že divoká doba. Keď naši zomreli, zostali sme sami. Nemali sme žiadnych príbuzných, a tak sme sa museli starať s Domom o seba navzájom. Pracovali sme na poli a ako tak prežívali. Na naše osemnáste narodeniny sa objavil jeden... ehm... muž,“ povedala a pousmiala sa.

Nechápal som, čo je na tom tak zábavné, ale nechal som ju rozprávať ďalej. Bolo zvláštne si predstaviť Bellu v tej dobe.

„Ten muž nám dal - dalo by sa povedať, že ponuku. I keď by sa dalo povedať, že to bolo skôr oznámenie. V ten deň sa z nás stalo to, čo sme doteraz.“

Dorozprávala a ja som cítil, že na ňu fascinovane hľadím. Stále som mal problém si predstaviť v šatách tej doby. A ďalej som stále nechápal, kto bol ten záhadný muž, a ako sa z nich stalo to, čo sú teraz. Mal som pocit, že nie som o nič múdrejší ako predtým. Práve naopak, mal som hádam ešte viac otázok, na ktoré pravdepodobne nedostanem odpovede. Rozhodol som sa, že sa aspoň opýtam. Za to nič nedám.

„Kto bol ten muž?“

Bella zdvihla ruku a jemne mi prstami prešla po tvári. Jej pohladenie bolo ako dotyk anjela. Tak jemné, že som musel zatvoriť oči a vychutnávať si to. Počul som, že sa Bella pohla a tiež som cítil jej dych na svojej tvári, ale aj tak ma prekvapilo, keď sa jej pery dotkli tých mojich. Bol to len ľahučký dotyk, len sa o ne obtrela, ale mne to stačilo na to, aby som úplne zabudol na to, čo som sa pýtal. Neviem, či to bol jej zámer, ale pokiaľ áno, dokonale jej to vyšlo. Otvoril som oči. Bella sa práve odťahovala. Chytil som jej tvár nežne do svojich rúk a pritiahol si ju k sebe. Naše ústa sa spojili v bozku a ja som si bol istý, že už nikdy pre mňa nebude existovať iná žena ako Bella. Lačne som ochutnával jej pery a po chvíli mi to prestávalo stačiť. Chcel som ochutnať každý milimeter jej dokonalého tela. Tešilo ma, že Bella je na tom zjavne rovnako, lebo jej ruka blúdila pod mojim tričkom. Vtedy mi došlo, že toto asi nie je najlepšie miesto a čas. Bella si zaslúži niečo lepšie.

Neochotne som sa odtiahol a v jej očiach som videl sklamanie. Nežne som ju pohladil po vlasoch a vtisol jej na pery jeden rýchly bozk. Bella sa konečne usmiala a ja som sa pustil do rozmýšľania, kde sme to vlastne skončili. Pri Belle bolo až príliš ľahké zabudnúť na okolitý svet. Hmm, tak kdeže sme to skončili? Vedel som, že som sa na niečo pýtal, ale ani za nič som si nevedel spomenúť, na čo. Keď som na to neprišiel ani po pár minútach, rozhodol som sa, že jej položím inú otázku a na tú predchádzajúcu si možno neskôr spomeniem. Vtedy sa my v mysli vybavil obrázok Belly v jedálni.

„Môžeš mi prezradiť, čo sa to s tebou dialo v jedálni?“ opýtal som sa a skúmavo sa na ňu zahľadel.

Belle sa z tváre vytratil úsmev a znovu ho nahradil tento krát ani nie zamračený, ako skôr smutný, výraz.

„Toto je ďalšia vec, na ktorú ti bohužiaľ nemôžem dať odpoveď. Ako som ti už povedala, je veľmi pravdepodobné, že sa to bude opakovať, takže to skús brať ako neoddeliteľnú súčasť mňa.“

Prikývol som a hľadal v mysli ďalšiu otázku. Momentálne ma napadla už len jedna, ale nebol som si istý, či ju mám vôbec pokladať. Mohlo by to vyznieť, že ju špehujem a to som nechcel. Ale kedy znovu dostanem šancu sa jej na to opýtať? Asi nikdy, tak prečo to nevyužiť dnes?

„Bella ja... vieš v tej jedálni... keď ste s Domom odišli... tak nejako som šiel za vami a videl... ako ste v parku zmizli. Môžeš mi to vysvetliť? Ale prosím nemysli si o mne, že som ťa chcel špehovať, alebo niečo také. Proste som sa o teba len bál. Neviem si totiž predstaviť, že by sa ti niečo stalo. To by som asi neprežil,“ ospravedlňoval som svoje chovanie a popritom ju jemne pohladil po dokonalej tvári.

Hľadel som jej do očí a videl tam niečo, čo sa až príliš páčilo – lásku. Rovnako bezmedznú a nekonečnú, ako k nej cítim ja.

„Edward, ani ja si neviem predstaviť, že by sa ti niečo stalo, ale čo sa týka toho, čo sa stalo v tom parku, tak o tom ti povedať nemôžem. Jediné, čo ti poviem a vlastne si to aj videl je, že sa s Domom môžeme premiestňovať, ale nikdy nie sami, vždy len keď sme spolu. To je vlastne aj to naše prepojenie. Veľa vecí, ktoré sa okolo nás dejú, musíme robiť spolu.“

„Teraz ma tak napadlo, ty a Dom ste vlastne nesmrteľný, alebo nie?“ opýtal som sa.

Skutočne ma to napadlo až teraz. Ani neviem, prečo som tomu nevenoval pozornosť. Asi som bol až príliš opitý Bellou samotnou, aby som si niečo také uvedomil. Bella sa usmiala a jej strieborné oči sa rozžiarili.

„Áno, sme nesmrteľní, ale trochu inak ako vy. Váš... druh sa dá zabiť, ohroziť vás môže iný upír, vlkodlak alebo menič, ale u nás je to inak. Nás nedokáže zabiť nikto z vás, dokáže to len jediný... ehm... človek.“

„Kto?“ skočil som jej do reči.

Chcel som vedieť, pred kým ju mám chrániť. Nikdy by som nedopustil, aby sa jej niečo stalo, aj preto som chcel vedieť meno toho, kto by jej mohol ublížiť. Bella sa zahľadela na oblohu. Mal som pocit, ako by tam niečo hľadala, ale čo také?

„Náš šéf,“ odvetila a ja som znovu z toho nebol múdrejší.

„A to je kto?“ vyzvedal som ďalej.

„To je ďalšia vec, ktorú ti nemôžem prezradiť.“

Posmutnel som. Ako ju mám ochrániť, keď neviem pred kým? Bella si asi musela všimnúť môj skleslý výraz, lebo sa ku mne nahla a prinútila ma pozrieť sa jej do očí.

„Edward, nemusíš sa báť. Náš šéf nezabíja svojich... ľudí. Je len jediný, kto to dokáže, ale pokiaľ viem, ešte nikoho z nás nezabil.“

Trochu sa mi uľavilo. Keď je to takto, tak hádam sa nemám čoho báť.

„Ešte sa chceš na niečo opýtať?“ prehovorila po chvíli ticha.

Zamyslel som sa. Už ma nič nenapadalo. No nič ako nič, skôr by som povedal, že nič také podstatné.

„Asi ani nie. Už ma nič nenapadá,“ odvetil som.

Bella sa usmiala.

„Dobre, inak dúfam, že svoj sľub dodržíš.“

Usmial som sa tiež.

„Nemusíš sa báť. Ja svoje sľuby plním.“

„Ďakujem,“ šepla a vtisla mi na pery bozk.

Ani som ju nenechal sa odtiahnuť a prisal som sa jej na pery. Boli také sladké, chutili lepšie ako najlepšia krv na svete. Po chvíli sa ticho zachichotala. Odtiahol som sa a nechápavo sa pozeral do jej tváre.

„Asi by sme už mali ísť. Už je ráno a o necelé dve hodiny začína škola,“ povedala.

„Nie, ja ešte nechcem ísť,“ zamrnčal som. „Ani si nevieš predstaviť, ako mi je s tebou dobre.“

„Mne je s tebou tiež úžasne, ale skutočne by sme mali ísť. Do školy chodím prvýkrát a tak si to chcem aj trochu vychutnať.“

Čo? Prvýkrát? Za všetky tie roky chodí do školy prvýkrát? To je ako možné? Chcel som sa jej hneď opýtať, ale ona prehovorila skôr, ako som to stihol.

„Sľúbil si, že už nebudú žiadne otázky,“ zasmiala sa.

Povzdychol som si a akceptoval svoj sľub.

„Ľúbim ťa a už teraz mi chýbaš,“ zašepkala.

Zľahka ma pobozkala a rozbehla sa preč.

„Uvidíme sa v škole,“ zakričala a už som ju nevidel.

„Aj ja  ťa ľúbim a tiež mi už teraz chýbaš,“ povedal som si viac menej pre seba.

Rozbehol som sa domov a cestou rozmýšľal nad tým, čo všetko mi dnes v noci Bella prezradila. Aj keď som jej sľúbil, že sa nebudem viac pýtať, stále ma nútilo po tom, kto Bella je, pátrať. Dal som si za úlohu prezrieť všetky knihy v Carlislovej knižnici. Veril som, že na niečo prídem, ale to som už prichádzal k nášmu domu. Už len hodinu a pol a znovu ju uvidím, pomyslel som si a vošiel.

Bella

Ubehli už dva mesiace od nášho rozhovoru na lúke a Edward sa držal svojho sľubu – na nič sa viac nepýtal. Náš život sa ako tak ustálil. S Edwardom to bolo azda lepšie ako predtým. Mala som pocit, že ho milujem stále viac a viac. V škole si už zvykli, že sme spolu a Dom si zvykol tiež. Dokonca už bol u Cullenovcov na návšteve a to niekoľkokrát. Alice ma stále vodila po nákupoch, až som mala pocit, že všetky tie veci nikdy neznosím. Raz presvedčila aj Doma a ten po tomto zážitku povedal, že ma nákupov dosť na ďalších dvesto rokov. Ani Cullenovci sa viac nepýtali, kto som. Bolo mi jasné, že za to môže Edward a ja som mu bola vďačná. Blížili sa Vianoce a Alice sa rozhodla, že ich poriadne oslávime. Pozvaný bol aj Dom a na moje prekvapenie sa celkom tešil. Dnes bol posledný deň školy a ja som vôbec netušila, čo sa na Vianoce u Cullenovcov stane. Keby mi to vtedy niekto povedal, tak ho vysmejem.

Zhrnutie

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrť nemusí byť zlá - 12. kapitola: