Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Smrť nemusí byť zlá - 7. kapitola

15.12.2009 (13:30) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2498×

7. kapitola

Edward

Ležal som v izbe na pohovke, keď som konečne počul po ceste prichádzať auto. Neváhal som, vyskočil z postele a zišiel dolu. Carlisle práve vchádzal do domu a ja som sa už nevedel dočkať, kedy sa s ním porozprávam. Chcel som už konečne dostať nejaké odpovede na svoje otázky a Carlisle bol z nás najstarší, takže by mohol vedieť niečo viac. Zdvihol hlavu a naše pohľady sa stretli.

„Potrebuješ niečo Edward?“opýtal sa ma v myšlienkach.

„Môžeme sa porozprávať v pracovni?“

„Samozrejme.“

Carlisle išiel prvý a ja som šiel za ním. V pracovni sa posadil za jeho stôl a ja som si sadol oproti.

„O čom si sa chcel rozprávať?“

„Do školy dnes nastúpili noví žiaci – Isabella a Domenico Darkovi a zdá sa, že to nie sú obyčajný ľudia. Až príliš pripomínajú nás – vôbec nevoňajú ako ľudia, i keď vlastne nevoňajú ani ako upíri, majú skoro rovnako bledú pokožku, zdá sa, že rovnako ako mi nejedia ľudské jedlo a čo je najzvláštnejšie – ich oči sú strieborné…“

„Strieborné?“ prerušil ma Carlisle a v jeho myšlienkach som videl spomienku na jeden z naších rozhovorov.

„Áno, sú to presne tie, o ktorých som vtedy hovoril. Neviem ako je možné, že to dievča má oči, ktoré som vídaval vo svojích predstavách. Skutočne to nechápem. Nepočul si o takom niečom?“

Carlisle sa zamyslel. Jeho myšlienky boli veľmi zmätené. Rozmýšľal nad veľa vecami naraz.

„Všimol si si na nich ešte niečo zvláštne?“ opýtal sa po chvíli.

Zamyslel som sa a vtedy si spomenul na zvláštny pocit v prítomnosti jej brata.

„Neviem, ale zdalo sa mi, ako by spolu komunikovali v myšlienkach, a taktiež mám taký dojem, že on vie, kto sme…“

„Hmm, to je veľmi zvláštne. Musím sa pozrieť do kníh, ale nemyslím, že som už niekedy o niekom takom počul. Najlepšie by bolo, keby som ich mohol vidieť osobne. Myslíš?“

„Neviem, ale môžem sa o to pokúsiť,“ odvetil som na jeho nedopovedanú otázku.

„Dobre, pokús sa ich nejak presvedčiť a ja zatiaľ pohľadám, či nebude niečo v knihách.“

„Zajtra sa s nimi porozprávam,“ povedal som a vybral sa ku dverám, no zastavil ma Carlisle.

„Edward, to dievča, ty k nej niečo cítiš?“ opýtal sa ma v myšlienkach.

Bolo mi jasné, že pokiaľ mu to nepoviem ja, tak mu to s radosťou vyzvoní Emmett.

„Áno, myslím… že som sa do nej… zamiloval,“ hlesol som nesmelo a radšej rýchlo vyšiel z pracovne.

Nechcelo sa mi rozoberať svoje pocity s Carlislom, vlastne s nikým. Ani sám som zatiaľ presne nevedel, čo je to za cit, ktorý k Belle cítim. O láske som toľko krát čítal, ale prežívať to na vlastnej koži, bolo niečo úplne iné. Potreboval som na chvíľu vypadnúť a byť sám so svojími vlastnými myšlienkami. Zišiel som dolu. V obývačke sedel Emmett s Jasperom a sledovali niečo v televízii. Len som okolo nich prešiel, zamrmlal niečo v zmysle, že idem na lov a vybehol von. Už si asi zvykli, že často chodím na noc mimo domu, tak to ani nejak nekomentovali.

Rozbehol som sa do lesa. Napadlo ma, že by som skutočne mohol ísť na lov. Zavetril som a ucítil neďaleko mladú pumu. Ani nie o minútu som už v rukách zvieral jej telo a dolu krkom mi prúdila čerstvá teplá krv. Dopil som posledný hlt a jej telo zahrabal pod najbližší strom. Môj smäd už bol vyriešený a ja som sa rozhodol navštíviť svoju lúku. Bol som už neďaleko, keď ku mne vietor privial tak známu vôňu. Zhlboka som sa nadýchol a nechal moje plúca, nech ňou presiaknu. Pomaly som sa blížil k lúke, keď v tom som ju zbadal. Ležala uprostred záplavy kvetov a vo svite mesiaca vyzerala snáď ešte krajšie. Chvíľu som na ňu len hľadel ako zhypnotizovaný, no potom som sa malými krokmi približoval k miestu, kde ležala. Nechápal som, čo tu robí takto neskoro v noci, no ešte viac ma to utvrdzovalo v tom, že nie je obyčajný človek.

Stál som teraz asi desať metrov od nej a vychutnával si jej dokonalú krásu. Žiadny človek, dokonca ani žiadna upírka sa jej nemohla rovnať. Urobil som ďalší krok smerom k nej, keď pod mojími nohami zapraskala nepovšimnutá vetvička. Sakra, pomyslel som si. Bella rýchlo vstala a svojím pohybom ma znovu presvedčila o tom, že nie je človek. Žiadny človek, by sa nedokázal posadiť tak rýchlo. Zdvihla hlavu a naše oči sa stretli. Znovu som zostal uväznený v jej pohľade.

„Ahoj,“ špitla po chvíli a na jej tvári sa objavil žiarivý úsmev.

„Ehm… ahoj,“ opätoval som jej pozdrav a skúmavo na ňu hľadel.

„Nesadneš si?“ opýtala sa zdvorilo.

Mne táto situácia pripadala nanajvýš zvláštna. Bella sa tvárila, že ju vôbec neprekvapilo, že ma tu vidí, ako by nebola hlboká noc, ale obyčajný deň. Ľudskou rýchlosťou som k nej podišiel a zvalil sa vedľa do trávy. Chcel som sa jej opýtať na toľko vecí, ale vôbec som nevedel, ktorú otázku položiť ako prvú, a tak som vyhŕkol, čo ma v tej chvíli napadlo ako prvé.

„Čo tu robíš?“ hneď ako som ju položil, došlo mi ako smiešne to znie.

Ja som taký somár, nadával som si v duchu. To som sa nemohol opýtať niečo zmysluplnejšie? Bella sa zasmiala a jej smiech znel ako tá najkrajšia hudba na svete. Mohol by som ho počúvať stále dookola.

„Pozerám sa na hviezdy,“ šepla a v jej hlase bolo počuť pobavenie. „Rada pozorujem nočnú oblohu. Vedel si, že každá bytosť má svoju hviezdu?“ opýtala sa a svoj pohľad otočila k oblohe.

Zaskočilo ma slovo bytosť. Nepovedala človek, ale bytosť. Zamyslene som sa pozrel na oblohu a premýšľal nad tým, čo povedala. Je možné, že by som ja mal nejakú. Trebás tú maličkú naľavo. Ale dokonca tú väčšiu, neďaleko od nej. Bella mala určite tú svoju – predstavil som si ju ako najžiarivejšiu hviezdu na oblohe. Niekto ako ona nemôže mať malú, sotva viditeľnú, hviezdu.

„Nevedel som to,“ šepol som, neprestávajúc hľadať Bellinu hviezdu.

Každá sa mi zdala príliš malá a málo jasná, aby mohla byť jej. Nočné ticho prerušoval len štebot vtákov v diaľke a ja som mal pocit, že by som takto, s Bellou vedľa seba, dokázal sedieť neskutočne dlho. Ticho prerušil jej zamatový hlas.

„Noc má zvláštne osobné kúzlo,“ šepla a mne sa zdalo, že si ani neuvedomila, že to povedala nahlas.

Na jazyk sa mi drala otázka. Potreboval som vedieť, kto je a čo tu vlastne robí.

„Nemala by si teraz spať doma v posteli?“ opýtal som a až potom mi došlo, že by sa ma mohla opýtať na to isté.

Avšak Bella ma prekvapila. Otočila sa ku mne a usmiala sa.

„Nie, ja nespím,“ povedala, ako by to nebolo nič nezvyčajné.

„A…ako nikdy?“ vydoloval som zo seba v šoku.

„Nie nikdy. Rovnako ako ty,“ odvetila a ja som stratil schopnosť akokoľvek reagovať.

Len som na ňu hľadel s otvorenými ústami a v hlave mi stále znelo Rovnako ako ty. Takže ona vie, čo som zač, a predsa tu sedí a normálne sa so mnou rozpráva. Čo je vlastne zač? Najskôr by som ju tipoval, že upír, ale boli tu veci, ktoré ma presviedčali, že upírom nie je. Konečne som sa trochu spamätal.

„Kto si?“ vykĺzlo mi akosi mimovoľne.

Pôvodne som to nechcel povedať nahlas, ale nemohol som si pomôcť. Bol som príliš zvedavý. Bella sa trochu zamračila a potom si povzdychla. Otočila hlavu a svoj pohľad venovala znovu hviezdam.

„Nemôžem ti to povedať,“ šepla po nejakom čase. „Mohlo by to byť pre teba príliš nebezpečné.“

Nebezpečné? Pre mňa? Veď môj druh je skoro nezničiteľný, tak  ako by mohlo byť pre mňa nebezpečné vedieť, kto je?

„Ako nebezpečné?“ hlesol som.

Bella sa ešte viac zamračila a potom otočila hlavu a pozrela sa na mňa.

„Smrteľne,“ šepla a ja som v jej tvári videl skutočnú bolesť.

Nechápal som jej výraz. Prečo by ju malo niečo bolieť? Čo sa to tu vlastne deje? Kto je a prečo mi to nemôže povedať? Sakra, tak veľa otázok a žiadne odpovede. Keď mi nechce povedať, kto je ona, mohol by som sa aspoň opýtať, či skutočne vie, kto som ja. Niekoľko krátkych sekúnd som sa s tou otázkou pohrával a nakoniec som ju vyslovil nahlas.

„Ty vieš, čo som zač?“

Konečne sa na jej tvári objavil ten krásny úsmev a ja som ďakoval bohu, že ho môžem sledovať z takej krátkej vzdialenosti.

„Áno Edward, viem, že si upír, a taktiež viem, že sa živíš len krvou zvierat. Vlastne viem o tebe viac, než si myslíš, rovnako aj o tvojej rodine.“

„Odkiaľ toho toľko vieš?“ opýtal som sa zamračene.

Ona o mne, podľa všetkého, vie úplne všetko a ja stále skoro nič.

„Prepáč,“ povedala, zvihla ruku a jemne mi dlaňou prešla po líci. „Nemôžem ti to povedať, súvisí to s tým, kto som.“

Užíval som si jej pohľadenie a pocítil som potrebu, sa jej tiež dotknúť. To nutkanie bolo tak silné, že som neodolal a prstami ju pohladil po vlasoch. Bella privrela oči, ako by si môj dotyk skutočne vychutnávala. Pery mala jemne pootvorené a priam volali po bozku. Nerozmýšľal som nad tým, čo robím, nahol som sa k nej a jemne ju pobozkal. Hneď som sa odtiahol, lebo mi došlo, čo som urobil, ale Bella si ma pritiahla naspäť a prisala sa na moje pery. Nemohol som uveriť tomu, čo sa tu práve deje. Sedím tu s dievčinou, ktorú poznám sotva dvadsaťštyri hodín, a do ktorej som sa za ten krátky čas stihol zamiloval, a ako sa zdá, ja jej tiež nie som ľahostajný. Moje mŕtve srdce začalo spievať sladkú symfóniu venovanú jedinej bytosti. Tej, ktorú som teraz zvieral v náručí. Lačne som ochutnával jej pery a nevedel sa jej nasýtiť. Nakoniec sa odtiahla ona ako prvá.

„Wau,“ hlesla a ja som sa musel pousmiať.

Skutočne to bolo wau. Hoci som mal už vyše sto rokov, ale nikdy som sa so žiadnou ženou nebozkával. V mojej dobe to bolo skoro neprípustné so ženou, ktorú by si predtým muž nezobral  a neskôr som nejak nenašiel žiadnu ženu, s ktorou by som to chcel skúsiť. Preto som bol úprimne šokovaný, že aj pre Bellu to bolo wau. Rozmýšľal som, čo by sa teraz hodilo povedať. Nemohol som predsa na ňu vybafnúť, že ju milujem. Myslím, že by mi ani neuverila. Nakoniec to Bella vyriešila za nás oboch.

„Nikdy by som si nepomyslela, že bozkávanie je tak fantastické,“ povzdychla si a ja som pochopil, že to pre ňu bolo rovnako prvýkrát, ako pre mňa.

Potešilo ma, že je ku mne tak úprimná, i keď by som si nikdy nepomyslel, že niekto, kto vyzerá ako ona, sa nikdy nebozkával. Ale pravdepodobne to bude mať niečo spoločné s tým, kto je. Bože, tak veľmi by som chcel poznať jej tajomstvo. Tá nevedomosť ma strašne užierala. Avšak keď mi to nemôže povedať, nebudem ju do toho nútiť. Možno časom sa to dozviem.

„Ani ja by som si to nikdy nepomyslel,“ šepol som.

Chcel som jej tým dať najavo, že pre mňa to bolo niečo výnimočné.

„Edward, ja…“

„Bella, ja…“ povedali sme obaja naraz a začali sa smiať.

„Ty prvý,“ povedala.

„Nie ty,“ oponoval som.

Bella sa nadýchla a tej chvíli mi zazvonil telefón…

Zhrnutie

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrť nemusí byť zlá - 7. kapitola: