Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Smrť nemusí byť zlá - 9. kapitola

23.12.2009 (20:45) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2178×

9. kapitola

Život nie je náhoda, ale voľba. Najdôležitejšie nie je, čo sa deje, ale ako si s tým dokážeme poradiť.

Bella

Bežala som domov a stále nemohla uveriť tomu, čo sa stalo. Najprv to, že sme sa na tej lúke vôbec stretli a potom ten bozk. Nikdy som nič také nezažila a už teraz mi je jasné, že bez toho nedokážem ďalej existovať. Bez neho – bez Edwarda – už nedokážem existovať. Aj keď sme s domov jeden celok, teda dve časti jedného celku, po dnešnom dni mám pocit, ako keby sa tá moja polovica roztrhla na ďalšie dve časti. Jednu, ktorá ostala mne a tú druhú, ktorá patrí Edwardovi. Ako by sa naše duše – aj keď duša to asi nie je to správne pomenovanie, keďže ja dušu nemám – ale proste ako by sa naše telá spojili v jeden celok. Síce stále zostalo spojenie – ja a Dom, ale teraz je tu už aj druhé a to – ja a Edward. Myslím, že za to môže tá posledná veta, ktorú zašepkal, zjavne si mysliac, že to nebudem počuť, no zabudol, že môj sluch je rovnako dobrý, ak nie ešte lepší, ako ten jeho. Milujem ťa. Tie dve slová mi stále rezonovali v ušiach, dokonca aj vtedy, keď so vošla do domu a stretla sa s naštvaným pohľadom Doma.

„Kde si do kelu doteraz b…“ nedokončil a podozrievavo sa na mňa pozrel.

Zhlboka sa nadýchol a mne bolo jasné, čo cíti, no bola som odhodlaná za to bojovať, aj keď som vedela, že s Domom to ľahké mať nebudem.

„Ty si bola s ním, však?“ zavrčal a jeho tvár sa zvraštila do rozzúrenej grimasy.

Opätovala som mu rovnako naštvaný pohľad.

„Áno bola, náhodou sme sa stretli v lese,“ odvetila som.

„Tak náhodou ste sa stretli v lese? Podľa toho, ako ho je z teba cítiť to stretnutie nebolo len akési stretnutie. Panebože, veď z teba razí na sto kilometrov. Si ty normálna?“ kričal.

Zhlboka som sa nadýchla. Kľud Bella, kľud, to zvládneš, presvedčovala som sa.

„Pokiaľ viem, som normálna v rámci možností, a neviem, čo je na tom zlé, že sme spolu boli na lúke.“

„Neviem, čo je na tom zlé,“ napodobňoval môj hlas, keď opakoval moje slová. „Všetko Bells, uvedom si čo sme a čo je našou úlohou.“

„Ja nezabúdam na to, kto sme ani na to, čo je naším existenčným údelom, ale prečo mi nedopraješ aspoň trochu šťastia? Čo ti na tom tak vadí?“

Videla som na ňom, že sa po týchto slovách konečne trochu ukľudnil. Podišiel ku mne a zľahka ma pohladil po líci.

„Bells, samozrejme, že ti šťastie doprajem. Nikto si ho nezaslúži viac ako ty. Ja sa len bojím, čo sa stane po roku, keď nám skončí dovolenka. Nechcem si ani predstaviť, čo to s tebou spraví,“ hlesol.

Prudko som ho objala. Teraz som si už bola istá, že sa Dom časom cez to prenesie. I keď to určite nebude hneď.

„Dom, je proste nechcem myslieť na to, čo bude o rok. Chcem si tú trošku šťastia užiť teraz. A keď už viem, že aj Edward ku mne niečo cíti, už sa ho nedokážem vzdať,“ šepla som a pocítila ako Dom stuhol.

„Bella, dúfam, že si mu nepovedala, kto sme?“ vyhŕkol a trochu odo mňa odstúpil.

„Nie, neboj sa, nepovedala. Ale vie, že nie sme ľudia,“ odvetila som a on sa zamračil.

„Ako je možné, že to vie?“ divil sa.

„No zabúdaš na to, že je upír a ešte k tomu číta myšlienky, a keďže naše nepočul,  hneď mu to prišlo divné. A tiež si vďaka tomu všimol, že ty a ja medzi sebou komunikujeme pomocou myšlienok.“

„A to my chceš povedať, že po tomto všetkom ho nezaujímalo, kto sme?“

„Ja som nepovedala, že ho to nezaujímalo, ale, že som mu to nepovedala. Povedala som mu, že je pre neho smrteľne nebezpečné to vedieť.“

„Aha. No dobre, ale pokiaľ sa niečo zvrhne, tak to nebude na mňa. Ja som ťa varoval.“

„Jasné Dom, neboj. Nič sa nestane.“

„Asi by sme mali pomaly ísť do školy, nech neprídeme neskoro.“

„Len sa prezlečiem a môžeme vyraziť,“ povedala som a už vybiehala po schodoch.

Rýchlo som sa prezliekla. Dnes som si obliekla tmavomodré rifle a fialový predĺžený sveter. Prepásala som si ho čiernym hrubým opaskom a na nohy som si dala fialové lodičky. Nám danou rýchlosťou som sa odmaľovala a nanovo namaľovala. Ešte som si kefou prečesala vlasy a mohli sme vyraziť. Mala som skvelú náladu a nevedela som sa dočkať, kedy uvidím Edwarda. Rozhodla som sa, že dnes budem šoférovať ja. Aj tak sme už Hummerom narobili dosť rozruchu, takže keď prídeme na Porsche, nikomu to divné nebude. Teda aspoň si to myslím a snažím sa tým ospravedlniť svoju túžbu, byť v škole čo najskôr. Nasadli sme do auta a vyrazili. O desať minút sme vchádzali na parkovisko a ja som očami hľadala strieborné Volvo. Zaparkovala som a vtedy som ho zbadala. Volvo práve prichádzalo na parkovisko a mňa zahrialo pri srdci. Nahodila som úsmev od ucha k uchu a chystala sa vystúpiť, no vtedy som pocítila na sebe Domov skúmavý pohľad. Otočila som sa a naše pohľady sa stretli.

„Prečo začínam mať dojem, že si mi niečo dôležité zabudla povedať?“

A sakra, je to tu. Neviem prečo som si myslela, že sa z toho nejako vykrútim. Ospravedlňujúco som sa na neho usmiala.

„No asi som nejako zabudla spomenúť, že ja a Edward tak nejako... ehm... spolu chodíme.“

Dom vypleštil oči a zhlboka sa nadýchol. Jeho myšlienky na mňa priam kričali: Kľud Dom, ukľudni sa.

„Som zvedavý, čo na toto povie Azrael, keď sa to dozvie,“ skonštatoval Dom a vystúpil z auta.

Vystúpila som tiež a prešla na druhú stranu k Domovi.

„Nemá sa to odkiaľ dozvedieť. Nikdy ho nezaujímalo, čo robíme na dovolenke.“

„Len aby,“ povedal a svoj pohľad nasmeroval za mňa.

Ani som sa nemusela otočiť, aby som vedela, kto prichádza. Jeho vôňa bola nezameniteľná, rovnako ako osoba, ktorej patrila. Otočila som sa a naše pohľady sa stretli - zlatý so strieborným. Pousmiala som sa a mala som čo robiť, aby som sa k nemu nerozbehla. Ľudským krokom som mu išla v ústrety. Stretli sme sa uprostred parkoviska.

„Ahoj,“ šepol a krásne sa pri to usmieval.

„Ahoj,“ pozdravila som ho rovnako a celý čas som sa držala, aby som mu neskočila okolo krku.

Chvíľu sme si len pozerali do očí, keď som to už nevydržala a zmenšila vzdialenosť medzi nami na minimum. Zdvihla som sa na špičky a jemne otrela svoje pery o tie jeho. Chcela som sa odtiahnuť, lebo som nevedela, ako na to zareaguje, ale Edward chytil moju tvár do svojich dlaní a náš bozk prehĺbil.

„Chýbala si mi,“ zašepkal medzi bozkami.

„Aj ty mne,“ odvetila som.

Úplne som zabudla, kde sa práve nachádzame. Vnímala som len Edwarda a nič iné. No niekto zrejme nezabudol.

„Ehm, ehm,“ odkašľal si niekto blízko nás.

Neochotne som sa odtrhla od Edwarda a pozrela sa, kto nás vyrušuje. Vedľa nás stála Edwardova sestra, tá malá tmavovláska, čo vyzerala ako škriatok.

„Alice, čo to?“ opýtal sa nechápavo Edward.

„Ja len, že sa na vás pozerá celé parkovisko,“ povedala a priateľsky sa na mňa usmiala.

„A čo je na tom?“ pýtal sa Edward ďalej.

„No,  zvíjali ste sa tu v dosť intímnej póze, tak aby ste z toho nemali problémy. Inak ja som Alice, Edwardova sestra,“ zašvitorila a podala mi ruku.

„Bella,“ hlesla som a chytila jej ruku do svojich dlaní.

„Ou, Edward mal pravdu, skutočne máš skoro rovnakú teplotu ako my,“ skonštatovala.

Len som sa na ňu usmiala, ale nijako som to nekomentovala. Až teraz som si všimla, že za ňou stojí vyšší blonďák, ktorého vlasy vyzerali ako levia hriva. Podozrievavo si ma prezeral, až mi to začalo byť nepríjemné. Vtedy sa na neho otočila Alice a jeho výraz sa okamžite zmenil. Na ňu sa pozeral s obrovskou nehou a láskou. Vystrčila k nemu ruku. On k nej podišiel a ich ruky sa spojili.

„Bella, toto je môj brat a manžel Alice – Jasper,“ predstavil ho Edward.

„Teší ma,“ povedala som a natiahla k nemu ruku.

Chvíľu na ňu hľadel, no napokon mi ňou potriasol. Až teraz som si všimla jeho jaziev. Je prekvapivé, že prežil všetky tie uhryznutia. U iných upírov musí vzbudzovať rešpekt, no mne ho bolo akurát tak ľúto. Nikto si nezaslúži prežívať toľkú bolesť. Hlavne ja viem, čo pri to musel prežívať.

„Tá bolesť musela byť strašná,“ šepla som skôr, ako som mohla prehodnotiť, čo vlastne hovorím.

Jasper vypúlil oči, no potom som v nich zbadala, že som mala pravdu. Nič nepovedal, len prikývol.

„Bells, už je čas,“ doľahli ku mne myšlienky Doma.

Skoro som na neho zabudla.

„Dom, poď sem, prosím. Chcela by som ťa zoznámiť.“ povedala som mu taktiež v myšlienkach.

„Bella, to snáď nemyslíš vážne. To, že relatívne tolerujem to, čo si tu s ním pred chvíľou predviedla neznamená, že sa s nimi teraz budem bratríčkovať.“

„No tak Dom, urob to pre mňa,“ zakvílila som mu v hlave.

Domov povzdych bolo počuť až sem a ja som vedela, že mám vyhraté. Dom sa neochotne vydal k nám.

„Alice, Jasper, toto je môj brat Domenico. Dom, toto sú Edwardovi súrodenci – Alice a Jasper,“ predstavila som ich navzájom.

„Ahoj,“ zaštebotala Alice.

Jasper s Domom na seba len hľadeli, ale ani jeden sa nepohol.

„Dom, chovaj sa slušne,“ zavrčala som v myšlienkach.

Dom zvesil plecia.

„Ahoj,“ povedal a natiahol ruku smerom k Alice.

Tá ju uchopila a potom to zopakoval aj s Jasperom. Akurát, že ten ju uchopil  s oveľa väčšou ostražitosťou, ako predtým Alice.

„Mali by sme ísť. O chvíľu bude zvoniť,“ prerušil zoznamovanie Edward.

Mala som pocit, že sa všetkým akosi uľavilo. Veľmi som to nerozoberala a ruka v ruke s Edwardom, som sa vydala na prvú hodinu. Alice s Jasperom, a tiež Dom, išli za nami a ku mne doľahli myšlienky naokolo. Potichu som sa zasmiala a Edward sa na mňa skúmavo pozrel.

„To tie myšlienky,“ šepla som a on sa chápavo usmial.

Práve dnes som sa stala najpreklínanejšou osobou v škole, aspoň čo sa ženského osadenstva týka. Po chvíli som sa musela zasmiať znovu, lebo záujem ženského osadenstva sa zameral na môjho brata. No Dom to skutočne nebude mať jednoduché. Minimálne polovica ženského osadenstva usúdila, že keď už nie je k dispozícii Edward, tak Dom bude za neho slušnou náhradou.

„Úprimne ťa ľutujem Dom,“ poslala som mu v myšlienkach.

„Prečo?“ opýtal sa nechápavo.

Ja som sa len pousmiala, no to sme už vchádzali do školy. Show začína...

Zhrnutie

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrť nemusí byť zlá - 9. kapitola: