Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji!-16.kapitola

25.09.2009 (13:00) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3538×

Som v háji!

16.kapitola

Streľba a city?

(U2-BeautifulDay )

,, Mali by ste sa najprv navečerať.“

Tak touto vetou ma vôbec nepotešil. V hlave mi poletovali bolestivé spomienky a moja nálada sa blížila k bode mrazu. Bola som smutná a tá známa hlboká diera mi opäť rozožierala hrudník na márne kúsky.

Snažila som sa vzchopiť, ale neviem posúdiť, či sa mi to darilo. Podľa výrazu Toma a Eda zrejme nie. Pozerali sa na mňa súcitne, ale nechali to bez akejkoľvek poznámky. Našťastie. Vážne neviem, čo by som im na to povedala. Som v poriadku. Len som smutná, že som nevidela môjho staršieho brata, ktorý je mimochodom mŕtvy? Tom by mi to zrejme uveril, keďže to sám prežíva, či už naozaj alebo len vo svojej fantázii, ale Ed by ma zrejme poslal do blázinca..... kam aj patrím.

Tá večera ma práve teraz naozaj nepotešila. Chcela som len ísť domov a tam sa zvaliť do postele. Ed mal, bohužiaľ, pravdu. Videla som na Tomovi, ako sa mu už zbiehajú sliny na akékoľvek jedlo a tak som súhlasila. Ed zamkol auto a tak som usúdila, že tá reštaurácia bude niekde nablízku a my pôjdeme peši.

S pochmúrnou náladou som ho nasledovala a Tom okolo nás pobehoval. So sklonenou hlavou som prepaľovala pohľadom zem a vlasmi si zakrývala tvár, ak by som náhodou uronila nejakú tú slzu. No ani cez to všetko mi neunikli súcitné pohľady Eda. Vždy mi svojím pohľadom röntgenoval tvár a niečo v nej hľadal. Neviem, či to našiel, ale nijak to nekomentoval. Zrejme vôbec nevedel o čo sa jedná, ale bolo mu to asi jedno. Prečo by ho mali trápiť problémy ostatných, že?

Ďalej som kráčala po vydláždenej cestičke, keď som si kútikom oka všimla ako sa Tom od nás odpojil a zamieril na druhú stranu. Zmätene som zodvihla hlavu a keď som pochopila, čo sa naozaj deje, povzdychla som si.

,, No tak, TOM! Už som ti jednu hračku kúpila. Dohoda, pamätáš?!“ Kričala som na Toma, ktorý bol nalepený na sklenej výlohe a pozoroval hračkársku zbraň. To snáď nemyslí vážne!

,, Nevymýšľaj a poď sem!“ Prikázala som mu autoritatívne, no ihneď bolo jasné, že to nezaberie. Po chvíli sa na mňa otočil a prepaľoval ma psími uslzenými očami. Neznášam tento kaliber! Blbé malé oči, vždy ma dostanú.

,, Bells, prosím. Prosím, poďme sa pozrieť už len sem. Sľubujem, že budem do konca večera ticho. Prosím.“ Mumlal nevinným  hláskom. Bella, nesmieš sa dať obmäkčiť. Nesmieš.

,, Tom, nevymýšľaj. Vravela som ti, že už jednu hračku máš. Dohoda splnená. Tak poď už!“ Prikázala som opäť a na dôraz svojich slov som bodla prstom do vzduchu vedľa seba a mierne dupla nohou. Mám pocit, že to vyzeralo trochu detinsky, ale čo už.

,, Ale ty to nechápeš!“ Tak ja to nechápem?! ,, To je najnovší model. Revolver Python, 357 Magnum. Dĺžka hlavne 8 palcov.“ Tak fajn, vážne tomu nechápem. ,, Pane Bože, je to unikát!“ Zvolal akoby to bolo nad slnko jasnejšie a skrížil si ruky ako pri modlení. Čo to hovoril? Nejaký pytón a palec, či čo....

,, Mne je jedno, čo je to za palec a navyše nanuk(Magnum) ti môžem kúpiť aj vo Forkse.“ Presviedčala som ho. Neviem prečo, ale mám pocit, že hovorím voloviny.

,, Aký nanuk?!“ Pýtal sa zmätene a trochu podráždene. ,, Ja chcem tú zbraň!“ Tak on mi chce rozkazovať? Tak to sa ešte uvidí! A díky Ed, mohol by si mi nejako pomôcť. Sťažovala som si v duchu.

Viete, nevyzerá to najlepšie, keď stojíte uprostred ulice a hádate sa so svojím mladším bratom o nejakých zbraniach, palcoch a nanukoch. A Ed je až taký nápomocný, že tam len tak stojí a s úsmevom nás pozoruje. Tak fajn Tom. Ideme kúpiť jednu zbraň a zastrelíme s ňou Eda. Celkom dobrý kompromis, nie? Potriasla som nad tými blbosťami hlavou. Vážne mám divé myšlienky.

,, Tom! Žiadna zbraň nebude. Veľmi živo si viem predstaviť, koľkým ľuďom alebo nedajbože sebe, by si ublížil. Ani nápad! Je to nebezpečné.“ Dohovárala som mu stále. A on sa stále a stále nechcel vzdať. Bože, to decko má výdrž.

Teraz však zvolil opäť svoju predošlú taktiku alias- psie oči. Nenávidím ich. Keď to robí, najradšej by som mu ich vypichla.

,, Bellinka, prosím.“ Óóó, tak už som Bellinka? ,, Prosím, prosím, prosím.“ Prosíkal stále dokola. V jednej chvíli si dokonca kľakol na kolená a opäť spojil ruky v modlení. ,, Prosím, prosím.“ Už mi s tým lezie na nervy. Navyše mi neunikol pochybovačný pohľad tých žien, čo šli práve naokolo. Ešte si budú myslieť, že ho týram alebo čo. Tak to mi vážne chýbalo. Pomyslela som si sarkasticky.

,, Tom, vstaň.“ Šepkala som naňho a cítila sa neuveriteľne trápne. Ľudia sa za nami otáčali a na mňa sa dívali tak trochu.... znechutene? Vážne skvelé. Ďalší sarkazmus.

,, Prosím, prosím, prosím.“ Opakoval a moju žiadosť ignoroval.

,, No tak Tom, postav sa!“ Skúšala som to znova a opäť bez odozvy. V hlave mi dunelo neustále to jediné slovíčko- prosím. Ako keď stojíte priamo pri štarte helikoptéry, tak na mňa práve tak hlasno všetci kričali ,,prosím“. Bolo to otrasné. Ten hluk, znechutené pohľady okoloidúcich, smejúci sa Ed, Tom na kolenách..... Pripadala som si ako cvok, blázon, ako mentálne narušená. Dokonca som začala uvažovať nad tým blázincom, pretože tam by bolo aspoň TICHO!

,, Tak fajn!“ Skríkla som naštvane so zatvorenými očami a zaťatými päsťami. ,, Pôjdeme tam, ale už buď ticho a postav sa.“ Tom ako mávnutím prútika stíchol a postavil sa. Ten malý škrečok! Bolo jeho taktikou vyprovokovať ma. No už s tým nič nenarobím, sľúbila som mu to, ak sklapne a on, samozrejme, sklapol. Tom sa na mňa lišiacky usmieval a práve teraz som mala chuť mu vykrútiť krkom. Ach jaj!

Natočila som sa na Eda, ktorý zatiaľ rozdýchaval záchvat smiechu a prosebne sa na neho pozrela.

,, Nebude ti to vadiť?“ Spýtala som sa ho. Jemne sa pousmial.

,, Mne to vadiť nebude, ale zvládneš to ty?“ Opýtal sa so starosťou v hlase aj v očiach. Tak on si o mňa robí starosti? Potešilo ma to, ale zároveň aj zmiatlo. Prečo sa o mňa strachuje? Nechala som to plávať a s jemným úsmevom som prikývla. Potom som kývla hlavou smerom k obchodu v znamení, že môžeme ísť dnu. Vykročili sme teda ku dverám. Musela som sa usmiať, keď som si všimla, že Tom je už dávno dnu. To dieťa je vážne postrach.

Nálada sa mi teraz trochu zamiesila. Stále tam bol ešte smútok, ale Tom to trochu poupravil. To trucovanie ma naštvalo a nakoniec pobavilo, takže v celkovom výsledku sa mi vlastne nálada zlepšila. Síce to stále nebolo úplne ono, nesťažovala som si. Vstúpila som dnu s Edom v závese a rozhliadla sa po okolí. Prešla som pomedzi regály s plyšovými hračkami a zamierila ďalej.

Ďalšia zastávka- arzenál bojových zbraní. Tak to bude ešte zaujímavé. Takže tu sú všetky tie vraždiace zbrane ako sekery, nože, mačety, pištole a podobne. Ešte šťastie, že sme LEN v hračkárstve. Nechala som Toma stáť pri tej jeho vysnenej zbrani a vybrala sa ďalej. Ed stále chodil za mnou až som mala pocit, že ho mám pripútaného na vodítku alebo čo. Bolo to milé, ale divné. Prešla som asi tromi uličkami, keď ma niečo zaujalo. Podišla som k vysokej poličke a vytiahla z nej helmu. Bola to taká, akú môžete vidieť u policajtov pri zásahovkách.

Navliekla som si ju na hlavu a otočila sa na Eda, ktorý práve držal v ruke nejakú veľkú pištoľ. Vyzerala ako kalach, ale radšej sa nejdem hrať na génia.

,, Ako vyzerám?“ Opýtala som sa s nepatrným nadšením v hlase. Ed sa na mňa pozrel a zrejme sa snažil udržať, aby nevyprskol smiechom.

,, Hmmm...“ Tváril sa, že premýšľa. ,, Vyzeráš ako Bella s čiernou helmou na hlave.“ Prehlásil. Pretočila som očami a prestúpila z nohy na nohu.

,, Páni! A na to ,ohurujúce´ zistenie si prišiel sám? Tak to ti gratulujem.“ Chválila som ho za jeho ,,múdrosť“ a vyhrnula si helmu na temeno hlavy.

,, Hej!“ Zatváril sa pobúrene. ,, Byť tebou, tak si nevyskakujem. Nezabúdaj, že ja som ten, čo má zbraň.“ A zamával mi pred očami tou jeho hračkou.

,, Čo tým myslíš?!“ Opýtala som sa rozhorčene. ,, Že sa neviem brániť?“

,, Bella.“ Hovoril to tónom akoby mi to vysvetľoval už aspoň tisíckrát. ,, Mám to vôbec pri tvojej nešikovnosti komentovať?“ No.... zrejme mal pravdu, ale aj tak ma to vytočilo.

(OKGo-Don´tAskMe)

,, Fajn, tak nech sa ukáže, kto je lepší!“ Zahlásila som rozhodným hlasom a opäť si nasadila masku. Tak teraz sa uvidí, kto má gule. Nie doslova samozrejme. Chmatla som po prvej zbrani, čo bola po ruke a cúvaním som zašla za najbližší roh a spoza neho sledovala Eda. Stála som v pohotovosti, pripravená, s prstom na spúšti. Samozrejme som nevynechala ani akčnú pózu so zbraňou ako v každom normálnom filme.

Ed sa nado mnou zasmial, ale začal spolupracovať. Tiež si nasadil helmu, pevnejšie chytil zbraň a zašiel za regál. Tak teraz sa začne pravý boj.

Mávla som rukou na zahájenie paľby a lepšie uchopila zbraň. Zahla som doprava a prešla o dve uličky ďalej. Tam som zatočila doľava a zahájila útok na Eda od chrbta. Blížila som sa pomaly pomedzi regály a rozhliadala sa na všetky strany. Hlaveň zbrane nasledovala moje oči a ja som bola kedykoľvek pripravená vystreliť. Číhala som na svoju obeť. Prešla som k miestu, kde mal stáť, lenže tam nestál.

Zrazu sa sprava ozvala paľba a ja som bola zrejme cieľom. Rýchlo som sa otočila a automaticky začala strieľať malé náboje. Jeden za druhým triafali Eda alebo len tesne presvišťali okolo neho. Počas strieľania som sa pohybovala do úkrytu. Chytala som prá zásahov, ale zatiaľ to nebolo nič hrozné. Nakoniec som zabehla za vysokú krabicu a odtiaľ pokračovala.

Po chvíli som sa rozbehla o niekoľko uličiek ďalej. Mala som v pláne sa mu stratiť a následne ho prekvapiť. Kľučkovala som obozretne pomedzi regály a celú hru si užívala. Víťazstvo musím mať v kapse.

Niečo za mnou zašušťalo a tak som sa vystrašene otočila a okamžite vypálila niekoľko guliek. Až príliš neskoro som si všimla, že to nie je môj protivník ale nevinný ,,civilista“. Už si pripadám ako ten James Bond z obchodu, ktorý na mňa kričal pri bazéne plnom loptičiek. Tým civilistom bola pani vo veku asi tak tridsať rokov. Guľky jej tesne ošľahli vlasy a mne sa zdalo, že až sem počujem byť jej splašené srdce. Okamžite zamierila von a ja som z diaľky videla, ako vypálila z dverí. Von vyšla po svojich, ale bohvie, čo sa stalo za dverami. Mňa by na jej mieste rovno pred obchodom ranila mŕtvica.

Ešte šťastie, že som mala na hlave masku. Ak by si moju tvár totiž zapamätala, o dva dni by nám už na domovské dvere vyklopkávali Charlieho ,kamaráti´ -policajti. Nechala som to tak a opäť a sústredila. Podarilo sa mi Eda ako tak prekvapiť, ale nechápem prečo, zdalo sa mi akoby si ma všimol už dávno predtým. Žeby som dupala ako slon? Dosť možné.

Strieľali sme po sebe a guľky lietali po celom obchode. Bola to zábava, ale zároveň som dúfala, že si to strážnici nevšimnú tak rýchlo a ja stihnem vyhrať. Keď sme minuli celý zásobník, zložili sme masky a pristúpili k sebe.

,, Vyhrala som!“ Vypískla som naradostene a herecky fúkla na hlaveň zbrane.

,, Čože? Tak to ani náhodou. Vyhral som ja.“ Začal sa so mnou hádať. Čo je slepý?

,, Prepáč, ale nepotrebuješ náhodou okuliare (brýle)? Veď som do teba trafila skoro všetky náboje!“ Presviedčala som ho tvrdohlavo. Nech mi netvrdí, že vyhral, keď veľmi dobre viem, že som vyhrala JA!

,, Všetky náboje?“ Pýtal sa posmešne. ,, Myslíš aj tie, ktorými si skoro zabila tú ženu?“ O- ou. Tak on to videl? ,, Alebo myslíš snáď tie, ktorými si tej bábike utrhla hlavu?“

,, Hovorila som- SKORO všetky. A za tú bábiku nemôžem. Sama sa mi priplietla do cesty.“ Obhajovala som sa dosť úbohým spôsobom. Ešte si to zhoršujem. Chudinka bábika, ostala bez hlavy.

,, Páni! Takže hračkárske bábiky len tak, samy od seba behajú po obchodoch a čakajú, kým ich niekto nezastrelí, hej? Tak to ďakujem za upozornenie.“ Vtipkoval. No MNE to veľmi vtipné NEPRIŠLO.

Naštvane som popadla prvé, čo mi prišlo pod ruku a švihla s tým po ňom. Všimla som si, že je to plyšová kačka. Škoda.... tak to ho to veľmi bolieť asi nebude, čo? Nečakala som však nečakané. Keď kačka preletela vzduchom a vrazila do Edovej hrude, zakačkala. Bolo to veľmi vtipné a ja som mala chuť vybuchnúť smiechom. Kvôli môjmu trucovaniu som to však nemohla urobiť, no aj tak som nezabránila tomu, že mi kútikmi trhalo smerom nahor. Ed sa namiesto toho zvíjal smiechom dobre že nie po zemi.

,, Aj tak som vyhrala!“ Zahlásila som ako malé decko.

,, Áno? Myslíš? A čo teraz?“ Opýtal sa a po niečo sa načahoval rukou. Až neskoro som si všimla, že ruku strčil do krabičky plnej nábojov, nabral ich za celú hrsť a švihol ich po mne. Leteli mi priamo na hlavu a ja som ďakovala bohu, že sú len gumené. Odrážali sa mi od hlavy a následne sa kotúľali po zemi. Len som sa modlila, nech sa o ne neskôr nepošmyknem.

,, To nie je fér!“ Precedila som pomedzi zuby, otočila sa na päte a kráčala za Tomom, ktorý stále obzeral nejakú zbraň. Po pár metroch sa mi však ovinuli okolo pása niekoho ruky.

,, No tak. Snáď by si sa za to na mňa nehnevala.“ Vydýchol mi pri uchu nežným a zároveň prosebným tónom a ja som sa pod tým zvláštnym pocitom zachvela. Bolo mi takto príjemne a to ani za nič na svete nebolo dobré. Aby som sa vyhla tejto situácii, využila som svoju zlosť. Vyvliekla som sa mu zo zovretia a rozhorčene mu dupla na nohu.

PREBOHA! Z čoho má nohu? Zo skaly?! Bola úplne tvrdá akoby som skočila na nejaký vysoký kameň. Mám taký pocit, že ma to bolelo oveľa viac než jeho. Nemá tu niekto náhodou sadru?

Opäť som kráčala preč a ani sa za sebou neohliadla. Chôdza mi šla dosť ťažko, keďže ma poriadne bolela noha. Tak to dupnutie asi nebol najlepší nápad. Prešla som pár metrov a znova sa mi ovinuli okolo pása chladné ruky. Tento krát ma však zodvihol do vzduchu a začal sa so mnou točiť.

,, Čo to....? Pusti ma..... Prestaň!“ Kričala som naštvane.

,, Až keď uznáš, že som vyhral.“ Tak to sa chlapček prepočítal.

,, Tak na to zabudni! Ani cez moju mŕtvolu!“ Zabľačala som rozhodným hlasom.

,, Tak to sa tu budeme točiť celý deň.“ Rezignovane som si povzdychla. Tak to sa mi vážne nechce. A navyše nechcem riskovať, že sa ešte pozvraciam.

,, Fajn Vyhral si.“ Zamručala som nesúhlasne.

,, Čože? Akosi som to prepočul.“ Chce ma naštvať?! Pretože sa mu to perfektne darí. Ešte chvíľu a začnem od zlosti chrliť penu.

,, Neštvi ma!“ Varovala som ho výhražne. Počula som povzdych a následne ma už konečne položil na zem.

,, Tak nič...... Budem sa musieť spokojiť aj s tým.“ Zamumlal po tichu. Uškrnula som sa naňho a znova sa otočila. Keď som bola už o niekoľko metrov napred zamumlala som si len pre seba: ,, Aj tak som vyhrala ja.“

Začula som za sebou zvonivý smiech. On to počul? Povedala som to tak potichu, že som to naozaj mohla postrehnúť len ja. To má až taký dobrý sluch? Možno je mutant, niečo ako pes........ Mám vážne stupídne myšlienky.

Prišla som k Tomovi, vytrhla mu tú pištoľ, ktorú už obzeral snáď celú večnosť aj s tými palcami a magnumom, či čím a išla ju zaplatiť. Potom som vyšla z obchodu a počkala na tých dvoch. Tašku so zbraňou som dala Tomovi a čakala, kým sa Ed konečne rozhýbe a zamieri do tej reštaurácie. Chvíľu uvažoval, otvoril ústa no opäť ich zavrel. Tak mu treba, keď ma provokuje.

Zamierili sme do noblesnejšej reštaurácie. Pri nich nič neobvyklé. Stihla som si za tých pár dní všimnúť, že sa im nežije zle. Drahé oblečenie, luxusné autá, vybrané podniky....... Len dúfam, že Tom sa bude chovať slušne alebo aspoň normálne.

Čašníčka nás zaviedla k stolu a popri tom stihla koketne pokukovať po Edovi. Tak teraz už vážne nemám chuť nič jesť. Ak mi donesú sáčok na zvracanie, úplne mi to postačí. Keď som si všimla, ako mu podstrčila lístoček s jej číslom pod lyžicu, pretočila som očami.

,, Čo si dáte?“ Opýtala sa zvodne a mrkala po ňom svojimi až príliš namaľovanými viečkami.

,, Nič, ďakujem.“ Opýtal sa a stočil pohľad na mňa. Čašníčka, že vraj ju máme volať Dorothy, sa znudene otočila ku mne.

,, Samozrejme, čo si dá vaša sestra?“ Tak ja ju zabijem. PREČO by som mala byť jeho sestra?! Tom, požičaj mi svoju zbraň, prosím. Mám na ňu VEĽMI dobré využitie.

,, Nie som jeho sestra a dám si minerálku a lievance.“ Predniesla som chladne a otočila sa na Toma. Celé menu som mu predtým prečítala, keďže to ešte nevie sám, a on teraz chvíľu uvažoval.

,, No.... a ja si dám špagety.“ Zahlásil akoby to bola tá najmúdrejšia veta sveta. Špagety. Nepoznám jedlo, pri ktorom by ste sa mohli viac zašpiniť a Tom si vyberie práve tie.

,, Ihneď vám to prinesiem.“ Zapískala mi do ucha odporným hlasom a ešte raz mrkla na Eda. Ak s tým neprestane, tak jej tie lievance vlastnoručne napchám do krku a potom jej podpálim vlasy.

Konečne Dorothy odišla a nechala nás na pokoji. Ešte pred vstupom do reštaurácie som sa rozhodla Eda ignorovať. Jednoducho bude pre mňa vzduch. Síce bude blbé, keď ma bude domov viesť autom len vzduch, ale nech sa Edík trochu podusí. Nie som naozaj naštvaná, ale aspoň dostane príručku. Bude to ťažké, ale dostane, čo si zaslúži.

Ignorácia sa mi úspešne darila. Sledovala som Toma, ktorý sa zamilovane pozeral na tašku, kde bola ukrytá zbraň. Radšej ani nechcem vedieť, čo všetko ňou doma rozbije. Začínam pochybovať o tom, či to bol dobrý nápad.

Dorothy nám doniesla jedlo a mne bolo znova blivno. Keď mi podávala tanier s jedlom, otočila sa tak, aby Edíkovi ukazovala celú zadnicu. Tak teraz vážne nemám chuť jesť. Zdá sa, že Ed mal podobnú taktiku ako ja, lenže on ignoroval túto ťavu.

Čo to málo som zjedla a zvyšok nechala tak. Ed na nás čumel a zrejme jediný, kto sa poriadne najedol, bol Tom. Tie špagety do seba ládoval akoby nejedol najmenej týždeň. Mala som s tým jedlom mimochodom pravdu. Myslím, že polovica omáčky skončila len na jeho tvári. Zobrala som obrúsok a všetko mu to zotrela. Ksichtil sa pri tom, takže som si sem tam nemohla odpustiť smiech.

Keď sme dojedli, vzduch za nás zaplatil a my sme zamierili k autu. Ignorovať ho sa mi zatiaľ úspešne darilo, ale bolo to ťažšie než som si myslela. Párkrát to skúšal, no ja som sa tvárila, že som to nepočula, no v skutočnosti som mala chuť hodiť sa mu okolo krku. Nebola som na neho naštvaná, ale nech si nezvyká, že všetko dostane len tak. Všetci sme nasadli do auta a vybrali sa domov.

Bol to náročný deň a na mňa začala doliehať únava. Položila som si ľavú ruku na operadlo a nechcene ju položila priamo na tú Edovu.... teda na vzduch. Prešiel ňou akoby nejaký elektrický výboj. Bolo to ako jemné štipnutie, ale nebolo to nepríjemné. Práve naopak.

,, Ehm... Prepáč.“ Ospravedlnila som sa a ruku ihneď stiahla. Cítila som, ako sa mi červeň vháňa do tváre a tak som natočila tvár napravo a zahľadela sa von z okna. Podoprela som si hlavu pravou rukou. Viečka mi nebezpečne klipkali a ja som cítila, že o chvíľu zaspím.

Celá cesta prebehla v tichosti, len z rádia sa ozývala tichá príjemná hudba. Zdalo sa mi, že je to Debussy. Kedysi dávno mi to púšťala mama, pretože to odniekiaľ vyhrabala. Bola to pekná pieseň... taká pokojná.

Ani som sa nenazdala a už sme parkovali pre naším domom. Naozaj ma to prekvapilo, pretože tá cesta mi ubehla akosi rýchlo. Žeby som zaspala?

,, Tom už sme....“ Začala som a otočila sa dozadu. Potom som však prestala, pretože som zbadala, ako pokojne a nerušene spí. Na tvári mi to vyčarilo jemný úsmev.

,, Pomôžem ti s ním.“ Ozval sa vedľa mňa tenký zamatový hlas. Nič som nepovedala, ale on aj tak sám pokračoval. Vystúpil z auta a chytil Toma do náruče. Ja som zobrala tašky a spoločne sme zamierili k vchodovým dverám. Otvorila som kľúčmi dvere a pokynula Edovi smerom nahor. Prikývol a vybral sa za mnou.

,, Pšššt.“ Zamumlala som s prstom na perách smerom k rodičom, ktorý pozerali v obývačke nejaký film. Zarazene nás pozorovali, ale našťastie mlčali. Vyniesli sme ho do jeho izby, kde som položila tašky a my sme zamierili opäť von. Ja som samozrejme išla len za účelom odprevadiť ho. Prebzučali sme cez chodbu čo najrýchlejšie, aby sme sa vyhli skúmavým pohľadom rodičov a vyšli von. Pre istotu, aby neodpočúvali, som zatvorila dvere.

(TaylorSwift-LoveStory )

Otočila som sa na Eda a trochu sa zarazila. Tváril sa smutne a strhane. Zmiatlo ma to. Za to môžem ja? Pekne si to pohnojila, Bella! Nadávala som na seba v duchu. Chcela som ho nejako povzbudiť a tak som sa na neho jemne usmiala. Neviem, či ho to nejako povzbudilo alebo prebralo k životu, ale zrazu sa ku mne priblížil. Chytil ma za plecia a prepaľoval ma nežným pohľadom. Zasekla som sa v jeho pohľade a cítila ako moje srdce pumpuje až príliš veľa krvi, ktorá sa mi teraz hrnie do tváre.

,, Prosím, už sa na mňa nehnevaj.“ Predniesol potichu a ani pri tom nemrkol. Tak on si naozaj myslel, že som na neho naštvaná? Usmiala som sa na neho a objala ho.

,, Nikdy som sa na teba nehnevala.“ Priznala som sa. ,, Bolo to len natruc.“

,, Tak to mi už nerob. Bolo to hrozné.“ Páni, nemyslela som si, že mu tím ublížim.

,, Prepáč.“ Zašepkala som konkrétne jeho ramenu. Bolo mi to naozaj ľúto.

,, To ja by som sa mal ospravedlniť. Choval som sa ako blbec.“

,, To teda hej.“ Priznala som a obaja sme sa súčasne zasmiali. Bolo mi takto príjemne a ja som si uvedomila, že by mi vôbec nevadilo, ak by mala byť táto chvíľa večná. Cítila som sa bezpečne a rada som cítila, že pri mne niekto stojí. Že je vždy niekto so mnou.

,, Už by som mala ísť dnu. To vieš, čaká ma rodičovský výsluch.“ Povedala som po pár minútach, čo sme tam stále stáli v objatí. Bolo to zvláštne, ale príjemné. A ten výsluch myslím vážne. Moje telo sa otriaslo Edovým smiechom. Odtiahol si ma a pozrel sa mi do očí.

,, Dobrú noc.“ Poprial mi a pobozkal ma na čelo.

,, Hm... no... dobrú.“ Zamumlala som omámene. Pokrivene sa usmial a vykročil k svojmu autu. Stále som tam omámene stála a sledovala ho. Nastúpil, zamával mi a ja som počkala až pokým neodišiel za roh. Potom som s pocitom lietania vstúpila dnu. To som však ešte nevedela, že mi chcú rodičia odstrihnúť krídla a skopnúť ma k zemi.

Predošlý diel Ďalší diel

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji!-16.kapitola: