Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji!-22.kapitola

18.10.2009 (17:15) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3354×

Som v háji!

22.kapitola

A že ja mám normálny život!

(Delirious )

,,Si v pohode?“ Ozvalo sa znenazdajky vedľa mňa.

Trhla som sebou a mierne poskočila.

,,Ktože?..... Čo? Je ti zle?“ Pýtala som sa zmätene a snažila sa zaostriť na osobu, ktorá sa so mnou rozprávala. Teda aspoň myslím, že so mnou. Nie som snáď paranoidná. Ale priznajme si, je asi veľká blbosť, že by mi niekto hovoril, že mu je zle a to práve mne, keď drichmem na lavičke uprostred parku, že?

Ten človek sa pobavene zamračil a trochu zahihňal. ,,Nie, nie je mi zle. Len sa pýtam, či si v poriadku.“ Zopakoval a ja som si až teraz dokázala všimnúť, že je to nejaký chalan v mojom veku. Bol hnedovlasý s jemnými odleskami blonďavej farby a s modrými očami. Sen väčšiny dievčat, ale zrejme nič pre mňa. No, tak asi nie..... je fakt sympatický.

,,Erch..... áno, nič m-mi nie je. Len som unavená.“ Vykoktala som odpoveď.

,,Chúďa, si bezdomovec?“ Pýtal sa so súcitom. Vyvalila som na neho oči.

,,Čo? Nie, to nie....“ Chcela som pokračovať, ale skočil mi do reči.

,,Nemusíš sa hanbiť. Ja to chápem. Nechceš ísť ku mne? Odpočinieš si.“ No tak to pŕŕŕ! O toto mu ide?

,,Si úchyl?“ Pýtala som sa na rovinu. Tento krát bol pre zmenu vyvalený on.

,,Čože? Nie, len som si myslel..... že si.... bez domova, ale- Vieš čo? Kašli na to. Je to dosť divný rozhovor.“

,,Aj ja si myslím.“ Prikývla som súhlasne a trošku zmätene sa mračila.

,,Tak odznova.... Ahoj, som Ben.“ Predstavil sa a podal mi ruku.

,,Ehm.... ahoj. Bella.“ Neisto som prijala jeho ruku a potriasla si s ním.

,,Smieš mi aspoň vysvetliť, čo to tu robíš?“ Opýtal sa a nakrivil obočie. Zároveň sa popritom pobavene usmial a ja som začala meniť názor. Nie je zas taký zlý. Náhodou je celkom milý.

,,No.... akosi ma vykopli z domu, aby som vyvenčila nášho psa, ktorý je.....“ zarazila som sa. ,,... mimochodom neviem kde v kýbli.“

Začala som sa vyplašene rozhliadať a nadávať si. Ako môžem byť taký CVOK a zaspať na lavičke?! Ani nemusím komentovať, že som si nevšimla, že ho vlastne drží ten... ehm... Bill a krútila hlavou z jedného bodu do druhého za cieľom Rexa nájsť, že? Žeby sa mu do cesty zase vplietla nejaká veverička?

,,Ehm.... myslíš tohto?“ Ukázal prstom na Rexa, ktorý mal položenú labku na jeho nohe a pozoroval nás svojimi prenikavými očami.

,,Áno, to je... on.“ Cítila som sa pri ňom tak nehorázne trápne. Musím z toho rýchlo nejako vykľučkovať.

,, Vieš, bola som dnes s kamarátkou a priateľom( vážne som povedala priateľom?) na nákupoch a prišla som z nich úplne zničená. A čoho som sa dočkala? Vykopli ma z domu, aby som vyvenčila Rexa.“ Vysvetľovala som mu najlepšie, ako som vedela. Vlastne vôbec netuším, prečo som mu to všetko vykladala, ale v duchu ma trápila v podstate úplne iná vec.... Vážne som povedala priateľom? Považujem Eda za..... za priateľa? Prečo? Chcela som si tým niečo dokázať? Potriasla som hlavou aby som podobné myšlienky vypudila z hlavy.

,,No... už by som asi mala ísť.“ Bohvie ako dlho som tu chrápala. Radšej ani nejdem premýšľať nad tým, čo si o mne mysleli ostatní okoloidúci. Vlastne... stále ma udivuje, že ku mne prišiel ten... ehm... Bob? Nie, bolo to inak. Žeby Bill? Dopekla, kde som bola, keď sa mi predstavoval? Ale späť k veci. Ja by som na jeho mieste ušla s krikom, ale on nieeeee, on sa vyberie priamo k pochybnému dievčaťu ležiacemu na lavičke chrápajúc na celý park. Čo keby som mala niečo v sebe? Vlastne.... nejaký ten príval smogu by mohol zaviniť môj výpadok z reality, ale čo...

,,Zvládneš ísť sama?“ Uisťoval sa a premeriaval si ma pohľadom, zatiaľ čo som sa ja postavila na vlastné nohy.

,,Jasné Bob. Som v pohode.“ Ubezpečovala som ho znova.

,,Som Ben.“ Došľaka!

,,Ehm...... Ben. Prepáč.“ Ospravedlňovala som sa a cítila, ako červeniem. Tak to je vážne trapas.

,,Nič sa nestalo. Už od prvej chvíle som vedel, že si unikát.“ Tak to mi robí naschvál. O čo sa snaží? Aby som vyzerala ako paradajka? Úspešne sa mu to darí! Jeho poznatok som nekomentovala a načiahla sa rukou po vodítko od Rexa. Dotkla som sa s B.... B-b-b....pšt! Ja to viem..... BENA, bingo! Takže k veci. Dotkla som sa omylom jeho ruky a mnou prešlo akési zaiskrenie. Sklopila som hlavu a prevzala si čo najrýchlejšie to blbé vodítko. Mala by som sa čo najskôr spakovať domov. Reneé bude vyšilovať.

,,Tak...... ahoj.“ Zamumlala som a otočila sa k odchodu. Začula som za sebou akési tiché rozlúčenie, ale nič naň nepovedala.

Po chvíli sa vyskytol ďalší problém..... KDE V PYTLI TO SOM?! Bože, prečo som nedávala pozor, keď sme sem mierili? No jo.... je pravda, že keď vynakladáte všetku svoju silu a pozornosť na to, aby ste neskončili s hlavou na chodníku a to len kvôli tomu, že sa vášmu psovi zapáčila vreckovka (kapesník) poletujúca vo vzduchu, rozbehol sa za ňou a vás tým strhol na zem, dosť ťažko sa popritom ešte sleduje trasa, po ktorých hájoch ste sa to rýpali.

Na celý park padala tma a moja hladina adrenalínu sa tým nezastaviteľne zvyšovala. Z každej strany ma obklopovali tmavé stromy vrhajúce strašidelné tiene. V pozadí húkala nejaká natvrdlá sova a ani blikajúca lampa v diaľke mi na odvahe dvakrát bohvieako nepridala. Priznávam sa, že som očakávala už len krvilačný nástup muža s mačetou a film Piatok 13.-teho by bol hotový.

Pomaličky som sa snažila nájsť cestu a pritom sa obozretne rozhliadala navôkol. Čo keby niekto našiel mačetu a povedal si, že by bola zábava niekomu odseknúť hlavu, hm? Čo potom? Aj tak mi to ale bolo celé naprd, keď som si nevidela ani na vlastné nohy. Nechápem, ako mohlo slnko zájsť za obzor tak rýchlo. To by som si nestihla ani zaviazať šnúrky na topánkach a už by bola minúta po polnoci.

Nechala som časové teórie a moje topánky niekde v kútiku mozgu a opäť sa vydala na cestu. Prečo som len neprijala pomoc toho Billa...... zrejme sa tak nevolal, že? Vzdávam to, jeho meno je na pamäť horšie, než princíp fungovania atómovej bomby.

Domov som nakoniec prišla načisto uťahaná a zahanbená. Radšej ani nejdem spomínať, čo všetko som podstúpila, kým som sa sem dostala. Povedzme, že Rex namiesto toho, aby sa bál okolia, utekal predo mnou. No.... bola som asi ,,trošičku“ hysterickejšia než bolo potreba. Dúfam, že toho ,,neznámeho“ už nikdy neuvidím..... Jasné! Bol to BEN! Ale k čomu mi to je, keď to aj tak zabudnem, že?

,,No konečne.“ Vydýchla Reneé len čo som zatvorila vchodové dvere. Odopla som Rexovi obojok a vyzliekla si budnu, ktorú som následne zavesila na vešiak. No.... aspoň to som si myslela. Akosi som sa netrafila a tak bunda so žuchnutím padla na zem. Skrčila som sa pre ňu a tento krát sa uistila, že ju pokladám správne.

,, Bella....“ Prehovorila znovu Reneé a to tónom, akoby mi chcela povedať niečo, čo má rapídne napraviť moju výchovu. No...... tak do toho. Pomyslela som si v duchu a pripravovala sa na to najhoršie.

,,Viem, že som ťa poslala Rexa vyvenčiť, ale nemyslela som tým na DVE hodiny! Kde si bola?! Vieš, aký som mala o teba strach?“ Tak ja neviem. Až taký, že si.... tancovala makarenu?

,, No vieš? Nevieš..... Však nevieš?“ Rapotala nezmyselne až sa mi z toho začali robiť mžitky pred očami.

,, Pšt, počkaj mami, počkaj!“ Snažila som sa upokojiť jej tvár naberajúcu ohnivú červeň a ohnivé blesky šľahajúce z jej očí.

,,Nadýchni sa..... OK? Už si sa nadýchla?“ Uisťovala som sa. Reneé ma ku podivu poslúchla a zhlboka nabrala vzduch do pľúc. Asi to prehnala, pretože sa začala dusiť a mohutne kašľať akoby prinajmenšom desať rokov fajčila každodenne krabičku cigariet. Hm.... bohvie prečo chodí do tej záhrady. Hovorí, že chodí sadiť kvety, ale ktovie.....

Zatiaľ čo ja som uvažovala nad tým či moja matka nie je feťák, narkoman a bohviečo všetko, jej tvár nebezpečne zmodrala. Spamätala som sa a okamžite k nej priskočila. Začala som jej rukou búchať po chrbte v domnení, že to pomôže. A potom že po kom mám tu smolu, čo? Musím uznať, že ona je na tom ešte horšie, než ja a to je už čo s mojou nešikovnosťou povedať.

Ešte chvíľu som tam Reneé plieskala po chrbte a modlila sa, nech do domu nevtrhne znenazdajky Charlie. Ešte by si pomyslel, že ju chcem akýmsi akčným chmatom alá Jackie Chan zabiť. Aj tak by to dopadlo tak, že si prinajlepšom na jej kostnatej chrbtici zlomím ruku. A ako poznám Reneé, začala by splašene pobehovať po dome, pokým by nezakopla o vlastnú nohu a neplesla hlavou priamo o roh stola. To sme to dvojka. Už vidím ten titulok v novinách- Samovražedné duo vo Forks! Umierajú, kade idú. Vážne skvelé...

Nakoniec, vďakabohu, Reneé záchvat kašľa potlačila a tým ma ušetrila v zastupovaní jej funkcie alias MATKA TOHO FRACKA TOMA.

Musela som sa trochu zahihúňať, keď som si všimla, ako sa oprela o zábradlie, ruku si držala pri srdci a zhlboka sýpala a chrčala ako terénna koza. Čo? Koza? Vážne ma napadla ,,terénna koza“? Tak to radšej ani nejdem komentovať.

Situácia, ktorá práve prebiehala v našej hale do našej rodiny pasovala doslova ako riť na šerbeľ. A to ste mali vidieť, keď sa nám pokazila práčka. Charlie ako majster elektrických hromád šrotu, ukázal svoje kutilské schopnosti a práve nimi vytopil celú kúpeľňu plus prízemie. Reneé ako šampiónka v konaní domácich prác taktiež zažiarila a spolu s mopom sa pošmykla na mokrej dlážke. Nohy jej vyleteli do vzduchu až napokon s menším.... no dobre, s OBROVSKÝM rachotom dopadla na zem. Nič vážne sa nestalo, ale pravdu povediac, určité záchvaty spôsobené nadmerným smiechom sa tam predsa len našli.

Až teraz som si uvedomila, aká je naša rodina jedinečná. O tom, či je to v tom lepšom zmysle radšej pomlčím. Ale myslím to vážne! Ako často sa stretnete s ľuďmi, ktorý ani týždeň nevydržia bez maléru? Čo týždeň..... už len jeden deň je obrovský pokrok. Radšej sa nad tým nebudem hlbšie zamýšľať. Bohviekam by som došla.....

Reneé svoj pokus o ďalšiu prednášku vhodného správania vynechala a zašla si radšej do kuchyne po pohár vody. Chvíľu som sledovala smer jej cesty a keď som si bola aspoň z polovice istá, že žiadny ďalší záchvat kašľa nebude nasledovať, vydala som sa do svojej izby.

Dnes som s koncentráciou nemala problémy a tak mi išlo učenie do ruky..... teda od ruky. Spomínala som koncentráciu?

Všetko som mala za chvíľku hotové, pokiaľ nepočítame zajtrajší test z matematiky, ktorý som doposiaľ úspešne ignorovala. Snažila som sa čo-to z tej matematiky pochopiť, ale drvivá väčšina stále ostala zahalená nechutným tajomstvom. Žeby som u Eda vykšeftovala ešte jedno doučovanie?

Keď som upustila od úloh, rozhodla som sa zavolať Jacobovi. Posledných pár dní som ho trochu zanedbávala a tak mu aspoň zavolám. Dúfam, že na mňa nie je naštvaný. Zbehla som schody a dokrívala k telefónu. No jo, cestou som vrazila nohou do stolíka. Vyťukala som spamäti číslo a vyčkávala.

(Blink182-Dammit )

Túúúút túúúúúút túúúút......

,,Haló. Blackovi.“ No sláva. Už som si myslela, že ich uniesli.

,,Dobrý, je tam prosím vás Jake?“ Opýtala som sa chlapa, ktorého hlas som v pamäti nevylovila.

,,.....Bella?“

,,Jake?“ Opýtala som sa zarazene. Takto znie Jake? ,,Čo to máš s hlasom?“ Opýtala som sa udivene. Znel tak.... dospelo a hrubo.

,,S hlasom?“ Zakvílil ako malé decko.

,,Prestaň. Viem, že to robíš schválne.“ Prekukla som ho, ale stále nechápala, prečo sa pretvaroval.

,,No tak mi trochu zhrubol..... To je toho.“ Zafrflal a ja som len pretočila očami.

,,Ja som to videl!“ Čože? Zmätene som vyhliadla von z okna. Veď tu nie je, tak ako to vie?

,,A č-čo si videl?“

,,Pretočila si očami.“ Došľaka, ako to vie?

,,Ja??? Nieeeee, to sa ti muselo zdať.“ Bože, čo to tu robím? Bavím sa o tom, či ma videl aj keď ma nevidel. Už mi vážne práši na mozog.

,,No dobre, tak som možno potočila jedným očkom.“ Priznala som sa, sklopila hlavu a začala sa hrať s vlastnou nohou tým, že som ju šúchala po podlahe. Po chvíľke ku mne pribehol Rex a začal mi, už spomínanú, nohu žužlať. Vrtela som sebou, ale jeho nie a nie striasť.

,, Bella, si v poriadku? Vydávaš divné zvuky.“ Postrehol Jake. Ako to len robí?

,,Ja....... no... fuj to!... Rexovi sa... heš!.... akosi zapáčila moja noha..... to nerieš. Rex!“ Vykoktala som zatiaľ čo som stále súperila s jeho tlamou.

Chcela som sa ho opýtať, ako sa má Billy, ale skôr než som vôbec stihla otvoriť ústa, ma Jacob prerušil.

,,Vie čo? Už musím ísť. Ešte sa ti ozvem. Maj sa.“

,,Tak ah-“

Tú tút tú tút tú tú.....

Mohol aspoň počkať, kým dopoviem to- ahoj. Ach Jake, ty si vážne vadný. Pomyslela som si a mierne sa nad tým pousmiala.

Ešte chvíľu som počúvala nepríjemný zvuk s telefónu a vyvalene pozorovala jeho slúchadlo. Keď mi už ten odporný zvuk dostatočne liezol na nervy, s cvaknutím som telefón vrátila späť na svoje miesto. Ožužlané nohavice som hodila do práčky a naplánovala si, že Rexovi musím kúpiť novú hračku. Potom som sa spoločne s celou rodinou navečerala a nakoniec zapadla do svojej izby. Prezliekla som sa a zaľahla do postele.

***

(Blink182-FeelingThis )

Celé ráno prebehlo tradične spolu so školským dňom. Hodina nasledovala hodinu a prestávka prestávku. Myslela som si, že to bude klasický deň v mojom živote, to som sa však ešte nedočkala hodiny matematiky.

Na test sme mali celých 45 minút, ale ani to mi očividne nestačilo. Príklady mi z nepochopiteľných dôvodov nevychádzali. Nervózne som obhrýzala ceruzku a už po desiatykrát prepočítavala slovnú úlohu s pravdepodobnosťou.... Blbé jablká. Nie je jedno, koľko ich bude v priemere v obchode po tom, čo si Marienka s pravdepodobnosťou dve ku trom kúpi aspoň tri jablká? Koho to trápi? Kúpim si jabĺk, koľko chcem a ďalej to neriešim, nie?

S trochu ponurejšou náladou som si to mierila na obed. Dosadla som ku stolu, kde boli prítomný už všetci ostatní a zmätene ma pozorovali. Emmet po chvíli vstal a uprel na mňa svoj pohľad.

,,Žiadne- SOM BOSS!- sa nekoná?“ Opýtal sa a pri tom- som boss, zavrtel bokmi. Prepálila som ho pohľadom a tak ho donútila si sadnúť. Nasucho preglgol a začal sa venovať Rosalie. Má šťastie, že dnes nemám obed, kde potrebujem vidličku alebo nožík. To by zrejme už trčali z jeho zadku.

,,Nevyšiel deň?“ Opýtala sa súcitne Alice.

,,Hm..... domrvila som matiku.“ Zamumlala som a strčila si lyžičku teplej polievky do pusy. Ble..... tak toto vážne netúžim tráviť. Odsunula som tanier s trochu ,,zahustenou“ polievkou a vzala do ruky bagetu. Mňam, tá bola vážne dobrá.

***

Ako odzvonilo koncu vyučovania, vybrala som sa spolu s Edom na parkovisko. Tam som sa s ostatnými rozlúčila mávnutím ruky a následne sa otáčala k odchodu.

,,Počkaj!“ Zavolal za mnou Emmet. Zmätene som sa naňho pozrela a ostatný, ako sa zdalo, tiež. ,,Idem dnes s tebou.“ Tak teraz som ešte viac mimo.

,,Čože? Prečo?“ Pýtala som sa vykoľajene.

,,Musím si niečo zariadiť a tak pôjdem autobusom. Pre ostatných je to totiž prekvapenie..... A navyše už poriadne ani neviem, čo to slovo autobus znamená.“ Vymenovával mi všetky svoje dôvody a ja som len chápavo prikyvovala. Síce to posledné sa dalo odpustiť, ale je to Emmet, tak čo sa mám vôbec diviť, že? ,,Môžeš ísť so mnou, ak chceš.“ Hm... aj tak dnes nemám nič na pláne.

V tej chvíli, čo to povedal, sa Alice a Edovi rozjasnila tvár a zdalo sa mi, že majú čo robiť, aby nevybuchli do smiechu. Tak teraz už dupľom nič nechápem. Nechala som to radšej plávať, nejdem sa snažiť to nejako pochopiť.

,,Tak dobre.“ Prikývla som a mala v úmysle sa otočiť k odchodu, ale Jasper nás prerušil. Tak s takouto ten autobus vážne nestihneme.

,,Nemá ísť radšej niekto s vami?“ Tak to ma naštvalo. Čo sme deti, ktoré treba viesť za ručičku? Zdá sa, že Emm je zastánca môjho názoru aj keď u neho si tou ručičkou nie som až taká istá.

,,Čo tým naznačuješ?“ Pýtala som sa ho a poklepávala nohou po betóne.

,,Ja len... že vás dvoch je dosť riskantné nechávať samých.“ Hovoril pobaveným tónom a ostatní mu do toho prikyvovali hlavou. Tak to ma vážne dopálilo.

S Emmom sme si vymenili tvrdý a rázny pohľad, naraz sa stočili k nim a postavili sa do rozkročného postoja. Ruky sme si zložili na prsiach a prepaľovali ich zlostným pohľadom. Akoby sme teraz fungovali pomocou nejakej telepatie. Všetko sme robili automaticky a s vedomím, že to robí aj ten druhý. Divné...

Celá rodina Cullenových nás pobavene sledovala a dokonca aj pár študentov zo školy sledovalo našu veľkolepú scénku. Niektorí sa zastavili pri svojich autách, ostatní sa posadili na lavičky a zvyšní sa zasekli priamo vo dverách a pozorovali nás dobre že nie ďalekohľadom.

,,My sme s Emmetom v absolútnom poriadku.“ Predniesla som rázne a Emm na dôkaz pravdivosti mojich slov aj rázne prikývol.

,, My to s Bellou samy zvládneme.“ Pokračoval Emm a tento krát som bola ja tá, čo prikývla. Celé to vyzeralo komicky, ale život si koniec koncov treba spestriť, no nie?

,, Snáď nám veríte?“ Hovorila som s tónom, akoby to už nebolo nad slnko jasné. Všetci sa na seba navzájom obzerali a tvárili sa trochu neisto a pochybovačne. Si robia srandu? To nám vážne neveria? Tak toto ma pobúrilo. Stisla som ruky do pästí a naštvane ich prepaľovala elektrizujúcimi bleskami mojich očí.

,,Tak VY nám neveríte?“ Kričala som a každé jedno slovo čo najviac zdôrazňovala.

,,Pokoj Bella.“ Upokojovala ma Alice. Ja jej dám pokoj. NAPCHÁM JEJ DO KRKU najnovší model od Gucciho.

,,Len si nie sme istý Emmetom a tvojou nešikovnosťou.“ Upresňovali mi a snáď sa tým pokúšali zmierniť moju podráždenosť. No tak to je mi ľúto, ale veľmi sa im to nedarí.

,,Preboha ľudia!“ Skríkla som tónom, akoby boli všetci blázni....... Čo možno aj sú. ,,Ideme len niečo zariadiť a nie spáchať atentát na Snehulienku a siedmich trpaslíkov.“

Všetci sa zvonivo zasmiali a s pobavením ma sledovali. PRISAHÁM, že ak s tým neprestanú, niekto zomrie. A ako sa hovorí v akčných českých filmoch: ,,poteče krev!“

Chvíľu boli potichu a zrejme zvažovali našu hrozbu pre okolný svet. Trpezlivo som vyčkávala, ale predsa len mi mysľou lietala veta ,,poteče krev“. Keď som sa už cítila ako blázon a mala chuť zo zeme vytrhnúť dopravnú značku a niekoho s ňou umlátiť na smrť, konečne prehovorili. Mimochodom- nie, nie som blázon naozaj. Je mi jasné, že by ostatní použili nejakú tyč a tak podobne, ale ja som mala najbližšie tú značku, tak čo narobím. (poznámka autora: =D )

,,Tak dobre. Môžete ísť. Ale nechceme žiadne problémy, jasné?“ Pýtal sa nás nespokojne Ed a ja som radosťou dobre že nevypískla.

,,Jasan, šerif.“ Zasalutovala som a spolu s Emmetom sme sa vybrali na zastávku a ,,prcimašinu,“ ako nazýva Emmet autobus.

V konečnom výsledku sme museli autobus dobiehať. No nehovorila som, že ho zmeškáme? Prcimašina naberala posledných ľudí, zatiaľ čo my sme trčali na druhej strane cesty. Emmet frflal na moju ,,olympijskú“ rýchlosť a tak si ma nakoniec vyšvihol do náruče. Bolo to dosť drastické, ale ubrániť som sa nedokázala. Bol tvrdý ako skala a keď zároveň s tým, že ma držal ešte aj bežal, bolo to ako z hororu. Poriadne som si oňho obúchala môj bok. Stavím sa, že do zajtra tam bude veľká fialová modrina veľká ako háro Marge Simpsonovej.

Autobus.... prepáčte, prcimašinu, sme nakoniec dostihli. Posadili sme sa na zadné sedadlá a sledovali krajinu, ktorá vedľa nás ubiehala. Teda sledovali..... Ja som ju sledovala, Emmet to skôr komentoval poznámkami typu:

,,Páni a táto rúčka je na držanie?“

,,Ono to má aj prevodovku?“

,,My ideme až 50 km v hodine? Páni.“ A podobne. Obdivoval každý kút autobusu akoby bol jedným zo siedmich divov sveta. Samozrejme som nezabudla na pretočenie očami a pri každej poznámke o fascinujúcich predných sedadlách pre starých ľudí, vyhradené miesto pre detské kočíky až po samostatnú kabínku vodiča som to poslušne plnila.

Uprostred cesty som sa však už neudržala a pustila jazyk na prechádzku. Ja za to nemôžem, jednoducho vyhrala zvedavosť.

,,A kam to vlastne ideme?“ Opýtala som sa so záujmom.

,,Do zverimexu.“ Odpovedal akoby sa nechumelilo.

,, Do zverimexu?“ Opakovala som prekvapene. Tak toto som vážne nečakala. Chce presedlať od ľudskej stravy ku granulám?

,,Hmmm..... jo, idem si kúpiť krysu.“ Krysu? Óóó maj goš!

Predošlý diel Ďalší diel

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji!-22.kapitola: