Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji - 25. kapitola

11.11.2009 (07:30) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 2878×

Som v háji!

25.kapitola

Kto hovoril, že smrť býva bezbolestná?

Bella:

(BillyTalent-DevilOnMyShoulder )

Zvrtol si ma k sebe a lišiacky sa na mňa usmial. Túžba z jeho očí priam sršala a jeho pery sa pre mňa stali veľkým, ba až hriešnym lákadlom. Chcela som pocítiť ich chuť, vôňu, chcela som ho cítiť bližšie pri tele.

Akoby mi dokázal čítať myšlienky, si ma k sebe ešte viac pritlačil. Telami sme sa dotýkali tak, že sa medzi nás nevošla už ani špetka vzduchu. Síce sa mi hlava neustále točila, vnímala som rozruch okolo nás.  Len okrajovo, ale predsa len som si všimla, ako sa ku nám blíži Tyler. Myslela som si, že ide len tancovať a tak som tomu nevenovala zbytočne prehnanú pozornosť.

Dotyčný si ma na seba ešte viac prirazil a povzbudzoval tým snáď svoj túžbu po mojom tele. Netuším prečo, ale moju hlavu zaplavila podivná predstava. Stále ma hladil po celom tele, lenže tento krát to sprevádzal slintaním. Vyzeral ako nejaký bernardín. Vzápätí pokrútil hlavou a jeho sliny sa v obrovských kalužiach valili na všetkých prítomných. Spomalene som videla ako sa jedna dávka slín vyfrcla priamo jednému chlapcovi do ksichtu a druhá zase žene rovno do výstrihu. Musela som sa nad tou blbinou zasmiať a to spôsobilo trochu zmätení pohľad môjho partnera. Našťastie to neriešil, vlastne... akoby si ani nevšimol, že som sa zasmiala? Pche! Ignorant!

Opäť si ma k sebe o čosi prirazil a zatváril sa lačne. Už už by sa vrhol na moje pery, ale to by Tyler musel byť taký milý a nechať nám trochu SÚKROMIA!!! Lenže on pochopiteľne naklusal priamo k nám a začal ma od toho chlapa odťahovať.

,,Deje sa niečo? Zrazil ťa vlak?“ Pýtala som sa stále s bujarou náladou.

,,Bella, už ideme. Poď....“ Chcel pokračovať, ale skôr než to stihol som ho prerušila.

,,... do kumbálu!“ Dokončila som za neho a vyprskla smiechom. Trochu sa pousmial, ale ďalej si trval na svojom.

,,Si opitá, tak poď už.“

,,Opitá?!“ Horko som sa zasmiala. Chlácholivo som prišla k Taylerovi a poklepala ho rukou po pleci. ,,To nevieš, že zo zásuvky sa opiť nedá?“ Pýtala som sa a naďalej verila, že pohárik džúsu nápadne pripomína zásuvku na skrinke.

,,Bella, si total na mol. Nechceš predsa, aby si mala u Charlieho problém.“

,,A kruci! Fízel v dome, zavolajte políciu.“ Reptala som jedno cez druhé a nepozastavovala sa nad nezmyselným znením tých viet. Ten chlap zatiaľ prišiel ku mne, objal ma okolo pása a pevne k sebe privinul.

,,Bella!“ Napomínal ma Tay ako päťročné decko. Povzdychla som si a vyvliekla sa zo zovretia toho veľmi príťažlivého chlápka. Vybrala som sa so sklonenou hlavou neviniatka za Tylerom, lenže ten muž ma strhol naspäť. Pevne ma objal a ja som cítila, že z tohto sa už tak ľahko nevyhrabem. Nie že by na tom niečo záležalo, pretože som v takom stave, že by som nerozoznala ani Madonnu od vredu na zadku.

,,Ona nikam nejde!“ Zahlásil tvrdým tónom a jeho dych mi na krku spôsobil zvláštne mravenčenie. Nebolo však príjemné ako pri Edovi. Toto bolo skôr... úzkostlivé, nepríjemné.

,,Bella, poďme.“ Naliehal Tay. Pod náporom jeho slov Tay trochu zneistel, ale predsa len si stále trval na svojom.

,,Poďme na Čiernu Perlu kapitána Jacka Sparowa.“ Zahlásila som so zdvihnutým ukazovákom a vyprskla smiechom.

,,Zrejme si mi nerozumel. Ona nikam nejde!“ Zvýšil hlas ten muž a jeho zovretie ešte viac zosilnelo. Moju predošlú poznámku obišiel bez komentára.

,,Áno.“ Pritakávala som tomu chlapovi. ,,Idem šiť kolotoče.“ Plácala som nezmysly.

,,Bella, vážne by sme mali ísť.“ Skúšal to znova s patrným strachom v očiach.

,,Opováž sa jej dotknúť.“ Vyhrážal sa mu a nazúrene si ho premeriaval. ,,Vypadni!“ Zavrčal a prepaľoval ho pohľadom.

Ja som tam zmätene stála a tlieskala si do rytmu hudby. Ich slová mi splývali do jedného piskľavého tónu, ktorého šifra pre mňa ostala nerozlúštenou. Mala som dojem, že doteraz trepem hlúposti a tak som si odpustila akékoľvek komentáre a radšej sa pozerala na farebný dlažobný štvorček na podlahe.

Keď som zodvihla hlavu a svoju pozornosť znova upriamila na tých dvoch, ten chlap vrazil Tylerovi päsťou do brucha. Prehlo ho v chrbte a začal mohutne kašľať. Chcela som mu pomôcť a zahrať sa na sestričku v nemocnici, ale to mi nebolo umožnené. Muž ma zdrapil za lakeť a ťahal z parketu niekam do neznáma. Posledný krát som sa ohliadla a videla, ako sa Mike predral davom a snažil sa mu pomôcť.

Otočila som sa na môjho únoscu a nedokázala viac svoje ústa nechať zatvorené.

,,Ideš mi ukázať Santa Clausa?“ Vypálila som zo seba ako tornádo a sledovala pramienok vlasov hompáľajúci sa na jeho nagélovanej hlave. Prišlo mi to vtipné a tak bol výbuch smiechu na mieste.

,,Nie, ukážem ti niečo oveľa lepšie.“ Povedal akýmsi zvodným hlasom a mrkol na mňa.

,,Máš tik? Neustálu potrebu mrkať jedným okom? Choď sa liečiť.“ Stanovila som mu diagnózu a vyhradila aj spôsob liečenia- jasná psychiatria.

Zaryto mlčal a jeho prekvapenie bližšie nešpecifikoval. Pomykala som ramenami a ďalej ho nasledovala.

,,Tak fajn, ja sa uspokojím aj s Frodom.“ Zamumlala som nevrlo.

Čím dlhšie sme išli, tým sme sa dostávali do väčších zákutí podniku. Musím vyslať symbol volania o pomoc- Haló, tu kakadu. Volám sýkorku. Hilfe! Po chvíli ma myšlienky podobného rázu omrzeli. Celovečernú veselosť nahradil strach a úzkosť. Chodbičky tmavli a strach sa stupňoval. Nechcela som ísť ďalej, chcela som sa vrátiť späť na parket, medzi ľudí. Tam, kde nebudeme sami.

,,N- nie.“ Začala som odporovať. ,,Poďme späť.“

Ignoroval ma a naďalej ma ťahal za ruku. Chcela som sa vyšklbnúť, ale proti jeho sile to bolo len jemné pohladenie.

,,Tak zastav! Chcem ísť späť.“ Naliehala som a opäť sa zaprela nohami o zem.

,,Neboj sa. Bude sa ti to páčiť.“ Povedal odporným úlisným tónom a mrkol na mňa. Žalúdok sa mi zhupol od znechutenia nad tým chlapom. Zmysly a ostražitosť sa mi navrátili, ale mala som takú predtuchu, že na to je už neskoro. Chcela som odtiaľto vypadnúť a to čo najrýchlejšie. Nabrala som posledný zvyšok odvahy a opäť sa vzoprela.

,,Pusti ma!“ Zasyčala som a trhla rukou, za ktorú ma držal, dozadu. Zabralo to a trochu sa zatackal. Chcela som to využiť a vyvlieknuť sa mu, ale jeho stisk ešte viac zosilnel a ja som bolesťou sykla. Prepálil ma pohľadom a zlostne si ma meral. Bolo na ňom vidieť, že stráca trpezlivosť a to nebolo vôbec dobré. Poliala ma ďalšia vlna strachu, ktorú pocítilo aj moje srdce. Splašene bilo a prialo si utiecť do bezpečia.

(ImmediateMusic )

Skôr než som si to vôbec stihla uvedomiť, zabočil za roh a tvrdo ma prirazil o stenu. Natlačil sa na mňa celým svojím telom a žiadostivo si ma prezeral.

,,Chcel som, aby to išlo hladko, ale ty si jednoducho nedáš povedať!“ Zasyčal a rukou mi prešiel po stehne. Ten dotyk bol odporný a veľmi nepríjemný. Priala som si splynúť so stenou, vpiť sa do nej ako atrament. Chcela som, aby to všetko skončilo. Opäť mi prešiel rukou po stehne, ale tento krát postupoval ďalej. Zamrvila som sa nechuťou, ale on ešte viac pritlačil.

,,Ale, ale... tak maličkej sa to zrazu nepáči?“ Hovoril kyslo a úlisne. Bol odporný a môj žalúdok bol rovnakého názoru. Alkohol šiel z jeho úst cítiť veľmi jasne. Naklonila som hlavu, aby som sa aspoň o trochu vzdialila jeho tvári. Prirazil sa svojím telom na môj hrudník a vyrazil mi tým dych. Rukami vyšiel až na moje boky a potom ich začal posúvať dozadu. Zomkla som viečka k sebe a ako reflexom mi vystrelilo pravé koleno. Trafila som ho do slabín a to spôsobilo, že sa prehol v chrbte. Prekryl si svoje miestečko rukami a snažil sa prečkať nával bolesti.

Využila som tej chvíle a rýchlym a zároveň nemotorným krokom som ho obišla. Nestačila som však poriadne urobiť ani tri kroky a niečo ma zaťahalo za vlasy dozadu. Neznesiteľne to bolelo. Automaticky som vystrelila ruky k hlave a snažila sa odpútať mohutnú ruku od mojich vlasov. Trhol so mnou a ja som vykríkla bolesťou. Padla som chrbtom na chladné dlaždice a poriadne si narazila hlavu. Videla som ako sa v jeho ruke hompáľa chumáč mojich vlasov zatiaľ čo on sa na mne smeje. Vyžíval sa v mojej bolesti, tešilo ho moje utrpenie.

Ani som sa nestihla vysporiadať s bolesťou hlavy a už ma za lakeť dvíhal na nohy. Znova ma pritlačil na stenu a pevne sa na mňa natisol. Tento krát mi však už nedovolil akokoľvek sa brániť. Až príliš silne sa na mňa tlačil a ja som nemohla poriadne dýchať. V krku sa mi usadil knedlík a ja som sa začala dusiť.

Nevedela som, čo sa teraz bude diať. Ani len som nechápala, čo sa vlastne dnes večer udialo. Ako sa to stalo? Čím som sa dostala až sem? Nepila som alkohol, nedrogovala ani nič podobné. Tak prečo som ledva vnímala svet navôkol? Ničomu som nechápala a zrejme už k tomu možnosť ani nedostanem. Ten chlap je opitý... vzrušený... rozzúrený. Čo ma môže čakať? Znásilnenie? Dobitie až do mdlôb alebo dokonca až na smrť?

V podvedomí som sa lúčila s rodinou a priateľmi, ale na povrchu som ešte bojovala. Nevzdám sa, budem bojovať až do posledných síl, aj keď viem, že proti nemám najmenšiu šancu.

Lačne sa na mňa zadíval a pohľadom skĺzol do výstrihu. Jeho dotyky, jeho dych na mojej tvári spôsobovali neznesiteľné mravenčenie, ktoré ma psychicky ubíjalo. Z oka sa mi samovoľne spustila jedna slza spojená z mojim tichým vzlykom. A tým vzlykom som si to totálne pohnojila.

Upriamila som  tým na neho svoju pozornosť a jeho už jednoducho nebavilo čakať. Prisal sa na moje pery a začal ma tvrdo bozkávať. Neopätovala som mu to, moje pery boli stisnuté do tvrdej linky. Ošívala som sa a potajme dúfala, že sa mu vyvlečiem zo zovretia. Prvú slzu nasledovala ďalšia a ďalšia. Bola to tá najhoršia chvíľa v mojom živote. Nevedela som, čo bude nasledovať, čo sa stane ďalej. Len nepríjemné semienka pochybností a strachu pohlcovali celé moje telo, ktoré sa vzoprením chvelo.

Trvalo to už príliš dlho a bolo to až príliš neznesiteľné. Rozhodla som sa konať. Možno to bude tá najväčšia chyba pod slnkom, ale toto už viac neznesiem. Pohla som perami a on sa v domnení, že konečne začnem spolupracovať, ešte viac do bozku vžil. Nečakal však nečakané. Ani len by ma nenapadlo sa mu vzdať. Práve naopak. Pootvorila som ústa a priam ho tak lákala, aby jazykom vplával do mojich úst.

Nenechal na seba dlho čakať a v ďalšej sekunde už prehľadával najtajnejšie zákutia mojich úst. Bolo to odporné, ale muselo to tak biť. Teraz prišla tá hlavná časť. Ten chlap bol omámený vášňou, ktorá ho spútala a tak si ani neočakával, že by sa mohlo stáť práve toto. Zahryzla som mu čo najsilnejšie do jazyka a trhla hlavou do strany. Zapišťal bolesťou a okamžite sa odo mňa odtrhol. Prekryl si ústa rukou a vražedne sa na mňa pozrel. A teraz to príde. Pomyslela som si.

Zahnal sa rukou a vlepil mi facku priamo do pravého líca. Trhlo mnou do strany a moje nohy to nedokázali ustáť. Padla som na kolená a rukou si trela boľavé líce. Vedela som, že toto je len začiatok. Vedela som, že ma dobije, ale radšej to, než znásilnenie. Slzy stekali jedna za druhou a chladili moje líce, ktoré som si stále trela rukou. Vzápätí ma chytil za ruku a trhnutím ma postavil. Zavadil však o moje vlasy a opäť z nich vytrhol malý pramienok. Zapišťala som a snažila sa udržať na nohách.

Preklínala som deň, kedy som sem vstúpila. Mala som ostať doma, s rodinou a Rexom. Možno ísť niekam s Alice alebo Edom, ale rozhodne nie sem. Je len mizivá šanca, že by nás niekto v tejto úzkej, dlhej, tmavej chodbičke našiel. Strácala som nádej a zároveň s tým ubúdalo aj z mojich síl.

Hneď po tom ako ma vyšvihol do stoja, obmotal ruku okolo môjho krku a pevne ho stlačil. Zasyčala som a snažila sa nadýchnuť. Kyslík však neprichádzal. Snažila som sa vytrhnúť, škriabala som ho na rukách, kopala som nohami, ale výsledok sa nedostavil. Hodil ma do steny a skôr než som stihla padnúť, ma opäť chytil pod krkom. Vyzdvihol ma do vzduchu a pevne držal.

Kmitala som sebou, jeho ruky boli doškriabané do krvi, ale ani to mu nezabránilo ďalej ma dusiť. Pľúca nepríjemne štípali a hrdlo bolo ako vo zveráku. Vrazil mi päsťou do brucha a tým vysal poslednú štipku vzduchu z mojich útrob. Udusenie je podľa mňa ten najhorší spôsob smrti. Pomalý, krutý, bolestivý... Vedela som, že to príde... Smrť.

Edward:

(ImmediateMusic )

Nechápal som, ako sa to mohlo stať. Bola to moja vina. Vedel som, že ide do toho klubu, ale bol som až natoľko hlúpy, že som si myslel, že na ňu ostatní dajú pozor. Som idiot! Kvôli mne tam teraz trpí. Prisahám, že keď sa mi ten chlap dostane pod ruku, roztrhám ho na malé kúsky, tie spálim na popol, ktorý vysypem v Číne minimálne dvesto metrov pod zem.

Prosím, Bože, nech tam prídem včas. Modlil som sa neustále, zatiaľ čo som si to mieril maximálnou rýchlosťou cez križovatku. Bolo mi jedno, že na semafore svieti červená, bolo mi jedno, že by ma mohli vidieť strážcovia zákona. Myslel som len na svoju malú, nevinnú Bells. Všetko som sa to dozvedel až príliš neskoro.

Alice bola s Jasperom na love ďaleko od nášho domu, aby mali aj nejaké svoje súkromie. Vtedy dostala víziu, ako ten kretén bude mlátiť Bell. Ihneď sa rozbehli domov a keď bola niekoľko stoviek metrov od domu, začul som jej myšlienky ako na mňa kričia.

,,Edward, Bella.“ Jediná veta mi stačila na to, aby som vyletel oknom, ktoré bolo až doteraz zatvorené. Naskočil som do auta a z fleku vystrelil za ňou. Toľká beznádej, strach, bezbrannosť, ktoré ma sužovali. Bol to ten najhorší pocit v živote. Nevedieť, čo sa tam deje teraz.

Keď som si spomenul, ako ju držal pod krkom, ako jej maličké telo viselo v jeho dlaniach a ako jej slzy zmáčali tvár, zovrel som v rukách volant až tak silno, že sa na ňom objavila preliačina. Nohu som držal až na podlahe, dokonca som sa obával, že ju prerazím až na zem.

Hlavu som mal zaplavenú výčitkami. Ako som to mohol dopustiť? Ako som mohol veriť, že sa jej nič nestane? Je  to BELLA! To už hovorí o všetkom. Odteraz ju nesmiem nechať samotnú. Je tak krehká, že sa o ňu bojím čo i len keď zafúka jemný vetrík. Už nedovolím, aby jej niekto viac ublížil.

Ak to bolo vôbec možné, ešte viac som zrýchlil a mieril si to do osudného klubu. Klubu, kde práve teraz trpí moja Bell.

Musím to stihnúť...

Nikto:

(ImmediateMusic-Serenata )

A tak sa začala hra s časom. Či osudom? Išlo teraz naozaj o osud? O to, čo je už vopred dané a to, čo nikto nezmení? Má to Edward stihnúť? Má ju zachrániť včas? Chce to tak Boh, život či osud?

Bella bojuje, snaží sa držať pri živote, ale dych jej dochádza. Pomaly stráca vedomie, aj keď neustále bojuje. Vzpiera sa, kope, ale nemá to žiadny účinok. Zasahuje jej údery do brucha a ona sa prehýna v chrbte. Všetko ju bolí, hlava sa jej motá, svet sa s ňou točí. Má trpieť ďalej? Je to údel, ktorý dostala od života? Je to to, prečo bola vôbec stvorená? Bolo toto vopred dané, dokonca ešte skôr, než sa narodila?

Trpí, zvíja sa v bolestivých kŕčoch, slzy jej kanú z očí a dopadajú na chladnú zem, jej protivník sa smeje. Vyžíva sa v jej bolesti, túži po jej výkrikoch a vzlykoch. Sú pre neho ako afrodiziakum, po ktorom prahne. Lenže tento chlap ani len netuší, koho sa stane obeťou.

V striebornom volve sedí mladý chlapec, ktorý kŕčovito zviera volant. Modlí sa, dúfa, že stihne zachrániť život dievčaťu, ktoré miluje. Nemôže to predsa takto skončiť. Nevie o jeho citoch, nevie, že on na ňu čakal sto rokov a len čo ju našiel, už ho chce opustiť?

Nemôže to dopustiť. Neznesie ani len pomyslenie na to, že by umrela. Pridáva plyn a prudko zabáča do zákruty. Jeho zmysly mu dovoľujú jazdiť tak, ako nikto iný. Skúsene kľučkuje v zákrutách spletitých ulíc a hlavou mu víria spomienky na chvíle strávené s tou nevinnou dievčinou, krčiacou sa pred päsťami opitého človeka.

Toto je osud? Že ľudia robia veci, ktoré sami nechápu? Že sa stanú udalosti, ktoré im obrátia život naruby? Čo keď sa Bella vzdá a nechá na sebe vybiť jeho zlosť? Čo keď sa Edwardovi do cesty postaví nevinná starenka a on bude musieť zastaviť? Čo keď sa opitosť toho chlapa vyrúti až do takých výšin, že začne Belle kopať do hlavy? Čo keď sa to všetko posunie len o jednu sekundu? Čo keď Edward dorazí na to osudné miesto a práve v tej chvíli Bella ukryje žiaru svojich hnedých očí pod oponu svojich viečok, ktoré sa už nikdy viac neotvoria?

Je to osud? Jedna sekunda, chvíľa, ktorá oddelí naše priania a sny od skutočnosti? To, čo nám prekrižuje cestu v tej najnevhodnejšej chvíli? To čo nás dokáže zraziť na kolená a nedovolí znova sa vzchopiť?

Málokto si ale uvedomuje skutočnú pravdu. Osud... je len slovo. Skupina hlások, ktorá na seba nadväzuje, ale nemá žiadnu moc. Len prázdne slovo, ktoré nič nezmení. Osud, nie je odpoveďou na zmarené životy. Je to len pojem, ktorí používajú ľudia, aby nemuseli trpieť vlastnými výčitkami či už sú oprávnené alebo nie.

Osud nerozhoduje o živote... To ľudia. Všetko záleží len na ľuďoch. Na ich snažení, sile, na ich vytrvalosti. Mnohokrát musia siahnuť až na dno svojich síl, musia robiť veci, o ktorých v živote nepremýšľali. Musia robiť rozhodnutia, ktoré zachránia život jednému,... ale zmaria druhému. Niekto zomrie, niekto sa narodí.

Na určitom mieste na planéte môže niekto zomrieť a na opačnej strane sveta sa niekto môže narodiť. Ľudia sa rodia, žijú a umierajú. Kolobeh, ktorý nikto nezvráti aj keby sa snažil sebe viac.

Teraz to záleží len na dvoch osobách, ktoré bojujú o život jedného človeka... Edward a Bella. Na nich teraz závisí Bellin život, Bellina duša. Ani jeden z nich sa nesmie vzdať, inak bude všetko stratené.

Mesiac stúpa do výšin a osvetľuje cestu neskrotnému volvu kľučkujúcemu v zákrutách. Ukazuje mu smer, správnu cestu a popoháňa ho ďalej. Edward, ktorý už nedokázal zniesť nával strachu a zlosti, konečne zahliadol osvietenú tabuľu klubu, v ktorom zápasila o život malá krehká postava zahalená v modrinách. Bol to ako veľký kríž, ktorý mu ukazoval to správne miesto. Zo šmykom zaparkoval ledabolo krížom cez chodník a vyskočil z auta.

Rozrazil dvere klubu a nadýchol sa vzduchu. Smog z cigariet, alkohol a pot rozpálených ľudských tiel sa vznášal podnikom rozmazával tak stopu jeho lásky. On ju však musel nájsť. Za každú cenu ju musí zachrániť. Zabočil do úzkej uličky a viedol sa dunivými ranami. Zabočil doprava, doľava, opäť doľava. Bola to jeho najdlhšia cesta v jeho živote. Akoby sa mu chodba každým krokom viac a viac zužovala a predlžovala. Čím viac zabáčal, tým viac rázcestí ho čakalo.

Pocity v ňom vreli. Láska, strach, úzkosť, hnev. Ľudská bytosť by nával týchto emócií zrejme nevydržala. Nevydržala by ich silný nápor na psychiku, ale on... musel pokračovať. Nešlo o jeho život, ale o život jeho lásky. Na čom viac záleží? Veď láska je to, čo posúva živé bytosti dopredu. Nehovorím len o ľuďoch. Zvieratá sú rovnakým svedkom, upíri... bájne bytosti, ktoré taktiež cítia. Srdce majú kamenné, ale city znásobené. Milujú tak ako nikto milovať nedokáže. Dalo by sa povedať, že pri strate ich lásky umierajú aj oni. A o to práve teraz ide. Bez nej Edwardov život postráda zmysel. Bez nej všetko mizne. Farby blednú, city vyprchávajú, dotyky nemajú žiadny účinok.

V tom najväčšom zúfalstve Edward začul zvuk, ktorý mu drásal kamenné srdce na kusy. Bolestivý výkrik Belly mu trhal uši zaživa a popohnal ho k ešte väčšej rýchlosti, ak to vôbec bolo možné. Šiel rýchlosťou upíra a bolo mu srdečne jedno, či prezradí ich druh. Nezáležalo mu na sebe či na niekom inom. Išlo o ŇU! O jeho bohyňu, kráľovnú, lásku a dôvod jeho existencie.

Keď už ani nedúfal, zabočil za roh posledného rázcestia a uvidel tú desivú scénu.

Predošlý diel Ďalší diel

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji - 25. kapitola: