Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji!- 29. kapitola

27.11.2009 (19:00) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 4176×

Som v háji!

29.kapitola

Pátracia akcia alá prečo všetci utekajú?

Edward:

(Keane-IsItAnyWonder)

Po celú noc som ležal na pohovke a sledoval mnou novovytvorený kus steny. Čo mám asi tak urobiť, aby mi Bells odpustila? Kvety, bonbóny,... vrtuľník? Možno obľubuje akčné scény. A čo tak odprosiť na kolenách? Bože, ja som zúfalec. To aj veverička z Doby Ľadovej bola na tom lepšie ako ja. Ona hľadala iba blbý oriešok, ale u mňa ide o lásku celej mojej poonďatej existencie.

Prečo som na ňu len začal tak kričať? Veď za nič nemohla... ale skade som to mal vlastne vedieť?! Veď aj ja som v tom nevinne, no nie? No aj keby som bol nevinnejší než Benedikt XVI., nemení to nič na tom, že som to prehnal. Nie, počkať. Ja som to POHNOJIL a nie prehnal! To si rovno môžem na krk zavesiť tabuľku- SOM IDIOT!- s červeným hrubo vyznačeným písmom... a tromi výkričníkmi!!!

Povzdychol som si a pre zmenu sa zahľadel do stropu. Čas ubehol ako voda a bolo na čase ísť do školy. Zišiel som schody a vstúpil do kuchyne, kde boli všetci zostúpení ako nejakí vojaci. Žeby mal Jasper svoju slabú chvíľku? Zameral som sa na ich myšlienky, ale nič konkrétne v nich nebolo.

,,Tak povie mi niekto, čo sa tu stalo?“ Opýtal som sa, keď mi to ticho ( No, ako sa to povie. V mojej hlave nikdy nebude ticho, pretože sa mi tam vždy mixuje prinajmenšom stovka ďalších cudzích myšlienok zaoberajúcich sa odtieňom laku- však Rose?, ďalej rôznymi úchylnosťami- však emmet? atď. atď.) už liezlo na nervy. Všetci sa tvárili akosi vážne. Síce trochu spokojne, ale aj tak súcitne. Čo sa to tu, dopekla, deje? Nemôže mať upír pokojnú večnosť? Blbá otázka. Ale to sa musí vždy niečo diať? Druhá svetová, záplavy, Alicine nákupy... prečo musím tak trpieť?

Ďalej sme tam stáli ako tupci, až pokým Carlisle nehodil na stôl noviny, ktoré doposiaľ držal kŕčovito v ruke. Pokynul k nim a ja som sa zmätene zamračil. Sklonil som však hlavu k tomu kúsku papiera a uchopil ich ho do rúk. Oči sa mi zúrivosťou rozšírili tak, ako zadostiučinením.

Polícia vo Forks zadržala muža vo veku 28 rokov. Bol obvinený z trestného činu vandalizmu a z opíjania  mladistvých. Dotyčný dostal trest vo výške 5 až 10 rokov bez podmienky. Dostihnutý bol vo večerných hodinách v novootvorenom klube Sunrise.

Takže to je ten hajzel, čo tak dobil Bells? Zodvihol som či od novín a očami vypátral Alice. Nepatrne prikývla a tým ma utvrdila v mojej domnienke. Ale 5 až 10 rokov? To mu nestačí. Zaslúžil by si oveľa viac za to, čo urobil, ale bohužiaľ to nebude možné. Bella by musela proti nemu svedčiť a to by ju ešte viac rozrušilo. Prežila si toho už dosť, potrebuje mať pokoj. Nechcem z nej mať predsa blázna posadnutého diablom... alebo mentoskami. Prečo ma napadli práve mentosky, nekomentujem.

Celá rodina ma pozorne sledovala a čakala na moju reakciu, lenže toto už nie je v mojich rukách. Bez slova, s tvrdým výrazom, som sa otočil a zamieril k autu, kde som počkal na ostatných.

Bella:

(FooFighters-LearnToFly )

Prestala som sa zaoberať Scharlockom Holmesom, jeho lupou a podivuhodným klobúkom a vystúpila z autobusu. Takže... pátracia akcia sa začína. Ale čím začnem? Najlepšie by bolo asi od začiatku, čo? Teraz len keby som vedela, kde ten začiatok je. Ach, tak toto bude komplikované.

Prebehla som pohľadom parkovisko, ktoré bolo plnšie než mravenisko počas obednej pauzy, kedy si mravčeky pochutnávajú na nejakej slnkom scvrknutej muche. Skenovala som všetkých tých príživníkov očami až pokým som nezavadila pohľadom o rodinu Cullenových. Srdce mi trochu zaprotestovalo... no dobre, lepšie povedané, skolabovalo, a moje oči trošičku zvlhli. A to najmä kvôli pohľadu jedného z nich.

Ed Cullen. Ty hlupák! Zvrieskla som v myšlienkach a snažila sa ignorovať jeho ublížený kukuč. Ak s ním neprestane, dobehnem k nemu a vrazím mu dvojmetrovou tyčou do rozkroku. Nepýtajte sa, odkiaľ ju vezmem... No povedzme, že v okolí akýmsi záhadným spôsobom zmizne jedna dopravná stopka.

A ako na želanie, sa jeho výraz zmenil. No... tak teraz neviem, ktorý z tých dvoch dementných výrazov bol dementnejší. Teraz sa pre istotu tváril akoby zhltol pravítko a to mu uviazlo v krku. Nechápem prečo, ale do hlavy mi vpadla predstava Eda so žirafím krkom. Páni! Taký fľakatý...

Ale počkať! Prečo sa tak divne tvári aj Alice? Čo si dali obaja namiesto raňajok preháňadlo? Žeby trpeli zápchou? Bože, snáď si neuľavia práve tu! Záchody sú len pár metrov odtiaľto, ale nevyzerajú na to, že by to vydržali... Alebo že by to vydržali ich gate.

Potriasla som hlavou nad mojimi nezmyselnými predstavami a pripomenula si, že som na neho ešte stále naštvaná. Či mu treba na WC alebo nie.

Dala som sa do pohybu a prekračovala cestu vybudovanú priamo pred školou. Opäť, ako zázrakom sa tí dvaja vrátili z cesty okolo vesmíru a ovládli svoj výraz. No, ako sa to vezme... tvárili sa vydesene. Vážne netuším, čo to s nimi je, ale ak ma chcú oblbnúť, darí sa im to. Tým ma však neobmäkčia, len viac rozčúlia. Chcú nebodaj zažiť Cruelu Devil 2? Kúpim si aj to jej afro, ak tak veľmi budú prosiť.

Nechala som to plávať a ďalej kráčala cez cestu. Ed sa ku mne s krikom rozbehol, ale cez ten dav mu nebolo rozumieť. Snáď ma teraz nechce žiadať o odpustenie? To sa bude musieť chlapček ešte potrápiť.

Ani som si to neuvedomovala, ale moja zamyslenosť zastrela skutočnosť a to... bola chyba. Práve kvôli tomu som si totiž nevšimla, že som vbehla do cesty okoloidúcemu autu. Všetko sa zbehlo náhle. Parkovisko rázom stíchlo a vzápätí sa ním rozoznel zúfalý výkrik. Netušila som, komu patril, ale ani som nemala čas to riešiť. V mojej tesnej blízkosti sa rozoznelo kvílenie pneumatík a ja som zdesením vytreštila oči. Zmeravela som, dych sa mi zatajil a ja som už len čakala na to najhoršie. A ako to skončilo?

Vodič toho auta len tak tak stihol ubrzdiť a zastavil sotva jeden centimeter predo mnou. Až po pár minútach som si dovolila otvoriť oči, ktoré som predtým strachom zavrela, a pozriela sa na celú tú situáciu... Žijem. Ja ŽIJEM! Srdce, ktoré doteraz vyhlasovalo štrajk sa rozbehlo na plné obrátky a ja som sa konečne nadýchla. Zo srdca mi spadol obrovský kameň sprevádzaný morskou pannou, ktorá na ňom sedela a česala si vlasy.

Šofér nedočkavo zatrúbil a ja som vydesene uskočila na chodník. Zmätene a stále trochu vykoľajene som sledovala, ako biely mercedes zmizol v zákrute a ako sa na mňa všetci študenti zhŕkli ako supy. Jeden druhého prekrikovali a obhliadali ma od hlavy až po päty.

,,Som v pohode.“ Zamrmlala som na odpoveď a drala sa davom do školy. Naozaj mi nič nebolo. Možno mení šok, ale to je všetko. Všetci z toho robili veľkú vedu alebo ako sa to hovorí? Z komára homára? No, to je asi blbosť,, ale nevie ma to napadnúť. To je fuk.

Ďalej som sa predierala pomedzi spleť rúk, ktoré ma obchytkávali a zaplavovali otázkami typu- Si v poriadku? Si slepá, že si nevidela to auto? Premietol sa ti pred očami celý život?

Nad tou poslednou otázkou som sa pozastavila a na chvíľu nad ňou zauvažovala. V podstate všetko, čo som videla, bol obrázok mňa zakrvavenej ležiac na kapote auta. Okolo mňa obletovali dve mušky a škriepili sa, ktorá ma označkuje skôr. Potom nabehnú dvaja muži v bielom a zabalia ma do dlhej bielej igelitky.

Otriasla som sa predstavou mňa a dvoch múch a vydala sa do triedy. Cestu mi však pred dverami zatarasila akási nepriestupná stena. Chvíľu mi trvalo, než mi docvaklo, že je to nejaké telo. Žeby ma tá udalosť pred chvíľou psychicky poznačila? Predsa len som bola o vlások od smrti. Kriste! Veď ja som skoro umrela! Ako to, že mi to došlo až teraz? Veľká vďaka tomu šoférovi, že to stihol ubrzdiť. Veď už som mohla voňať fialky odspodu!

Trochu dezorientovane som prechádzala dotyčného pohľadom od jeho značkových tenisiek ( mimochodom, mal veľmi pekné adidasky) až pokým som nezakotvila pri jeho hlave. Nie doslovne, samozrejme. Čo som nejaký Jack Sparow?

,,Čo chceš?“ Vyprskla som, keď som sa dozvedela, že je to len bronzová namydlená gebuľa, ktorá nápadne pripomína hlávku kapusty.

,,Si v poriadku?“ Pýtal sa a starostlivo si ma meral. Nechce meter?

,,Som v úplnom poriadku. Vieš, hlúpy ľudia majú šťastie, že?“ Opýtala som sa kyslo.

,,Ale no tak, ja som to vtedy tak nemyslel, nechcel som...“

,,Mne je to jedno. Nechcem už nič počuť, jasné?“ Prerušila som ho skôr než by som bola donútená vybiť mu jeden z jeho nablýskaných zubov alá Mentols, the freshmaker. Podľa možností som ho odstrčila... no dobre, ani to s ním nehlo a tak som ho podliezla. So zdvihnutým nosom som si to zamierila k lavici a cestou zakopla o niekoho tašku. Ignoranti, to si ich nemôžu dávať na nejaké bezpečnejšie miesto? Ale nieee, oni mi ich budú hádzať priamo pod nohy. S nabrúseným pohľadom alá žiletka som sa posadila a vyložila si všetky potrebné veci na lavicu.

Hodina bola nudnejšia než Saharská púšť v lete a tak som si bezmyšlienkovite čmárala do zošita. Čo ma vytočilo ešte viac, bolo zistenie, že po celej stránke na mňa zíza a vysmieva sa mi E v srdiečku. To je snáď fór? Niekto mi ten počmáraný papier musel podstrčiť pod ruku, keď som nedávala pozor. Je predsa nemysliteľné, že by som okolo jeho sprostého iniciálu kreslila srdiečka. Možno tak lebky a rakvy, ale srdiečka ani za nič. A k tomu ešte rúžové. Brrr!

Na konci hodiny som nasupene skrčila papier a zahodila ho do koša. Keby som mohla, tak by som celý kôš podpálila, ale to by ma zrejme obvinili z podpaľačstva a do basy sa mi dvakrát bohvieako nechce ísť.

Zamierila som na druhú hodinu a uprostred cesty sa zasekla. Tým som spôsobila, že sa mi niekto len o vlas vyhol, ale napikoval to priamo do jedného dievčaťa, ktoré zhodou okolností v ruke držalo šálku kávy, ktorá sa vyvrhla priamo na profesorkinu hlavu, ktorá si zbierala zo zeme pomôcky, ktoré sa jej predtým vyšmykli z rúk. Hovorí vám niečo zákon schválnosti? Nie? Naštudujte si ho.

Nemusím snáď ani komentovať, že som sa odtiaľ vyparila ako para nad hrncom. Za celý ten incident ale mohla žiarovka, ktorá sa mi rozsvietila nad hlavou. Žiara jej voltov ma oslepila, až som proste musela zastaviť. Aká myšlienka v tej žiarovke zasvietila? Tyler. Veď to s ním som tam bola, nie? Aspoň myslím. Za opýtanie nič nedám.

Prudko som zabrzdila, zaradila spiatočku a zmenila svoj smer jazdy. Na odbočke som dala prednosť zmočenej profesorke, ktorá si to pádila na záchody, potom som dupla na plyn a vydala sa hľadať Tylera. Tak s takouto ten vodičák dostanem ľahko ako tuberkulózu.

Po pár minútach cestnej jazdy, pár zrážkam a obitých nárazníkov (inak povedané nosov) som konečne zahliadla Tylera s jeho bandou priateľov. Išli priamo smerom odo mňa a tak som sa za nimi kvapne vybrala a zakričala smerom na dotyčného.

,,Tyler!“ Nič.

,,Tyler!!“ Nič.

,,TYLER!!!“ No konečne sa uráčil obzrieť, ale jeho reakcia nebola taká, akú som predpokladala. Keď ma zbadal, jeho zreničky sa rozšírili akoby videl nejakého pedofila, ako si oblizuje horný peru pri pohľade naňho. Skontrolovala som svoje ústa, ale všetko bolo v poriadku, tak čo je to s ním? Dneska sú všetci nejaký divní.

Vydala som sa za ním, no on sa v milisekunde otočil a zdrhal svižným krokom preč. Joke? To má byť nejaký hlúpy vtip?

Zrýchlila som a ignorovala zmätené pohľady okoloidúcich. Kľučkovala som medzi ľuďmi a kričala na Tylera ako šialená.

,,Tak stoj! Veď nemám vši!“ O-ou. Tak to som nemala hovoriť. Skupinka študentov, ktorých som práve obiehala, na mňa vyvalene zízala a náhle všetci utekali kade ľahšie. To som si teda zlepšila povesť.

Nepozastavovala som sa nad tým a ďalej preplietala nohu cez nohu div nezakopla. Všimla som si, ako Tyler udýchane vpadol do nejakých dverí. Dobehla som k nim a zistila, že je to WC. To mu bolo treba cikať? Preto utekal cez celú školu ako býk pred kastráciou?

Všetci sa dnes chovajú nejako čudne. Najprv Alice s Edom, teraz Tyler. Čo sa to tu deje? Žeby fičali na nejakých drogách? Alebo omamných hubách? Niečo mi tu smrdí. Žeby LSD? Bože, to dieťa, čo ide okolo mňa má na desiatu rybu! Ble, tak asi to bude ten puch.

Zvažovala som možnosť vtrhnúť na hajzle a riskovať pohľad na Tylerovu výbavičku priamo v akcii alebo to radšej nechať napotom a pobrať sa do triedy. Vyriešilo to za mňa zazvonenie a tak mi neostalo nič iné, než odísť.

Hodina dejín prebiehala podľa mojich očakávaní tak, že by pri jeho výklade zaspal aj kat pri gilotíne alebo dokonca patológ pri pitve a to by nebolo najlepšie, že? Predstava toho krviprelievania je otrasná. Chúďa nebožtík, ten si toho prežije aj po smrti. Počas tejto hodiny som si však už odpustila čmáranie na papier. Bohvie, čo by z toho vzniklo teraz. Nebodaj Mike Newton ako amor s lukom v ruke a šípmi na chrbte? Tak to by môj žalúdok už nemusel vydržať. Kto chce vidieť moje raňajky alá polo- roztrávené ovsené vločky?

Keď zazvonilo,  pozbierala som si veci a vstúpila na chodbu, kde stál o stenu opretý pôvodca všetkého zla. Bez slova som ho obišla, ale on mi opäť zatarasil cestu za slobodou.

,,Chcem sa ti...“ Začal, ale ja som ho prerušila.

,,Nie, to ja ťa chcem plesnúť lopatou po hlave. Odpáľ!“ Zavrčala som a znovu ho obišla a on znova (ako natvrdlý) mi v tom zabránil. Otvoril ústa, aby snáď opäť vypustil nejakú urážku na môj účet, no ja som len zakrútila hlavou. Nechcem už nič počuť. Nepotrebujem ďalšie jeho kruté slová. Viem na seba totiž nadávať aj sama.

,,Chceš mi opäť ublížiť?“ Opýtala som sa a sledovala ho cez clonu sĺz.

Nečakala som na odpoveď a bez slova som odišla. Zašla som za roh a oprela sa chrbtom o stenu. Hlupák jeden! Úplne ma rozcitlivel. Pripadám si ako nejaká natvrdlá dvanástka dojatá Chosém a Esmeraldou. Chosé umiera po uštipnutí Kobry 11 a Esmeralda oplakáva jeho svalnatú hruď a vytrháva mu zúfalstvom jeho nádherné čierne kudrlinky. Zázrakom Chosé ožije a strelí Esmeralde facku, keď uvidí, ako zviera v rukách jeho (kedysi) vlasy. Nakoniec to skončí scénou s bozkom a po deviatich mesiacoch náhlym počatím holohlavého dieťaťa.

Potlačila som slzy (ku podivu nevyvolané tou argentínskou dvojkou) a vydala sa na matematiku. Mám predsa ešte nejaké nevyriešené účty alá Tyler a jeho vydesený kukuč a ani slzy mi to nemôžu prekaziť.

Keď odzvonilo aj tejto hodine, rozhodla som sa vystopovať Tylera aj keby som musela nosom vysávať podlahu. Chvíľu som sa len tak preplietala chodbami až som narazila na Mikea. Počkať! Veď on tam bol tiež!... teda myslím.

Tento krát som zvolila inú taktiku. Nechcem, aby to skončilo ako s Tylerom a tak som krik vynechala a rovno sa za ním vydala. Po chvíli som ho dobehla a čo bolo ešte lepšie, bol sám. Poťukala som mu po ramene a sledovala, ako to s ním trhlo. Zmätene sa otočil a keď ma uvidel, mierne vyvalil oči.

,,Bel- la, čau.“ Zakoktal a akosi zneistel.

,,Mike, idem rovno k veci, dobre?“ Začala som zhurta a vynechala všetky formálnosti. Na to nemám čas. ,,Predvčerom sme boli spolu von a...“

,,Bella, veľmi sa ponáhľam. Musím ísť.“ Prerušil ma a už sa otáčal k odchodu. Čo im všetkým smrdím ako tchor, keď odo mňa utekajú? Veď som sa sprchovala. Rýchlo som ho chytila za lakeť a pritiahla späť.

,,Bude to len chvíľa. Musím vedieť, čo sa vtedy stalo!“ Zvýšila som na neho hlas a prepaľovala ho vážnym pohľadom.

,,Nepočká to?“ Snažil sa vyvliecť, ale ja sa nehodlám vzdať.

,,Nie, nepočká to! Tak hovor!“ Naliehala som ďalej.

,,Tak fajn!“ Rozkričal sa aj on. ,,Aj tak neviem, čo od toho očakávaš. Boli sme v klube a všetci sme trochu popíjali. Tancovala si s Jessikou a potom s nejakým chlapom. S ním si aj odišla nám nevedno kam. Hľadali sme ťa, ale akoby sa po tebe zľahla zem. To je celé! A teraz, keď dovolíš, musím ísť!“ Trhol rukou a vyvliekol sa tak z môjho zovretia. Otočil sa na päte a odchádzal zatiaľ čo ja som tam ostala oparene stáť.

Sledovala som jeho vzďaľujúcu sa siluetu a snažila sa to všetko pochopiť. Takže som naozaj pila? To nemôže byť pravda. Prisahám, že som nepila, ale prečo všetko nasvedčuje tomu, že áno? Čo sa to vtedy len dialo? Povzdychla som si a zvesila hlavu. Nedokážem potlačiť pocit, že tu niečo nesedí. Teda ja nesedím určite, ale tu ani nie je stolička, takže... BOŽE! Čo to zase meliem?

Potriasla som hlavou a s oneskorením dorazila na ďalšiu hodinu. Ospravedlnila som sa profesorke, ktorá je preslávená svojou obzvlášť zlou náladou, a tak niet divu, že so mnou pekne vytrela priamo pred celou triedou. Posadila som sa ponuro do lavice a preklínala ten jej výbuch, ktorý všetci nazývajú parochňou.

Nechcela som ju viac rozčuľovať a tak som si pilne zapisovala poznámky aj keď som jej prd rozumela. Jej nálada sa prejavovala čím ďalej viac krvilačnejšie, počínajúc spadnutou ceruzkou jedného nevinného žiaka a následné kričanie zo strany profesorky  až po šepkanie dvoch sliepok počas jej výkladu, čo vyvrcholilo až po zápis v triednej knihe. Nechcela by som byť jej ďalšou obeťou, pretože to by sa už chýlilo k facke.

Spomínala som obeť? A že ňou nechcem byť ja? Tak mám úchvatnú novinku! Som ňou JA! Pretože náhle, uprostred hodiny, sa otvorili dvere, z ktorých vykukol chalan asi tak v mojom veku. Bez slova otvoril dvere dokorán a s obrovskou kyticou bielych ruží si to zamieril... prosím, len nech nie ku mne.

Podvraťák jeden! Just išiel mojím smerom. Prišiel až ku mne a mierne sa predklonil. Celá trieda stíchla a zmätene prihliadala na toho dotyčného. Profesorka zozelenela a prepaľovala jeho trajektóriu pohľadom.

,,Slečna Swanová?“ Opýtal sa. Roztrasene som prikývla a sledovala, ako sa otočil späť ku dverám.

,,Chlapci!“ Skríkol a spoza dverí vyšiel ďalší chalan, a ďalší, a ďalší. To je nejaký fór? Tento svet sa tuším zbláznil. Jeden za druhým mi niesli kytice a pokladali ich všade navôkol mňa.

,,Čo to má znamenať!“ Skríkla profesorka až som sa prikrčila. Ajaj! Som v háji! Spomínala som ničivú silu jej facky? Títo chalani očividne jej vražedný pohľad prehliadali a naďalej sem nosili kytice bielych ruží. Boli už všade, na lavici, na stoličke vedľa, na parapete okna a dokonca aj na zemi.

Celou triedou vládol zaujatý šum a ignorujúc profesorku, ktorá zrejme hľadala svoj bič pre prípad núdze, sa žiaci sústredili len na moju reakciu. Nechápem, čo čakali. SAMOZREJME, že som vyzerala ako medveď po porážke. Veď mi tu cudzí ľudia nosia kytice drahých ruží!

Konečne sa všetci dočkali poslednej kytice, ktorá mi bola ukotvená do rúk. Prekvapene som na ňu hľadela a všimla si lístoček, ktorý v nej bol zastrčený. Vzala som ho do rúk a rozbalila. Prehliadala som bľakot profesorky, ako tých chlapcov vyháňala z triedy a prečítala tie dve jednoduché slová.

Odpusť mi

Ten hajzlík! Čo mu to, preboha, napadlo? Úplne sa pomiatol? Prečo mi kupoval toľko ruží? Zbláznil sa? Čo... ako... nechápem. Nechápem ho.

,,Slečna Swanová!“ Upriamila sa seba moju pozornosť profesorka, až to so mnou prudko trhlo. ,,Som rada, že sa zaujímate o flóru, ale nestrpím, aby ste si školskú učebňu pretvárali na provizórne kvetinárstvo. Ak do piatich minút nezmiznú všetky tieto kvety, pošlem vás k riaditeľovi!“ Spražila ma, až som mala chuť hodiť bobek.

Kvapne som sa postavila, až sa prevalila samotná stolička. S rachotom som sa prikrčila a sledovala profesorkinu tvár naberajúcu na červenej. Prstom vystrelila k dverám a ja som nasucho preglgla. Pricupitala som k Angele a už cestou k nej ju prosila pohľadom. Pochopila ma a hneď ako som ku nej prišla, vložila mi do ruky kľúče od jej auta.

,,Ďakujem.“ Zašepkala som a vďačne sa na ňu usmiala.

Pobrala som čo najviac kytíc a začal sa môj maratón. Zobrať kytice, dobehnúť k autu, otvoriť auto, naložiť kytice, zamknúť auto, bežať späť a opäť nabrať kytice, atď. až do zbláznenia. Díky Edík, ale zas toľko predsa nejem. Som si istá, že som zhodila prinajmenšom 5 kilo. Ja nechcem byť vychrtlina!

Asi po desiatich minútach (alebo storočiach) bola moja úloha konečne splnená. Síce mi to trvalo viac než malo, ale ja tiež nie som Rambo. Udýchane som vpadla do triedy a práve keď som sa posadila, zazvonilo. Povzdychla som si a na stoličke sa úplne rozvalila. To si snáď robíte srandu.

,,Potrebujem... vodu. Vodu... potrebujem. Rýchlo.“ Sýpala som ako terénna koza a snažila sa popadnúť dych. Po chvíli som sa vyštrachala na nohy a zamierila hľadať bufet, studňu, kaluž mláky, to je jedno.

A na koho som natrafila? Dám žolíka- priateľ na telefóne? Myslím, že to nebude treba. Je to Éďa. Keby som práve neprekonávala infarkt, tak by som došla do auta, vzala jednu kyticu a narvala mu ju do krku až by mu liezla zadkom.

,,Dostala si darček?“ Ja ti dám darček, veď počkaj. Zahnala som sa rukou a vlepila mu pohlavok.

,,Myslíš tie... kvôli ktorým... na mňa... hu- húkala profesorka?... Fakt dík... Vyhodila som ich.“ Aké kecy, aké kecy! Mám ich schované v Angelinom aute. Bola by ich predsa škoda a navyše voňajú prekrásne, ale snáď si Ed nemyslí, že sa mu priznám.

,,Aha a... si v poriadku? Znieš nejak divne.“ Ja ho zabijem. Rozlámem mu kosti a tie rozhádžem medzi krvilačné psi.

,,Myslíš?“ Opýtala som sa sarkasticky. Nech si on zabehne maratón, uvidíme, či mu bude do smiechu.

,,Stalo sa niečo?“ Bože, prosím, už MLČ! Inak ti vážne skrivím frizúru.

Len som mávla rukou a odobrala sa preč. Potrebujem zatracenú vodu, tak kde v kýbli je tá jedáleň? Nikdy som si nevšimla, ako je vlastne ďaleko. To ju nemohli postaviť bližšie? Toto je utrpením. Keď som konečne došla na to osudné miesto, ako tajfún som vpálila do rady a nedočkavo v nej prešľapovala. Keď som bola na rade, schmatla som minerálku a zaplatila za ňu. Nejakú chvíľu som sa pasovala s uzáverom a v duchu preklínala všetky výrobné firmy na plastové fľaše. Do pekla s nimi, keď nevedia vymyslieť ani jeden normálny uzáver.

Keď sa mi konečne podarilo otvoriť tú prekliatu fľašu, logala som do seba tú blahodarnú tekutinu. Boh žehnaj minerálke! Všetci na mňa pozerali ako na cvoka, ktorý zrejme začne vyznávať lásku minerálke, ale čo! Je to moja minerálka a ja si s ňou môžem robiť, čo chcem!

(Keane-SomewhereOnlyWeKnow )

Keď som sa upokojila, kúpila som si obed a posadila sa k stolu, kde už sedela Angela, Jessika a Mike. Tyler opäť niekde v kýbli. Čo sa ma ten chalan, bojí? Pokojne som jedla, keď som zrazu za sebou začula odkašľanie. Nevenovala som tomu pozornosť a ďalej jedla. Len sa niekto drhne, nič zaujímavé.

Angela do mňa šťuchla lakťom a ja som sa na ňu pozrela štýlom- Práši ti? Zatvárila sa akosi divne. Krivila tvár, dvíhala obočím a mrkala jedným okom. Čo má záchvat?

,,Zrejme ti chce povedať, že stojím za tebou.“ Ozval sa povedomí hlas a ja som sa pomaly otočila. Nado mnou sa týčil Ed s miernym úsmevom. Vidlička, ktorú som doteraz držala v rukách s cinknutím dopadla na zem a rozoznela sa celou miestnosťou. A čo mi vyrazilo dych ešte viac bolo, keď ma Ed jemne chytil za ruky a postavil a on sám si pokľakol. Čo to vystrája? PREBOHA! On si kľakol na tú vidličku!

,,Isabella Maria Swanová, viem, že som to pokašľal a ublížil ti krutými slovami.“ Na to kašli, kľačíš na vidličke! ,,Nie je deň, ani len minúta, kedy som to neľutoval. Sklamal som ťa a cítim sa preto hrozne. Keby som mohol, vrátil by som čas a všetko zmenil. Sklamal som tvoju dôveru a zranil tvoje city, ale prosím, prosím ťa na kolenách, daj mi ešte šancu.“ Ukončil svoj monológ, počas ktorého ma stále nežne držal za ruky. Kľačal na kolene a prepaľoval ma svojim pohľadom plným citu. Topila som sa v jeho zlatavých očiach a videla až na dno jeho nepoškvrnenej duše. No dá sa mu neodpustiť?

Jemne, so slzami na krajíčku, som sa pousmiala a prikývla. Jeho úsmev sa rozšíril a skôr než som si to vôbec stihla uvedomiť, zvieral ma vo svojom objatí. Točil sa so mnou vo vzduchu a ja som sa z chuti smiala. Držala som ho pevne za krkom a užívala si ten krásny pocit. Bolo to ako vznáať sa na obláčiku. I keď sme boli v miestnosti plnej obedujúcich študentov, ktorí nás teraz sledovali (po niektorí v sklamaní a niektorí s úsmevom), nikomu z nich som zvlášť nevenovala pozornosť. Bola som len ja a Ed.

Jediné, čo znelo v mojich ušiach, bol jeho prenádherný smiech ľúbezný ako zvončeky. Jediné, čo som cítila, bola jeho opojná vôňa. Jediné, čo som videla, bola jeho rozjarená tvár plná radosti a šťastia. To bolo všetko, čo som potrebovala mať.

Keď ma konečne položil na zem, pevne som ho objala a čo najviac sa naň namačkala div ho neudusila. Vdychovala som jeho vôňu a priala si tu chvíľu čo najviac predĺžiť. Mohla by trvať kľudne veky- vekúce a žiadny zvonec, ktorý by odzvonil koniec, by mi nechýbal. Držala som ho okolo krku a on mňa okolo pása. Potešilo ma to, že mu môj dotyk neprekážal. Láskyplne sa mi pozeral do očí a potom ma znova pevne objal. Trošku sa nahol k môjmu uchu a pošepkal pár slov, ktoré ma v tej chvíli úplne vykoľajili.

,,Prepáč, nevedel som, že ťa opil Mike.“ Čože?!

Predošlý diel Ďalší diel

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji!- 29. kapitola: