Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji!- 31. kapitola

12.12.2009 (14:30) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 4882×

Som v háji!

31.kapitola

Všetci sa proti mne spykli!

(WhoLetTheDogsOut? )

,,REX! Okamžite to pusť!“ Zvrieskla som na toho čokla, ktorý práve veľmi zanietene okusoval MOJU kyticu od Eda. To štvornohé monštrum sa na mňa kuklo tými svojimi očnými buľvami a tvárilo sa ako fialka medzi burinou. Keď ma naštve tak ju nepohnojím!... Bože, čo to kecám.

Vyštartovala som z chodby a vrhla sa na Rexa. Ten sa mi však prešmykol pomedzi ruky a vyskočil na moju posteľ. Tak akoby toho nebolo málo, on chce ešte perinu vyzdobiť svojimi packami. Čo chce byť Piccasso? Keď tak ho prihlásim do krúžku, ale nech si odpustí poskakovanie po mojej matraci!

Zlostne som zavrčala a rozbehla sa za ním. Odrazila som sa od zeme a ako v spomalených filmoch som letela k posteli. Pritom sa mi vďaka rýchlosti ksicht deformoval do nepredvídateľných polôh div mi nevybehla slina ako nejakému bernardínovi.

Hlavným problémom môjho spomaleného pádu bola avšak vzdialenosť, ktorú som tak úplne neodhadla. Moja nadmorská výška sa nebezpečne rýchlo znižovala a nestačila tak na dolet k posteli. Výraz tváre sa zmenil na dve vypleštené oči alá gule samotného Shreka prekrývajúce celú moju hlavu, až pokým som neplesla na podlahu pred mojou pristávacou dráhou.

Nádherne to pleslo ako keď si do bazéna skočíte pleskáča. Oči sa sploštili a sánka zdeformovala do strany. Povzdychla som si a celá dolámaná sa vyštrachala na nohy. Rukami som si pootáčala čeľusť až to v nej nechutne zapraskalo. Aspoň nebudem mať v starobe problémy s protézou. Na čo umelé zuby, keď nebudem mať ani sánku, že?

Zatiaľ čo ja som premýšľala nad telefónnym číslom môjho zubára a založenie poistky v prípade zlámania väzov spôsobeným naháňaním psa, Rex so škodoradostným úsmevom (nevymýšľam si, vážne sa mi smial.. nie som blázon... dúfam) ďalej ožvatlával moju drahocennú kyticu. Nakrkla som sa ešte viac a opäť po ňom vyštartovala.

Tento krát mi našťastie neunikol. Schmatla som do ruky bukrétu(kyticu) a začala sa o ňu s ním naťahovať. Pre neho to bola samozrejme perfektná zábava, veď potrhať pár vecí je psina, že? Ale mne išlo o existenciu tej úbohej kytice! Preťahovali sme sa o ňu dobrých desať minút a ja som mala chuť na vyhlásenie polčasu. Pripadala som si ako zápasník v ringu. Už mi chýba iba tá kravina do huby a boxerské rukavice a bude to kompletné.

Stalo sa však niečo nečakané. Rexa to zrejme prestalo baviť a tak povolil stisk svojich tesákov. Stratila som tak svoj oporný bod a (teraz sa držte) opäť padala k zemi. Moja zadnica capla na dlážku a mám taký dojem, že už nemám len dve polky. Prinajmenšom sa mi tam vytvorila plochá pristávacia dráha alebo by som mohla byť stojan na vázu. Stačí sa predkloniť a z môjho zadku je extra rovný stolík.

Čumela som na pozostatok kedysi nádherných rozkvitnutých bielych ruží, trela si svoj černevý zadok podobajúci sa zadku tých divných opíc a snažila sa presvedčiť o tom, že toto je len zlý sen... nebol. Povzdychla som si a vyhľadala pohľadom Rexa, ktorému sa, pre zmenu, zapáčili moje papuče s králikom.

,,Díky, že si mi tie kvety polial. Už boli trochu vyschnuté.“ Predniesla som sarkasticky a Rex zaštekal v znení- za málo, aj nabudúce.

Zahodila som tie neidentifikovateľné zelené stonky čohosi polepené Rexovými slinami do koša a vracala sa do svojej izby. Práve keď som stúpala schodiskom, začula som akési dunivé zvuky a Tomov rozjarený krik.

(Fanfarlo-Outsiders )

,,Vzdajte sa, kapitán. Táto vesmírna loď už nepatrí vám!“ Zakričal svojim detským hlasom a vzápätí bojovne zapišťal: ,,Do niiich!!“

Podozrievavo a so strachom v očiach som sa zamračila a pridala do kroku. Zakopla som na jednom schode, ale to snáď už ani nestojí za zmienku. Ako tornádo som vpálila do izby, kde som uzrela svojho brata skákajúceho na posteli, v ruke zvierajúc dve kytice ruží a pokrikujúc rôzne príkazy alá El Kapitáno. To je snáď fór!

,,Môžeš mi vysvetliť, čo tu robíš?!“ Zhúkla som na neho a ignorovala paru valiacu sa z môjho čumáku.

,,No čo asi. Nevidela si Star Wars?“ Hovoril, akoby som bola ten najprimitívnejší jedinec na tejto planéte. Neboj Tom, ja viem, čo je to televízia.

,,Ale prečo skáčeš po MOJEJ posteli a v ruke máš MOJE kytice?!“ Zdôrazňovala som všetky privlastňovacie zámena v snahe dokázať mu, že ja som potrafila do tej správnej miestnosti na rozdiel od neho. Na Vianoce mu kúpim kompas, keď je taký dezorientovaný.

,,To sú moje svetelné meče a bojujem proti Dark Weidrovi. A teraz, keď dovolíš, musím poraziť toho natvrdlého mimoňa.“ Tak mňa snáď picne!

Vo mne to vrelo a dokazovala to aj trasľavka, ktorá pohltila moje telo. Vyzerala som ako na elektrošokoch a vlastne aj moje vlasy stáli dupkom ako pod prúdom niekoľkých tisícok voltov. Vlastne by si mohli spliesť moju hlavu s ježkom. Býk s piercingom v pysku bol nič v porovnaní so mnou a bleskami v mojich očiach. Chudák Tom, ako toreador je jeho budúcnosť v loji. Teraz ma neskrotí ani konská dávka morfia a nie to ešte tento spratek.

,,Ja ťa prerazím!“ Vykríkla som a rozbehla sa mu po krku. Ja mu dám Star Wars! Ja mu dám Dark Weider! Ani keby bola tá kytica exkalibur, tak ma nezastaví. Hm... a čo keby sme sa zahrali na Froda a Saurona? Ten nápad sa mi celkom pozdáva. No nič, scenár nechám na náhodu.

Už- už som Toma skoro dostala, ale ten škrečok mi prekĺzol rovnako ako včerajší slizký obed pomedzi vidličku a zdrhol na schodisko. Vyštartovala som za ním a držala sa tesne v jeho závese. Po schodoch som div nezletela, ale ku podivu žiadny pád nenastal. Možno by som sa pokúsila aj za akčné zlezenie po zábradlí, ale zadok mám už i tak v dosť úbohom stave a nie to ešte pokúšať sa o šmyknutie ako po tobogane. Vbehli sme do obývačky, kde sme asi päť minút obiehali okolo stola.

,,Vráť mi ich!“ Zavrčala som naňho a prepálila ho svojimi očnými plameňmi.

,,Ani vo sne!“ Veď počkaj, ty ešte len budeš snívať, keď ťa privediem do kómy!

,,Okamžite mi ich daj, inak sa budeš modliť za to, aby si prežil moje mučenie!“ Vyhrážala som sa mu v domnienke, že to pomôže. A výsledok? Tak počúvajte.

,,Óóó, už sa bojím. Otče náš, ktorý si na nebesiach...“ Pokračovať už nestihol, pretože som to džampla cez stolík a chytila ho za lem trička.

,,No, teraz buď frajer ty Peter Pan.“ Smiala som sa pocitom zadosťučinenia a konečne sa cítila spokojná.

,,Čože? Peter Pan? O čom to melieš?“ Upsi, to som zase zabila kravinu.

,,To máš fuk a teraz padaj do izby!“ Zavelila som autoritatívne. ,,No nech ťa už nevidím!“ Prikázala som znova, keď predo mnou stál ako tvrdé M. Nechápem, čo to s ním bolo, ale odrazu sa zoširoka zaškeril a otočil sa k odchodu. Sledovala som ho a snažila sa odhaliť ďalšiu jeho lumpárnu. O čo mu to len ide?

Urobil dva až príliš pomalé kroky a trošku sa natočil. Kukol na mňa jedným očkom a keď zbadal, že ho sledujem, opäť sa rozišiel. No ako mávnutím čarovného prútika nejakého kúzelníka zmenil svoju trajektóriu a to priamo smerom ku mne. Čapol do ruky obe kytice a zmizol rýchlo ako dym z pušky. Vyvalene som sledovala roh za ktorým zmizla jeho obrovská gebuľa a následne sa zahľadela na svoje prázdne ruky.

Kedy to stihol? Sotva som to postrehla. Páni, ten je vážne rýchly. Začínam mať dojem, že jeho krv sa môže použiť ako palivo do áut namiesto benzínu. Kdeže som to len dala tú transfúziu? Žartujem, nie som nejaký bláznivý vedec, ktorý sa snaží oživiť Frankeisteina. I keď Tom s ním má nejaké podobné črty, to sa musí nechať. PREBOHA! Tom je adoptovaný a je synom Frankeinsteina.

No fasa, takže ďalšie kytice sú v háji! O koľko som ich už prišla? Najprv tie na parkovisku, potom jednu kvôli Rexovi a teraz dve vďaka Tomovi. Prečo ma, Bože, tak tresceš? Čím som si to zaslúžila? Čo nemáš rád flóru?  Veď chudinky kvetinky za nič nemôžu.

S náladou niekde v Mariánskej priekope (najnižšie miesto na Zemi) som sa vrátila do svojej izby. No keby som vedela, čo sa tam hore deje, radšej by som sa na to celé vykašľala, zobrala lopatu, vykopala si hrob a dobrovoľne sa do neho zahrabala, aby som konečne bola oslobodená od tohto krutého sveta.

Po mojom osobnom teritóriu totiž pobehovala Reneé a kradla MOJE kytice. Čo si mám na ne zavesiť menovku, aby pochopili, že sú MOJE?

,,Oh, ahoj zlatko.“ Zvolala, keď si všimla, že tam primrazene stojím. Ja jej dám zlatko! Keď s ňou skončím, bude si myslieť, že som diabol zo samotného pekla.

,,Čo to robíš?“ Pýtala som sa pomedzi zaťaté zuby čo najjemnejšie, ako som dokázala. Efekt však nebol veľmi účinný, pretože hlas sa mi od toľkej zúrivosti chvel.

,,Nevedela som, že ti niekto kúpil toľko kvetov. No... povedala som si, že ich tu máš veľa a tak ti nebude vadiť, keď pár zoberiem a dám do kuchyne a obývačky. Oživí to priestor v poschodí a zlepší atmosféru. Taktiež bude dom pôsobiť útulnejšie a bude to mať aj ten správny efekt.“ Vysvetľovala a brala do rúk ďalšiu bukrétu. Óóó, takže ona je už odborník. Mala som chuť ju uškrtiť, ale je to predsa len moja matka. Povzdychla som si a čakala, kedy sa jej konečne uráči odísť.

Keď vyrabovala moju izbu a odišla, moja komnata vyzerala ako obchod po módnom výpredaji alebo, lepšie povedané, ako Hirošima po výbuchu atómovej bomby. Normálne sa mi do oka vkradla slzička. Už po niekoľký krát som si povzdychla, nechala tú spúšť za sebou a išla sa osprchovať. Horúca sprcha mi padla vhod a dokázala tak zmierniť môj hnev. S novonadobudnutou silou som sa vrátila do izby a snažila sa nemyslieť na to, že som prišla o toľko nádherných kytíc ruží.

Tie, čo mi ostali, som poroznášala po celej miestnosti. Keď som skončila, moja izba vyzerala ako rajská záhrada plná rozkvitnutých kvetov. Spokojne som sa usmiala a v podstate zabudla na celý ten predošlý incident.

Naučila som sa a spravila si všetky úlohy na zajtrajší deň. S obrovskou únavou konkurujúcej výške Eiffelovky som ľahla do postele a pritúlila sa k jednej z kytíc. Ešte šťastie, že nemajú tŕne, lebo to by som už inak musela zháňať prachy na plastiku tváre. Privoňala som si k tej nádhere a neviem, či sa mi to zdalo, ale akoby sa v nich schovával aj podtón Edovej vône. Potešilo ma to a tak som s úsmevom na tvári upadla do hlbokého spánku.

Edward:

(CherylCole-FightForThisLove )

,,Idem von!“ Zakričal som na celý dom v presvedčení, že to počuli.

,,Aspoň nás neklam, Edward.“ Ozval sa Emmet z obývačky, kde sledoval ďalší z baseballových zápasov. ,,Dobre vieme, že ideš šmírovať Bellu. No že sa nehanbíš, ty úchylák!“ Zvrieskol tak hlasno, až ho museli počuť aj ty turnusáci fialoví, o ktorých som rozprával Belle. Vážne netuším, ako ma to napadlo.

Spražil som ho vražedným pohľadom, čo jemu ale vôbec neprekážalo. Naopak mu to ešte viac nahralo do karát.

,,Ale no tak, bráško. Nemrač sa, lebo budeš mať vrásky.“ Zahlásil a rozosmial sa na plné hrdlo až sa tu zhromaždila celá rodina.

,,Emmet, sklapni! Vrásky možno budem mať, ale z TEBA!“ Rozčuľoval som sa.

,,Ale to potom mení celú situáciu. To aby som ti začal šetriť na plastiku ako odškodné.“ Vypustil ďalšiu svoju hlášku, ktorou ma ešte viac vytočil.

,,A keď tak nad tým uvažujem...“ Páni, tak on aj uvažuje. ,,... zišla by sa ti rovno plastika celého tela. Možno budeme mať šťastie a rozpadneš sa ako Jackson. Toľko pokoja, čo by zavládlo.“ Pokračoval so zasneným úsmevom. Už som to nevydržal a vybehol po ňom. On avšak očakával moju reakciu a vystrelil z pohovky až sa za ním zaprášilo. Naháňal som ho po celom dome až som ho napokon dostihol a zvalil na zem. Prikoval som ho k podlahe a na výstrahu zavrčal.

,,Okamžite to odvolaj!“ Zavrčal som znova a čakal.

,,No dobre, tak nech ti odpadne iba nos, spokojný?“ Zavrčal som ešte rozzúrenejšie až som mal dojem, že mi začne tiecť z pusy pena. Zvyšok rodiny bol samozrejme v opačnej nálade než ja a smial sa na všetky strany.

,,No tak fajn, fajn. Odvolávam to.“ Zrejme uznal, že nie je veľmi múdre ma ešte viac provokovať. Ovládol som svoju túžbu odtrhnúť mu hlavu a pustil ho na slobodu.

Ale rozmýšľaj o tej plastike, tá sa hodí. Ja ho zabijem! Zhlboka som sa nadýchol a napočítal do desať. Nepomáhalo to a tak som rátal ďalej. Pri čísle 1384 som sa ukľudnil dostatočne na to, aby som niečo nerozbil. Len prednedávnom som predsa prekryl tú dieru v stene, nechce sa mi stavať rovno celý dom. Vedel som, že najlepšie by bolo odísť a tak som aj učinil. Rozlúčil som sa s ostatnými a vybehol z domu.

Ideš si kúpiť krém proti vráskam? Začul som ešte Emmove myšlienky a zaťal päste. Pokrútil som hlavou a snažil sa ignorovať jeho hlasitý smiech.

Bežal som lesom a užíval si čerstvého vzduchu, ktorý mne bol úplne k ničomu. Sledoval som krajinu zahalenú do tmy a premýšľal o Belle. Ani nie o desať minút som už stál pod Bellyným oknom a rozhodoval sa, čo urobím. Zvedavosť a túžba ju vidieť ma nakoniec premohla a ja som vyskočil do jej okna. To, čo som uvidel ma spočiatku zarazilo, ale následne zahrialo pri srdci. Jej izba bola zaplavená kvetmi, ktoré som jej kúpil na odpustenie. Takže ich nevyhodila? Usmial som sa a mal chuť poskakovať a pospevovať si na všetky strany.

Opatrne som otvoril okno a skočil dnu. Potichučky som k nej pristúpil a čupol si k jej tvári. Bola nádherná a vyzerala tak nevinne a krehko. V ruke zvierala jednu z ruží a na perách jej pohrával jemný úsmev. Mal som nevýslovnú chuť ju pobozkať, len na stotinu sekundy sa dotknúť svojimi perami tých jej. Okúsiť ich chuť a užívať si ten okamžik. Ani som si to nevšimol a už som sa skláňal tesne nad ňou.

Našťastie som sa spamätal a rýchlo uskočil. Bol som úplne zmätený a vystrašený. Skoro som sa neovládol. Čo keby som ju zobudil? Ako by som jej to vysvetlil? Myslela by si, že som úchyl.... Bože, Emmet mal pravdu. SOM ÚCHYL!!

V jej prítomnosti strácam kontrolu a to je nebezpečné. Nenarážam teraz na znásilnenie, samozrejme. Kedykoľvek by som jej mohol ublížiť a to by ma zabilo. V skutočnosti som ďakoval každej chvíli, ktorú som s ňou strávil a ktorú prežila v zdraví. Doposiaľ som sa ovládal a prekonal volanie jej krvi, ale nechcem zbytočne riskovať. Musím byť opatrný.

Posadil som sa do hojdacieho kresla, ktorý stál v rohu a po zvyšok noci ju sledoval a uvažoval nad tým, čo je správne. Vedel som, že by som jej mal dať pokoj, vymazať sa z jej života, jednoducho odísť, nepomáhať jej, ale to by som nikdy nedokázal. Nemôžem ju opustiť... som sebec.

Bella:

Ráno som sa zobudila s priblblým úsmevom na tvári. Bola som odpočinutá, uvoľnená a plná energie do nového dňa. S úsmevom som vyšla na chodbu a zamierila do kúpeľne, keď v tom zo svojej izby vyliezol Tom a v ruke zvieral ,,exkalibur“ v zúboženom stave. Povzdychla som si nad toľkou škodou a vstúpila do kúpeľni. Umyla som si zuby, obliekla sa a naraňajkovala. Práve som si obliekala bundu, keď som pred domom začula zatrúbenie.

Zmätene som otvorila dvere a uvidela Eda ako mi máva z auta. Usmiala som sa ešte viac div si neroztrhla fasádu a vybrala som sa za ním.

,,Ahoj.“ Pozdravil ma, keď som sa usadila do vyhriateho sedadla. ,,Ako si sa vyspala?“ Opýtal sa tým svojim zamatovým hlasom.

,,Ako bábätko... Prečo sa pýtaš?“

,,No...“ Začal a zrazu sa ku mne začal nakláňať. Pozerali sme si navzájom do očí a ja som mala pocit, že mi srdce za chvíľu vyskočí z hrude. Boli sme od seba už len pár centimetrov, keď mi zašmátral rukou vo vlasoch a niečo z nich vytiahol. Vtedy opäť prehovoril.

,,... ja len že máš vo vlasoch okvetný lístok z ruže.“ A do pytle! Som odhalená. Ako to, že som si to nevšimla? Sčervenela som ako rak a priala si prepadnúť sa prinajmenšom do tramtárie. Ed sa zvonivo zasmial a naštartoval. Po celý čas v aute vládlo ticho a tak niet divu, že som nadskočila, keď odrazu opäť prehovoril.

,,Takže sa ti moje kytice páčili?“ Krucinál hergot, fagot! Čo teraz?

,,Ten lístok nebol z tvojej, ale tej čo máme doma. Upravovala som ju, vieš? Asi sa mi nejakým nedopatrením dostal jeden lupienok do vlasov.“ Bože, tak úbohejšiu výhovorku som ešte nezažila.

,,Ako myslíš.“ S pobaveným úsmevom prikývol a ja som si radšej prekryla rukou tvár a odklonila sa na druhú stranu. Som blbá, blbá, blbá. Jasné, že mu to došlo, tak o čo som sa to teraz snažila? Ahá, už viem. Urobiť zo seba DEBILA!!! Gratulujem Isabella Swanová, práve si prekonala rebríček najväčších kreténov sveta.

,,Tak fajn, boli tvoje.“ Priznala som sa po chvíli nadurdene a tvárila sa ako malé urazené decko, ktorému zobrali cukrík.

,,No vidíš a ani to nebolelo.“ Zasmial sa a ja som mala chuť vlepiť mu facku.

,,To však nič neznamená.“ Pokračovala som vo svojej obhajobe. ,,Len by ich bola škoda vyhodiť a tak som ich zobrala domov.“

,,Som si toho vedomý.“ Prikývol s pobaveným úsmevom, ktorý naznačoval- to ti tak verím. On to vedel, VEDEL TO! Vedel, že som mu proste odpustila a chcela si ich nechať!

Už som sa nesnažila nič zachraňovať a po zvyšok cesty radšej mlčala. O pár minút sme už parkovali pred školou a Ed mi otváral galantne dvere. No aby sa z toho nepo... nie som chromá, viem si ich otvoriť aj sama!

(Heist )

Hneď, ako som vystúpila, padol mi do oka Emmet stojaci pri svojej rodine. Napadla ma totálna volovina, ale čo. Keď už som tá B-Bell a člen Hopky breaky klanu či ako to bolo, tak by som mala tiež niečím prispieť, no nie?

Pribehla som teda k nim a okamžite skočila do pozície, ktorá sa len veľmi vzdialene podobala tej Emmetovej. Zišla by sa šiltovka a veľká mikina, to by malo väčší efekt. Čo už narobím...

Zamáchala som rukami a kopla nohou div niekomu neodpálila jeho guľky (narážam najmä na chlapčenské osadenstvo, teda dúfam, že dievčatám nemám čo urvať). Do toho všetkého som ešte začala pospevovať moje v sekunde vymyslené rýmy.

,,Mc Éma rapuje,

zábavu už graduje.

Čakáme na ďalší rým,

bude z nás dvoch dobrý tím?“

Ukončila som svoj song a skočila do polohy rozkročených nôh. Ruky som si založila na prsiach a pootočila trup trochu do strany. Naklonila som hlavu a pokyvovala ňou zhora nadol ako som to videla v telke. Čakala som aplauz alebo aspoň nejaké uznanie, no oni na mňa čumeli ako pero z gauča.

,,Nepáčilo sa ti to?“ Opýtala som sa smerom k Emmetovi. To som bola až taká zlá?

,,Nie, bolo to super.“ Hovoril ponurým hlasom. Vzápätí zavrieskal ako malé dieťa a skoro sa aj rozplakal. ,,Ale ja nemám žiadne ďalšie rýmy!“ jačal ako pominutý plačlivým a roztraseným tónom.

,,To Éďa za to môže!“ Rozkričal sa na plnú hubu. ,,Vždy, keď som už skoro niečo vymyslel, tak ma umlčal!“ Chápavo som prikývla a nasupene sa otočila k Edovi.

,,Takto brzdiť jeho talent!“ Pokrútila som hlavou zo strany na stranu a v ďalšej sekunde sme sa všetci rozosmiali. Keď sme prekonali prvotné záchvaty smiechu, rozišla som sa pomaly ku škole s Edovou rukou okolo môjho pása. Áááách... =D

Predošlý diel Ďalší diel

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji!- 31. kapitola: