Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji!- 32. kapitola

19.12.2009 (09:00) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3652×

Som v háji!

32.kapitola

Kto by povedal, že pobaliť sa je taká veda? JA!

Hodina pred odchodom na výlet do ,,divočiny“:

(ALLSaints-PureShores )

,,Kde som to len... tu je!“ Vypískla som radosťou, keď sa mi konečne podarilo nájsť svoje najobľúbenejšie tričko. Hodila som ho do veľkého batoha a vzápätí sa zarazila. Krucinál a kde mám tie modré rifle?!

,,Mami?!“ Zabľačala som na celý dom ako siréna.

,,Čo je zase?“ Opýtala sa otrávene. No jo, keď vás niekto príde otravovať už po desiaty krát, netvárite sa zrovna nadšene.

,,Tak čo je to tentoraz?“ Opýtala sa, keď vstúpila do mojej izby, kde to vyzeralo ako po výbuchu atómovej bomby alebo presvišťaní tornáda. Nie, vlastne nie tornáda, ale mňa.

,,Nevieš, kde mám tie modré rifle s tým dzindzíkom naboku?“ Pýtala som sa a snažila jej divokou gestikuláciou názorne ukázať vzhľad mojich nohavíc. Úprimne... vyzerala som Jackie Chan v tých svojich karate filmoch. Alebo ešte lepšie- ako šimpanz, ktorý sa nedajbože snaží zaujať priazeň nejakej šimpanziačky. Ešte k tomu ten vymletý ksicht a môžem ísť do ZOO. Nie ako zákazník, ale ako hlavný klinec celej prehliadky. Už vidím ten pútač- Chcete vidieť ten najdeformovanejší ksicht na svete? Len pristúpte a pokochajte sa pohľadom na nášho šimpanza. Bello má pre vás dokonca pripravené aj tanečné vystúpenie. No tak Bello, hop!

Ešte to tak! Ak by ma do toho niekto nútil, tak by som mu odhryzla ruku alebo ju prinajmenšom výdatne oslintala. Čo ma tam po nejakom banáne?! Ale teraz späť k veci...

,,S  akým dzindzíkom?“ Pýtala sa vystrašeným tónom a vyvalene ma pozorovala. Preboha, čo si myslí, že tam mám?

,,No... predsa taký modrý dzindzík s modrými štuplíkmi. Veď vieš!“ Už som trochu strácala trpezlivosť. Vážne ma to už všetko štvalo. Všetky sily vesmíru sa proti mne spykli práve dnes, keď sa tak ponáhľam. Pýtate sa, prečo nestíham? LEBO DVA POSRATÉ DNI SOM ZHÁŇALA LEN MOJ KUFOR!!! A pýtate sa, kde bol? V TOMOVEJ IZBE UKRYTÝ BOD NÁDOBOU ČOHOSI, ČO LEN VEĽMI VZDIALENE PRIPOMÍNALO NIEKDAJŠÍ NEDELNÍ OBED! A pýtate sa, čo sa stalo s Tomom? NECHCITE TO VEDIEŤ! Ale ak si týždeň nebude môcť sadnúť, ja som v tom nevinne.

,,Aha, tak zhrňme si to... ty hľadáš modré rifle s modrým dzindzíkom, na ktorom sú modré štuplíky?“ Zamyslene si prstami prehrabávala svoje imaginárne fúzy alá detektív Poirot (Puaró) a ignorovala kúdeľ červeného dymu valiaci sa z mojej papule.

No tak! Je to predsa tvoja matka, neublížiš jej.

Ale možno, keby som len trošku vykrivila jeden prstík, nič by sa nestalo.

Jeden prstík? Čo si sa scvokla?

Mala som chuť si nafackovať. Čo to so mnou, preboha, je? Začínam byť ako tí psychopatickí vrahovia z hororov. Už len motorová píla do ruky a vytvorím nový film- Forkský masaker motorovou pílou. Možno by to malo aj úspech. K tomu nejaké autentické zábery a som v balíku. ČOŽE?! Chcem inkasovať na vražde svojej matky? Tak teraz som si naozaj vlepila facku a vôbec mi neprekážala prítomnosť Reneé. Keď už som cvok, tak aspoň poriadny.

S očami niekde v Afrike sa Reneé snažila rozlúštiť moje vražedné a psychopatické sklony. Keď sa jej to nedarilo, povzdychla si a pokrútila hlavou v štýle- Hovorila som Charliemu, že to rozhodne nemôžu byť moje gény.

Zopakovala som jej úkon s povzdychom a začala hovoriť skôr, než mi do kufra pre istotu zabalí aj zvieraciu kazajku.

,,Áno, myslím presne tie rifle so všetkými tými modrými blbinami.“ Opäť som si povzdychla a čakala, čo z nej vypadne.

,,Aha a... nemyslíš náhodou tieto rifle?“ Pýtala sa po tom, čo došla k môjmu kufru a vytiahla z neho súmerne poskladané MOJE modré rifle. Ja som ich tam dala? Kedy?

Dobehla som k svojmu nočnému stolíku a kontrolovala zoznam odfajknutých vecí. Niekde predsa musel nastať skrat... tričko na krátky rukáv... tričko na ramienka... tričko s Včielkou Májou... tričko s Ferdom Mravcom... páni, ten zoznam je vážne divný. Aha! Mám to! Rifle s modrými pútkami. Pútkami? To sú tie dzindzíky? Bože, ja som blb. Bližšia charakteristika ľudského jedinca radšej nevykonaná.

Reneé nado mnou pokrútila hlavou a rifle vhodila späť do kufra. Ihneď na to so zvláštnym výrazom pripomínajúcim výraz väzňa, ktorého konečne pustili na slobodu, vypochodovala z mojej izby. Dobalila som si posledný zvyšok vecí, zabalila si tam aj svojho Macíka Pufíka (ale pššt) a pre istotu z batožiny vyradila veci čo i len z diaľky pripomínajúce nejaké včielky, mravce... proste hmyz.

Keď som sa rozhodla zatvoriť kufor, vyskytol sa menší problém. Menší? Obrovský! Ba až gigantický! Väčší než Biely Dom vo Washingtone, väčší než Eiffelova veža v Paríži, väčší  než Socha Slobody v New Yorku a... no dobre, dosť geografie. Jednoducho som v prdeli! Ten kufor sa nie a nie zavrieť. Sadla som si naň a nič, ľahla som si naň a nič, zvalila som na kufor Toma a nič. Zvalila som na kufor (a teraz sa nesmejte) Reneé a nič. Až keď som si na kufri vytvorila vlastnú Eiffelovku pozostávajúcu z Reneé, Toma a hordy mojich encyklopédií a nejakých nepodstatných bláboloch, svete div sa, kufor prestal vzdorovať a uchoval svoje... vlastne moje tajomstvá pod neprekonateľný kovový zips.

Vzala som kufor a položila ho vedľa svojej postele a... DO HÁJA MÁJOVÉHO! No ja sa na to môžem zvysoka ***, do ***, všetko je na ***… ***. (Pre neoverenú plnoletosť čitateľov sme boli nútení slová tvrdšieho rázu zahviezdičkovať. No to sú mi pekné hviezdičky, však deti?) Ako to, že tá zasratá deka nie je v tom posranom kufri?!? To ho mám teraz akože znova otvoriť? Das ist joke? Ani torpédom sa mi ho nepodarí otvoriť a to ešte nehovorím o procese zatvárania! Tak fajn Bella, dýchaj... Stačí ti len ľadoborec, ponorka, bager, buldozér a pár namakaných chlapov, ktorým po čele a všetkých ostatných partiách (hviezdičky došli, nutnosť použiť mierne slová, smola deti, nočnú oblohu pozorovať nebudeme) steká pot a spoza nohavíc im vytŕčajú trenky.

Dlabem na to! Deku nechám dekou, nech tam pre mňa za mňa aj umrznem. Už mi je to fuk ako je mi fuk, že mi Rex opäť obhrýza koberec. Čože? REX!!!

15 minút pred odchodom:

(OwlCity-HelloSeattle )

,,Áááá! Nestíham!“ Rozčuľovala som sa, zatiaľ čo som lietala po celej kuchyni ako tajfún a hádzala veci všemožného druhu do tašky.

,,Kde je to? Aha, tu! A čo je toto? Prečo je to zelené? To je fuk, hlavne že sa to aspoň podobá jedlu. Kde je tá konzerva?... No kde, v pytli, je?... Tuniak? Nie, radšej nie. Ešte budem mať v stane vetry. Nesnažím sa transformovať na tchora ani nič podobne smradľavé.“ Komentovala som svoju zbesilú činnosť a pomaly, ale isto svoju diagnózu ukotvovala na schizofrénii.

,,B- Bella?“ Žiadala svoju pozornosť váhavým a opatrným tónom Reneé, ktorá ma po celý čas sledovala.

,,Hmm?“ Zamrmlala som a uvažovala nad tým, či je to fialové na jedenie alebo je to ešte pozostatok z tej kuchynskej explózie.

,,Si OK? Pripadáš mi akosi v strese?“ V strese?! Kašlem na to, kde je tá motorová píla?

,,V STRESE?! Meškám, nestíham, jedlo ešte nemám pobalené, niektoré veci mi chýbajú a REX, prestaň konečne obžužlávať moju ponožku!“ Zavrčala som na to štvornohé chlpaté monštrum krčiace sa pri mojich nohách.

,,Neboj sa, ja ti jedlo dobalím. Ty si choď zaobstarať zvyšok.“ Upokojovala ma materským tónom, ktorý neveštil nič dobré. Bola som ale vážne v sklze a tak som sa len ďakovne usmiala a vybehla na poschodie a to priamo do kúpeľne. Všetko som zabalila a vracala sa späť.

Zbehla som schody div sa neprerazila a všetko to vhodila do tašky. Už som vážne nestíhala a tak som len tak nevedomky nahádzala pár vecí do tašky a s hlbokým výdychom sa pozrela na Reneé.

,,Čo je?“ Opýtala som sa nasr... nasrknute, keď na mňa čumela ako portviš z gauča.

,,No, ja len... na čo ti budú v lese papuče?“ Opýtala sa bojazlivým hláskom a ja som ostala stáť ako prilepená. Hlavu som po chvíli stočila k taške a zadívala sa na kus vytŕčajúcich chlpov rúžovej farby. Moji králičkovia!!

,,Žeby návnada na lov?“ Zapišťala som detským hláskom, pomykala plecami a tvárila sa ako päťročné decko. Reneé opäť spravila ten svoj ksicht, keď ma utvrdzuje v tom, že ďalší môj nápad má ešte nejaké muchy. Minule dokonca zahlásila, že mi kúpi mucholapku. No chápete to? Mucholapku!!!

Povzdychla som si a vytiahla nevinných králičkov z tašky a, mimochodom, až teraz si všimla potisk na igelitke, v ktorej mám uložené veci. Tesco? Tak toto je vážne zlý sen. Fajn, prasklo to! Isabella Swanová nakupuje v Tescu! Odfoťte si to!

5 minút pred odchodom:

,,Takže ešte raz. Oblečenie?“

,,Mám.“

,,Jedlo?“

,,Mám.“

,,Pitie?“

,,Mám.“

,,Teplú deku?“

,,... mám.“ Je to kec, ale čo už. Vážne sa mi nechcelo otvárať ten kufor a cpať to tam.

,,Tak... zdá sa, že máme všetko. Ups, skoro by som zabudla. Ešte toto.“ Upozornila ma Reneé a vytiahla spod stola akýsi batoh.

,,Čo je to?“ Pýtala som sa trochu zmätene. Niečo mi ešte chýba? Žeby... nie, to mám. Alebo čo tak... nie, aj to mám. A čo tak... nie, vážne ma nič nevie napadnúť.

,,To je batoh prvej záchrany.“ No mňa picne! Picne ma a to celé nadruhú plus zlomok s rovnakým čitateľom a to celé krát dva. Batoh prvej záchrany? To odkiaľ vyhrabala?

,,Máš tu všetko potrebné. Nepremokavý plášť, mapa s vyznačenými dedinami, kompas, pre istotu i buzola, reflexná vesta a čelenka, a ešte jedna mapa, pitie v sáčku, baterka, svetlica, mapa s reliéfom terénu, a ak budeš v núdzi tak jedlo v prášku. Stačí to zmixovať s vodou a máš chutný... alebo teda aspoň výživný obed.“ Tak na toto už ani matematika nestačí.

,, To je všetko? A nemáš tam náhodou aj mapu s vyznačenými výskytmi medveďov a inej zvery?“ Pýtala som sa s čo najväčšou dávkou sarkazmu.

,,Vidíš? Tú som prehliadla. Máš aj tú.“ Ja sa zbláznim. Kašlem na výlet, chcem len v pokoji prežiť jeden z dní môjho ošemetného života, to chcem AŽ tak veľa?

,,Mami, nemôžem si to všetko vziať. Veď ideme len na tri dni. Na čo je mi toľko máp? Netreba žiadnu a keď tak, mala si kúpiť GPS 3000, to je najnovšia vychytávka. A načo mi je kompas s buzolou? Neviem ani správne určiť svetové strany nato narábať s kompasom. A svetlica? Veď nejdeme stroskotať na opustenom ostrove, keď tak už zablúdiť v lese. A to ho mám potom akože podpáliť?“ Ukončila som svoj predlhý monológ a dovolila si urvať minútu z môjho drahocenného času na vydýchanie.

0 minút pred odchodom:

,,Tak ešte raz, áno? Teraz si vezmi tento balíček prvého stroskotania či ako si to nazvala a pekne si ho ulož späť do tej diery z kadiaľ si ho vytiahla a kde doteraz zapadal prachom.“ Vnútila som jej ho do rúk a zatvárila sa tvrdo ako perníková chalúpka.

,,A čo keď sa ti niečo stane, čo potom?“ Pýtala sa ustráchane.

,,A čo by sa malo stať? Och, prepáč. Ja som zabudla. Práve dnes sa má na mieste, kde budeme stanovať vytvoriť obrovský monzúnový mrak, ktorí nás vcucne a vypľuje až na opustenom ostrove niekde pri Hawaji. Ten batoh prvého stroskotania sa mi zíde, dík.“ Sarkazmus lietal na všetky strany ako nábojnice vo westernovej prestrelke.

,,To nie je batoh prvého stroskotania, ale batoh prvej záchrany! A je veľmi užitočný!“ Stála si na svojom. Tak to skúsim podobrotky.

,,Veď to nepopieram, len tvrdím, že nás na ten výlet ide asi tridsať a zrejme každému jeho natvrd... mamička zabalila podobný balíček, takže ho nepotrebujem, ale s niekým sa oň podelím.“ Snažila som sa ju presvedčiť.

Mínus 2 minúty pred odchodom:

(pred domom trúbi auto Cullenových)

KAŠLEM NA NEJAKÉ PODOBROTKY! Na tú ženskú treba NATO!

,,Posledný krát hovorím, že ten blbý kompas si nevezmem!“ Vrčala som ako doga.

,,Tak aspoň tú buzolu.“

,,A na čo mi bude buzola, keď neviem narábať ani s kompasom?“

(niekto z Cullenových zvoní na domovskom zvončeku)

,,A čo tak to jedlo v prášku?“

,,Veď mám plný batoh konzerv. Máš snáď pocit, že je toho málo? Nejdeme do Sudánu k chudým deťom, ideme do lesa!“

(niekto z Cullenových búši na dvere)

,,Tak posledná ponuka. Celý ten batoh schovám, keď si na seba vezmeš tú reflexnú čelenku.“ Óóó maj goš! Vzdávam sa, sklápam kráľovnú, skladám karty, a zvyšné tie veci naznačujúce prehru.

,,Daj to sem!“ Vytrhla som jej tú žltú fosforeskujúcu ohavu z ruky a capla si to na temeno hlavy. Pokojne (už aj tak som v sklze, tak keď už, tak aspoň poriadne) som si obliekla bundu, obula si botasky určené na túry v lese a rozlúčila sa Reneé.

,,Opatruj sa, zlatko.“ Hovorila so slzami v očiach zatiaľ čo naštepovala už moje tretie rebro.

,,Tak neviem, či som schopná to dodržať. Práve mi lámeš hrudný kôš.“ Povedala som akýmsi priškrteným hlasom pripomínajúci kvílenie pneumatík alebo piskot čajovej kanvici.

,,Oh, prepáč. Keď ja sa ťa len bojím pustiť.“ Vzlykala a povolila svoje zovretie. O trochu, trošičku... tak nie, stále sa dusím.

,,Neboj sa. Budem v poriadku. Nič sa mi nestane a prídem zdravá ako rybička, uvidíš. A navyše tam budem mať okolo seba bodyguardov. Emmeta, Jazza a Eda.“

,,Neopováž sa s nimi...“ Prerušila som ju skôr než by z úst vypustila nejakú kravinu.

,,Neboj, nehodlám s nimi konať orgie. Ich jediné záujemkyne budú asi tak len veverky.“ Upokojovala som ju mierne pobaveným tónom.

Rozlúčila som sa ešte s Tomom, Rexom a Charliemu odkázala, nech sa o mňa nestrachuje a nech si to bezo mňa užijú, pretože o tri dni ma majú znova na krku. Keď som ukončila lúčenie, až vtedy som si uvedomila, že niekto tak bije päsťami do dverí, že ich o chvíľu prerazí. Rýchlo som siahla po kľučke a otvorila dvere. Stála tam zoskupená celá rodina Cullenových včetne Emmetovej ruky, ktorá ešte pred chvíľou búšila do dvier a teraz už len zo zotrvačnosti neustále klopkala do clony vzduchu. Všetci mali vyvalené pohľady, oči spolu so sánkami niekde na dlážke, bledí ako stena a so strnulými pózami civeli niekam do inej galaxie. Ani Emmetova ruka sa netvárila najzdravšie. Tvária sa, ako by to všetko počuli. Samozrejme, že až na tú ruku.

,,Ehm... ahojte. Asi meškáme, čo?“ Ako mávnutím prútika sa všetky Rúženky prebrali zo zimného spánku a uvoľnili svoje strnulé pozície.

,,Len pätnásť minút.“ Pokrútil hlavou Em a s úsmevom si ma prezeral. ,,Neboj sa, pre svetlušky je otvorené nonstop.“ O- ou. Tá čelenka! Tak to zase bude cesta. Viem si to predstaviť. Také vety typu- Bella, ako dlho ti svietia žiarovky? A kde si ich nabíjaš? Koľko platíš za elektrinu? Môžu svetlušky sexovať? Nemôžem si ťa požičať? V izbe mi totiž nesvieti lampa.

,,Prečo ti to tak trvalo?“ Opýtal sa Jazz a ignoroval tak Emmovu otázku, ktorému sa to zjavne nepáčilo a preto sa rozhodol zatiaľ nanosiť moju batožinu a igelitky značky Tesco do kufru, než aby sa tu zdržiaval s bandou nudných indivíduí, ktorí si ani nevšimli, že svetielkujem ako semafor.

,,No... povedzme, že sa stretla SVBPM a STDZBN.“

,,Čo to je?“ Pýtala sa naprosto zmätená Rose. Škoda, že nemám foťák. Tie ich výrazy stoja za to.

,,To je Strana Výbušnej a Bezpečnosti Posadnutej Matky a Strana Tvrdohlavej Dcéry Zachovávajúcej Blaho Nemotornosti.“ Tak teraz to bolo ešte lepšie. Prečo, kruci, nemám ten foťák? Život je nespravodlivý. Nie, to nie je život. TO ČÍŇANIA!!!

Keď sme náš sklz predĺžili asi o ďalších desať minút, čo som sa im to snažila vysvetliť, uznali sme za vhodné potešiť ostatných svojou prítomnosťou a tak sme sa poskladali do áut a vyštartovali k autobusu. No, ak to takto bude prebiehať počas celého výletu, tak to sa mám na čo tešiť. Žeby som to ešte stihla otočiť a vziať si ten balíček prvej stroskotanosti?

Predošlý diel Ďalší diel

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji!- 32. kapitola: