Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji! - 44. kapitola

17.07.2011 (09:00) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 2433×

Som v háji!

44. kapitola

Táto banda je fakt padnutá na mozog!

(http://www.youtube.com/watch?v=kZ8KK8u9dN8 - Enya - Orinoco Flow)

„Postav sa sem. Vidíš, kam ukazujem? To sa volá obloha,“ mieril prstom na oblohu a vysvetľoval mi, čo to je. Nie som idiot. Možno tak občas vyzerám, ale fakt nie som.

„A teraz mi povedz... aké je počasie?“

Eh, som jediná, ktorú tou otázkou zaskočil? „Čože to chceš?“ pýtala som sa Emma v domnienke, že som určite len zle počula.

„Len mi povedz, či je zamračené, slnečno alebo snáď prší...“ pokračoval netrpezlivo, dokonca až mierne nadskakoval od nedočkavosti.

„No... bože, to myslíš vážne? Tak... je len trochu zamračené a nesvieti slnko,“ začala som neisto. „Počuj, fakt neviem, o čo ti ide, ale ak je to zase nejaký stupídny vtip, tak...“

„A ani nevieš, aké počasie na dnešok hlásili?“ prerušil ma uprostred mojej rozhorčenej vety a neustále sebou nedočkavo vrtel.

„Ja nie som rosnička, Emmett!“ vybuchla som pohoršene. Rosnička, to je len kariéra! Teda aspoň vo Forks sa toho veľa nenarosní. To má samé „zajtra nás privíta ranný dážď, potom ho vystrieda dážď a, pre zmenu, sa to zakončí dažďom“.

„Tak nič, ahoj.“ Očividne neuspokojený odpochodoval, za obhrýzania svojich nechtov, preč. Čo mal celý tento čudný rozhovor, krucinál, znamenať? Zatiaľ čo Emm kráčal s hlasným frflaním do neznáma, ja som ho stále zmätene sledovala pohľadom. Kľučkoval pomedzi stany, behal sem a tam, kopal do kamienkov. Mal by sa dať liečiť.

„Ahoj, Bella,“ oslovila ma znenazdajky prichádzajúca Alice.

„Ehm, ahoj. Počuj, nevieš, čo sa to deje s Emmettom? Je akýsi divný,“ vysvetľovala som jej príčinu svojho podozrenia. Alice sa zapozerala na Emma a ako na dôvažok jeho divného správania sme zachytili úryvok tých jeho prapodivných kecov.

Znelo to približne takto: „Ako to, že stále ne-... už malo fŕkať, veď... monzúny. Vlním sa snáď zle?“ Ako hovorím, nezmysly. Alice sa zvonivo zasmiala a pustila sa do vysvetľovania.

„Včera večer po tom, ako si odišla, Emmett predvídal dážď na dnešné ráno. Dokonca tancoval aj rituálny tanec indiánov. Behal dokolečka a spieval, citujem: ,Anda lunda, ce la vunda, cici huc špác, bum prásk, bžunda!´ a tak ďalej. Samé bláboly, ale neuveriteľne sa tešil, čo bude ráno. Zrejme je teraz len sklamaný. Za chvíľu ho to prejde,“ upokojovala ma Alice, keď zbadala môj vystrašený pohľad, pochybujúci o Emmettových koliečkach v mozgu.

Predpovedal dážď, hm... takže Emmett chce byť... rosničiakom. No výborné! Tak to mu prajem veľa zdaru v kariére, lebo očividne to bude dlhá cesta k dokonalosti.

„Škoda, že som ten tanec premeškala.“ Uvedomila som si vzápätí, že vidieť robiť Emmetta zo seba šaša by nebolo až také zlé. Pardon, nie šaša, ale akýsi indiánsky simulátor počasia. „A Alice?“ prišla mi na um sčista-jasna ďalšia vec.

„Áno?“

„Nechcela by si so mnou stráviť tých posledných pár hodín voľna? Nemám čo na práci,“ opýtala som sa s nádejou.

„Prepáč,“ odpinkla do hája moje nádeje hneď v úvode, „ale Jasper nám pripravil romantický piknik. Môžem to však zrušiť, piknik môžeme mať hocikedy...“ začala to hneď zahovárať Alice.

„Nie, neblázni! Mnou sa nezaťažuj. Len si to uži.“ Mrcha! Ona sa bude cukrovať s Jasperom a dokonca sa bude cukrovať aj s cukrovinkami, zatiaľ čo ja tu budem tupo civieť do zeme... alebo na dážďovku, ak sa mi priplazí do cesty.

„Ak chceš, môžem poprosiť Emmetta, aby...“ Usekla som ju radšej hneď v zárodku.

„Nie! Emmetta, prosím, prepánaboha, o nič nepros! Už si viem predstaviť, ako by to dopadlo. Chceš vidieť ten rituálny tanec aj odo mňa?“ opýtala som sa s totálnym desom v očiach. Alice sa zvonivo zasmiala a nakoniec mi dala aj za pravdu.

„Priznávam, môj braček by toho bol schopný. Ale isto to sama prežiješ?“ Mala som chuť vykríknuť: „Áno, mami! Predstav si, už aj na nočník si dôjdem sama.“ Teda na záchod... nočník je už predsa len nejakú tú dobu tabu. Ale chápala som Alice, proste si robila starosti o svoju kamošku a nechcela ju nechať ako outsidera samu. Panebože, ja som outsider!

„Určite. Nejakú zábavku si nájdem. Tak už choď!“ hrdinsky som prehltla svoje nové, dosť depresívne zistenie a hnala Alice za svojím Jazzíkom.

A čo teraz? Mám si zahrať s dážďovkou paintball? Ach bože, to bude peklo! Už som si začala pripadať ako Emmett. Len som frflala popod nos a ponevierala sa po okolí. Po miernej dezorientácii, kde som to vlastne skončila, som usúdila, že som skončila v hnoji. Doslova! Znechutene som odvrátila pohľad od svojej poondianej tenisky a začala si ju utierať do trávy. Len tak k veci, pajdal si to tadiaľto s nevinným kukučom nejaký ušatý králik. Ten zasran, nemôže si to po sebe aspoň zahrabať?

S vyčerpávajúcim povzdychom som si to namierila k útesu a kochala sa chvíľu výhľadom. Lesy boli v rozkvete, obloha bola trochu zamračená, sem-tam dokonca prebehol aj nejaký tmavší mrak, slnko, bohužiaľ, nesvietilo a... Došlaka, Emmett! Už som fakt ako rosnička.

Potriasla som hlavou, aby som všetky kraviny vypudila z hlavy. Zadívala som sa do zeme a niečo objavila. Hm, kameň... Hm, konár... Oboje som zdvihla do rúk a zatiaľ čo som si poťažkávala kameň v ruke, premýšľala som, čo by som s tým, teoreticky, mohla robiť.

Ako prvý mi napadol baseball, a tak som zdravou rukou proste vyhodila kameň do vzduchu a zahnala sa konárom. Minula som, takže som to skúsila znova. To som už minula totálne a, aby toho nebolo málo, tá sprostá skala mi dopadla na nohu. Zjajkla som a s hlasným nadávaním skackala na jednej nohe, držiac si tú druhú rukami. Takže sa nakoniec dostavil aj ten rituálny indiánsky tanec. Achjaj!

Rozčúlene som zdvihla konár zo zeme, keďže som ho predtým s bľakom pustila, a rozhodla sa to skúsiť znova. Teraz to tomu kameňu poriadne spočítam. Dúfam, že poletí až do stratosféry. S diabolským výrazom v tvári som kameň opäť vyhodila do vzduchu, a zahnala sa konárom takou silou, akoby predo mnou stál ten hlúpy králik. Prask! Konár sa pri údere prelomil vo dvoje a skala chabým oblúčikom spadla za okraj útesu. Toto je tá stratosféra?!

Znechutene som odhodila pozostatok mojej baseballovej pálky, sadla si na zem a prevesila nohy cez okraj útesu. Rukami som si podložila hlavu a celá deformovane zhrbená kyvkala nožičkami v lufte (vo vzduchu).

(http://www.youtube.com/watch?v=WkiqcAOJ4RQ&feature=related – Madilyn Bailey - Love like woe)

„Bella, môžeš na chvíľku? Chcel by som ti niečo ukázať.“ Ach, Bože! Ďalší? Čo je to tentokrát? Nie, neviem, kedy bude pršať sneh a snežiť dážď!

„Keď inak nedáš,“ prikývla som a prijala Edovu pomocnú ruku. Keď som sa postavila, ruku mi naďalej držal a viedol ma niekam do hája. No vážne! Čistinku pri útese vystriedali pralesy, kopa halúz, kríkov a ihličia, kam len oko dovidí. Začínala sa ma zmocňovať panika, pretože Ed celou cestou mlčal a moju nezamestnanú hlavičku zapĺňali výjavy psychopatického sériového vraha, ktorý svoje nevinné obete zabije, rozkrája a zakope v lese. Tak som samu seba vydesila, až som pod vplyvom paranoje začala spomaľovať... vlastne doslova zabodávať päty do vysušenej pôdy a preto ma Ed musel čoraz viac a viac ťahať. Fajn, aspoň po mne ostanú stopy ako po odtlačkoch pneumatík a pátracia výprava možno nájde moje vlkmi obhlodávajúce rozkúskované telo, pomyslela som si útešujúco.

„A tu ma potom zakopeš, však?“ vyšla som nakoniec frustrovane s pravdou na povrch, ukazujúc prstom na náhodnú jamu v zemi pokrytú lístím.

„Čože? Ja... Nechcem ťa zabiť, Bella,“ pokrútil nado mnou hlavou a postupoval ďalej.

„Si si istý?“

„Áno.“

„Čestné skautské?“

„Áno.“

„Takže v nohaviciach nemáš schovanú vreckovú motorovú pílu?“ podpichla som ho pochybovačne.

„Keď to spomínaš, začínam ľutovať, že som si ju zabudol v stane.“ Ak ma doteraz nechcel zabiť, tak teraz to už určite urobiť chce. No hej, ľuďom často brnkám na nervy a to ani neviem hrať na gitare.

„Tak prepáč, že som skeptická, ale len tak ma vytrhneš z civilizácie, obiehame tu podozrivé jamy v zemi a potom...“

„Mlč!“ zahriakol ma odrazu, načo som ja pobúrene nafúkla líca a mala v úmysle na neho spustiť poriadnu spŕšku nadávok. Ed si to všimol, a tak mi zakryl ústa svojou rukou. No to je drzosť!

„Pozri,“ vyzval ma znova. A just sa nepozriem! Ak ma nepustí, tak prisahám, že mu tú ruku oslintám. Civela som na neho pohľadom – Trhni si! – na čo on svojím poondiatym kukučom odvetil – Budeme tu pokojne stáť aj do rána! Podráždene sťa býk som zafučala a nazrela cez ihličie na miesto, kam Ed ukazoval.

Keby ma stále nedržal ústa, zrejme by mi padla sánka. Pred očami som totiž mala nádhernú idylku prírody, akú som ešte v živote nevidela. Za ihličím bolo ukryté malé odpočívadlo srnky a jeho mláďaťa. Malé útočisko bolo vystlané hustou zelenou trávou a priamo v jeho prostriedku ležala schúlená mama, pozorne jastriac ušami, aby ochránila svoje mláďa, ktoré zatiaľ nemotorne poskakovalo okolo nej.

Chcela som vyjadriť Edovi, aká je to nádhera a akú mi urobil radosť, ale malo to háčik. Áno, ten blb mi stále rukou okupoval ústa.

„Môhm ma hm puhm?“ vyslovila som svoju prosbu tak jasne, ako sa len dalo.

„Čo?“ To mu nedošlo, že by ma mohol pustiť a potom by som mu to vysvetlila? Takto tu budeme večne! Proste som mu dupla na nohu, odtrhla jeho ruky z môjho ksichtu a zasyčala na neho: „Pýtam sa, či bi si ma už mohol pustiť?!“

„Och, pardon.“ Ed sa zatváril zahanbene a svoje ruky schoval za chrbtom.

„Na premianta triedy nie si veľmi múdry, vieš to? Ale späť k veci - je to tu prekrásne. Nemôžem uveriť, že to moje zreničky fakt vidia,“ vydýchla som užasnuto a potichu podišla bližšie k ich útočisku. Ed ku mne zozadu pristúpil a odhrnul mi z výhľadu ihličnatú vetvičku..

„Budem sa tváriť, že som tvoju poznámku na moju inteligenciu prepočul. Také niečo sa často nevidí, čo?“

„No, vlastne... na Discovery Channel minule dávali dokument o... čo to tu trepem? Takto naživo je to omnoho fascinujúcejšie!“ zašepkala som vzrušene a zreničky sa mi rozšírili ako malému dieťaťu, ktoré znenazdajky zbadá zástrčku.

„Ďakujem, že si ma sem vzal... a nikde ma nezakopal,“ dodala som nakoniec.

„To až cestou naspäť,“ vyhlásil Ed s diabolským úsmevom. Takmer okamžite som zbledla na albínsku úroveň a so zdesením pozrela na Eda.

„No fakt, nepozeraj sa tak. Lopatu mám za rohom.“ Mami!

Ed sa zvonivo rozosmial a ja som mu, na oplátku strelila zaucho. To plesknutie, bohužiaľ, vystrašilo srnku a tá so svojím malým nezbedníkom ušla ešte hlbšie do lesa.

„Vidíš, čo si spôsobil? Si úplný blbeček,“ vyšplechla som mu do tváre a nadurdene si prekrížila ruky na hrudi.

„Ak sa dobre pamätám, ty si ma udrela.“

„Ale len preto, že si drzý fagan.“

„Rezignujem,“ zdvihol ruky na znak toho, že sa vzdáva a ja som hrdo prikývla.

Keďže vinou nemenovaného Eda už predtým zmieňovaná srnka s deckom zdrhli, aj my dvaja sme sa pobrali späť k stanom. Žiadna lopata sa, chvalabohu, nekonala. Keď sme došli do nášho útočiska, Ed trval na tom, že mi skontroluje ruku. Zložil starý obväz, prezrel ranu, ktorá sa pomaly ale isto hojila a znovu mi ju obviazal. Medzitým sme sa rozprávali o samých nepodstatných maličkostiach ako zmysel života a čo sa skrýva za vesmírom. Vo chvíli, keď som chcela previesť reč na nesmrteľnosť chrústa, začula som zvonku Samanthu. Navrhla som teda Edovi, aby sme si šli podebatovať aj s ňou. Súhlasil, a tak som vyšla von zo stanu, pričom ma, na moje prekvapenie, zalial hrejivý lúč slnka.

„Svieti Oscar,“ oznámila som potešujúcu správu Edovi a nastavila tvár slnku.

„Vieš čo, ja som... som trochu unavený. Zrejme si tu... chvíľu zdriemnem,“ povedal Ed a utiahol sa viac do útrob stanu. Je unavený? Ale no tak, veď prespal snáď celé vládne obdobie nášho prezidenta! Och, lemra jedna!

Len som pokrčila plecami a vydala sa za Samanthou.

(http://www.youtube.com/watch?v=zkddJ2FC1pQ – Hans Zimmer – Madagascar, DJ Dully REMIX)

„Ahoj, Sam,“ pozdravila som ju. „Čo to robíš?“

„Čau. Náš Bannerík zrejme trpí utkvelou predstavou, že som rozhlas alebo čo,“ začala vysvetľovať a pobúchala po vedľajšom stane. „Zbaľte stan!“ zarevala a obrátila sa ku mne. „Mám proste každému odkázať, aby si pomaly začal skladať stan. Keby som vedela, pribalím si tú vec, do ktorej sa vrieska a ono to zosilní hlas, vieš čo myslím, nie?“

„Tuším áno. Chceš pomôcť?“ opýtala som sa nápomocne.

„Jéé, si milá. Nechceš to rovno celé prevziať?“

„Dobrý pokus, ale nie. Mala by si byť rada, že som vôbec ochotná sa s tebou o tom baviť. Tak berieš alebo nie?“

„Ale jasné. Môžeš ísť tam a vybaviť aj Cullenovcov, prosím ťa?“ Len som prikývla a vydala sa k východnejšej časti stanov. Kecám! Čo ja viem, kde je východ? Proste som sa vydala smerom, ktorý mi Sam ukázala. Na každý stan som zabúchala a odkázala im, aby si zbalili svoje saky-paky. Keď som náhodou natrafila na niekoho vonku, povedala som mu to isté. Na moje zabúchanie v jednom stane dokonca reagovali odpoveďou „obsadené“, čo som obišla bez komentára, ale v hlave mi teda vírilo dosť desivých predstáv o latrínach, to mi verte.

Keď som mala všetko vybavené, zamierila som k Emmettovmu stanu. Pobúchala som naň päsťou a nazrela mu dnu. Rosalie a Emmett v intímnom objatí fakt nebolo to, čo som čakala. Obaja sa zasekli a so šokom na mňa vzhliadli. Cítila som sa trápne, takže som sa rozhodla situáciu zachrániť tým, že strápnim ich.

„Panstvo, ten stan máte zložiť a nie v ňom súložiť, viete?“ zaryla som si do nich a s pobaveným úsmevom sa spakovala. Potriasla som hlavou, vytlačila spomienku na ich objatie a pobrala sa ďalej. Cestou som narazila na Angelu, tak som ju zastavila.

„Ang, nevieš náhodou, kde je Alice?“ opýtala som sa jej.

„Neviem naisto, ale asi som ju videla s Jasperom vchádzať do jej stanu.“ No to si robia srandu?! Ak sa jedná o ďalšie veveričie zbližovanie, tak za seba neručím!

Váhavo som podišla k stanu Alice a ešte váhavejšie po ňom pobúchala. „Alice?“

„Áno?“ odpovedal mi Alicin tlmený hlások.

„Jasper?“

„Ten tu nie je,“ ozvala sa opäť Alice.

„Jasper?!“ zatiahla som výstražne.

„Eh... ahoj, Bella.“ No mňa asi vyrúti!

„Nezaujíma ma, čo tam robíte, ale poviem vám, čo robiť máte. Pobaľte si stany!“ A končím! Nechcem žiadne ďalšie prekvapko. Táto príroda má nejaké ľúbostné účinky, či čo. Alebo žeby ten Emmettov Mobi Dik ukrýval dávku testosterónu?

Vrátila som sa k môjmu a Edovmu stanu a vošla dnu. Ed tam ležal natiahnutý cez celý stan a čudne na mňa hľadel.

„Len mi nehovor, že tu čakáš na mňa,“ začala som vydesene.

„Prečo?“

„Nič nebude!“

„Čože?“

„Ale nič.“

„Nechápem.“

„Vieš čo? Tak ja vyjdem zo stanu a začnem odznova, dobre?“ Bez slova, červená až na zadku, som sa vypelášila von a tam mala v úmysle rozmlátiť si hlavu o najbližší kameň. Nejako som to však nakoniec predýchala a po štvornožky sa znova vtrepala do stanu.

„Éďa, ahoj! Teba som tu fakt nečakala.“

Ďalší diel

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji! - 44. kapitola: