Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji! - 45. kapitola

25.07.2011 (11:30) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 1776×

Som v háji!

45. kapitola

Ja z toho paka asi zošediviem!

(http://www.youtube.com/watch?v=jZhQOvvV45w – One Republic – Good life)

„Éďa, ahoj! Teba som tu fakt nečakala,“ zvolala som hromovo.

Ed na mňa len ticho civel, sem-tam mrkol očami. Zrejme si myslí, že som spadla z višne, ale čo, nejdem mu to vyvracať.

„Nuž... nerada ťa vyrušujem, ale Banner prikázal, že si máme pomaly začať baliť veci, takže...“ Kývla som rukou k nášmu bordelu v stane a mlčky ho vyzvala, aby to so mnou začal pratať. Ako dobrý Edíček poslúchol a my sme začali upratovať ten chaos, ktorý sme v našej nocľahárni spôsobili. Po chvíli sme mali všetko zbalené, a tak som zamierila s niekoľkými taškami v rukách von. Na moje prekvapenie však Ed zostal vo vnútri. Na čo čaká? Že ten stan zložím spolu s ním?

„Čo tam robíš?“ opýtala som sa ho zmätene.

„Ešte svieti slnko?“ odpovedal otázkou, ktorá bola, mimochodom, úplne od veci.

„Áno, svieti. No a?“

„Na slnko som trochu chúlostivý.“ Och, Kriste! Aj Tom je menšia cintlavka.

„Netrep hlúposti a vylez! Keď tak sa natri opaľovacím krémom,“ zahlásila som autoritatívne.

„Ešte som trochu unavený, nemal by som sa púšťať do práce pri neúplnej koncentrácii. Mohlo by dôjsť k úrazu.“ On úplne ignoruje moju autoritu?! A ešte k tomu trepe kraviny! Mohlo by dôjsť akurát tak k môjmu úrazu a to sa dá očakávať, aj keby Ed prespal celý koniec sveta. Nemá to žiadnu váhu.

„Ale no tak. Si taký presný a precízny, že by si vtáčikom postavil dvojposchodovú búdku s bazénom aj so zviazanými rukami a vypichnutým okom. Skoncentrovanejší už ani byť nemôžeš.“

„Bella, veď času máme neúrekom. Čo sa tak náhliš? Ostatní s tým určite ešte ani nezačali. Namiesto toho by sme mohli pokračovať v debate – Voldemort kontra Bruce Willis – kto má krajšiu plešku?“

„Nezačínaj s tým. Sám dobre vieš, že je táto debata vopred zbytočná. Voldemort je celý slizký a jeho plešina nie je výnimkou! Zato Bruce Willis...  nezahováraj ma už! Vylez!“ Dupla som rozčúlene nohou. Čo to do neho vošlo?

„Ale keď...“ začal znova, ale keď si všimol môj najvraživejší pohľad, aký som dokázala splodiť, okamžite sklapol. Nespokojne a nehorázne pomaly sa posúval k okraju stanu, kde zase zaváhal. Ešte sekundu a z toho stanu ho vlastnoručne vykopem. Áno, fakt to znie sprosto. Mám na to v tomto amoku právo!

Aby som v záchvate zúrivosti nezačala obtrhávať kôru stromov zubami, zhlboka som sa nadýchla a skúsila to znova.

„Pozri,“ začala som mierne, akoby som krpatému decku musela vysvetľovať, kde sa berú deti. Teraz sa však nebudú konať žiadne včeličky, samozrejme. „Neviem, čo ti vadí, ale to slnko ti neublíži a pospať si môžeš v autobuse cestou domov. A problém s pleškou sme už hádam vyriešili. Tak môžeš, pre lásku Božiu, konečne vyjsť z toho stanu?“ opýtala som sa vyčerpane, ba dokonca už aj slnko toho malo dosť a zdrhlo pred týmto naničhodníkom niekam na Maldivy.

„Ale jasné. Čo si to nepovedala skôr?“ zahlásil zrazu usmievajúc sa a pohotovo vyliezol z tej diery. Bola som na pokraji bláznovstva, čo sa prejavilo nekontrolovateľnými tikmi v mojom pravom oku a v mojom tele to tak vrelo, až som mala dojem, že mi z obviazaného ramena opäť začne striekať krv.

Nechcela som robiť ďalšiu scénu, a tak som opäť len zhlboka dýchala a narátala do desať. Nezabralo to, a tak som narátala do deväťdesiatdeväť a to sa mi už relatívne uľavilo. Na tvári som vyčarila úsmev, lenže ten tik v oku ešte stále úplne neustal, takže v konečnom výsledku som musela vyzerať ako príšera z močiarov... Až na ten močiar.

„Ja ten stan zložím, ty zatiaľ môžeš odniesť veci k autobusu,“ povedal Ed a už aj sa pustil do práce.

„Počkaj, ja ti chcem pomôcť.“ Zastavila som ho.

„Bells, myslím, že mi viac pomôžeš, ak mi nepomôžeš.“

„Ha, ha!“ zvolala som bez stopy skutočného smiechu. Pánko si dnes zajedol vtipnej kaše, čo?! A myslí si, že je neviem aký vtipný, čo?

„Zvládnem to. Veď čo je na tom? Stiahneme plášť, polámeme tie tyčky a napcháme to do puzdra.“

„Naozaj radšej nechceš odniesť tú batožinu?“

„Ed Cullen!“ Rozhorčene som ho buchla do ramena a on sa pobavene rozosmial. „Podieľam sa na zložení toho stanu a basta!“

***

(http://www.youtube.com/watch?v=MyuA5aZkB1k – Collective Soul – Better now)

„Nemôžem uveriť, že som ti to dovolil.“ Krútil hlavou Ed a pridržiaval si vrecko ľadu na svojom veľmi citlivom mieste... Oku, vy úchyláci!

„Prepáč mi to, naozaj to nebolo úmyselne.“ Kajúcne som naňho hľadela a masírovala ho upokojujúco po chrbte.

„Čo sa vlastne stalo?“ opýtala sa Alice, ktorá sa k nám pripojila vo chvíli, keď Ed bolestne vykríkol.

„Bella pomáhala,“ skonštatoval sucho Ed.

„Ajaj! Je zem ešte stále pevná?“ zamiešal sa do toho aj vycerený Emmett a pobúchal svojho brata po chrbte, čím ho takmer zhodil zo skaly, na ktorej sedel.

„Veľmi vtipné, ale ja som to naozaj neurobila naschvál,“ ospravedlnila som sa. Znova.

„No ešte to tak. Aby si masakrovala svojho frajera úmyselne!“ Zarehotal sa Emm, až mi to ukrutne trhalo uši.

„Emmett, mlč! Bella, tak čo sa stalo?“

Pohľadom som poďakovala Alice, že umlčala toho škodoradostného mega-škriatka a pustila sa do vysvetľovania.

„Ukázalo sa, že zložiť stan nie je až taká malina, ako som si myslela. Keď došlo na lámanie tyčiek, jedna sa mi trochu vyšmykla z ruky a takmer vypichla Edovi oko,“ dokončila som a zahanbene sklonila hlavu.

„Páni! Takže ty si zo svojho frajera chcela urobiť piráta?“ zareagoval Emmett prekvapene, akoby sa už nič smiešnejšie v danej situácii Edovi ani nemohlo stať.

„Takmer!“ Len mne príde vlastná obhajoba taká chabá? No tak, ľudia, zastaňte sa ma niekto!

Alice to nijako nekomentovala, len podišla k Edovi a hodnú chvíľu mu sústredene hľadela do oka.

„Máš ho len trochu podráždené. Nič vážne, našťastie,“ skonštatovala nakoniec. A kríza je zažehnaná! Môžeme sa v mieri rozísť. Tak dovi!

„Ale, Bella,“ pokračovala Alice. Takže ona ešte neskončila? Panebože, čo sa stalo? Predsa len mu vytieklo oko? „Prosím, buď taká láskavá a už mi nemorduj brata.“

„Ten bol dobrý!“ zahúkal Emmett a nastavil Alice ruku, aby si s ním tleskla. Ohromné vtipné! Ešteže Alice tú ruku odignorovala.

„Už sa to nebude opakovať, sľubujem.“ Vydýchla som porazene. Prečo nikto z nich nechce pochopiť, že to bola len nehoda? Už som z toho začala byť frustrovaná a naozaj som súcitila s Edovým okom. Vzápätí sa však niečo zmenilo a ja som sa upokojila. Čo tak náhle? Hm, moja empatia voči ľuďom je očividne tiež chabá.

„Čo keby sme zabudli na tento incident a na rozlúčku opiekli ešte nejaké marshmallow pri ohni?“ navrhol Jasper. A skadiaľ sa tu nabral tento?

„Ja súhlasím.“ Zatrilkovala Alice, s úsmevom objala svojho frajera a vlepila mu pusu na líce.

„Ja som tiež za,“ vyjadrila som svoj názor. Vlastne by som kývla na čokoľvek, len nech už zabudnú na ten incident očnej buľvy.

„Jasné, kapitán!“ zareval do toho Emmett. Rosalie stojaca vedľa neho len decentne prikývla. Vtedy nastalo ticho, keď nám došlo, že jeden člen rodiny Cullenových sa stále nevyjadril. Všetci sme k nemu stočili pohľad. Ed tam ticho sedel a držal spolovice roztopené vrecko s ľadom na svojej tvári. Keď si všimol naše pohľady, vydesene vyvalil oči, vlastne oko, a rázne začal mávať rukou s vreckom.

„Kdeže, ja nikam nejdem! Ešte by mi Bella papekom s marshmallow prepichla aj druhé oko. Ani za svet!“ Mala som nevýslovnú chuť naštvať sa naňho, ale keďže som si nechcela pokaziť už aj tak pokazenú náladu, čo vlastne nedáva zmysel, opäť som zopakovala mantru s počítaním a potom podišla bližšie k Edovi.

„Choďte, prosím, napred a všetko pripravte. My s Edom za vami o chvíľu prídeme,“ vyzvala som ostatných a oni nie veľmi presvedčene postupne odchádzali preč. Sprevádzala som ich pohľadom, keď som zozadu počula vydesený krik.

„Nechoďte! Nenechávajte ma s ňou samého!“ To pôsobím až tak desivo?! Pomaly som sa otočila a zhliadla na skrčeného Eda so psím kukučom.

„Ak to celé hráš, tak s tým prestaň. Začínam sa cítiť ako najhorší človek na svete,“ povedala som potichu a zízala pritom do zeme. Ed sa razom postavil na nohy, odhodil vrecko s ľadom niekam neviem kam a podišiel ku mne. Chlácholivo ma objal okolo ramien a prinútil ma zadívať sa mu do očí.

„Prepáč, trochu som to prehnal.“ Že trochu?! „To oko nie je tvoja vina, proste sa to stalo. Už sa cítiš lepšie?“ Pokrivene sa usmial. Zrejme len preto, aby mi zlepšil náladu. A aj sa mu to, všivákovi jednému, darí!

„Trošičku,“ zamrmlala som ako decko a názorne mu ukázala tú „trošičku“ dvomi prstami, ktoré som od seba držala vo vzdialenosti sotva dvoch milimetrov.

„Hej! To oko nevyzerá vôbec zle!“ Áno, je to naozaj čudná veta. Akoby nepresvedčený zákazník v reštike zmenil názor na tanier plný vyprážaných morských potvor, ktoré mu čašníci s takou láskavosťou ukázali.

Jadrom veci však bolo, že to Edovo oko vyzeralo zdravo. Žeby som tou tyčkou minula? Pocit viny bol razom fuč a ja som si Eda podozrievavo premeriavala pohľadom.

„Šla v tom s tebou aj Alice?“ vyhlásila som obviňujúco. Ed len pomykal plecami, lišiacky sa zaškeril a viedol ma k ostatným. Mohla som zlostne vybuchnúť a začať to znova rozpitvávať ako ten zákazník morské potvory, ale rozhodla som sa nechať to plávať. Ako kedysi plávali tie morské potvory. Bože, už mi z toho hrabe!

Všetci Cullenovci sedeli na kmeňoch stromov, uložených okolo táboriska a spokojne si opekali kúsky marshmallow, na ktorom si následne spolu so sušienkami pochutnávali. Na moje prekvapenie pri nich sedeli aj Ang a Sam, a zjavne sa ohromne bavili, súdiac podľa ich híkavých zvukov a neustálemu zakláňaniu sa. Mlčky sme si k nim prisadli, Ed vzal zašpicatený konár, ja som mu naň nastokla marshmallow a potom ho on uložil nad oheň, pričom ma neustále jednou rukou objímal okolo ramien a túlil ma k sebe. Dokonalá súhra, povedala by som. Všetci nás po celú dobu vyjavene sledovali. Pravdupovediac, ani sa im nečudujem. Najprv predo mnou Ed takmer prestrašene zdrhá, ako keby som bola čierna vdova a teraz si ma k sebe odrazu ešte aj pritúli.

„To ste si už dali uzmierovací se-“ Tresk! Rosalie náhle pleskla Emmettovi po temene.

„Neopováž sa tu vetu dokončiť!“ varovala ho rázne, kývajúc prostom. Emm nad tým len pretočil oči.

„No tak inak, no. Už sa kvietok opelil?“

„Emmett!“ zvreskla som teraz pobúrene ja a červenala sa až na očných buľvách. Takto ma privádzať do rozpakov... Rosalie to už s telesnými trestami vzdala a len bezradne krútila hlavou. Ang a Sam celú túto prihlúplu scénku sprevádzali svojím híkaním a chytaním sa za brucho.

Reč sa nakoniec konečne previedla neškodným smerom. Proste sme sa ako slušná partia zabávali pri ohníku... A podpálili pritom Bannerovu batožinu! Kecám!

„Držíš to blbo,“ zafrflala som Edovým smerom, keď som si uvedomila, že jeho papek sa nebezpečne nakláňa k ohňu.

„Ja? A čo Emmett?“ pýtal sa naoko pohoršene a s potláčaním smiechu ukazoval na Emmetta, ktorému marshmallow už hodnú chvíľu plápolalo v ohni.

„No, ten sa aspoň netvári, že to vie.“

„Ou, aha.“ Pobavene sa zasmial, zatiaľ čo ja som sa mu snažila uchmatnúť palicu s chutným marshmallíkom.

(http://www.youtube.com/watch?v=TNQuTonh51k&feature=related – Collective Soul – All that I know)

Keď sme si dostatočne pochutili a nastal čas odísť, uhasili sme oheň, zabalili prázdne obaly a fľaše a odobrali sa aj s batožinou k pristavenému autobusu. Zložili sme sa na zadných sedadlách, keď sme si uvedomili, že sa nám Emmett niekam podel. Na prekvapenie všetkých sa usadil na mieste šoféra a zrúkol: „Vážení cestujúci, pripútajte sa. Ideme si to šinúť 120-tkou popri ježurách. Áno, bude to sakra divoká jazda!“

„Technicky, ježury sa tu nevyskytujú, pretože...“ začal jeden šprt, usadený hneď pri vodičovi, lenže Emmett ho ihneď prerušil.

„Chceš, aby sme si to šinuli 120-tkou popri tebe?“ Zízal naňho s povytiahnutým obočím. „No veď preto!“ dokončil spokojne, keď dotyčný jedinec sklapol.

„Pán Cullen,“ začal výhražne profesor Bunner, načo Emm okamžite uvoľnil miesto skutočnému vodičovi a so zdvihnutými rukami na znak rezignácie cúval dozadu k nám.

„Chápem, šéfe. Som na túto pozíciu až príliš výnimočný.“ Chápavo prikývol a usadil sa k Rose, teda priamo za nás s Edom. Všetci prizerajúci mu medzitým venovali hlučný aplauz.

„Utíšte sa,“ vyzval nás Banner a posúril vodiča k činu. Boli sme približne len v ôsmej zákrute od výjazdu, keď tichý šum spolužiakov pretrhol rozčúlený hlas profesora.

„To snáď nie je možné! Kto tu chýba?!“ držiac mdloby na vlásku sa obzeral po autobuse a nervózne si hladil vrásky na čele.

Po chvíli niekto skríkol: „Newton!“ Banner sa pozrel na Tylera, ktorý s Mikom pôvodne sedel, no teraz vedľa neho spočíval akurát tak jeho imaginárny kamarát Rocky Balboa, alebo načinčaná Paris Hilton.

„Pán Crowley, prečo ste nám nepovedali, že váš spolusediaci chýba?!“ Pán Banner už očividne stratil posledné zvyšky nervov, ale oceňujem, že udržal diplomaciu.

„Vravel, že nás dobehne,“ obhajoval sa úplne nemožne Tyler.

„To je magor,“ skonštatoval niekto sucho a v tejto situácii som s ním musela plne súhlasiť.

„Dobehne? A ako?! Na lesnom jednorožcovi?“ zakvílil profesor, akoby celý tento rozhovor považoval len za zlý vtip. „Otočte autobus,“ zavelil následne do vetra, no a niekto ho už poslúchol.

Celý autobus o tom vzrušene diskutoval a nakoniec vyšlo najavo, že si Mike išiel tesne pred odchodom odskočiť. Nanešťastie, pán Banner ho už mal odškrtnutého ako prítomného, a tak vzniklo celé toto, priznajme si, vtipné nedorozumenie.

Vrátili sme sa na miesto, odkiaľ sme odchádzali a zbadali tam totálne zmäteného, osamelého, vydeseného a dúfam, že nie počúraného Mika. Keď nás zbadal, úľavne si povzdychol a bolo vidieť, že mu padol kameň zo srdca. Pri jeho nastupovaní a prechádzaní uličkou ho sprevádzal tleskot, smiech, výskot a dokonca aj bučanie. Mám dojem, že istá časť osadenstva by tu Mika radšej nechala.

Po tomto chvíľkovom spestrení sme sa konečne vydali domov. Ani som nečakala, že ma celý tento deň tak zmohne, ale približne v polovici cesty som už odkvyckávala hlavou na všetky strany.

„Opri sa o mňa,“ ponúkol sa Ed. Zrejme sa obával, že by som sa prevalila ksichtom do uličky a urobila tak spolužiakom koberček pri vystupovaní, ale v tej chvíli som vôbec nenamietala. Ed odsunul ruku, aby som si mohla spraviť pohodlie a potom ma ňou objal okolo ramien.

„Bol to pekný výlet,“ zašepkal mi po chvíli do ucha.

„Hm,“ bola jediná reakcia, na ktorú som sa zmohla.

„Pokojne si pospi,“ ozval sa opäť.

„Uhm.“ V tejto chvíli som mala Edove reči tak trochu na háčiku, pretože som bola mysľou už dávno v perine, ale ani to nezabránilo prepočutiu Emmettovej poznámky, než som naplno upadla do mrákot.

„Jasper, nemáš fixku? Chcem Belle nakresliť fúzy."

Ďalší diel

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji! - 45. kapitola: