Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji! - 48. kapitola

21.09.2012 (08:00) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 2099×

Som v háji!

48. kapitola

Keď sa láske dáva zbohom

„Chybu? Och, ty si jedla to mäso, čo sme mali na obed, že? Vyzeralo fakt divne. Nečudujem sa, že ti bolo zle.“ Mlel ako naolejovaný stroj.

„Čože? Nie,“ krútila som zmätene hlavou. „Žiadne mäso som nejedla.“

„Tak to bola tá kaša?“ Bože, ten je zrazu urečnený.

„Nebolo to žiadne jedlo.“

„Tak máš svoje dni?“

„Pre Kristove rany, počúvaj ma už!“ zjačala som rozladene a uchopila ho za predlaktia, aby sa sústredil. Zatiaľ čo ja som na hranici psychického zrútenia a totálneho pomätenia zmyslov, on premýšľa nad žrádlom a mojou menštruáciou. Neuveriteľné!

„Myslím to vážne, Edward. Potrebujem sa s tebou porozprávať o niečom dôležitom.“ Naliehala som naňho, aby mi konečne venoval patričnú pozornosť. Vďakabohu, stíchol a aj keď som mu mohla vidieť v očiach, že ho užiera množstvo otázok, mlčal a dával mi možnosť začať.

Pustila som ho a rozhodila rukami neurčito do priestoru.

„Pozri sa na to!“ zvolala som zúfalo a snažila sa rukami obsiahnuť všetok ten sajrajt, ktorý som spôsobila. „Pozri, kam som nás všetkých dotiahla.“ Ruky mi znavene plesli o stehná. So smútkom v očiach som pohliadla do Edovej tváre. Bol zmätený, ale konečne mu došlo, že tu ide o niečo viac ako je kaša. Tváril sa vážne, no čakal, ako budem pokračovať.

„Všetkým celý ten čas klamem,“ vytisla som zo seba a zaháňala slzy, ktoré sa mi tlačili do očí. „Angele, Samanthe, celej škole! Och, Bože môj.“ Smrkla som a prehrabla si rukou vlasy. Je to oveľa ťažšie než som predpokladala. Zhlboka som sa nadýchla a pokračovala.

„Ale najviac ma mrzí, že som obmedzovala teba. Znášal si ten môj bláznivý nápad celé mesiace a nikdy si nenamietal. Vždy si mi bol oporou, aj keď si ma sotva poznal. Edward, čo to nechápeš?“ zvolala som hystericky. „Si úžasný človek a nebyť mňa, možno by si bol už šťastný s nejakým dievčaťom,“ vzlykla som.

„Keby som ťa vtedy v tom obchode neoslovila, možno by si mal kopu iných priateľov, nejaké koníčky, hral by si futbal alebo bedminton. A určite by si si našiel dievča, ktoré by si ľúbil. A možno aj viac dievčat naraz, ak by si chcel. Alebo aj chlapcov, keby už k tomu prišlo... proste by si bol voľný!“ zjačala som a nadávala si do najväčšej hlupane. „Robil by si, čo by ťa len napadlo a nemusel sa trápiť, či by to nejako neovplyvnilo fakt, že moje klamstvo vyjde na povrch.“

Dáva to ešte zmysel? Už sa v tom strácam. Musím to ukončiť. Čo najrýchlejšie.

„A preto je koniec.“ Začula som svoj chladný hlas. „Už nechcem pokračovať v tejto fraške, všetkých klamať a ničiť ti život. A je mi ľúto, že mi to došlo až teraz, bola som slepá. Tak neuveriteľne slepá...“ hlas sa mi postupne vytrácal až do šepotu. „Odpusť mi.“ Vyhŕkla som ešte a rozbehla sa preč. Nechala som tam Edwarda stáť. S otáznikom v očiach, úplne zmäteného a zaskočeného.

Utekala som bezhlavo lesom, pomedzi skaly, konáre, uhýbala sa vetvám, neustále smrkala... Sotva som si cez slzy videla pod nohy, ale nedovoľovala som si zastaviť. Nemohla som sa obzrieť, nemohla som s toľkou hanbou pohliadnuť Edwardovi do očí.

Až v tejto chvíli, po celom tom dramatickom výstupe, som si uvedomila, čo som stratila. Edward bol stále so mnou a bol len môj, i keď fingovane. Došlo mi, že ja som to tak vlastne ani nebrala. Zvykla som si, že bol neustále po mojom boku, zvykla som si na jeho objatia, pohladenia, aj bozky, i keď len letmé a na líce. Zvykla som si, že je mojou neoddeliteľnou súčasťou.

Zamilovala som sa do neho. Priznala som si konečne po nekonečných mesiacoch a cítila sa preto ešte mizernejšie. Zabila som svoju šancu na lásku. Dobrovoľne. Ešte som si ponúkla nôž na bodnutie do srdca.

Si úplná trubka! Vynadala som si a potkla sa o kameň. Stratila som rovnováhu a padla na zem, no čo je ešte horšie, pri páde som nemotorne dopadla na bok a rameno si napichla na vytŕčajúci zlomený koreň stromu. Zvreskla som od bolesti a hlavu vyvrátila k oblohe.

Bože, to je bolesť! Teraz už bolo nemožné potlačovať plač. Nariekala som, kričala o pomoc a nadávala si do úplných hovädzích dobytkov ženského pohlavia. Na čo sa tu hrám, nadávala som si do kráv. Celá ruka mi pulzovala, cítila som tupú aj ostrú bolesť a z pohľadu na rinúcu sa krv sa mi dvíhal žalúdok. Snažila som sa vytiahnuť si ruku, no každý i nepatrný pohyb spôsoboval agóniu. Kúsky dreva sa mi zarezávali do kože a mäsa, preto bolo nemožné uvoľniť si ruku. Vyčerpane som nechala svoju hlavu klesnúť do lístia a modlila sa, aby ma niekto začul. Vzlykla som a s uslzenými očami hľadela na konáre kývajúce sa v poryve vetra.

Strácala som vedomie.

Viečka mi oťaželi, v mysli sa objavil obrovský múr, ktorý mi bránil uvažovať. Na ramene som cítila cícerok teplej krvi. Chcela som znova zavolať o pomoc, ale ústa ma zradili a vypovedali službu.

Napokon sa mi zrak zastrel a svet upadol do temnoty.

***

Kriste, kedy som sa stihla opiť? zanadávala som, keď som precitla na neuveriteľnú bolesť hlavy. Ak toto nie je kocovina, tak si potom určite niekto zmýlil moju hlavu s Halloweenskou dyňou a vydlabal mi mozog. Nie, moje telo musí byť naliate v liehu. Zamračila som sa, detinsky zamrnčala a prevalila sa na stranu, aby som sa ešte viac zababušila do perín.

Do pleca mi však vystrelila bolesť, a tak som sa s pomyselnou salvou nadávok vrátila späť. Blbý medveď, to rameno stále bolí. Prevalila som sa teda na druhú stranu, avšak opäť mnou zalomcovala vlna spaľujúcej bolesti. Čo som už načisto zošalela? Mám poranené obe ramená? Odkedy?

No moment! Kedy som si vlastne ľahla do postele?

Prudko som otvorila oči a hľadela na roztancovaný svet za mojimi viečkami. Šiali ma zrak alebo tu... Kto to len...? Kto to vedľa mňa sedí? Prižmúrila som oči a vzápätí ich poznaním šokovane roztvorila.

„Nie, ty nie.“ Zaskučala som a odvrátila hlavu nabok. Chcela som sa mu čo najviac vzdialiť, tak som sa opäť prevalila, no pozabudla na ranu od medveďa. Sykla som a rezignovane capla na chrbát. Cítim sa ako úplný kripel. A čo, dočerta, mám s tým ľavým ramenom?

„Napichla si sa na koreň stromu.“ Odvetil na moju nevyslovenú otázku Edward. Jeho hlas bol tichý, vlastne si ani nie som istá, či som počula dobre. Koreň? I keď... vlastne sa to na mňa celkom podobá. „Hneď po tom, ako si mi dala kopačky a utiekla do lesa.“ To mi okamžite pristrihlo krídelká a vrátilo ma späť do reality.

Črepina do môjho srdca, voľnosť toho tvojho. Na čo si sťažuješ, Edward?

Povzdychla som si a zahnala slzy, ktoré sa mi tlačili do očí. Nemôžem uveriť, že ma zachránil práve on. Prečo je všade, kam sa pohnem? Dala som mu predsa voľnosť. Tie sprosté osudné náhody mi vôbec nič neuľahčujú!

„Kto ma ošetril?“ šepla som potichu a snažila sa vyhnúť rozhovoru o citoch.

„Carlisle.“ Jeho odpoveď znela akosi rázne, čo ma zaskočilo, takže som len zronene sklonila hlavu a sledovala výšivku na povlečení.

„Mama ma určite zabije.“ Ozvala som sa znova, aby som zaplnila to trápne ticho. Uvedomila som si, že som to s tým svojím plánom až tak úplne nedomyslela. A nesúvisí to s útekom do lesa, na ktorý som si práve spomenula. To bol teda stupídny nápad.

Ide o to, že mi mohlo dôjsť, že Eda budem naďalej stretávať deň čo deň. Tento môj unáhlený čin razom vyznel úplne nesprávne. Podala som to príliš dramaticky, pretože mnou lomcovali pocity. Teraz si bude myslieť, že som úplný šialenec a na chodbách sa mi bude oblúkom vyhýbať. Úplne sa odcudzíme? Alebo predsa len ostaneme aspoň priatelia? Musím to zistiť, lebo sa neistotou zbláznim. „Zakrvavím jej zrejme ďalšie obliečky.“

Pokúsila som sa o vtip, ale Ed si len neveselo odfrkol a naďalej si kreslil po kolene imaginárne kolieska. Čakať na nejakú inú reakciu bude asi zbytočné.

Takže je naštvaný. A poriadne. A aj sklamaný. A žeby zmätený? Nie, to asi nie. Tak čo si myslí? Nad čím premýšľaš, Edward?!

Žmolila som lem periny v rukách a nevedela čo ďalej. Asi to už nemá zmysel. „Tak...“ pípla som nesmelo, no z hrdla zaznelo len akési chrapčanie. Odkašlala som si a ozvala sa znova. „Asi by som mala ísť.“ Vytisla som zo seba a začala odkopávať perinu.

Radšej ani nechcem vedieť, kto ma umyl. Po lese som totiž určite nebehala v hodvábnej nočnej košeli. A určite som nebola čistučká ako panenský sneh. Bola som celá zasratá od blata. Úplne.

Hodila som tieto nezmyselné úvahy za hlavu a podišla k stolíku, kde ležala vypratá kôpka môjho oblečenia. Uchopila som ju opatrne do rúk, predsa len ma tá ľavá ruka nechutne bolela, a rozišla sa pomaly k dverám.

„Si strašná.“ Ozvalo sa mi za chrbtom a ja som s rukou na kľučke úplne skamenela.

******

Ďakujem všetkým za komentáre pri predošlej kapitole a zároveň mám na Vás dôležitú otázku. Máte totiž na výber z 2 možností. Ak chcete, aby kapitoly pribúdali častejšie, budete sa musieť zmieriť s ich kratším rozsahom (aj rozsah tejto kapitoly mi príde žalostný, ale naozaj som na to nemala toľko času a mne ide špeciálne o kvalitu kapitoly než o jej dĺžku, preto je taká krátka). Ak si naopak "libujete" v dlhých kapitolách, potom budete musieť zniesť intervaly medzi jednotlivými časťami cca 2 týždne. Takže počúvam Vaše názory. Som samé ucho. 

Plus špeciálna vďaka nikaok a kikuske. Naozaj ste ma potešili.

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji! - 48. kapitola: