Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Som v háji!-6.kapitola

29.08.2009 (07:00) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3313×

Som v háji!

6.kapitola

Tak takto to bude vyzerať?

(One-Creed )

Celý deň som premýšľala o Edovi a o tom, čo chce urobiť. Stále tomu nemôžem uveriť. Buď je ten chlapec naozaj až taký obetavý alebo má vážne psychické problémy. Ja osobne sa prikláňam k tej druhej možnosti. A možno je feťák. Aj to je možnosť. Nedokážem uveriť tomu, že to spraví. Ale počkať!

Čo na to jeho priateľka? Tá to určite neschváli. Veď kto by aj? Bola to hlúposť. Ako som si mohla myslieť, že to bude fungovať? Ihneď ráno sa s ním musím porozprávať. Toto jednoducho nevyjde. Budem sa musieť priznať.

Moje myšlienky začali chytať hysterický podtón. Bola som roztržitá a to sa preukázalo aj na hodine autoškoly. S autom som dvakrát vybehla na obrubník a zvalila tri kužele. V reálnom živote by som zrazila už troch ľudí. Chudinka starenka s nákupom alebo malé dievčatko s mamičkou. Ich osudy by boli spečatené kapotou a pneumatikami. Som hrozná, ja viem. A keď som preradila na spiatočku? To radšej ani nebudem komentovať. Jedným slovom- BUM!

Inštruktor už v mysli zrejme spriadal plány, ako ma čo najnenápadnejšie vyhodiť za jazdy z auta. V tej chvíli som bola vďačná za to, že som pripútaná. Prinajhoršom by mohol vydrapiť celé sedadlo aj so mnou, ale to by už asi nebolo také nenápadné. Po úpornej hodine to so mnou vzdal a povedal, že sa uvidíme o dva dni. Zdôrazňoval, že si mám dovtedy vyčistiť hlavu. To som zvedavá, či neprídem s ešte viac ,,zaprášenou“. Určite za rohom začal poskakovať, že ma má z krku.

To som zvedavá, ako mi vrátia vodičák. Nabudúce budem musieť byť viac sústredená. Dnes som mala myšlienky rozutekané na všetky strany tak niet ani divu, že by som autom vyvraždila asi polovicu Forks. Minulý týždeň som dokonca premýšľala nad tým, že by to zariadil Charlie. Že by mi ho jednoducho vrátil. Je predsa miestny šerif, takže by to pre neho nebol žiadny problém. Lenže on je taký suchar, že to neurobí. A ani sa mu nečudujem. Asi on sám by sa potom dostal do väzenia.

Potom ma napadlo, že by som to urobila ja sama. Zobrať mu kľúče, to nie je žiadna veda. Veď, koniec koncov, by ma pri čine pristihlo asi len päť policajných kamier a dva strážne psy. Ktoré, ak budú až také milé a mierumilovné, mi zahryznú LEN do zadku. Nie, ďakujem. Ešte by som si chcela niekedy v živote môcť sadnúť. Takže jediná cesta, ktorá ostáva, je tá poctivá.

Musia si však uvedomiť, že ja som zrodená pre autá. Síce o motore viem len to, že vrčí, ale rýchlu jazdu jednoducho zbožňujem. A čo môj miláčik? Čaká na mňa v garáži a, chudinka audinka, zapadá prachom.

Dostala som ju od rodičov. Šetrili mi peniaze do budúcnosti, ale keď videli, aká som zanietená do šoférovania, jedno mi kúpili. Je to ten najlepší darček, aký som od nich kedy dostala. Naša rodina nie je veľmi bohatá, tak radšej ani nechcem vedieť, koľko stálo a ako dlho naň sporili. Zrejme by ma chytila mŕtvica.

Pri nástupe do autobusu som zakopla o schodík, ale nakoniec som to ustála. Doma prebehlo všetko tak, ako zvyčajne. Poupratovala som, najedla, naučila a potom sa venovala Rexovi a Tomovi. Spať som išla ako zbitý pes. Prepáč Rex.

Ráno som sa zobudila svieža ako rybička, ale zároveň nervózna ako..... ako.... no to je jedno. Nič ma nenapadá. Zaliezla som do sprchy a strávila tam pol hodinu. Bedlivo som si umyla zuby a ďalších desať minút sa venovala účesu. Nakoniec to skončilo s trochu zložitejším drdolom. Namaľovala som sa len jemne. Stačila mi špirála a lesk na pery. Vonku bolo zamračené, ale teplé počasie. Rozhodla som sa preto pre modro biely tuniku, biele nohavice a modré balerínky.

http://www.bonprixshop.eu/sk/offer.htm?cat=1.10.428.1.16.1.&pr=28932

Snažila som sa vybrať oblečenie čo najobjektívnejšie. Neviem prečo, ale mala som nutkanie vyzerať dobre. Schmatla som tašku a zletela dole, dala si výdatné raňajky a rozlúčila sa s Rexom.

Autobus som stihla len tak tak. Vlastne som za ním musela utekať a klepať mu na okno, aby zastavil. Všimol si ma, ale zastavil až po ďalších pár metrov. Nenávidím, keď sa chcú pobaviť. Za volantom sedel postarší chlap a zrejme sa až natoľko nudil, že pre zábavu ma uháňal ako nejakého psa. Opäť prepáč, Rex. Naštvane som okolo neho prešla a posadila sa na sedadlo. On sa namiesto toho žiaril ako slniečko. Mám chuť mu jednu vlepiť.

Ihneď ako som prišla pred školu, začala som sa rozhliadať po okolí. Hľadala som toho, s kým tak súrne potrebujem hovoriť. Prišla som trochu neskôr a tak mi odľahlo, keď som ho videla, ako spolu s rodinou mieri k vchodovým dverám. Rozbehla som sa smerom k nim a cestou, ako inak, skočila do mláky. Biele nohavice už neboli bielymi, ale to bolo teraz vedľajšie. Bola som len pár metrov od nich, oni zrejme začuli môj dupot nôh ako by som bola dvojtonový slon a všetci sa trochu zmätene otočili a zarazene ma pozorovali. Ja som na chvíľu stuhla, ale potom som sa k nim vydala už normálnym krokom. Došla som k nim a pohliadla na Eda.

(JaySean-Down - púšťajte si to dookola)

,, Môžem sa s tebou porozprávať?“ Opýtala som sa nesmelo. Všimla som si nesúhlasný pohľad Rosalie a ten ma trochu vydesil. Emmet ten na mňa zase mrkol a ja som mala chuť mu udrieť panvicou po hlave. Tá malá, stále neviem jej meno, sa priateľsky usmievala. A ten chalan, čo sedel s Angelou sa tváril, akoby mal kŕč. Ed si ma premeral od hlavy po päty ( neviem, čo na mne videl) a potom prikývol a tak som ho odtiahla trochu stranou.

,, Deje sa niečo?“ Opýtal sa trochu zmätene a ja som myslela, že asi skolabujem. Že či sa niečo DEJE? Nie nič. Len že sa chceme tváriť, že spolu chodíme. To bude asi tak všetko.

,, No... nie je to trochu zlý nápad? Vieš, rozmýšľala som nad tým a neviem či to vyjde. A čo na to tvoja frajerka? Bude mať chuť mi podpáliť vlasy. Určite s tým nebude súhlasiť veď...“ Chcela som pokračovať, ale prerušil ma.

,, Nemám frajerku.“ Odpovedal pokojne a s pobaveným hlasom. To bude zrejme kvôli tým spáleným vlasom. Ale čože? Veď on by mohol mať aj desať dievčat naraz, keby chcel.

,, Nemáš? Veď si pekný...“ Dopekla, prekecla som sa. ,, teda... mám na mysli, že si... ehm... sympatický. Tak ako to, že nemáš...AHA!“ Začala som chápavo pokyvovať hlavou. ,, Už to chápem..... Si GAY.“ Vyvalil na mňa oči a zrejme prekonával srdcový kolaps.

,, Čože? Ja- ja nie som gay.“ Chudáčik, bojí sa to priznať.

,, No tak. Mne to môžeš povedať.“ Súcitne som mu poklepala po pleci. ,, U mňa je tvoje tajomstvo v bezpečí.“ Vyvalil oči ešte viac a čeľusť si už pomaly mohol zbierať z dlážky.

,, Ale ja NAOZAJ nie som gay.“ Tak teraz som sa zarazila.

,, Nie- nie si?“ Opýtala som sa a rýchlo zložila ruku z jeho pleca.

,, Nie. Naozaj nie som. Vyzerám tak?“

,, No... nie. Ale prečo potom nemáš frajerku?“

,, Asi som ešte nestretol tú pravú.“ Odpovedal jednoducho a pritom pomykal plecami.

,, Aha.“ Opäť som chápavo prikyvovala. ,, Romantická duša, čo?“

,, Možno. Tak nejak.“ Pokýval hlavou.

,, Myslíš to vážne?“ Opýtala som sa nesmelo a sklonila hlavu. Vyzeral byť trochu zaskočený.

,, No, áno asi som romantik...“ Prerušila som ho svojím výbuchom smiechu. Zarazene tam stál a pozoroval moje záchvaty.

,, Nie... to som nemala na mysli. Ale to, či mi naozaj pomôžeš.“ Asi sa cítil ako idiot.

,, Ou, aha... no jasné. A čo si si myslela?“ Vyšlo z neho nakoniec a prehrabol si rukou vlasy.

,, Úprimne? Myslela som, že s krikom ujdeš.“

,, To ma až tak podceňuješ?“ Hovoril naoko pohoršene a neveriacky.

,, Podceňujem? Si macher, že si to vydržal do rána.“ Pochválila som ho.

,, Tak čo keby sme ten rekord o niečo predĺžili?“ Len som prikývla a tým ukončila náš rozhovor.

Zamierili sme ku škole a ja som sa cítila nesvoja. Nevedela som, čo si môžem dovoliť a čo nie. Či ho môžem držať za ruku alebo ho objať. Bozky nepripadajú do úvahy, to je jasné. O tom už ani nemienim hovoriť. Už v tom obchode to bolo príliš, takže tu sa to nestane. Bola som rozrušená a skoro som si ani nevšimla, že niečo držím v dlani. Keď som si to konečne uvedomila, zastavila som a otočila sa. Naskytol sa mi pohľad na moju ruku v dlani niekoho iného. Postupovala som pohľadom cez zápästie, lakeť, rameno až k tvári. Bol to Ed a pobavene ma sledoval. Musela som vyzerať ako cvok. Naklonil sa ku mne a začal šepkať.

,, Mali by nám aj uveriť, že sme spolu. Nemyslíš?“

,, Aha, no jasné.“ Zbrklo som prikývla a nechala naše ruky spojené.

Parkovisko bolo celkom vyľudnené, pretože už o chvíľu malo zvoniť, takže nás tu nevidel skoro nikto. Ale aj tí, čo o nás náhodou ,,zavadili“ pohľadom si mohli zbierať oči zo zeme. Dievčatá závistlivo prepaľovali naše prepletené ruky a v myšlienkach do mňa zrejme bodali nožom alebo ma upaľovali zaživa. Následne sa zrejme začali lepiť po Edovi. Fuj. Čo však bolo divné bolo, že sa vražedne pozerali aj chalani. To nechápem. Čo aj oni majú záujem o Eda? Preboha, to máme v škole samých gayov? Kam som sa to dostala?!

Myslela som, že sa na chodbe odpojíme a každý zamieri na svoju hodinu, ale on trval na tom, že ma odprevadí. Nemohla som tomu uveriť. Nikdy som nedúfala, že si o mňa oprie čo i len tašku a teraz toto? Odprevadil ma s tým, že keď skončí, opäť sa po mňa zastaví. Následne sa otočil a s úsmevom odchádzal na svoju hodinu. Zarazene som ho pozorovala a nemohla tomu uveriť. Fajn, takže prepletené ruky sú v poriadku a k tomu ma chce ešte odprevádzať z hodiny na hodinu. Tak, už v tom mám celkom jasno. Prvú som mala angličtinu, na ktorej som sedela s Jessikou.

,, Prečo si nám nepovedala, že sa sem presťahoval?“ Opýtala sa.

,, No...“ Tak vymysli si už niečo. ,, Povedal, že to malo byť ako prekvapenie.“ Vysúkala som zo seba a sama sa čudovala, ako presvedčivo to vyznelo. Koniec koncov, prekvapenie to bolo a PORIADNE! Potom vstúpil do triedy učiteľ a zahájil hodinu. Neustále ma v niečom spovedala a sťažovala sa, že už konečne vie jeho meno. Držala som ho totiž v tajnosti. Mohla som si vymyslieť hocijaké meno, ale teraz som bola vďačná za to, že som tak neurobila. Neviem, ako by som to teraz vysvetľovala.  Hodina skončila, pobalila som si veci a vyšla z triedy.

A on tam naozaj BOL! Opieral sa o stenu oproti dverám a oslnivo sa usmieval. Spolužiačky, ktoré vychádzali z dverí jedna za druhou kvôli jeho kráse omdlievali a ja som sa taktiež neverila svojim nohám, že to ustoja. Opäť ma chytil za ruku a odprevadil na ďalšiu hodinu. Asi si na to budem musieť jednoducho zvyknúť. Hodina bola u konca, ale Ed nikde a tak som sama zamierila na ďalšiu hodinu. Zahla som za roh a tam uvidela trochu zúfalého Edíka, ktorý skoro až lietal po chodbe. Keď ma uvidel ešte viac zrýchlil a zamieril ku mne. Nechápavo som na neho pozerala. Keď došiel ku mne, naklonil sa a tak, aby som to počula len ja, začal šepkať.

,, Pomôž mi.“ Prehlásil zúfalo a ja som z toho bola ešte viac zmätená. Všetko sa ale vysvetlilo, keď som o pár metrov za ním videla sebavedomo k nemu kráčajúcu Sofiu. Dievča, ktoré strieda chlapcov ako ponožky. Je na seba taká pyšná, že skoro ani nevidí na cestu, čo tak dvíha nos. Nevedela som, čo mám robiť a prvé, čo mi napadlo bolo, že som sa mu vrhla okolo krku a objala ho. Na chvíľu stál zarazene, ale potom mi objatie opätoval a ovinul ruky okolo môjho pása. Chvíľu sme tak zostali a ja som sa cítila nádherne. Cítila som jeho hruď jemne opretú o tú moju, vdychovala jeho sviežu vôňu a dúfala, že tento okamih pretrvá naveky. ČO?! Vypleštila som oči. Čo som si to práve pomyslela? Už začínam šalieť.

,, Ešte je tu?“ Zašepkala som smerom k nemu. A zároveň sa tým vrátila do reality.

,, Počkaj chvííííííľu....“ Potiahol, takže zrejme nablízku ešte obsmŕdala Sofia. ,, Čistý vzduch.“ Prehlásil po chvíli a odtiahol sa. ,, Ďakujem. Už som začal mať strach.“

Tomu som sa zasmiala. Hovorila som mu to. ,, Vravela som ti. Chceš teraz cúvnuť?“ Opýtala som sa skleslo a s obavami v hlase. Zvesila som hlavu. Bol ticho, tak som už chcela odísť, ale napokon prehovoril.

,, Myslím, že to ešte risknem. Asi nás ešte nevideli všetci.“ Povedal s úsmevom. Ja som len vďačne prikývla. Hodiny prebiehali celkom pokojne. Odprevádzal ma z jednej na druhú a popri tom sa rozprávali.

Už som sa o ňom dozvedela, že má rád hudbu, vie hrať na klavír a že sú všetci, on aj jeho súrodenci, adoptovaní. A tí dvaja, čo som nevedela ich meno boli Alice a Jasper. Ja som mu povedala o svojej rodine, ale o sebe som nehovorila takmer nič.

,, Tak, ako to bude vyzerať na obede?“ opýtal sa, keď sme mierili do jedálne.

,, Ako to myslíš?“ Opýtala som sa zmätene.

,, No... mám sedieť s tebou?“

,, Nie, to nie. Pokojne si sadni s rodinou. Už i tak pre mňa robí viac než dosť.“

,, Si si istá?“

,, Stopercentne.“ Odpovedala som s úsmevom. Vstúpili sme do jedálne a všetko naraz utíchlo a my sme zastali. Cítila som sa divne. Niekde na druhej strane som počula spadnúť vidličku a asi o dva stoly vedľa sa niekto dusil. To sú až také reakcie? Akoby som mala na hlave netopiera alebo čo. Ed sa ku mne naklonil a pobozkal ma na líce. Prekvapene som na neho pozrela.

,, Už nám hádam veria.“ Povedal s úsmevom a vybral sa za rodinou. Ja som si kúpila jedlo a sadla si k nášmu stolu. Ihneď sa okolo mňa všetci zoskupili a chceli vedieť detaily nášho vzťahu. Ja som ich len odbila a snažila sa previesť reč inam.

,, A predstavíš nám ho?“ Opýtala sa Jessika. ,, V Port Angels len prišiel a už aj odišiel.“

,, Predstaviť?.... Ehm, jasné. Mňam, dobrý sendvič.“

,, To bol zúfalý pokus, Bells.“ Podkopala moje snaženie Sam.

,, Tak fajn!“ Rezignovala som. ,, Po škole vám ho predstavím, dobre?“

Všetky nadšene prikývli. Už len TOTO mi chýbalo. Trápne zoznamovanie. No čo už, keď chcú, tak to budú mať.

Predošlý diel Ďalší diel

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Som v háji!-6.kapitola: