Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Spln mesiaca - 2. kapitola

05.10.2010 (16:45) • AliceMary • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1062×

Sadla som si na svoje obvyklé miesto v jedálni. Na tácke som mala kúsok pizze, ale hladná som nebola. Dlho som nečakala a prisadla si ku mne Alice.
„Ahoj Bella.“
Zdvihla som pohľad a usmiala sa na ňu. 
„Ahoj,“ odzdravila som sa.
„Dnes pôjdeme na nákupy. Rozmýšľam nad tým, že dnes by sme šli do Seattlu, tam by sme zašli do obchodu s oblečením, tiež nám bude treba nejaké topánky...“ rapotala Alice.
Ako tak rozprávala, mimovoľne som si zubami trhala kožu z pery. Trhla som trochu prudšie a z pery mi vyskočila kvapka krvi. Alice sa odtiahla a všimla som si, že prestala dýchať.
„Dávaj si pozor!“ zasyčala na mňa nahnevane. Hoci to bola len kvapka krvi, zakrútila sa mi hlava. Snažila som sa nedýchať. Alice mi podala vreckovku a ja som si to utrela.
„Si bledá. Mala by si ísť na vzduch,“ povedala Alice a už ma ťahala von. Vyšli sme pred budovu školy a prechádzali sa dookola, keď vtom som zbadala za druhou budovou nejaký pohyb. S Alice sme sa tam pozreli a na okamih som zbadala tmavovlasého chlapca. Bol veľmi bledý. V tej chvíli zmizol. 
„Videla si....?“ spýtala som sa Alice, aj keď mi bolo jasné, že ak som ho videla ja, musela aj ona. Pozrela som na Alice, no ona mi pohľad neopätovala. Pozerala sa do zeme a v očiach mala zasklený pohľad.
„Alice?“ opýtala som sa opatrne. 
Alice sa konečne pozrela na mňa.
„Bella počúvaj ma. Teraz choď do triedy, ja musím ísť niečo vybaviť. Po škole nikam neodchádzaj, budem ťa čakať pred školou, platí?“
„A-áno,“ vyjachtala som zo seba. 
Alice ma odprevadila do školy a potom zmizla.
Sadla som si do prázdnej lavice, kde so mnou obvykle sedávala Alice. Kto bol ten chlapec? Viem, že to bol upír, bol nadprirodzene krásny a vedel sa tak rýchlo pohybovať... Keď konečne zazvonilo, pobalila som si veci a vyšla z triedy. Pozrela som z okna. Vonku pršalo. Automaticky som si chcela obliecť bundu, ale spomenula som si, že som ju nechala v triede. Vošla som do prázdnej triedy a hneď som ju zbadala na chrbte stoličky. Zobrala som si ju a obliekla. Zrazu som začula buchot dverí. Strhla som sa a otočila sa smerom ku dverám. Stál tam ten upír. Mal dokonale krásne črty tváre, ale ktorý upír nemá? Bol odo mňa o desať centimetrov vyšší, bol veľmi svalnatý, aj keď nie až tak, ako Emmett a mal tmavohnedé husté vlasy. A mal červené oči. Alice mi hovorila o upíroch, ktorí sa živia krvou ľudí a majú červené oči. Aspoň nie je smädný. Nevedela som, čo mám urobiť, tak som len vyplašene cúvla. 
„Kto si?“ spýtala som sa trasľavým hlasom.
„Záleží na tom?“ opýtal sa. Mal prekrásny hlas.
Pomaly sa ku mne približoval. Znova som cúvla. Aký má zmysel utekať? Je to upír, skôr či neskôr ma aj tak zabije.
„Čo chceš?“ spýtala som sa ho.
„Neublížim ti,“ ubezpečil ma, ale ja som ho nevnímala.
„So mnou si rob čo chceš, ale mojim priateľom a rodine neubližuj,“ vyhŕkla som.
„Poď so mnou a nikomu neublížim. Premením ťa na upírku a nebudem ťa musieť zabiť,“ povedal a usmial sa.
„Prečo ma chceš zabiť?“
„Ja ťa nechcem zabiť.“
„Ale ak s tebou odmietnem ísť, zabiješ ma.“
„Áno.“
„Prečo?“
„Také mám príkazy.“
„Pôjdem s tebou, ale ostatným neublížiš.“
„Zavri oči,“ prikázal mi.
Možno ma chce zabiť. Zavrela som oči, pripravená na smrť. Chvíľu som čakala. Nič sa nedialo a odvážila som sa otvoriť oči. Zazrela som školské parkovisko, Alice ako sa za mnou díva a už sme boli v lese. Znova som zavrela oči. O chvíľu som to nevydržala a znova ich otvorila. Boli sme pár míľ za Forksom. Prišlo mi zle. Zrazu ten upír zavrčal.
„Tvoja kamarátka nás sleduje.“
„Neublíž jej!“ povedala som so slzami v očiach. 
Upír ku mne otočil hlavu. Tváril sa zamyslene, no nie nahnevane. 
„Ujdeme jej,“ povedal a pridal. 
Znova sa mi zakrútila hlava a upadla som do bezvedomia.


Zobudila som sa na prudkú bolesť. Najprv som ju cítila len v krku. Chcela som zvriesknuť že mi horí krk, no nemala som na to dosť síl. Oheň sa začal šíriť po celom mojom tele. Vrieskala som, metala som sa ale nič mi nepomáhalo. Celé telo mi horelo. Chcela som zakričať, aby mi niekto uhasil oheň, ale od bolesti som nevládala. Na ruke som zacítila jemný tlak. Prinútila som sa otvoriť oči a zbadala som siluetu, ktorá sa ponášala na Alice, ako ma drží za ruku.
„Bude to v poriadku Bella. Mrzí ma to,“ mrmlala Alice. 
Oheň začal pomaly ustupovať. Najprv zmizol z krku, tela, rúk, až napokon ostal len v nohách. Zrazu som prestala cítiť bolesť a otvorila som oči. Ležala som na nejakej posteli, vedľa mňa stála Alice a boli sme v nejakej tmavej izbe. Na tom nebolo nič zvláštne. Zvláštne bolo, že som všetko videla inak. Všetko som videla ostro. Až priveľmi. Nestihla som sa nad tým poriadne zamyslieť, prerušila ma ostrá bolesť v hrdle. Bez problémov som vstala z postele a rozbehla som sa von. Alice mi skočila do cesty, ale surovo som ju odhodila. Musela som sa napiť. Alice vstala zo zeme a rozbehla sa za mnou. Vybehla som z chatrče a ocitla sa uprostred lesa. Nevadí. Spravím nemožné, len aby som sa dostala k nejakému človekovi. Rozbehla som sa cez les. Počula som ako na mňa volá Alice, no jedinú reakciu, ktorú som vydala, bolo vrčanie. Počula som ako ma Alice predbehla a zastala. Zrazu som zacítila vôňu krvi. Takú neodolateľnú, že som sa bez rozmýšľania za ňou rozbehla. Podľa čuchu som sa dostala ku Alice. Pri nohách jej ležal zdochnutý jeleň. Okamžite som sa naňho vrhla. Vycicala som ho do poslednej kvapky, ale bolo mi to málo. Vyňuchala som si druhého a aj toho som vycicala. Počula som, ako sa ku mne blíži Alice a na chrbte som pocítila jej ruku. Vstala som a otočila som sa ku nej tvárou. Pozrela som sa jej do očí a zbadala svoj odraz. Vyzerala som perfektne - až nato, že tvár som mala od krvi a oči červené ako krv. Alice ma chytila za ruku. Zaplavil ma príjemný pocit vedomia, že Alice je stále so mnou. Potom som si spomenula ako som sa ku nej zachovala, keď sme boli v chate.
„Alice mrzí ma to...“ povedala som a pozrela sa do zeme.
„To je v poriadku, to ja by som sa ti mala ospravedlniť,“ odvetila Alice.
„Čo sa vlastne stalo?“
„Ten upír pracuje pre Volturiovcov. Volá sa Daniel. Aro ho poslal s príkazom premeniť ťa, alebo zabiť. Uniesol ťa a keď sa mi podarilo dohnať vás, uhryzol ťa a ušiel. Mrzí ma, že som nemohla prísť skôr.“
„Nie je to tvoja vina.“
„Som presvedčená, že ešte za nami niekoho pošlú. Musím ťa ukryť.

Autor: AliceMary (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Spln mesiaca - 2. kapitola: