Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Spojil nás osud - 1. kapitola

29.08.2013 (15:00) • NikyPierce • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1792×

Dáva nám všetko, čo má.
 Rýchlosť, vytrvalosť, silu.
Ale planie v ňom i jeho divoký duch.
 Bol iskrou, ktorá zažínala dávne mýty.
Bol pýchou kráľov i dobyvateľov.
Bol oporou civilizácie.
Pod údermi jeho kopýt sa utvárali dejiny.
Dodnes má v našich srdciach miesto, ona pyšná krása, ktorá nesie meno kôň.

1. kapitola

So sedlom v rukách som kráčala k boxu číslo päť za mojou milovanou hnedou kobylou menom Lisbet. Ostatné boxy boli prázdne. Všetci chceli využiť pekné počasie, ktoré má večer pokaziť poriadny lejak.

„Ahoj, moja krásna.“ Vošla som do boxu a položila sedlo na zem. Pohladila som ju po hlave a skontrolovala som, či je dôkladne čistá. Samozrejme bola. Mike sa mi o ňu dobre stará, keď tu práve nie som. Položila som jej na chrbát dečku, na ňu gelovku a nakoniec sedlo. Strmene boli nastavené presne pre mňa. Vyviedla som si ju z boxu, kde už stál Mike. On to tu všetko spravoval, a ja som sa mu snažila aspoň trochu pomáhať. Tak to už u súrodencov skrátka chodí.

„Ahoj, Bella. Chystáš sa niekam?“ opýtal sa a oprel sa o dvere boxu.
„Ahoj ,Mike. Hej. Chcem  sa prejsť po okolí.“ Stále som držala moju krásavicu za uzdu.
„Dobre. Ale nechoď s Lisbet moc ďaleko. Na dnes hlásili búrku.“
„Viem. Počúvala som počasie. Neboj, Mike. Nezdržím sa dlho. Nebola som tu týždeň a na chvíľu si potrebujem zajazdiť,“ pokojne som mu odpovedala a svižne som sa posadila do sedla. „Za hodinku som naspäť.“

„Dobre. Keď sa vrátiš, mám pre teba prekvapenie.  Zatiaľ sa maj,“ zakričal za mnou, ale to som už uháňala s Lisbet k lesu.

Len počas jazdy som si mohla pokojne usporiadať všetky myšlienky, ktoré mi nepretržite behali v hlave. Na konskom chrbte som sa cítila slobodná a plná života. Nikto mi nemohol tieto pocity vziať. Lisbet cválala už po veľmi známom mieste, ktoré sme obidve dokonale poznali. Bola to veľká lúka za lesom pri našom jazdeckom klube. Zriadili sme tu už pár prekážok ako malé cvičisko. Bol to náš malý osobný priestor. Nikto iný sem totiž nechodil. To bola najväčšia výhoda. Môj malý svet mimo reality.

Lisbet bola už dostatočne zahriata, čiže bola pripravená na skok. Z dostatočnej diaľky sme sa rozbehli naproti drevenej prekážke. Cválali sme v pokojnom tempe. Nájazd bol priamy a presne na stred prekážky. Tesne pred ňou som pocítila ako sa Lisbet odrazila. Vysadla som zo sedla a trupom som sa naklonila dopredu. Boli sme geniálne zosúladené. Natiahla hlavu a krk maximálne dopredu, tak som zľahka pritiahla opraty. Všetko prebiehalo ľahko. Keď už nohami dopadala na zem, zľahka som sa vystrela a svoju váhu som preniesla na kolená a členky. A bolo to. Dokonalo doskočila. Za takto predvedený skok by sme na súťaži dostali vysoké známky.

„Si veľmi šikovná, Lisbet.“ Naklonila som sa k nej a pohladila ju po hrive. Zaerdžala ako keby mi rozumela a dávala mi za pravdu. Skok sme ešte niekoľkokrát zopakovali, keď som zrazu v malej diaľky započula zvuky koňa. Zdal sa mi ale iný, než na aké som zvyknutá. Vôbec sa nepodobal na zvuky, ktoré vydávajú naše kone. Stále sa približoval.

„Kto to len môže byť? O tomto mieste nevie nikto,“ uvažovala som v duchu. Lisbet sa trochu pomrvila a samovoľne začala pristupovať k miestu, odkiaľ prichádzali zvuky. O pár sekúnd sa už spoza stromov vynoril muž na hnedom arabskom koni. Toto plemeno poznám aj z diaľky. Ale kto je ten muž? Ešte nikdy som ho tu nevidela, no kôň mi bol povedomý.

„Kto ste?“ zakričala som naňho. Trochu sa zarazil a začal ku nám pristupovať. Prišiel až tak blízko, aby sme na seba nemuseli kričať a mohli sa rozprávať ako normálni ľudia.

„Som Edward Cullen,“ odpovedal a zoskočil z koňa.

„Ale nie ste miestny, však?  Pamätala by som si vás. A čo tu vlastne robíte?“ Pozrela som sa naňho skúmavým pohľadom.

„A ako sa voláte vy?“ pokračoval a vôbec si nevšimol, že som sa ho na niečo pýtala.

„Na niečo som sa vás pýtala. Viete, patrilo by sa odpovedať.“ Mohol by sa správať slušne. Nezdvorilé správanie nebolo práve na zozname mojich obľúbených činností.

„Nie som odtiaľto. Vrátil som sa na nejaký čas k rodine. Chcel som sa previezť a ocitol som sa tu.“

Mal veľmi zaujímavý hlas. Na mňa pôsobil síce trochu povýšenecky, ale bol zaujímavý. To sa muselo nechať.

„Počkajte, rodiny? Vraveli ste Cullen? Cullenovci sú vaši príbuzní?“ spracovala som, čo mi vravel.

„Áno. Je to moja rodina. Poznáte ich?“ spýtal sa a stále postával pri svojom koňovi.

„Áno. Poznám ich veľmi dobre.“ Takže to je ten ich príbuzný, ktorý sa mal vrátiť. Alice mi niečo o ňom hovorila, no nepokladala som to za podstatné.

„No vidíte, svet je malý,“ pousmial sa, „tak už by ste sa mi mohli predstaviť, nemyslíte?“

Ten má ale guráž. Zoskočila som z Lisbet a podišla som ku nemu.

Bol poriadne vysoký. Ja sama som bola od neho asi o hlavu nižšia.

„Som Bella Swanová,“ predstavila som sa a podala mu ruku.

„Veľmi ma teší.“  Chytil moju ruku do svojej a nežne ju pobozkal.

Rýchlo som si ju vymanila a obidve schovala za chrbát.

„Aj mňa teší,“ odpovedala som mu a ľavú nohu som dala za pravú.

„Ale vy ste odtiaľto, však?“ vyzvedal a stále sa mi pozeral do očí.

„Áno, ja som odtiaľto. Žijem tu prakticky celý život.“ Stála som ako prikovaná.

„Zaujímavé. Toto je veľmi čarovné miesto.“ Pohľadom začal behať po okolí a tým prerušil náš očný kontakt.

„To je. Pre mňa je úžasné.“ Ja ale trepem hlúposti.

„Také je pre mňa Anglicko.“ 

„Vy ste z Anglicka?“ spýtala som sa začudovane.

„Áno. Žijem tam už pár rokov. Pred dvomi rokmi som dokončil školu a teraz som tu. Rodina si už sťažovala, že ich zanedbávam. Nič o mne nevraveli?“

A teraz sa chlapec spýtal to, čo nemal. No radšej som išla s kožou na trh.

„Popravde, je možné, že niečo spomínali. Hlavne Alice, ale moc som nepočúvala.“ Nahodila som milý pohľad a oči som sklopila k zemi.

„Tak teraz ste ranili moje city, slečna Swanová. Mohli ste sa dozvedieť veľa zaujímavých vecí.“ Tváril sa veľmi vážne, no trochu mu mykalo kútikmi úst.

„Uvedomujem si svoju veľkú chybu. Čo keby ste mi to všetko teraz vyrozprávali vy osobne. Budem to mať všetko z prvej ruky.“ Veľmi dobre sa s ním debatovalo. Jeho správanie malo isté čaro. Aj keď to najskôr tak nevyzeralo.

„Veľmi dobrý nápad. Čo by ste povedali na menšiu jazdu?“

„Prijímam.“

Obidvaja sme vyskočili na svoje kone a opustili sme lúku.

                                                                                      * * *

„Bolo to veľmi príjemné popoludnie, pán Cullen.“ Po necelej hodinovej prechádzke sme sa už po cestičke vracali naspäť do klubu. Búrka sa už približovala, a chceli sme jej ujsť skôr, ako nás dostane.

„Aj pre mňa to bolo veľmi dobre strávené popoludnie. Nemal by som nič proti, ak by sa zopakovalo.“ Pousmial sa a nenápadne sa začal obzerať na všetky svetové strany.

„Som si istá, že ešte budeme mať tú česť.“

„A môj šiesty zmysel mi našepkáva, že to bude veľmi skoro.“

Vedel niečo, o čom som ja zatiaľ nemala ani tušenia. Teda aspoň tak to na mňa pôsobilo. To je zase môj šiesty zmysel.

„Ste optimista, však?“ odpovedala som nakoniec.

„Dá sa to tak povedať.“ Usmial sa a z ničoho nič zastavil.

„Už by sme sa mali rozlúčiť. Ja som už doma, ale vám to ešte nejakú chvíľu potrvá.“ Znova som sa pozrela na oblohu, ktorá už bola poriadne zatiahnutá mrakmi. „Búrka je onedlho tu.“

„Máte pravdu, mal by som ísť. Takže ešte raz ďakujem za váš čas. Takže čoskoro sa vidíme.“ 

„Nie je za čo. Dovidenia.“ Ešte raz som sa naňho usmiala a zamierila som do stajní. Chcela som sa ešte otočiť, no neurobila som to. Moje sebaovládanie je veľké.

Z klubu už odchádzalo posledných pár návštevníkov, takže som sa ešte musela postarať o kone.

Zoskočila som z Lisbet a kráčali sme k zadnému boxu. Všetky kone už boli ustajnené. Poslušne stáli v boxoch a sem tam niektoré zaerdžali.  Mike už všetko stihol? Šikovný chlap. Ušetril mi robotu, aj keď  to pre mňa nebola príťaž. Skôr potešenie.

„Tak čo, Lisbet? Páči sa ti náš nový kamarát?“

Prikývla hlavou a ťahala ma k svojmu boxu.

„Viem. Je očarujúci, ale..."

Teraz ma zaťahala trochu viac.

„No dobre, dobre. Veď ideme.“ Lisbet je úžasná. Moja najvernejšia priateľka.

„Ahoj, Bella.“ Do stajní vošiel Mike s balíkom slamy. „Bež dovnútra. Ja dám Lisbet na poriadok. Sprav si čaj a potom ti poviem tú novinku.“ Nadšenie z neho priam sršalo.

„Si úžasný brat, vieš to?“ zasmiala som sa, nechala som mu Lisbet na starosť. Ešte som sa s ňou rozlúčila a šla som spraviť to, čo mi kázal môj milovaný braček.

S Mikeom sme si po smrti rodičov ostali veľmi blízki. Máme už len jeden druhého. Po rodičoch nám ostal tento ranč, a Mike z neho vybudoval veľmi obľúbený klub. Neviem, čo by som bez neho robila. Vošla som do domu, ktorý bol kúsok od stajní. Rýchlo som si skočila pod sprchu a za pár minút som už sedela v obývačke s čajom v ruke, prikrytá veľkou dekou. V televízii som si pustila hudobnú stanicu. Práve hrali pomalé pesničky. Čiže niečo pre mňa. Vonku sa už spustil dážď, ktorého intenzívne kvapkanie a hrajúca hudba príjemne upokojovali.

„Tak už som tu.“ Mike vbehol cez zadné dvere do obývačky a z vlasov mu už padali dažďové kvapky.

„No tak už mi to veľké prekvapenie povedz. Vidím na tebe, ako to v sebe držíš.“ Rukou som poťapkala na mieste vedľa seba.

Prisadol si ku mne a už spustil.

„Vieš, ako som tak dlho zháňal toho veterinára.“ Jeho gestikulácia bola niekedy veľmi komická. Strašne pri rozprávaní rozkladal rukami.

„Ako by som mohla zabudnúť. Tvoje dlhé monológy o tom, že aj keď sa koňom rozumieš, odborník by bol lepší, sú pamätné.“ Mike chce už dlhšiu dobu zamestnať dobrého veterinára, no žiadneho súceho nemôže nájsť.

„Od zajtra nastupuje.“ Celý natešený mi konečne povedal tú radostnú správu.

„To nemyslíš vážne?“ Na pohovke som až poskočila od radosti. „Kde si ho, prosím ťa, našiel?“

„Spadol nám z jasného neba, sestrička.“

Autor: NikyPierce, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Spojil nás osud - 1. kapitola: