Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Spútané Volterrou - 20. kapitola

16.10.2013 (09:30) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1909×

„To dúfam nemyslíš vážne!“ vyhŕkla som smerom k nemu neveriacky. Spokojne sa zaškeril a ďalej bez ďalších slov pokračoval vo svojej súkromnej sieste.

„Nie som z nás ten, kto nám prebúral väčšiu časť steny rozdeľujúcej naše izby. Jednoducho sa ma budeš musieť naučiť rešpektovať,“ zapriadol smerom ku mne nasladlým tónom. Aby som sa neroztopila.

Jeho prítomnosť mi bola proti srsti. Akoby už len ten fakt, že ďalších niekoľko dní strávim každú sekunde v izbe s ním, ma znervózňoval oveľa viac, než skutočnosť, že v podstate môžem po pár dňoch dopadnúť rovnako ako Jane. Práve za ňou som sa totiž momentálne chystala. Skontrolovať, ako je na tom.

Upíra plakať sa totiž skutočne nepošťastní vidieť každý deň.

Potichu som zaklopala na jej zavreté dvere, bez odpovede. Stále som však počula v izbe tiché, takmer nepočuteľné zvuky. Preto som sa posmelila k ďalšiemu kroku a dvere otvorila.

Jane ležala skrčená dolu pri posteli, otočená mne chrbtom, v podobnej polohe, v akej ma ona našla pred pár hodinami. Bezútešne sa hojdala spredu dozadu ako príklad autistky a podchvíľou jemne vzlykla.

„Vďaka, Bella,“ šepla tak potichu, že som si nebola istá sama sebou, či nejde o ďalší prelud.

Vidieť ju v tejto polohe, zraniteľnú, tak neuveriteľne citlivú, miskutočne navodilo pocit mrazu na zátylku.

„Si v pohode?“ zašepkala som prvé, čo ma v tejto chvíli napadlo. Hystericky sa zasmiala, zadržiavajúc tak slzy.

„Jasné, je mi fakt úžasne. Nikdy mi nebolo lepšie,“ začala sa zvesela smiať, znovu tým maskujúc svoj plač.

„To teda vidím,“ odpovedala som jej rovnakým, sarkastickým tónom. „Ako je možné, že vieš plakať?“ spýtala som sa jej po chvíli jemným, opatrným nadnesom.

„Som upíri cvok,“ odvetila mi sucho, „upírie deti nie sú nebezpečné len tým, že bez premýšľania vyvraždia všetkých vo svojom okolí. Dokážeme sa prispôsobiť ľudským prioritám. Dokážem plakať, aby mnou boli ľudia v okolí očarení. U mňa a Aleca to je už oslabené, keďže sme boli premení na prelome detstva a dospelosti. Ale navždy budeme odvrhnutí a donútení žiť ako pätnásťročné deti,“ šepkala rozmrzele.

„To ma mrzí,“ šepla som úprimne. Znovu sa jemne hystericky zasmiala, maskujúc tak smútok.

Bolo zvláštne vidieť, ako sa upírka, u ktorej som mala celé mesiace abstrakt rozmrzelého dieťaťa, odrazu otvára. Na druhú stranu, komu by sa aj mala? S Alecom zdieľajú podobné problémy, hoci je bezvýhradne vidieť, že on to zvláda ďaleko lepšie, ako ona. Zachováva si k tomu prístup istého cynizmu. Jane sa to iste dotýka ďaleko viac.

„Si skutočne zvláštna, Bella,“ prehodila odrazu Jane, „okrem Ara sa ešte nenašiel nikto, koho by naše problémy úprimne zaujímali. Okrem Aleca by sa ma nikto nezastal pri vedomí, že by z toho mal problém on sám. Ďakujem,“ usmiala sa smerom ku mne vďačne.

Medzi mnou a ňou bol celkom zvláštny vzťah. Hoci sme nevychádzali ako priateľky, bránili sme jedna druhú. Bola neuveriteľne zaujímavá upírka, ako správaním, tak minulosťou a bol by skutočne hriech ju odcudzovať. Toľko si toho odtrpela. Môj príbeh znel oproti jej ako laciný román v stánku na zapadnutej ulici.

„Skutočne sa ma zastávaš kvôli Renesmee?“ nadhodila som nezúčastnene.

„Nie. Je to kvôli viacerým dôvodom,“ odpovedala rovnakým tónom. Napríklad? „Mrzí ma, čo som spôsobila. Som asi jednoducho príliš slabá na to, aby som mu vzdorovala. Teraz,“ doplnila rozochvelým hlasom a znovu potichu zavzlykala, akokoľvek sa to snažila zamaskovať.

Pochopila som, že zrejme o moju spoločnosť nateraz nestojí. Pochopiteľne, vidieť kohosi, kto sa pred každým tvári, aký je silný a neohrozený, a potom ho vidieť znovu plakať. Ani ja by som o to nestála.

Tak som sa otočila naspäť a spolu s tichým ospravedlnením vybehla von, ani sa neobzrela. Nezdalo by sa šak, že by jej to vadilo.

Prečo asi začnem chodiť nerada do svojej izby?

Renesmee. Koľko dní je už tu bez toho, aby sme sa normálne porozprávali?

Cestu do jej izby som nemusela hľadať dlho, Jediné bijúce srdce široko-ďaleko, v izbe, ktorú som si pamätala.

Renesmee sedela pri okne, ku mne chrbtom, pozerajúc von. Jej srdiečko jemne bilo na rebrá a ona spomalene dýchala, akoby spala. Keď ma zbadala, jej krásna tvár sa rozjasnila a ona s úsmevom zoskočila z okna a rozbehla sa ku mne. S úsmevom som si ju ku sebe pritiahla do náručia a ona sa mi potešene zasmiala do plecia. Vyzerala neuveriteľne staršie, na okolo pätnásť rokov. A to mala len rok a niečo. Koľko času jej ešte ostáva?

„Chýbala si mi, slniečko,“ usmiala som sa na ňu srdečne. Keď sa však odo mňa odtisla, na jej tvári som jasne videla poznačený smútok.

„Deje sa niečo?“ spýtala som sa jej zarazeným podtónom.

„Aro povedal, že Jakea už nikdy neuvidím,“ popotiahla jemne, „povedal, že ak neprestanem rásť, čoskoro bude koniec všetkému. Čo ak zomriem?“ vzlykla.

Na to som nemala odpoveď. Sama som ju nevedela. Prečo?

O poloupíroch som toho vedela asi toľko, ako on.

„Neboj sa, zlatko,“ usmiala som sa na ňu upokojujúco, „máš tu Jane a Aleca. Máš tu mňa. Aro sám nevie, čo sa stane.“

Na to sa usmiala.

„Aro ťa hľadá. Chcel ti niečo povedať,“ upozornila ma chvejúcim sa hláskom.

„To je jedno. Teraz budem s tebou,“ ubezpečila som ju. Jej izba znovu vyzerala inak. Zmenila sa z rúžovej na béžovú, bábiky nahradili police s knihami a stôl s počítačom. Aj jej tvár sa zmenila. Bola dospelejšia. Vážnejšia.

Má skutočne len rok a niečo?

Áno. Má.

Rok a pol odkedy sa zo mňa stal upír. Rok a pol, odkedy sa z nej stala nádherná slečna. Rok a pol, v ktorom sa stalo viac udalostí, než je pre ňu únosné.

Rok a niečo, odkedy sa narodila. Rok a niečo, odkedy som sa stala upírkou. Rok a niečo, za ktorý sa toho udialo také neuveriteľné kvantum vecí, pre obyčajný jeden rok a niečo neuveriteľné. Renesmee bola skutočne silná osobnosť. Sama by som taký nátlak nezvládla – v jej mentálnom veku určite nie.

Aký nátlak bol potom na Jane a Aleca?

Na to som nedokázala nájsť vhodnú odpoveď.

„Čím sa živíš?“ nadhodila som smerom k nej nezúčastnene. Kývla hlavou.

„Ako kedy. Poväčšinou mi nosia krv, predpoklad je, že ľudskú. Niekedy však dostanem aj normálne jedlo,“ prehodila nezúčastnene. Rozhovor sa síce nevyvíjal podľa mojich predpokladov. Nedalo sa klásť vedľajšie otázky, nič, na čo by sa dalo ďalej a ďalej pýtať a rozvíjať to. Renesmee nebola zhovorčivý typ ani ako si ju pamätám ja, toto len utvrdzovalo.

„Nevieš, kde je Jane?“ spýtala sa ma, načo som jej záporne pokrútila hlavou.

„Netreba ju teraz rušiť. Necíti sa najlepšie,“ upresnila som jej. Nevinne sa usmiala.

„Prečo máš na krku jazvu, mami?“ zašepkala odrazu s pohľadom upriameným na uhryznutie od Demetriho. Sklopila som zrak a letmo si po nej prešla prstami.

„To je na dlhé rozprávanie,“ usmiala som sa na ňu ubezpečujúco.

„Zlatko, idem za Arom, keď ma hľadá, dobre?“ Prikývla.

Toto nebola tá bezstarostná Renesmee, ktorú som poznala. Z jej srdečnej radosti ostal len nejaký fádny pozostatok a ja som to vedela. Cez to som jej nedokázala dať zámienku k tomu, aby tomu tak nebolo. Ešte nie.

V izbe som chcela byť čo najmenej, cez to som sa ešte musela na pár sekúnd vracať. Bolo by však lepšie, keby som ostala tam, kde som bola.

Pred dverami som totiž našla stáť Felixa. Netrpezlivo prešľapoval, v ruke čosi držiac, a rozmrzele čumel do priestoru. Keď ma zbadal, bez ostýchania vykročil ku mne tak prudko, že som sa na obranu prikrčila a ticho zavrčala.

„Kde si viazla?“ zavrčal mi zblízka do tváre, až som sa prikrčila. S plánom ignorovať to som ho mala v pláne obísť, jeho premýšľanie sa však uberalo trochu iným smerom.

„Kam si myslíš, že ideš?“ zasyčal na mňa, potom ma zdrapil za lakeť a v sekunde so mnou hodil o protiľahlú stenu. Šokovane som na neho pozrela, neskrývajúc prirodzený rešpekt. Uškrnul sa.

„Vypi to,“ nakázal mi, potom mi do rúk vopchal to, čo tak netrpezlivo držal v ruke. Nedôverčivo som si premerala pohár s tmavočervenou, lahodne voňajúcou tekutinou a pokrútila hlavou na znak nesúhlasu. Nie.

„Nemám na teba celý deň. Buď to vypiješ dobrovoľne, alebo ti to napchám do krku aj s pohárom,“ pohrozil mi potichu a hrozivo.

„Čo to je?“ šepla som trasľavým hlasom.

Naštvane zasyčal, potom mi pohár prudko vytrhol z ruky. Šokovane som sa na neho pozrela, keď ma voľnou rukou pritisol o stenu a násilím odlepil pery od seba. Budem kričať?

Začala som sa prudko metať zo strany na stranu a pery sa snažila zomknúť k sebe, keď ma naštvane zasiahol úderom do tváre.

Musela som uznať, že mal švih. Do tváre ma udrela jemná vlna bolesti, ktorá mi pulzovala na celej ľavej polovici. Na to som len bolestivo zasypela. Bolestivé, no dosť dostačujúce na to, aby mi stihol zospodu podložiť bradu a dvoma prstami znovu otvoriť ústa. Pocítila som, ako sa mi o pery obtrelo čosi kovové a potom, ako sa mi do úst začala vlievať jemná, lahodná tekutina.

Čoskoro som sa začala pod návalom krvi sýpajúc dusiť. Neprehltnúť, neprehltnúť. Ktovie, čo som bola donútená piť.

„Prehltni!“ okríkol ma naštvane.

Keby som aspoň mohla tvrdiť, že mi to nechutilo. Ale nie. Bolo to vynikajúce. Otázkou len bolo, prečo som to mala piť?

Cítila som však, ako ma donútil zakloniť hlavu a ja som musela chtiac nechtiac začať prehĺtať.

Keď som už nemala čo piť, začala som kvôli nedostatku kyslíku kašlať. Na perách som stále cítila tú jemnú arómu, zatiaľ čo Felix ma jediným pohybom pustil. Zo špičiek som klesla na kolená a ďalej kuckala, snažiac sa pri tom postaviť. Felix, skoro dve metre odo mňa vyššie, sa spokojne uškrnul.

„Načo to bolo dobré?“ zašepkala som zoslabnutým hlasom, potom sa nadvihla na kolená a znovu zakašľala. A tu máme živý dôkaz, že upírovi môže zabehnúť.

„A pozitív,“ odvetil mi nezaujato. Daj si na to A pozitív a bolesť zmizne.

„Aro ťa už hľadá,“ doplnil.

„Mal by si sa začal snažiť o korigovanie svojich cholerických emócií. Je to neznesiteľne otravné,“ neodpustila som si.

Minútka ticha za poznámku. Potom som už len vnímala, ako sa zase raz rútim k zemi...

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Spútané Volterrou - 20. kapitola: