Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Spútané Volterrou - 22. kapitola

26.11.2013 (07:00) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1946×

Milujem ho? To nie je možné... Nie, nie je to možné...

Je? Nie je.

Ležala som, schúlená na posteli. Na chrbte som cítila jeho jemný dotyk, to, ako mi skúmavo prechádza po vlasoch a chrbte. Každú chvíľu som sa strácala vo švojích myšlienkách.

Čo vlastne cítim?

Šamšimšalala...

Ktosi klopká vysokými opätkami smerom po chodbe.

Pred zmetenosťou vládla temnota. Veľa hmly, temnoty. Po dobu, než mi Felix odtrhol prvú časť tela... On ma skutočne zachránil pred telom v stave puzzle.

Chudák Renesmee.

Chudák Jane.

Pocítila som, ako mi Demetri odhrnul vlasy z pleca a krku na chrbát a zhlboka sa nadýchol. Šamšimšalala... 

„Nádherne voniaš," zašepkal mi jemne do ucha. Len som sa pousmiala.

„Milé," skonštatovala som sucho. Zasmial sa, na zátylku som pocítila poryv jeho dychu.

„A máš celkom hnusnú jazvu na krku," skonštatoval. Pretočenie očí. „Vďaka za úprimnosť. Nie som tá, ktorá si ju spravila."

„Ja vždy... A táto nie je odo mňa," zaškeril sa, načo som sa znepokojene posadila a chytila sa za zátylok. Nahmatala som tam hrozivú vypuklinu, ktorá sa tiahla od ramena po krčný stavec. Keď som sa jej dotkla, zľahka zapulzovala bolesťou.

„Asi ho zabijem," zašepkala som si pre seba potichu. Povzdychol si.

„Nekonfliktná," prehodil sarkasticky. „Zmizne ti," doplnil istým tónom.

„Á pozitív?"

„Mhm."

Pocítila som, ako sa tiaha jeho tela odrazu stratila. Keď som sa posadila, stál na druhej strane miestnosti a obliekal si košeľu.

„Musím ísť za Arom," prehodil značne temným, cez to pokojným a ľadovým súzvukom tónu. Len som prikývla.

Ležala som na posteli a snažila som si urovnať myšlienky.

Práve som sa vyspala s Demetrim. Dobrovoľne?

Nie, ja som ho dokonca prinútila ostať. Bolo to len kvôli Jane?

Nebolo.

Aj tak by sa mi nezdalo, že by som k nemu niečo cítila... Zachránil ma pred smrťou Felixovými rukami... To sa hypoteticky dá zarátať ako plus. Okrem toho...

Potrebovala som sa nejako upokojiť.

Potichu som vykĺzla z postele, hodila na seba prvé, čo mi prišlo pod ruku (zásoba tričiek a nohavíc sa začala nenávratným tempom míňať), a vykĺzla z dverí do záhrady.

V Janinej izbe bolo naprosté ticho. Cítila som tam jej prítomnosť... Nebola len jej, cez to som to neriešila. Možno ju prišiel navštíviť Alec.

„Nočná prechádzka?" ozval sa mi za chrbtom úlisný, hrubý mužský hlas. Strnula som.

Ten hlas veľmi dobre poznám.

„Čo chceš, Felix?" zašepkala som potichu, keď vykročil smerom ku mne. Pocítila som, ako sa uškrnul.

„Užila si si?" pýtal sa ďalej s nadvihnutým obočím. Sprudka som vydýchla a otočila sa k nemu.

„To nie je tvoja starosť," namietla som chabo. Znovu sa zasmial.

Som tu sama...

„Tak čo chceš?!" vyhŕkla som trasľavo. Pobavene sa môjmu výrazu uchechtol.

„Vieš, zlato, nie som zvknutý, aby mi niekto odporoval," prehodil s takým desivým úškľabkom, pred ktorým som až ustúpila, „zvlášť nie, keď ide o upírov a upírky, ktoré ochráni spoločný priateľ a člen gardy," pretiahol s temným výrazom.

„A... čo... čo mám s tým ja?" vykoktala som vystrašene. Začala som ustupovať, ustráchane pritom sledujúc, ako sa každým krokom hýbe ku mne a maže čiastočný priestor medzi nami.

Odrazu vystrelil z roztrhanej formácie, silno ma drapil pod krkom a hodil mnou o stenu. Vystrašene som zasypela a oblapila ho rukou za jeho mohutnú dlaň.

„Preto si vyžiadávam satisfakciu," upresnil mi tichým tónom.

„A ako s tým mám súvisieť ja?" šepla som pridusene, „nič som ti nespravila a ty si na mňa zaútočil," doplnila som, po medzerách lapajúc po dychu.

„Vieš, zlato, Demetrimu sa nestáva každý deň, že by sa zaujímal o práva žien. A to, čo už od neho viem je, že nedokáže uniesť, aby mu niekto siahal na jeho majetok." Každým slovom sa mi zatínal do krku svojou obrovskou dlaňou stále silnejšie a silnejšie do hrdla.

„To bolí!" vyhŕkla som so slzami v očiacha zasypela od prudkej, štipľavej bolesti v hrdle.

„Kdeže máš svojho Demetriho teraz?" zaškeril sa na mňa a ešte prudšie mi zatlačil na krk. Čosi hlboko v hrdle prasklo a mne do tváre odrazu vošla štipľavá agónia. Bolestivo som vydýchla.

„Pu-sť," sypela som na neho zúfalo. Znovu niečo hlboko prasklo a ja som pocítila, ako sa mi časť jazvy na temene znovu otvorila.

Doriti, tak strašne to bolí...

Felix sa mi ešte hlbšie zadrapol do krku a nadvihol ma nad zem. Moje hrdlo sa už pripravovalo k výkriku.

„O to sa len pokús," pohrozil mi potichu a druhou obrovskou rukou mi zapchal ústa. Zúfalo som zavrela oči.

Keď ma pustil, začal ma krk páliť snáď horšie, ako dovtedy. Nohy ma neudržali – bolestivo sypiac som klesla na kolená a začala si prechádzať po krku prstami.

Felix si ku mne s úškrnom kľakol – aj tak bol o pol metra vyšší - a so spokojným úsmevom ma pozoroval. A vtedy sa mi hrdlo konečne odblokovalo.

Zúfalo som sa rozkričala.

Skôr, než som však stihla hocičo ďalšie spraviť, priletela rana zľava a hneď potom dve ďalšie sprava.

„Nekrič mi tu!" zavrčal Felix zúrivo.

„Nerob si zo mňa boxovacieho panáka," šepla som zúfalo. Zasmial sa.

Pocítila som však, ako sa okrem vlny zúfalstva, bolesti a bezmoci dvíha aj niečo iné. Vlna hnevu. Rozčúlenosti. Ja nie som žiadna debilná boxovacia figurína.

Odrazu bol môj štít niečím iným.

Z mojej hlavy pustil obrovský, rozzúrený prúd energie. Pohltil ma. To, čo však bolo zaujímavejšie, bolo, že som tú vlnu tlosti odrazu videla. Ako tlaková spúšť. Felixa odo mňa odrazu prudko odhodilo. S jemne šokovaným, ak sa to tak dá nazvať, výrazom, vrazil do protiľahlej steny a s bolestiým zasypením dopadol na zem.

Zlosť sa vytratila s prekvapením, tlak sa okamžite stiahol.

Felix ku mne znovu rozurene rozbehol, keď som celkom spokojne rozprestrela tú vlnu znovu. Kúsok od nej sa zastavil.

„Čo to, doriti, je?" zavrčal rozzúrene. Pocítila som, ako sa zlosť vytratila. Zamračene začal po membráne skúmavo prechádzať rukou. Úsmev a mi vrátil.

„To je, doriti, štít."

Dokážem sa o seba postarať. Dokážem sa ochrániť. Po perách sa mi rozlial spokojný úšľabok.

(Jane)

Od kedy sa stal ten incident s Bellou a Demetrim, z izby som sa ani nepohla. Niekoľkokrát mi Alec klopal na dvere, ignorovala som to. Celý čas sediac na posteli, ktorú nepotrebujem, som si tisla kolená k brade a ticho čumela do steny.

Ten debil si fakt neuvedomuje, ako mi ubližuje.

Neuvedomuje si ani to, že ak upír miluje, miluje navždy. Som tak blbá...

Ako som sa mohla do neho zamilovať? Ako som mohla byť taká sprostá? Teraz mi môže ublížiť, pretože si veľmi dobre uvedomuje, že môj dar na neho proste nepoužije. Aj tak má pravdu, som slaboch.

Položila som si hlavu na kolená a znovu tlmene vzlykla. Som tak sprostá...

Dvere sa odrazu pootvorili, dotyčná osoba vošla do vnútra. Pravdepodobne Bella... Alebo?

Pocítila som, ako sa ktosi posadil za mňa na postel. Toto nie je Bella...

Skôr, než som sa stihla otočiť, ma odrazu ktosi zdrapil zo zadu za ramená. Vyjakla som, keď sa mi na pery natisla cudzia ruka.

„Chýbal som ti?“ šepol mi do ucha jeho hlas. Ach, nie.

Prosím, toto nie...

Záporne som pokrútila hlavou, keď sa zvesela zasmial. Potom mi jednou rukou chytil za pás a stiahol chrbtom k nemu.

„Nie?“ zasyčal mi s hraným smútkom do ucha, „Ale, Janie, určite áno.“ Začala som sa v jeho náručí zúrivo metať. Pri znelke prezývky Janie mnou až myklo.

Tlmene som zavzlykala.

„Pusť!“ sykla som spopod jeho silnej dlane. Znovu sa uškrnul. Hlavu som mala pritlačenú na jeho hruď a chrbtom som sa mu opierala o brucho. Nebyť tej ruky na ústach, niekto by si bol pomyslel, že sa len doťahujeme.

„Nie. Dokiaľ nepriznáš, že ma ešte miluješ,“ zavrnel mi znovu do ucha spokojne. Strnula som.

„K tomu ma nedonútiš!“ vyhŕkla som trasľavo.

„A práve o to ide.“ Idiot...

Pocítila som, ako sa na nepatrnú chvíľu váha jeho tela stratila. Potom mi čosi podkoplo kolená a vzápätí som odrazu ležala.

„Čo to robíš?“ vydýchla som hystericky. S úškrnom sa vyštveral na moje telo a prisadol ma.

„Nie! Nechaj ma, počuješ?“ sykla som hystericky, keď sa ku mne sklonil. Jeho úsmev sa ešte rozšíril.

„Pusť ma!“ zvrieskla som so snahou sa postaviť. Váha jeho tela na páse ma však zatlačila späť.

„Miluješ ma?“ Pokrútila som hlavou, len ťažko zadržujúc slzy.

Cítila som, ako ma rukami zovrel pod pazuchami a jemne prešiel po chrbte. Ruky mi samovoľne vystrelili k jeho krku, ako som sa ho snažila odtisnúť.

Namiesto agresie sa ku mne len pomaly sklonil. Oči som šokom doširoka otvorila, prekvapenie ma totálne dostalo. A tak som ho nechala, aby spojil naše pery.

Tým jediným dotykom sa mi všetko vrátilo. Každý jeden bozk, každý rozhovor, každý dotyk medzi nami bol znovu tu. Akoby ma očaril. Páľava v očiach sa stratila.

„Tak veľmi ťa milujem,“ zašepkala som bezmocne.

„Ja som to vedel.“

„Arogantný idiot!“ zavrčala som.

„Arogantný idiot, ktorého tak veľmi miluješ,“ šepol potichu a znovu sa mi pritisol na pery. Potrebovala som ho. Bol to len primitívny chtiač, no v tejto chvíli som ho znovu potrebovala. Znovu chcela... 

Prepáčte mi za tie veľké pauzy. Veľa v škole, príprava na príjmačky apod...

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Spútané Volterrou - 22. kapitola: