Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Spútane Volterrou - 27. kapitola

23.01.2014 (09:15) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1744×

„Som smädná!" vyhŕkla znovu plačlivo a hladne si chytila krk rukami. Jane sa posadila. Renesmine oči sa na chvíľu zastavili na mne. Zamračene si ma premerala.

„Ma...Mami?"

Jej oči boli teraz zvedavé. Nádherné pery mala neprimerane ohrnuté, no nestála v agresívnom postoji. Fascinovala ma, a o to bol väčší šok, keď ma spoznala. Usmiala som sa.

„Áno... Som to ja." Šťastne sa na mňa usmiala, vzápätí si premerala pohľadom blondínku, ktorá sedela pri Alecovi a ticho mu zvierala ruku.

„Jane!" vyhŕkla odrazu Renesmee nadšene, až som sebou škubla, „myslela som, že ťa už neuvidím," skonštatovala rozjarene. Taký pozdrav - tak to teda ďakujem pekne.

„Idem po Felixa," zahundral Alec potichu, pustil Janinu ruku, prešiel miestnosť a bez pozdravu odišiel. Renesmee na nás s očakávaním pozrela, striedavo na mňa a Jane.

Je to skutočne upírka?

„Mám hrozný smäd!" zvrieskla naštvane.

Odrazu sa čosi zmenilo. Renesmee sa odrazu začali na tvári okolo očí vytvárať fialové a červenkasté žilky. Pod očami jej priestor náhle stmavol, a ona vrčiac ohrnula pery. 

„Renesmee, pokoj," zašepkala Jane upokojujúco.

„Nehovor mi, čo mám robiť!" zajačala na ňu hrubým, zdsnelým hlasom.

Započula som, ako sa dvere otvorili. Felix zastavil kúsok odo mňa a zmeral si Renesmee nepriateľským pohľadom.

„Keď upír, tak poriadny," zhodnotil tichým, konštatívnym hlasom a pohol sa smerom ku nej.

„Nedotýka sa ma!" ozvala sa priškrteným sopránom. Zdalo by sa mi, že keby nebol taký suchar, pretočil by oči, potom sa jednoducho natiahol po jej ruku.

S priduseným výkrikom vyletela z miesta, zdrapila ho pod krkom a hodila smerom ku zemi. Vzápätí sa sklonila nad neho, kolenom mu zatlačila na brucho, sprudka zdrapila vlasy a začala mu nepríčetne trieskať hlavou o podlahu.

„Pusť ma, doriti!" zvrieskol po nej naštvane. Do tváre ho zasiahla jej drobná päsť.

„Drž ústa!" Priletel ďalší úder. Felix ublížene zaskučal, načo nasledoval jej pobavený rehot. 

„Asi to bolí," zhodnotila nezúčastnene a znovu ho trafila cez tvár.

„Alec, urob niečo," zavrčal na neho podmračene a pokúsil sa zablokovať jej ruku, keď mu ju svojou maličkou päsťou zovrela a vykrútila tak, že sa ozval nechutný praskavý zvuk ako pri zlomenine.

Alec opatrne podišiel k Renesmee a jemne jej položil ruku na plece.

„Upokoj sa," zašepkal, iskriacimi očami pritom sledujúc jej čierne. 

„Prečo?" odsekla mu, a smutne pozrela na svoju zovretú päsť.

„Prišiel ťa vziať na lov," uistil ju potichu. Pohŕdavo si odfrkla a pustila jeho krk.

„Tak poď," zavelila rázne, keď sa začal zbierať zo zeme.

Felix bol agresívny, sám však bolesť neznášal najlepšie, keďže sa často nedostával do stavu, kedy ho niekto zranil. Preto bolo evidentné, že samému sa mu s tým malým upírom nebude chcieť ísť.

Cez to ju silne, no nie bolestivo chytil za zápästie a v pomalom tempe vyšiel z izby.

„Ako to dokážeš tak zvládať?" šepla som potichu, keď sa zavreli dvere. Len mykol plecami, dívajúc sa pritom kdesi za mňa.

„Ty už ma nechceš roztrhať na kusy?" horko sa uškrnul a zľahka presunul váhu na druhú nohu.

„Čo to z nej je?" hlesla Jane, akoby ani nedokázala uveriť tomu, čo práve videla. Pokývala som hlavou.

„Je dosť pravdepodobné, že poloupírie telo a jed napol upírieho dieťaťa z nej vytvorili... čiastočné monštrum," vydala som zo seba po chvíli ticho. 

„To je fakt," pripustil ticho.

„Neuvažuje. Nemyslí racionálne. Akoby netvor v nej prevzal plnú kontrolu," zhodnotila Jane, opatrne sa postavila a prešla si rukou šaty.

„To by sme mali," povzdychol si Alec a smutným pohľadom prešiel po popukanej stene, polorozlámanej kľučke a trhline v podlahe.

„Renesmee som ale ohľadom Felixa doživotne vďačná." Jane sa ticho zahuhňala.

„Musím pripustiť, že dnes nie si jediná," skonštatovala zastreto. Jej hlas mi pripomenul debatu, o ktorej sme hovorili predtým, než sa stala celá táto záležitosť.

„Ja... Musím ísť," vyhŕkla som na rýchlo, pribehla ku dverám a v sekunde prekĺzla na chodbu. Potom som vbehla do svojej izby a predýchavajúc sa zosekala ku posteli.

„Problémy v pekle?" zašveholil Demetriho hlas z druhého konca miestnosti.

„Dnes nie, Demetri, prosím," šepla som zúfalo a vložila si tvár do dlaní.

„Počul som ten rozhovor," informoval ma vecne.

„To je skutočne skvelé. To som vážne potrebovala počuť," pretočila som oči. „Urobil ti to, čo mne?" kmitla pohľadom smerom ku mne, ako sa jej zľahka zachveli ramená.

„Čo si urobil Jane?" prinútila som vlastný hlas, aby sa mi nechvel.

„Ako to myslíš?" spýtal sa ľadovo.

„Ona sa nezosype len tak, pre nič. Niečo si jej spravil, a muselo to byť fakt hrozné. Ublížil si jej?" Uchechtol sa.

„Ublížil? Nie priamo," skonštatoval, „skôr som ju... potešil." To znie ešte horšie, ako keby jej skutočne niečo spravil.

„Si nechutný bastard," odfrkla som si pohŕdavo.

V tej istej sekunde presvišťal až ku mne, prešiel cez posteľ, a priamo z nej ma silne drapil pod krkom, až sa mi zavrátila hlava.

„Tvoj slovník je príšerný, Bella," posťažoval si, „mala by si starostlivejšie vážiť to, čo povieš. Predsa nechceme, aby sa niekomu niečo stalo, že?" Potom mi chytil rameno a vytiahol hore na posteľ.

„Daj mi pokoj," zavrčala som na neho, keď mi pustil krk, voľnou rukou odhrnul vlasy z ramena a letmo si položil bradu na nahú kožu na pleci.

„Nie!" zvrieskla som zúfalo, potom sa mu všetkou silou škubla v zovretí a tým sa mu vytrhla. Okamžite som prebehla ku dverám, otvorila ich a vybehla preč.

Cestou som sa neotáčala. Mám toho pokrk. Nemôže si so mnou robiť, čo chce! Ja nie som debilná hračka!

Schody predo mnou sa odrazu ostro stáčali do hora. Neváhala som. S tichým poťahovaním som vybehla hore, vbehla do dverí a zabuchla za sebou dvere.

Asi mám fakt šťastie na neobývané časti hradu. Ocitla som sa totiž na streche. V prázdnej kruhovej miestnosti, kde sa tiahli prázdne kamenné rámy od okien od podlahy po strop.

Rámy boli asi meter široké, oddelené od seba.

Na chodbe som započula kroky.

Posledná možnosť. Okamžite som dobehla ku prvému dohľadnému, preliezla ho na vonkajšiu stenu a prstami sa zakvačila do skulín, aby som nespadla.

Dvere sa s vrzgotom pootvorili.

Príchodzia osoba pomaly vstúpila a neuveriteľne ľudským tempom začala prechádzať po miestnosti.

Vzápätí som započula, ako sa zhlboka nadýchla.

„Viem, že si tu," pretiahol Demetri nebezpečne tichým, pokojným hlasom. 

Potom som započula to, ako zavrel dvere a vydal sa späť po schodoch dolu.

Vydýchla som si od úľavy. Dnes nie. Dnes mu to nedovolím...

Opatrne som sa pustila škár jednou rukou, presunula váhu na nohy a prehupla sa späť do veže.

Nikto.

Demetri je stopár. Našiel by ma hocikde, je jedno, či vo Volterre alebo mimo nej.

Ticho som sa priplížila ku oknu a nakukla von. Vyskytol sa mi celkom nádherný pohľad na tichú Toskánku noc. To, kedy sa zotmelo, som nezaznamenala.

„Čo tu ty robíš? vyhŕkol odrazu tesne za mnou vysoký podráždený ženský hlas. Spomalene som sa otočila a pozrela do tváre ďalšej upírke.

„Scarlett?" šepla som šokovane. 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Spútane Volterrou - 27. kapitola: