Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Spútané Volterrou - 30. kapitola

31.03.2014 (07:00) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1669×

Prvý pohľad na plnenie Arových príkazov v teréne bol vcelku... Odstrašujúci príklad.

Jane s Alecom sa od prvej chvíle tvárili... Mŕtvolne. Apaticky. Bezducho. Felix s Demetrim si zanechali svoj úprimne potešený výraz, keď diskutovali o technike napadnutia - akoby ju nemali zvládnutú za tých stoviek rokov praxe.

Zachovávala som si odtiahnutú masku. Nechcela som, aby niekto z nepriateľov využil to, že som viac lojálna a citlivá viac, než ostatní.

„Bella, po útoku ostaneš na mieste, je to jasné? Budeš nás štítiť a pokúsiš sa nemotať sa ostatným pod nohami. Ak ťa niekto zabije, Aro zabije nás." Len som prikývla.

„Koľko ich je?" Slová som nevnímala.

„Asi desať, štyridsať kilometrov od nás. Vladimir a Stefan si začali budovať proti nám armádu," utrúsil posmešne Demetri. To sa na nich podobá... Môžno nám to pomôže, keď im budeme trhať tie zakalené oči z hlavy...

„Vyrážame," prehodila sucho Jane a okamžite sa stratila medzi nočnými budovami. S ostatnými som ju potichu nasledovala.

Neapol bol nechutný. Špinavý. Smrdelo tu, ten puch mi dráždil nos viac ako vlkolačí zápach. Cez to som ignorovala fakt, že sme bez hocijakej reakcie prechádzali okolo hŕb smetia.

Nos mi dráždilo ešte aj po tom, čo sme prešli hranice mesta a zamierili do okolia.

Do nosa ma vzápätí udrel upíri pach.

Okolo bolo ticho.

Upíri boli nahromadení v jedinej časti územia. Keď nás zbadali, naštvane začali prskať a syčať. Ešte aj v mesačnom svite bolo zlaté V neuveriteľne viditeľné.

Jeden z upírov sa po nás naštvane ohliadol. Potom sa rozbehol priamo k Jane.

Vzápätí skončil v kŕčoch bolesti a agónie na zemi. 

„To je tá mrcha..." „To je Jane Volturi..."

„Niekto ďalší?" šepla nádherným, ľúbezným hlasom Jane a melodramaticky sa na skupinu upírov usmiala.

„Vstávaj," prikázala upírovi tichým, apatickým hlasom. Pravdepodobne mal dostatok úsudku o tom, aby sa postavil zo zeme ako cvičená opica a nepodriadeným pohľadom si nás premeral.

„Pokoj, Cristian..." prehovoril za jeho chrbtom pokojný, zmierlivejší hlas. Pravdepodobne vodca ich skupinky predstúpil pred toho čiernovlasého a opatrne si nás premeral.

„Potrebujete niečo?" Pohľadom sa pozastavil na každej tvári a potom na náhrdelníkoch.

„Porušenie zákonov, neopatrné chovanie, pokus o zborenie Talianska... Je toho vcelku dosť, nemyslíte?" usmiala sa na neho znovu.

„Myslíte to vážne? Ste piati, oproti nám nič nezmôžete. Hoci uznávam, keď vidím tieto dve kvetinky... Dalo by sa nejako dohodnúť," pretiahol úlisne a preskočil pohľadom zo mňa na Jane a zase naopak.

„Tie sú moje... naše," oplatil mu pokojne Demetri. Jane sa zhlboka nadýchla, mne zacukalo sánkou. Ja nie som jeho. Nikdy nebudem!

„Nejdeme sa dohadovať. Ideme vás zničiť," prehodil Alec neutrálne.

„Ale no tak." Prešiel až ku nám, a jemne sa natiahol ku Janinej tvári. Predpoklad bol takýto - buď ho umučí k smrti, alebo skončí bez končatín. Obidve možnosti sa mi pozdávali. Bolo mi z neho zle.

Najviac ma však prekvapilo, keď namiesto Jane či Aleca zareagoval ktosi celkom iný.

Ten, kto vystrelil z miesta, bol skutočne nepredpokladateľný. Demetri prekonal tých pár metrov v sekunde a okamžite zdrapil hlavu tomu upírovi. Vzápätí sa ozval trhavý zvuk a upírové telo dopadlo na zem - bez hlavy.

Z ich radov sa ozvalo vzrušené a vystrašené šepkanie.

„Felix?" Demetri sa otočil ku postave za mnou, „máš už len desať."

S tými slovami sa k nim všetci rozbehli. 

Okamžite sa na okolí začali rozprestierať zvuky boja.

Pokúsila som sa štítiť postavy v čiernom. Ale ako mám vedieť, ktorí majú dar?

Periférnosťou som zaznamenala, ako Felix zdrapil pod krkom svalnatého upíra a v sekunde mu odšruboval hlavu. Kúsok ďalej Jane mučila ďalšieho, a ďalej Alec pomáhal Demetrimu so znehybňovaním protivníkov. Cez to som nezaregistrovala, keď sa ku mne priblížili dvaja upíri.

Navzájom sa na seba uškrnuli, a skôr, než som sa nazdala, sa rozbehli ku mne. Pokúsila som sa brániť.

Prvý útok som úspešne odrazila, keď sa mi ďalší zadrapil do rúk. Pokúsila som sa ho zo seba strhnúť, keď pevne trhol a ja som z popraskaného tkaniva zaúpela bolesťou.

Do hrude ma zasiahla prudká rana, keď tlak zmizol.

Felix sa na mňa vražedne pozrel a zbavil upíra, ktorý na mňa zaútočil, tiaže na jeho krku.

„Sústreď sa!" zvrieskol po mne agresívne, iste plný upírieho adrenalínu, a rozbehol sa ďalej.

Potichu som sa zozbierala zo zeme a rozhliadla sa okolo seba. Na zemi už boli štyri... päť tiel, ďalších päť začalo prekvapene ustupovať, z očí im sršalo desivé vystrašenie.

Alec sa uškrnul. Teraz nadišiel čas pre jeho dar.

O päť minút neskôr už zachvátili okolie plamene. 

„Som smädná," prehodila letargicky Jane a opäť sa vytratila do tmy. 

Demetri vyrazil za ňou.

„Ide jej poradiť s výberom krvi?" prehodil Alec uštipačne.

Keby len vedel...

Potichu som sa vzdialila od skupinky druhým smerom.

(Jane)

Potrebovala som si aspoň na chvíľu prevetrať hlavu.

Prečo ma Demetri „zachránil" pred fyzickým kontaktom nepriateľa?

Po rozhovore s Bellou som sa musela čím viac premýšľať nad jej slovami. Normálny upír by toto totiž nerobil.

Požadovaného pokoja som sa však nedočkala. Čoskoro som totiž zistil, že tu nie som sama, a že ten upír nie je cudzí.

Okolo ramien sa mi obmotali paže toho, na ktorého som poslednú dobu tak často myslela.

„Ja nie som tvoja." Potichu sa zasmial.

„Prečo si ho zničil, keď sa ma pokúsil dotknúť?" Na to na niekoľko sekúnd stíchol.

„S Felixom sme uzatvorili stávku. Musel som ich zabiť viac ako on." Potichu mi prešiel rukou po temeni. Ten dotyk bol tak príšerne fyzicky osobný...

„Nestalo by sa nič, ak by si ho zabil neskôr." Pocítila som, ako sa mi na krk jemne priľahol príval vzduchiu a potom jemné obtretie pier o krku.

„Som majetnícky." Pery obkreslili tvar kruhu, potom zašli ku ľavému uchu. Odkiaľ vie, kde sú moje erogoténne zóny?

„Chcem ísť loviť." Znovu sa škodoradostne zachichotal. 

„Ale ja ťa nepustím," šepol perami len pár milimetrov od časti, kde sa zvukové vlny stretávali. 

„Nebudeš si so mnou robiť, čo chceš," bránila som sa chabo, keď mi rukou oblapil pás. Druhou mi zľahka prešiel po kľúčnej kosti, až sa jemne priblížil ku dekoltu. 

„Toto sme už riešili, nemyslíš?" Nepoddať sa bolo tak hrozne ťažké...

„Nechaj ma na pokoji," vyhŕkla som zúfalo, keď mi prešiel ku pásu a zovrel látku na bedrovej kosti medzi prstami.

Ja... ani neviem, čo sa so mnou deje. Akoby... som nedokázala ustáť pocit, že mu ublížim. Neuveriteľne sa vyžíva v tom, keď ho žena prosí o pustenie a on si ju zoberie ako... nečistú štetku... Demetri je násilný parchant... Milujem ho? Potom nie som len sadistka, ale aj masochistka... 

Nečistú... Štetku!

Naštvane som ho od seba odtisla, keď sa prekvapene narovnal.

„Nie! Už sa ma nedotýkaj!" vyhŕkla som plačlivo, keď sa ku mne natiahol. Stačil by jediný pohľad...

„Ale-ale," uškrnul sa na mňa... A zrútil by sa... k zemi.

„Nie, Demetri." A ja by som ho mohla mučiť, pokiaľ by neprosil o smrť...

„Čo sa deje? Nemáš náladu?" pretiahol a podišiel niekoľko krokov smerom ku mne. Ale dokážem to?

Nie...

Zbabelo som sa rozbehla preč.

Demetri nado mnou nebude prevládať... A nie... A nie... A nie...

Chcem ísť loviť.

Jane Volturi nebude nikto ovládať ako bábiku. 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Spútané Volterrou - 30. kapitola: