Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Spútané Volterrou - 34. kapitola

04.05.2014 (11:30) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1603×

Jane sa o všetko z väčšej časti postarala. Vedela presne, kam by sme mali ísť.

V Taliansku vládnu mestám bulváre plné kaviarničiek, ukričaných domácich a prekvapených turistov obdivujúcich život i prostredie. Pescara na tom bola podobne. Čoskoro sme prešli hranice Volterry, okolitých mestečiek a momentálne sme mali noc tráviť v tomto väčšom meste. Zajtra prejsť Jadranské more a sme preč z Talianska.

Zajtra večer pravdepodobne budeme v Chorvátsku. Ak sa to samozrejme celé neposerie, ako pri mne býva zvykom.

Jane vyzerala hrozne nervózne a zúfalo. Frustrovane si kúsala do svojej plnej pery, čelo mala mračivo zvraštené a nervózne sa obzerala okolo seba, akoby sama vytušila nejaké nebezpečenstvo.

„Nebol to dobrý nápad," šepla si pre seba, keď sme prešli cez more.

„Napadlo to tebe," skonštatovala som. Znovu zvraštila obočie do nervózeho výrazu.

Ozval sa tichý trhavý zvuk, keď jej zuby prenikli jemnou pokožkou.

„Doriti," zašomrala a chytila si peru. A teraz si ju rozkusuje. No skvelé!

„Nájdu nás," šepkala si paranoidne. Snažila som sa ju ignorovať.

„Viem to... Nezabili sme Demetriho. Stopercentne nás nájdu... A Alec za to zaplatí, možno zaplatil už teraz..." Jej slová sa mi zlievali do jednej škvrny.

V hlave mi začalo ticho trieštiť. Oni nás skutočne nájdu... A skôr či neskôr...

Ako som si len mohla myslieť, že budem mať pokojný život? Pri mojom šťastí...

„Bella," šepla nervózne a pohľad uprela do mojich očí, z ktorého som nesúdila nič dobré, „musíme sa rozdeliť...“

Prekvapene som na ňu vypúlila červené oči.

„Ja... proste viem, že ak po niekom pôjdu, budem to ja. A... Aro ma má rád. Nepochybujem, že teba - či tvoj dar - tiež, mne však toho odpustil veľa... Mesiac... Choď určenou cestou, ja idem strednejšie do Európ. Drž sa v úzadí. Ak vojdeš do predajne, kúpiš si najdrahšie auto a vysolíš hotovosť, len tým na seba upriamiš pozornosť." Nedala mi šancu na prerušenie. „Jednoducho buď nenápadná a uprac po sebe..." V očiach sa jej nepatrne zalesklo.

Prekvapene som ju sledovala..

„Jane... Nemôžeme sa rozdeliť," šepla som potichu a neveriacky, „keď budeme samé, budeme zraniteľnejšie." Mám byť na to sama? Netuším, kde majú svojich ľudí...

„Znie to tak paranoidne... Ale poznám Demetriho a on mňa viac, ako si schopná si predstaviť. Dokáže ma nájsť hocikde behom sekundy. Keď tak, aspoň im to spomalíme.“

Behom sekundy stála až pri mne a do ruky mi tisla balíček bankoviek.

„Ja... Neviem. Je to všetko tak náhle a... No, dvakrát dlho sme von neboli a...“

Zúfalo na mňa pozrela.

„Mala by som ísť... Mám tvoje číslo tak... Aspoň mesiac budeme bez spojenia a potom sa s tebou pokúsim skontaktovať.“ Znovu si nervózne hryzla do zrastajúcej pery.

Vedela som, že toto je pre ňu zúfalý krok. V istom zmysle som ju chápala.

„Musím ísť, Bella. Odíď z Európy a snaž sa byť nenápadná. Zatiaľ sa maj.“

Stála som na mieste ešte dlho potom, čo zmizla v tme.

(Jane)

Vedela som, že mňa nezabijú... Vo Volterre som bola dobrovoľne. Donedávna...

Až po teoretickom rozchode s Demetrim som začala uvažovať o tom, čo by sa dialo, keby nás Aro nenašiel...

Bol tu Alec... Bola tu Scarlett... znovu donedávna.

Premýšľala som nad tým, kedy vlastne všetko to rúžové skončilo...

Možno... dvadsať rokov?

Cez to som sa necítila o nič lepšie. Bellu by zabili. Najpravdepodobnejšie. Alebo by ju šupli do cely kdesi pod Volterru na ďalších pár storočí...

Ani jedna možnosť sa mi nepozdávala.

Zamierila som smerom ku Francúzku... Aspoň sa pokúsim ujsť... A snáď...

Okamžite som zamierila na sever Talianska...

Bellin pach mi zmizol kdesi za Milánom... Ak ju cíti Demetri lepšie, bude to pre neho hračka...

A ja...

Nájdu ma skôr....

Pokúsila som sa odreagovať sa lovom, ktorý mi aj tak nepriniesol väčšiu útechu, než by bolo možné. Ako som len mohla tušiť...

Kdesi pri hranicách som stretla ďalšieho upíra.

Jeho burgundské oči ma ostražito sledovali ako automatického nepriateľa. Vysoký, čiernovlasý, typické rysy. Podľa môjho názoru nič svetoborné.

Po chvíli sa namyslene uškrnul a podišiel bližšie.

„Čo robí sama Jane Volturi tak ďaleko od hradu?“ pretiahol ticho francúzskym prízvukom a postavil sa až predo mňa.

„Myslím, že nie som povinná sa ti spovedať,“ odsekla som mu apaticky, prepaľujúc ho upreným, podozrieravým pohľadom.

Odrazu zmizol.

Pocítila som, ako mi zdrapil pás a chytil za vlasy, až som musela zakloniť hlavu. Šokovane som sa cukla. Stačil by jediný stisk a prišla by som o hlavu.

„Myslím, že ti to zachráni kožu,“ zasyčal mi do ucha o čosi menej priateľsky. Mlčala som.

„Ale no tak... Predchádzajúcu som zabil príliš skoro... Teba si chcem trochu... užiť.“ Znechutene som sebou otriasla, keď mi pás zovrel ešte pevnejšie a pritiahol si ma bližšie k jeho telu.

„Na upírov, ktorí túžia pretiahnuť každé ženské pohlavie pod slnkom som celkom zvyknutá.“ Ty ma nedostaneš. „Ak túžiš po mojej smrti, zabi ma. Ale jedno ti poviem. Ak sa Aro dozvie, kto ma zabil... Pôjde po tebe tak dlho, kým ťa nenájde. A potom ťa ztiahne z kože a tú použije ako vstup do väzenia,“ zapriadla som sladko. Zdalo sa, že pár sekúnd váhal.

V hlave mi však rozsvietil nový nápad.

„Na druhú stranu... prečo si nespríjemniť dlhú existenciu?“ šepla som potichu a usmiala sa. Zneistel. Tentoraz ľahšie som sa vyslobodila z jeho zovretia a sama ho objala okolo krku s jasným úmyslom. Skrytým.

„Mimochodom, volám sa Jane, oficiálne,“ prehovorila som potichu a pritiahla si ho bližšie.

Zdalo sa, že som ho presvedčila.

„Eric,“ zamrmlal potichu a priblížil sa k mojim perám.

Ozvalo sa prudké trhnutie.

„Pekné meno,“ zapriadla som smerom k jeho šokovanej a nehybnej tvári. Potom som zaborila prsty do jeho krku ešte hlbšie a oddelila hlavu od tela.

Chvíľu potom, čo sa jeho telo zosunulo k zemi, som jeho hlavu nehybne držala v rukách, kým mi samé neklesli k zemi.

Treba ho spáliť...

Z vrecka plášťa som automaticky vylovila zapaľovač, sklonila sa a s plápolájúcim svetielkom v ruke mu prešla dlaňou po vlasoch.

„Zlý výber,“ zašveholila som a podpálila to.

Spolu s jeho vôňou zmiešanou ohňom som pocítila aj niečo iné...

To boli...

Felix a Demetri...

Zachvátila ma panika. Budú naštvaní a niečo mi spravia!

Začala som zbesilo ustupovať na sever. Po chvíli som sa rozmáchla v plnej sile a rozbehla sa preč.

Po ďalšej chvíli som však už za sebou započula rýchly beh.

„Kde je Felix?“ započula som po desiatich minútach unikania desivo blízko pri svojom uchu.

Odrazu sa objavil priamo predo mnou.

Doriti, doriti... Snaha rozbehnúť sa rýchlejšie a preč vyšla na nič...

„Tu je Felix,“ zapriadol zvesela. Pocítila som dunivý náraz do hlavy a potom to, ako som sa zrútila smerom k zemi. Bolestivo som si chytila miesto úderu a naštvane zasyčala.

„Čau, krpec,“ oslovil ma s veselým úškrnom. To ma dorazilo. Agresívne som zasyčala, vyšvihla sa na nohy a uštedrila mu jeden kopanec priamo do rozkroku.

Kým sa spamätával, znovu som sa rozbehla preč. Demetri je niekde tu... Blízko... Prečo som utekala...? Zachvátila ma nová dávka paniky, keď sa kroky zdali byť odrazu oveľa bližšie. Oveľa...

„Keď si sa chcela zabiť, stačilo poprosiť.“ Demetri pristál priamo predo mnou, zdrapil ma pod krk a pritiahol ma k jeho tvári. Jeho naštvaný pohľad neveštil nič dobré. Prešla mnou vlna čistého desu.

Ja som to vedela.

Vedela som, že nedokážem ujsť.

Začala som sa prudko metať.

„Fakt si si myslela, že zdrhneš?“ naklonil sa ku mne povýšene.

„Bolesť,“ precedila som pomedzi násilým stisnuté zuby. Jeho absolútne nepríčetný výraz nahradil šok.

Popustil a klesol na kolená. Dostať sa z jeho zovretia bolo oveľa ľahšie, ako keby bol pri zmysloch. Sama som však naplno nebola. Šok vystriedala blaženosť.

Na kolená, kam patrí.

Z boku priletel ďalší, nečakaný úder. Zvalila som sa na zem vedľa neho. Demetri sa okamžite postavil vedľa Felixa a s prižmúrenými očami si ma zmeral.

Môj pohľad bol zrejme k nezaplateniu.

„Buď pôjdeš späť dobrovoľne a po svojich alebo naporciovaná,“ zašveholil Felix. „Osobne by som bol za to roztrhanie, ale výber je na tebe.“ Prikrčila som sa a zavrčala, keď sa spokojne usmial a pohol smerom ku mne.

„Daj jej pokoj!“ okríkol ho Demetri odrazu. Šokovane som na neho pozrela. Potom si kľakol smerom ku mne a z vrecka čosi vylovil. Ostala som taká prekvapená, že som sa ani nebránila, keď som zbadala, čo mi chcel.

„Pokús sa utiecť čo i len raz,“ zasyčal výhražne a pritisol mi látku ku očiam, „pokús sa svoj dar použiť na hocikoho z nás a Felixov návrh sa splní,“ šepol potichu, zaviazal šatku a vytiahol ma za rameno na nohy.

Pocítila som, ako sa môjho druhého lakťa zmocnil Felix – stlačil ho tak prudko a silne, až som sykla bolesťou. Tomu sa najpravdepodobnejšie uškrnul a stlačil ešte silnejšie.

Nebránila som sa.

Bolo by to zbytočné.

„Kde je Bella?“ Pocítila som pri svojom uchu ľadový dych. Cukla som sebou. Samozrejme, že to viem.

„Netuším,“ hlesla som nepesvedčivo. Zovretie okolo ruky bolo odrazu silnejšie. Znovu som sa mykla pri tej bolesti.

„Jane, kde ste sa rozdelili?“ zasyčal mi Demetri znovu agresívne. Zacítila som v jeho tóne náznak naliehavosti.

„Už pri Volterre! Ja neviem, kde je! To bolí!“ zvrieskla som, keď sa moje praskliny na mojom pravom ramene začali rozširovať.

„Veď ja viem,“ ubezpečil ma Felixov hlas a on mi zovrel pažu ešte silnejšie. Zahýkla som bolesťou. Tomu sa uchechtol. Snažila som sa udržať slzy, ktoré sa mi tisli do očí. Nebudem plakať... Nebudem...

Zaťala som zuby, keď mi Demetri zovrel rameno ešte silnejšie a rukou mi prebehol prúd bolesti.

„Plačeš,“ skonštatoval sucho. Potriasla som hlavou na znak chabého nesúhlasu. Jeden z nich mi chytil bradu smerom k jeho tvári.

„Ale áno.“ Jeho podtón bol zvláštne miešaný čímsi, čo som nedokázala identifikovať.

Za svoj ľudský život som bola naučená fyzickej bolesti, ktorá mi tak veľmi počas nesmrteľnosti chýbala. Lenže po tých storočiach bez veľkej fyzickej bolesti som sa ju prestala učiť ovládať a znášať. Preto som bolesť samú o sebe trpela veľmi ťažko. Šatka bola pravdepodobne premočená od sĺz, ktoré mi tiekli z očí bez akéhokoľvek sebazaprenia. Zovretie okolo ramena odrazu povolilo, zatiaľ čo však ľavá ruka ostala vo Felixovom zovretí ešte pevnejšie.

Keď prenikla kožou, cukla som sebou v kŕči a zvrieskla bolesťou. V hlave som mala mdlo.

„Prestaň!“ prikázal Demetriho hlas potichu. Kupodivu stisk povolil.

V tej chvíli sa mi podlomili kolená a potichu som sa zosypala k zemi, paže si pritom tisnúc blízko k telu.

Ktosi mi podložil hlavu a odviazal tie tenké uzlíky, ktoré mi bránili vidieť.

„Felix pobeží pred tebou, ja za tebou. Radím ti – nepokús sa ujsť,“ zasyčal mi potichu do tváre, potom ma chytil za zrastajúce rameno, až som hekla, a vytiahol ma na nohy. Jeho ruka mi bola momentálnych pár sekúnd istou oporou. Cez pud sebazáchovy som sa ňu trochu oprela, aby som sa nezrútila na zem, až potom ticho prikývla.

„Fajn.“ Po tvári sa mu rozlial desivý úškrn, rovnaký, aký mal, keď ma s radosťou hodil o stenu vo Volterrských chodbách. Vystrašene som na neho vypúlila oči a pokúsila sa odskočiť, keď ma pevne chytil a pritiahol bližšie k nemu.

„Kde je Bella, Jane?“ zasyčal mi zblízka do tváre.

„Ja fakt neviem.“ Nikdy som nebola dobrá klamárka. Nie natoľko, aby to on neprekukol. Na to ma poznal príliš dlho...

„Nie si tak blbá, aby si si myslela, že nás oklameš. Viem, že nehovoríš pravdu.“ Prižmúril oči. „Kde je?“

Čosi zo starej Jane vo mne aj tak ostalo. Vytrhla som sa mu a naštvane na neho zazrela, keď po mne znovu chňapol.

„To sa odo mňa nedozvieš,“ zdelila som mu potichu a ku podivu – môjmu aj ich – som mu ukázala zdvihnutý prostredník.

„Jane?“ Podozieravo som si premerala jeho pokojnú tvár. „Konečne si sa pozbierala... Aká škoda, že ti to teraz na nič nebude... Zdá sa, že sa budeme musieť držať prvého plánu.“ Prekvapene som vyjakla, keď ma odrazu zozadu Felix zdrapil za krk a prudko trhol.

Doniesť...

Na kúsky...

Zahalila ma bodavá bolesť... A potom temnota.

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Spútané Volterrou - 34. kapitola: