Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Spútané Volterrou - 38. kapitola

21.07.2014 (07:00) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1312×

(Jane)

„Choď." Nemusel mi to hovoriť dvakrát. Okamžite som vystrelila preč, rýchlo, no stále nie dosť na to, aby som Felixa dohnala. 

Každopádne mi bolo jasné, že pri aute bude ďalší útok. Stál pri veľkom jeepe s otvorenými dverami a zlostne ma prebodával pohľadom. Na chvíľu sa zahľadel za môj chrbát, akoby skontroloval, či Demetri nestojí za mojim chrbtom, potom zovrel ruku v päsť, zdrapil ma za vlasy a pritisol ku dverám auta. Do tváre ma zasiahol neuveriteľne silný úder - čosi kruplo, ako keď sa láme kosť, a pocítila som ostrú bolesť, akoby mi ktosi tú kosť zlomil. Felix mi chytil bradu a jedným ťahom zasadil čeľusť späť na miesto. Zaúpela som bolesťou.

„Ty cholerické zviera!" zvrieskla som na neho a prudko ho nakopla tam, kde to najviac bolí.

Pustil ma - skôr z reflexu ako úsudku - sprudka sa nadýchol a zvraštil obočie. Využila som to k tomu, aby som sa rýchlo vyšmykla a ako líška sa presunula ku druhej strane auta. Všimla som si, ako chcel zamieriť ku mne, potom sa natočil smerom na druhú stranu, odkiaľ prichádzali rýchle kroky.

„Roztrhnem ťa ako hada, ty malá potvora," šepol potichu, a potom bez toho, aby som čokoľvek spravila, vkĺzol na zadné sedadlo a energeticky pribuchol obe dvere.

„Už sa na to teším," zavrnela som sarkasticky, hoci som si veľmi uvedomovala, že u neho slovné spojenie "roztrhám ťa ako hada" treba brať veľmi doslovne. Demetri počas toho celého prišiel až k autu, počkal, až nastúpim, potom zavrel dvere na mojej strane a bez ďalších slov nastúpil.

Niekoľko sekúnd bolo ticho, akoby nikto nevedel, čo má spraviť. 

„Ešte raz na ňu dvihneš ruku," prehovoril napokon pomaly Demetri, „niečo zlé sa stane tebe," dokončil potichu a naštartoval. Felix neodpovedal. Počas celej cesty bolo úplné ticho.

V tele sa mi začal rozlievať nepríjemný pocit už od začiatku cesty a pretrvával aj do chvíle, keď som zbadala prvé náznaky presne tých miest, kde som pred pár dňami prechádzala spolu s Bellou. Teraz si vďaka mne znovu prežije peklo... Možno to teraz pre ňu bude ešte horšie, ako predtým. Naviac som ani netušila, ako sa ku celej situácii postavil Demetri.

Rovnako ako ja a Felix počas celej cesty neprehovoril ani jediné slovko. Zachytila som, ako zatína čeľusť, až mu na nej vychádzali šľachy, ako zamračene hľadí na cestu a duchom neprítomne zrýchľuje na diaľniciach. 

Teraz bolo už celkom očividné, že som zase tam, kde som bola s Bellou. Do nosu ma udrela jej slabá, takmer doznievajúca aróma. Stará. Jedno bolo evidentné. Bella tu ešte nie je. Až v tejto chvíli som si uvedomila, že som do sedadla zatínala prsty tak silno, až tam ostalo päť dier, ktoré hlboko poškodili kožený poťah a z roztrhaných častí teraz lietali mikroskopické chuchvalce výplne.

Demetri letmo prešiel pohľadom po mojej tvári a zastavil ním presne na mieste, kde bola koža najroztrhanejšia. Jeho pery sa vytočili do pobaveného úškrnu.

„Čo sa deje, Jane? Nemala by si pri tomto povolaní zachovať chladnú hlavu v každej situácii?" šepol za mojím uchom tichý, zlomyseľný hlas. Ani so mnou nebol v priamom kontakte a cez to som mala pocit, akoby mi naskočila husia koža po celom tele. Len som pevnejšie zaťala pery a kŕčovitejšie sa nahla dopredu.

„Ale čo?" pretiahol a oprel si bradu o opierku môjho sedadla. Pocítila som, ako slová vydýchol a jeho dych sa mi oprel o krk.

„Si veľmi podráždená," vydýchol mi znovu na zátylok a aj bez pohľadu do zadu som zachytila, že tie slová povedal s úsmevom.

„Gratulujem k úžasným empatickým schopnostiam. Ja sama by som si to teda zo zadu nespoznala." Ukázala som si na krk a doslova precedila tie slová medzi zuby.

„Čítanie myšlienok spraví veľa," skonštatoval skrátka a presunul váhu na druhú stranu brady, aby sa mu opieralo pohodlnejšie.

„To je obdivuhodné, Aro," prehodila som ironicky.

„Nie som Aro, ale Felix, drahá Jane."

„Tak to mi je ľúto. Môžeš mi prestať oxidovať za chrbtom?" zavrčala som podráždene, keď počas jednej vety stihol štyrikrát dýchnuť na môj krk.

„Ty arogantné decko," zasyčal naštvane.

„Prestaňte obidvaja!" zvrieskol podráždene Demetri a sprudka stočil volant doprava. Auto okamžite vybočilo preč a jedným šmykom prešlo za cestu, akoby tak diaľnica len pokračovala. Týmto pohybom auto rozvírilo vzduch a znovu sa mi dostala do nosu Belliná vôňa, tentoraz o niečo čerstvejšia, ako tá predtým. Stuhla som.

„Spoznáva to tu," skonštatoval Felix potichu, keď Demetri zastal úplne a nechal auto odstavené asi päť metrov od cesty.

Tu sme sa rozdelili...

„Nepamätám si tento les," povedala som presvedčivo a snažila sa pohľadom prinútiť Demetriho, aby prestal dýchať. Je mi jasné, že aj oni tu už boli - vtedy, keď sledovali našu stopu. On si to pamätal. Vedel, že tu sa naše stopy rozdelili na dva smery.

„Kravina." Zašomral potichu a vyšiel z auta. Felix nasledoval jeho príklad, a nezabudol s významným pohľadom prebodnúť moju tvár, keď som vystúpila ja. Prešla som to bez poznámky. Momentálne nestojím o žiadne konflikty, ktoré by mňa a Bellu mohli aspoň trochu dostať do problému. Naštvaný Felix je horší, ako spokojný.

Demetri sa bez slova otočil a rozbehol preč. Rozhodla som sa nasledovať jeho príklad, hoci sa mi odrazu stiahlo hrdlo a mala som čo robiť, aby som udržala tempo. Bola som smädná. Príšerne smädná. Bežali sme asi päť míľ na východ, keď obaja zastavili a znehybneli.

„Je tu," upozornil nás ticho Demetri a jeho pery sa roztiahli do spokojného úsmevu.

„Nech ju počká. My dvaja budeme ukrytí," doplnil Felix a počkal, kým prikývne.

„Myslím..." Dramatická pauza. „Lepšie by to bolo po dobrom." Felix na neho pozrel, ako na cvoka.

„Ak sa pokúsiš ujsť, znovu ťa roztrhám," sykol napokon ku mne a zmizol v šere medzi stromami.

Demetri takmer nepočuteľne zavrčal k miestu, kde sa jeho silueta stratila, a prirodzeným upírim tempom vplával medzi stromy na druhej strane.

Hoci oboch som cítila len pár metrov odo mňa, hoci som vedela, že to nebolo moje rozhodnutie, cez to som sa cítila vinná. Akoby som sa mala cítiť zle za to, že oni chcú ublížiť Belle.

Dala som nám zbytočné nádeje. Nechala som ju v mylnej predstave, že sa z Volterry dostaneme. A to, čo bolo horšie, bola situácia, aká teraz nastala medzi mňou, ňou a Demetrim. Nemohla som za to a vedela som o tom.

Cez to má tá tiaha tlačila ku zemi, akoby sa mi vysmievala za to, že sa nemôžem brániť. Príliš som si niektorých upírov pustila k telu a takto to dopadlo.

Keď sa ozval beh upíra asi kilometer od nás, strnulo som znehybnela a nedokázala spraviť ani jeden krok, ktorým by som vedela niečo zmeniť. Nedokázala som. Nemohla som.

Potichu som čakala na moment, kedy zradím jedinú upírku, ktorá ma kedy pochopila.

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Spútané Volterrou - 38. kapitola: