Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Spútané Volterrou - 8. kapitola

14.06.2013 (20:00) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1819×

Ako som zabočila na ďalšie strany chodieb, zaregistrovala som obrovské dvere na jednom konci chodby. 

Počkať, tu som už bola! Bežala som po chodbe, ktorá sa na konci ostro stáčala do prava. Keď som však vybehla na konci chodby do pravoboku, sprudka som do niekoho vrazila. Priamo do Demetriho. Dofrasa, to nie je fér! 

Vyľakane som vyjakla a pokúsila sa od neho odskočiť, keď ma chytil obidvoma rukami pevne za ramená a podozieravo si ma premeral pohľadom. 

„Snáď si si nemyslela, že odtiaľ utečieš?" zavrčal smerom ku mne. 

„Nechcela som ujsť," chabo som sa bránila. Pateticky sa na mňa pozrel.

„Myslíš si, že mám na čele ceduľku s nápisom idiot?" prepaľoval ma pohľadom, pri ktorom som si pripadala ako malé dieťa. Záleží na svetle, poznamenala som v duchu. Bože, toto snáď ani nie je možné! Začala som sa prudko metať v jeho zovretí, no stisk nepovolil.

„Dávaj si na mňa pozor, Isabella," šepol odrazu s hrozivým, temným podtónom, „To uhryznutie znamená viac, než si myslíš," šepol ešte, potom mi pustil ruky a svojou popostrčil do chrbta.

 „A teraz sa vráť do izby a obriaď sa!" prikázal mi vlastnícky. Meravo som sa k nemu pootočila, no počúvla a v rýchlosti zamierila do izby. Ako som však mala namierené ku dverám, zaznamenala som oproti sebe malú postavu. Prosím, toto nie.

Jane si ma zmerala chladným, zhnuseným pohľadom, akoby som bola hovno na ulici, nejaký hmyz, ktoré treba rýchlo odpratať z cesty, lebo zaberá priestor. Bol to pohľad plný pohŕdania a deckej tvrdohlavosti. Zároveň však aj zvedavosti a zvláštnej túžby po nepoznanom. Odrazu si však akoby všimla odtlačok zubov na mojom krku. Tvár jej zmeravela.

Ten jej zmiešaný pohľad ma takmer vystrašil. Rýchlo som prekonala posledných pár metrov a v sekunde sa zabuchla v izbe. To sú mi ale susedia.

Dávaj si na mňa pozor, zneli mi v hlave jeho slová. To uhryznutie znamená viac, než si myslíš. To uhryznutie... Znepokojene som si oblapila krk v snahe nájsť jazvu. Nahmatala som ešte slabo zapálené, oblúčikovité boľavé miesto, len trápny pozostatok predošlej rany. 

V snahe pouvnuť jeho príkaz som zamierila ku dverám, ktoré by sa mi mali značiť ako kúpeľna. Nakoniec ma môj pud nesklamal.

Luxusnosť interiéru som si nevšímala, len zamierila ku obrovskej vani so zaskleneným vrchom, zatiaľ čo jej ostatok tvorili okrem akéhosi drahého porcelánu aj čierne dlaždice rovnakého odtieňu, než je celá kúpeľňa. V sekunde som zo seba zhodila moje šaty.

Od toho osudného dňa som na sebe mala len toto. Akoby mi už prirástli k telu. Odrazu som sa cítila príšerne obnažená. Narýchlo som si stúpla do vane a pustila na seba prúd vody.

Videla som, ako voda, ktorá mi steká z tela, sa farbí na červeno spolu s drobnými i väčšími špinami a fľakmi. Vnímala som, ako sa moje zašpinené, zakrvavené telo postupne farbí na tú istú porcelánovú, akou je tá vaňa. Až keď rozmanitosť farieb ustala, až vtedy som dokázala vypnúť prúd vody a výjsť.

Povedľa vane bol ešte sprchovací kút, popri ktorom som zaznamenala veľké zrkadlo, ktoré siahalo na celej výške steny. Zabalila som sa do pripraveného županu a so zovretým žalúdkom pristúpila k svojmu odrazu. 

Obyčajne nádhernú, jemnú tvár teraz hyzdili neviditeľné stopy po plači a meravosti z bolesti, zatiaľ čo krvavo červené prey boli teraz ovisnuté v suchej grimase. Vlasy stmavené vodou zo sprchy mi teraz jemne obrubovali tvár.

Neznášam sa! Tie oči, tie pekelne orandžové oči! Prečo, Bella, zhlyhala si, zlyhala! Na plnej čiare.

Moje oči na mňa teraz skleslo pozerali, akoby mi ešte chceli dať za vinu to, čo bolo úplne jasné. Zabila som.

Nepatrne som si odrhrnula vlasy, lem županu a podobné náležitosti z pleca a odhalila tak krk.

Rana ešte bola v červenkastom stave. Jej stred bol akoby od zaschnutej krvi až čierny, zatiaľ čo okolie bolo opuchnuté. Ako som vytočila krk nepatrne nabok, zistila som, ako hlboko ju mám. Teraz to už bolo len nejaký centimeter pod kožu, no dosť na to, aby ma to bolelo.

Odvrátila som tvár od zrkadla a jemnučko si pichla prstom do toho miesta. Okamžite mi z neho vystrelila hoci jemná, ale stále ostrá bolesť, pulzovala pod kožou ako živý sval a nakoniec sa stiahla len do okolia. Som v poriadku - čiastočne. Ale Renesmee, ona už nie je v poriadku, už ju môžu nájsť, zašepkal mi do ucha odrazu ten zlovestný, studený hlas. Znel pobavene.

„Daj mi pokoj, Renesmee je v poriadku," zavrčala som na neho nahlas. Ale veď už dlho nebude, Demetri ju našiel, vezmú ju ku tebe.

„Sklapni!" vyhŕkla som na svoj odraz naštvane. V zápätí ma však čosi zarazilo. Ten tichý smiech, ten už nebol len v mojej hlave. Bella v zrkadle na mňa neveriacky zízala, zatiaľ čo ja som jej pohyb kopírovala. Znovu ten tichý smiech. Zaznieval v ňom jemnučký soprán, akoby som počula tiché zvonenie zvončekov. Prekvapene som sa za zdrojom zvuku otočila.

„Takže sa nám už najnovší člen rozpráva sám so sebou?" usmiala sa na mňa postava škodoradostne, ako zľahka prekĺzla dvermi a postavila sa až ku mne.

„Nenaučili ťa doma klopať?" vyštekla som po Jane naštvane. Jej usmiata tvár akoby šmahom ruky zvážnela. Oči jej nepokojne zaiskrili a sama podišla ešte niekoľko krokov ku mne.

„Čo si to dovoľuješ?" vyhŕkla na mňa neveriacky zúrivo. Pokojne, so vztýčenou hlavou som hladela jej do očí.

Vzápätí mi však razom došlo, čo som spravila. Jane je najváženejšia členka gardy, o tom niet pochýb. Lenže akurát pred pár hodinami ma zbavili štítu - voči všetkým vo Volterre. Vrátane jej. Jane sústredene prižmúrila oči. Uberalo sa to v zlom smere. Nepatrne som sebou mykla a o krok ustúpila.

Dar malej Jane Volturi fungoval dokonale. Za svoj pomerne krátky život som si toho zažila dosť - toto sa tomu však ani zďaleka nevyrovnalo.

Tá agónia, čo mi vošla v nasledujúcich sekundách do tváre, sa ani nedala popísať. Akoby ma niekto zaživa škvaril, do krku a tela ma bodalo tisícky rozžeravených ihiel a hlava mi trieštila ako vo zveráku. Veľmi silnom zveráku.

Rukami ako železnou klietkou som sa oblapila okolo hlavy a tlmene sykla. Nemôžem jej dať šancu počuť ma stenať. Nemôže, už nie.

Jej dar ma po niekoľých sekundách zrazil na kolená. Neprosila som, nestenala, iba potichu trpela a snažila sa nevykríknuť. Cez to všetko ju zrejme dorazilo to, že som ešte bola schopná komunikovať.

„Už dosť," zacukala som sebou žalostne. To, čo však takmer porazilo mňa bolo, že ona skutočne prestala. Zdvihla som k nej uslzené oči, ktorých slzy nikdy nebudú schopné výjsť von.

„Tak niečo také už v budúcnosti nehovor," opáčila sa na mňa vzdorovito. Nemo som prikývla, s hlavou sklonenou k zemi. 

„Tak čo chceš?" šepla som rezignovane. 

„Mala by si byť milšia k niekomu, kto ťa len prišiel varovať," odsekla mi naduto. V tomto hlase už úplne pripomínala malé dieťa. Prekvapene som k nej zdvihla zrak. 

 „Pred čím?" pozrela som jej do tváre prekvapene. Akoby stále váhala. Oči mala upriamené na niečo vedľa môjho pravého líca a nervózne hĺbila do zeme špičkou topánky jamku. Takúto som ju ešte v živote nevidela.

„Dávaj si pozor..." šepla nakoniec smerom ku mne a znovu odvrátila oči, „... pred Demetrim. Je horší, než si myslíš," šepla nakoniec. Prekvapene som čumela do jej tváre. Ona ma varuje? Ona?

„Vďaka," vydralo sa mi z úst po chvíli. „Prepáč," dodala som k tomu po chvíli. Len kývla a obrátila sa na odchod. 

Ešte nakoniec sa mi z úst ešte raz, znovu, vydralo tiché „vďaka". Akoby ani nereagovala. Už som len počula, ako sa postupne zabuchli jedny, a potom druhé dvere.

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Spútané Volterrou - 8. kapitola: