Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Spútané Volterrou - 9. kapitola

28.06.2013 (15:30) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1903×

Sedela som v izbe, oči privreté. Na sebe som mala čiernobiele tričko značky Abercrombie & Fitch, čierne rifle Kenvelo a topánky značky Paladium. Plášte a šaty, čo tvorili väčšinu šatníka, som jednoducho odignorovala. 

Od Janinej návštevy vo mne prepukol neuveriteľne silný nával strachu o Renesmee a Jakea. Oni vedia, ako na mňa. Mohli by ma cez nich vydierať. Mohli by ich dokonca zabiť. Dokonca by ich mohli dostať a dovliecť na hrad. Na sekundu mi napadla bláznivá myšlienka - zabijem Demetriho. Renesmee bude v poriadku, Jake tak isto. Potom mi odrazu došlo, že aj keby som sa o to pokúsila, výsledok by bol nulový. Bojuje omnoho lepšie než ja. Počas troch sekúnd by ma vedel prizabiť.

Vložila som si tvár do dlaní a zúfalo pokrútila hlavou. Toto je beznádejné. Snažila som sa nemyslieť na to, že keď sa tvory iného druhu, než upírieho, dostanú do hradu, môže sa im niečo stať. Niekedy aj umrú. Otriasla som sa pri tej predstave.

Klesám dolu. Klesá dolu. Klesám hore. Koniec! Nemôžem sa nechať riadiť svojimi citmi. Teraz už nebudem veriť ani len sama sebe. Bodka.

Nechcela som čakať na to, kým mi do izby zase vpadne niekto, kto ma násilím vytiahne na tréning a podobné záležitosti, preto som potichu vyšla z tej tmavej miestnoti, snažiac sa o tichý krok. Dych sa mi absolútne zadrhol, keď som prechádzala okolo izby, ktorá bola údajne Demetriho, zdalo sa však, že momentálne v nej nie je. 

Začala som znovu dýchať však až vtedy, keď som sa dostala preč z tej chodby. Mojim cieľom nebolo nič nezvyčajné. Nechcela som utiecť, bolo by mi to nanič platné, no bolo by to tak neuveriteľne krásne. 

Ako som prechádzala cez tmavé chodby, započula som z diaľky jednej z nich tichú, klavírnu skladbu. Bola príliš jasná na to, aby mohla byť z rádia či mobilu. Jasný, no aj tak jemný a očarujúci. Išla som za zdrojom zvuku, až som sa dostala pred jedny z mhoých a mnohých dverí, odkiaľ znel najjasnejšie. Na niekoľko sekúnd som sa započúvala do tej skladby, ani som si len neuvedomila, kedy skončila a nahradila ju druhá. Neuvedomila som si dokonca ani len to, keď na niekoľko stotín sekundy utíchli tóny.

Strnula som až, keď sa otvorili dvere, pri ktorých som stála. Stála som ani nie desať centimetrov od Aleca. Bože môj. Taká smola. Okamžite som ustúpila. Alec vyzeral prekvapene, nedôverčivo, no zároveň aj zvedavo. Niekoľko sekúnd mi len nepokojne hladel do tváre, akoby skúmal moju podstatu. Čelo sa mu pritom nepokojne zvraštilo a plné pery v sústredení vyduli. Akoby som videla Jane.

„Potrebuješ niečo?" spýtal sa ma, stále celý nesvoj. Posledné tóny, ktoré hral, už konečne svoju hĺbku utíchli. 

„Ja..." pozrela som na chvíľu na nádherné piáno za jeho chrbtom, „len som počula... Vlastne, ja... Prepáč," zakoktala som sa celá nesvoja v tejto súkromnej faux pas a otočila sa k odchodu.

„Počula?" vydýchol nakoniec. Otočila som sa späť k nemu a zmetene prikývla.

„Hraješ?" šepol a ukázal smerom k nástroju po jeho boku. Zakrútila som hlavou záporne, „A chcela by si?" dodal s neistým úsmevom. Prekvapene som pozrela do tváre tomuto upírovi. A Volterra je čím ďalej, tým zaujímavejšia. Nakoniec som však prikývla, stále prekvapená svojim i jeho správaním.

„Poď," šepol nakoniec potichu. V sekunde stál pri mne, až som vyjakla, v rýchlosti ma zdrapil za rukáv a vtiahol do miestnosti s klavírom. Nechápavo som na neho čumela.

„To je... To je vtip?" vykoktala som zo seba pridusene. Stále neistý, ale pokrútil hlavou, a stále držiac ma za rukáv ma pritiahol ku klavíru. Absolútne vyjavene som na neho čumela. Pretože toto, toto nebol Alec, o ktorom mi hovorili. Toto nebolo to zlé, diabolské dvojča diabolského dvojčaťa. Tento Alec, stále so zvláštnou nechápavosťou, akoby sám neveril tomu, čo spravil, si sadol za klavír a kývol mi, aby som pristúpila bližšie. Celá nesvoja som tak učinila. A jeho ruky sa znovu rozleteli po klávesách. A ja som mala šancu znovu civieť na toto umenie.

„Takže," šepol po chvíli, no hlavu ku mne nezdvihol, „vieš hrať niečo?" spýtal sa ma sústredene. Nepatrne som pozrela na jeho nechránený zátylok. Zrejme mi dôveroval. Chyba, chyba...

Namiesto vrhnutia sa na jeho krk a prekusnutie šliach som však len jemne pokrútila hlavou na znak nesúhlasu.

„Tak to ale musíme napraviť," pousmial sa váhavo kútikom úst a vyzval ma, aby som si k nemu prisadla. Váhavo som tak učinila.

Po prvej polhodine, strávenej kŕčovitými pohybmi a sekavými tónmi by som však dokázala aj tak povedať, že Alec bol skvelý učiteľ. Bolo to, akoby som sa znovu vrátila do tých čias, keď Nessie sedávala za klavírom a dlhé hodiny hrala piesne zložené pre ňu, pre mňa a pre Cullenovcov. Alec tu nemal síce jednoduché skladbičky a začínala som od zložitých kompozícií, mnohokrát tých, čo zložil sám, no vybreral mi z nich tie ľahšie časti a po chvíli som celkom zručne dokázala zahrať jednu časť z desaťstranovej melódie. 

Tušila som však, že tento pokoj ale isto iste niečo, alebo niekto naruší. Či skôr, či neskôr b sa tak muselo stať. Len som netušila, ako skoro to bude. Ach, samozrejme, ani fakt, kto to vlastne prišiel, k tomu nepridával.

Dvere sa práve uprostred tej najlzožitejšej časti odrazu prudko roztvorili, až som sa mykla a zahrala niekoľko tónov falošne. Potom zvuk úplne utíchol.

„Nehnevaj sa, Alec, Isabella mala jasný príkaz a nesplnila ho," takmer zarčal Demetri, márne sa pokusujúc o pokojný tón. Zúfalo som pozrela Alecovi do tváre. Nesledoval ma, len kývol na súhlas osobe vo dverách.

„Nechcem ísť trénovať," pípla som potichu. Demetri na mňa zazrel, uprene mi hladiac do očí, až som sa poplašene dala na taktický ústup bez otočky. Zase som potichu vyjakla, keď stál vsekunde pri mne, silne sa mi rukou zakvačil do paže, jedným pohybom ma vytiahol na nohy a bez slova vláčil ku dverám.  

„Nechaj ma!" vyjakla som na neho podráždene, sama si neuvedomujúc svoje slová. S nadvihnutým obočím si ma premeral. Dvere, z ktorch sme vyšli, sa s tichým buchom zavreli.

„Prosím," doplnila som ešte k tomu potichu a žalostne. Teraz su ma premeral ľahunko pobavene. 

„Ty si si to ale neuvedomila, Bell," usmial sa na mňa temne. Opäť som sebou zúfalo trhla.

„Neunikneš," zapriadol mi pri uchu jeho škodoradostný hlas. Znovu som sa mykla. Bezcieľne, len, čo zovretie zosilnelo. Z úst sa mi vydral len jeden zúfalý, bezradný vzdych, kým som opäť povolila svojemu telu, aby sa nechalo ťahať do tej hnusnej telocvične. 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Spútané Volterrou - 9. kapitola: