Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Srdce od Edwarda 5. kapitola

30.12.2011 (17:45) • MatikEsmeCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 17× • zobrazeno 2125×

Bella:

Kráčala som po piesočnatej pláži, na sebe oblečené jemné biele šaty, v ruke krásne topánky, aj keď na opätkoch, a nohy sa mi namáčali v teplej vode mora. Kráčala som neznámo kam a sem tam som sa otočila do koliečka, pričom som rukami plachtila okolo seba. Dotočila som sa a pozrela som sa pred seba. Spravila som pár krokov a nechcela som veriť vlastným očiam. Stál predo mnou v celej svojej kráse.

„Edward,“ šepla som sama pre seba a potom som sa k nemu rozbehla. Zastala som asi meter pred ním a natiahla som k nemu ruku.

„Bella,“ vyšlo z jeho úst a ja som sa doširoka usmiala. Bol to on a stál predo mnou.

„Bella. Musíš sa vrátiť. Ešte nie je tvoj čas,“ vravel a pritom chytil moje dlane do svojich.

„Vrátiť? Kde sa mám vrátiť? Ale ja sa nechcem nikde vrátiť. Chcem tu byť s tebou. Už ťa neopustím. Nechcem byť bez teba. Rozumieš? Neviem prečo si ma nechal tak, ale ja ťa už nenechám odísť,“ hovorila som mu a pritom som pristúpila ešte bližšie, že sa naše hrude skoro dotýkali.

„Bella, prosím. Toto mi nerob. Tvoj čas ešte nenastal. Pamätaj, že ja som stále pri tebe. Nikdy ťa neopustím. Stále ťa milujem, ale teraz nemôžeme byť spolu. Ešte sa stretneme, neboj sa. Ale teraz musíš ísť, kým nebude neskoro,“ povedal mi a potom ma pobozkal na čelo.

„Ísť? A kade mám ísť?“ pýtala som sa ho, lebo ničomu z toho čo hovoril som nerozumela, až na to, že ma miluje.

„Zavri oči,“ povedal mi a ja som ho počúvla. Zavrela som oči a ešte pevnejšie som zovrela jeho dlane. „Teraz ma musíš pustiť a sústreď sa na to, že sa chceš vrátiť. Prosím,“ šepol mi, ale ja som ho nepustila. Pritlačila som si jeho dlane na miesto, kde mám srdce. Po chvíli som si ich priložila k perám a jemne ho pobozkala do dlane. Zovrela som mu jeho prsty do päste, akoby tie malé bozky mohli ujsť. Až potom som ho pustila a sústredila som sa na to, že sa chcem vrátiť. Síce som nevedela kde sa chcem vrátiť, ale to mi v tom nevadilo. Podstatné bolo, že som sa chcela vrátiť.

„Nie, nie, nie, nie. Strácame ju. Musíme mhgtasuj...“ Niekto na niekoho kričal, ale rozumela som len začiatok. Niečo, že ju stratili a že niečo musia. Ale čo, alebo koho stratili? Nejaké malé dievčatko? Nie. To by potom nekričali jeden na druhého. Alebo žeby hej?

Ale akú rolu potom v tom hrám ja? Že by sa to stratila moja sestra? Ale veď ja žiadnu sestru nemám. Takže to asi nebude stratené dievčatko. Ale čo potom robia u nás doma? Veď ja som bola doma sama. Sedela som na gauči a spomínala som na Edwarda. Potom prišla Alice a niečo mi hovorila a potom som odpadla.

Nie. To nemôžu kričať na mňa. Veď ja som tu. Mňa nestratili. Jedine... Jedine že by to slovo stratiť malo iný význam. Že by to neznamenalo stratiť, ako stratiť peniaze, ale stratiť ako stratiť v nemocnici, keď niekto pri operácií zomrie a oni stratia jeho pulz.

Až teraz som si uvedomila hrozný pípavý zvuk, ktorý mi znel za hlavou. Ale prečo to teda počujem a pritom som mŕtva? Stal sa zo mňa duch? Nie. Isto to bude mať iné vysvetlenie.

Zavrela som oči a snažila som sa znova sústrediť na to, že sa chcem vrátiť. Sústrediť na to, že nechcem zomrieť a že musím ešte žiť, ako mi to kázal Edward.

Hlasy stíchli a ostalo len to nekonečné pípanie. Počkať. Pípanie? Už nie to dlhé ťaživé kvílenie toho prístroja, ale pípanie, ktoré znázorňovalo rytmus môjho srdca?

Nadšene som otvorila oči, ale hneď na to som ich zavrela. Všade bolo až príliš známe bielo. Znovu som v nemocnici.

Pomali som otvorila oči a rozhliadla sa po okolí. Vedľa postele sedela Alice a usmievala sa na mňa. Jemne som sa na ňu usmiala, aj keď som nechápala, čo tu tá robí.

„Ahoj,“ povedala mi zvonivým hlasom. „Vieš ako si ma vystrašila? Toto mi už nikdy nesmieš spraviť. Je ti to jasné?“ kárala ma a ja som sa len pousmiala.

„Ahoj, Alice,“ pozdravila som ju a jej predchádzajúce káranie som ignorovala.

„Ako si vedela kde bývam?“ opýtala som sa, keď som si spomenula na to, ako ma našla doma uplakanú na gauči.

„Forks je malé mestečko a kto by už len nevedel, kde býva šerif? A keďže si jeho dcéra, tak mi došlo, že budeš bývať u neho."

„Ďakujem za pomoc,“ poďakovala som jej a ona len zo smiechom začala krútiť hlavou.

„Nie. Neďakuj mi. Sme predsa kamarátky a kamarátky si pomáhajú,“ odpovedala mi.

„Ale nie kamarátky, ktoré sa nepoznajú ani deň,“ snažila som sa jej vykrútiť jej teóriu, aj keď to slovo kamarátky a zahrialo pri srdci.

„Ale ja ti môžem už teraz povedať, že mi dve budeme super kamarátky, a tak treba začať hneď od začiatku,“ hovorila ona zase mne. „Ale ak sa so mnou nebudeš chcieť kamarátiť, tak ja to pochopím,“ vravela a už vstávala zo stoličky.

„Nie. Ostaň. Ja som strašne rada, že budeme kamarátky. Takú aká si ty by som len tak nenašla,“ povedala som jej to, čo som mala na srdci a po nekonečne dlhej dobe som sa úprimne usmiala, keď Alice začala poskakovať od radosti. Nakoniec sa ku mne zohla a, tak ako to všetky tie hadičky dovoľovali, ma objala.

„Nemohla by si, prosím, zavolať niekoho nech mi to odpoja?“ poprosila som ju, a ona len prikývla a už si to mierila k dverám.

„Alice?“ zastavila som ju a ona sa pri dverách na mňa otočila. „Ďakujem,“ šepla som, ale ona len prikývla a už išla po niekoho.

„Bella. Vieš ako si ma vydesila?“ Vbehol do izby Charlie.

„Prepáč,“ ospravedlnila som sa mu a on sa len usmial.

Začali sme sa rozprávať ako otec s dcérou. Pýtal sa ma na školu a spolužiakov a ja som mu odpovedala. Len scénu z obeda som vynechala.

„Prosím,“ zdvihol Charlie zvoniaci telefón práve vo chvíli, keď do izby vošiel doktor.

„Ahoj, Isabella. Ja som doktor Carlisle Cullen. „Veľmi si nás videsila, ale som rád, že si už v poriadku,“ predstavil sa mi, keď pristúpil k posteli a pomaly mi začal odpájať nepotrebné hadičky. Nechal mi vlastné iba tú, ktorá mi merala srdečný tep.

„Len Bella a rada vás spoznávam,“ opravila som ho, pozrela sa na Alice, ktorá sedela vedľa postele.

„Bella, tak aby si bola v obraze, Carlisle je môj otec,“ povedala mi a jemne sa na neho usmiala. „Práve jemu som volala, keď si mi odpadla priamo pred očami,“ vysvetľovala mi.

„Neviem, čo sa to presne s tebou stalo, ale keď si nám odišla. Strašne si nás vydesila, ale potom sa nám podarilo ťa vrátiť. Preto všetky tie hadičky. Pre prípad, aby sme ťa nestratili,“ vysvetľoval mi doktor tie hadičky a ja som už pochopila to pípanie, čo som počula vtedy. Jediné, čo som však nechápala, bolo prečo som sa strela práve s Edwardom. Čo mal on spoločné s tým, že som skoro zomrela?

„... nemôžem ju tu teraz takto nechať,“ započula som Charlieho na chodbe, ako s niekým telefonuje. „Uvidím, čo mi na to povie,“ povedal a potom otvoril dvere a vstúpil do izby.

„Bella? Volajú ma na služobnú cestu. Vraj je to nevyhnutné. Ale keďže si v takomto stave, povedal som im, že nejdem, ale oni sa mi vyhrožujú znížením platu,“ povedal a potom sklonil pohľad k zemi. Bolo mi jasné, že tam ísť musí, ale nechce ma tu takto nechať.

„Oci. Mal by si tam ísť. Keď ma pustia z nemocnice, postarám sa o seba. Nemusíš sa báť,“ snažila som sa ho presvedčiť, ale keď sa na mňa pozrel, tak nevyzeral rozhodnutý, že tam pôjde.

„Bella. Ale ono je to až na šesť týždňov a to ťa nemôžem nechať samú doma,“ snažil sa mi to vyhovoriť, ale ja som sa nemienila vzdať.

„Oci, neboj sa. Týždeň či šesť týždňov. To je jedno. O seba sa postarám. Len tam choď,“ poslala som ho a dúfala, že počúvne.

„Bella. V žiadnom prípade nedovolím, aby moja kamarátka ostala šesť týždňov sama doma. Pekne pôjdeš k nám a aspoň sa viac spoznáme,“ vložila sa do toho Alice.

„Nie. To vôbec neprichádza do úvahy. Nemôžem vám ju na šesť týždňov zavesiť na krk,“ povedal Charlie Alice, ale tá keď sa pozrela na Carlislea, vedela som, že je rozhodnuté.

„Charlie. Bella by nám vôbec neprekážala a ako som si za tú chvíľu stihol všimnúť, moja dcéra sa s tou tvojou skamarátili. Mne a Esme to vôbec nebude vadiť. Ty pekne pôjdeš na služobnú cestu a ja sa o tvoju dcéru postarám. Aj tak by teraz nemohla ísť do školy a bude len dobré, keď bude v dome doktora. Bude mať dvadsaťštyrihodinovú starostlivosť,“ usmial sa na Charlieho a ja som sa pozrela na Alice. Tá mi len ukázala ruky so zdvihnutými palcami.

Trailer k poviedke. Vďačíme zaň Lanoter. :) Ďakujem.

4. kapitola :) 6. kapitola

Autor: MatikEsmeCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Srdce od Edwarda 5. kapitola: