Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stará láska nehrdzavie - 19. kapitola

18.03.2013 (10:00) • Empress • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1480×

19. kapitola - Ako časovaná bomba

Jacob

Utekal som krížom cez les tak rýchlo, čo mi sily stačili. Tesne pred hranicou územia, som zachytil Samove a Embryho myšlienky a rýchlo som ich informoval, že budeme mať prácu.

Keď som sa konečne ocitol zoči-voči čiernemu a šedivému vlkovi, dali sme hlavy dohromady a začali dohovárať stratégiu. Išlo to prekvapivo hladko a napokon Sam navrhol uzavretie akéhosi prímeria s pijavicami. So žiadnou inou variantou sme neboli celkom spokojní, ale bolo nutné urobiť niečo, aby medzi nami a Cullenovcami nedošlo k zbytočným potýčkam. Takže ak sme sa im chceli vyhnúť a ak sme mali zabrániť zrušeniu podpísanej zmluvy, bolo viac než potrebné, uzavrieť akýsi druh dočasnej dohody. Aby sme napríklad mali prístup aj na ich územie, ak by nebola iná možnosť ako ochrániť Bellu. 

Sam napokon zakončil schôdzu obvyklým - Nám žiadna cudzia pijavica do revíru tesáky strkať nebude - a ďalší vlčí snem zvolal na druhý deň ráno. Rozpustil nás a ešte pripomenul, aby sme sa dostavili všetci. Ako vodca sa osobne podujal informovať ostatných členov svorky.

Začal sa mi otáčať chrbtom, aby sa rozbehol za Embrym a pokračoval s ním v hliadke. Vtedy som sa rozhodol, že sa vrátim naspäť do Forks .

„Jake, kam si myslíš, že ideš?" stoplo ma Samovo autoritatívne zavrčanie a ja som od ľaku takmer nadskočil.

„Za Bellou," informoval som ho pokojne.

„Stoj!" prikázal, keď zbadal, že sa nemienim zastaviť. Či som chcel, alebo nie, musel som prudko zabrzdiť. „Viem čo ťa k nej ťahá a ver mi, že ti rozumiem viac, než by som možno chcel," dodal miernejšie. „Keby si k Belle nebol pripútaný, ver, že by som na jej ochranu neriskoval ani jeden z našich krkov. Máme predovšetkým chrániť Quiletskú rezerváciu a jej obyvateľov. Ďalej naše právomoci aj tak nesiahajú a ty to vieš, Jake," zakončil chmúrne. Jeho tón nepripúšťal žiadne námietky. Prevrátil som očami a pritom som musel odolať pokušeniu, po prvý krát sa mu skutočne postaviť.

„Sam, už predsa nie som žiadny nováčik!" presviedčal som ho. „Nikomu neodtrhnem hlavu, prisahám!"

Sam sa zarazil a potom sa ku mne obrátil tak, aby sme boli tvárou v tvár. Videl som, že poľavil a to ešte skôr ako znovu prehovoril.

„Zapamätaj si, spravíš jednu jedinú chybu a ponesieš si za to následky! Ustupujem jedine preto, že... no však ty veľmi dobre vieš prečo," hovoril prísne. „Jake, ešte niečo... musíš byť najneskôr do dvoch hodín naspäť!"

„Naozaj dve hodiny?" uisťoval som sa a on prikývol na súhlas.

Nezdržiaval som sa ďalšími zbytočnými rečami a okamžite som sa rozbehol smerom do Forks. Dostať sa až na kraj lesíka ktorý bol priamo za nemocnicou, nebol pre mňa žiadny problém. Musel som sa však schovať medzi stromy a pozorovať dianie z tohto stanoviska. Ľahol som si na zem a hlavu si položil na predné laby. Určite som vyzeral priam skvostne, ako poslušný strážny pes. Predstavil som si, ako by sme sa na tom spoločne s Bellou smiali. Išli by sme na pláž do La Push, na chvíľku si sadli na náš kmeň a potom by sme sa opäť pretekali, kto dohodí nazbierané kamienky čo najďalej do vody. Pritom by som ju nechal sem- tam vyhrať a keby ma zase pristihla, nepriznal by som sa.

Vrátil som sa naspäť do reality a smutne zavrtel hlavou. Zhlboka som sa nadýchol a tak sa do mojich pľúc dostal vzduch, ktorý bol priam nasiaknutý vôňou mokrého ihličia. Okolo mňa sa rozprestieralo šero a ticho, v ktorom sa občas ozvalo zaškrípanie pneumatík prechádzajúceho auta. Čas čo som tu mohol stráviť, sa nemilosrdne krátil a čím menej mi ho ostávalo, tým viac som bol nervózny. Keď už som sa pomaly dvíhal na odchod, otvorili sa nemocničné dvere a vyšiel z nich Charlie. Vďaka môjmu predchádzajúcemu výbuchu som so sebou nemal ani kúsok oblečenia a tým pádom som k nemu nemohol podísť ani v ľudskej podobe, aby som sa opýtal na Bellu. Ocitol som sa v pasci. Nemohol som urobiť ani jedno rozhodnutie bez toho, aby som neignoroval to druhé. Sľub ktorým som sa zaviazal Samovi, sa nedal len tak obísť. Avšak bol tu aj ten čo som dal Belle, v ktorom som jej odprisahal, že nikdy nedopustím, aby jej niekto ublížil. No teraz som tu stál a nemohol sa pohnúť ani dopredu a ani dozadu, bol som doslova ako vrastený do zeme.

Jediné, čo som mohol v tomto momente spraviť, bolo počkať, kým Charlie nenasadne do auta a neodíde. A vtedy, práve keď otváral dvere auta, mu zazvonil telefón. Vytiahol ho z vrecka uniformy, priložil k uchu a nastúpil dovnútra. Videl som ako strčil kľúčik do zapaľovania, ale neotočil ním. Voľnú ruku oprel o volant, zvraštil čelo a jeho výraz vyzeral všelijako, len nie vyrovnane. Postupne sa jeho tvár uvoľnila a on prikývol. Potom hovor ukončil a telefón položil na sedadlo vedľa seba. Ešte chvíľu len tak sedel, potom naštartoval a zišiel z parkoviska na cestu ktorá smerovala k ich domu.

Niečo sa mi na tom ako sa tváril a ako znel jeho hlas, nepáčilo. No aj napriek mojim nastraženým ušiam som nezachytil viac, než útržky o tom, že sa kdesi medzi Forks a La Push stratil turista. Nebol som si však istý. Môj inštinkt mi nahováral, že to nemôžem nechať len tak a musím zistiť viac. Len som ešte nevedel ako.

ਝਝਝ

O dva dni neskôr sme neboli o nič múdrejší. Moja domnienka o stratenom turistovi sa síce potvrdila, ale odvtedy sa neudialo nič nezvyčajné. Situácia sa ako- tak upokojila, no práve preto sme si nemohli dovoliť zaspať na vavrínoch. Takže okrem toho, že sme sa o stošesť striedali na hliadkach, pokúšali sme sa zisťovať podrobnosti o osobách, ktoré zaútočili na Bellu. Vedeli sme, že jednou z nich je nám dobre známa blondína, no nemohli sme prísť na to, kto je spolupáchateľ. Už keď sa zdalo, že máme odpoveď na dosah, ukázalo sa, že sme na omyle. Aj možnosť spolupráce s pijavicami zatiaľ padla, takže sme sa museli spoľahnúť len sami na seba.

Ja som bol celý čas taký zaneprázdnený, že som ani nestihol zavolať Belle, alebo Charliemu. Ani som nevedel či sa oni nepokúšali dovolať mne. Usúdil som teda , že je najvyšší čas ísť na návštevu do nemocnice. Sam mi tentokrát nekládol žiadne podmienky. Spoliehal na to, že sa už dokážem ovládnuť a svoje slovo splním. Keď som nasadal na motorku, všimol som si, ako zvláštne sa za mnou pozrel. Bol som však taký nedočkavý, že som si akurát nasadil helmu a hodil všetky nepríjemné pocity za hlavu.

Už dávno som sa necítil taký ľahký, akoby sa všetky moje starosti odrazu vyparili. Nevadil mi ani dážď, ktorý začal bičovať krajinu. Vnímal som iba skutočnosť, že sa míľu po míli blížim k Belle. Na parkovisku som ani nestihol poriadne odstaviť motorku a letel som dovnútra.

„Idem za Isabellou Swannovou," oznámil som sestričke na recepcii.

Sestra na mňa pozrela podobným spôsobom ako Sam, keď som odchádzal z rezervácie. Hryzla si do pery a prstom poklepkala po knihe návštevníkov. Zrejme váhala, či mi takú informáciu môže poskytnúť. Nakoniec sa zľutovala a oznámila mi: „ Slečna Swannová už včera poobede odišla z nemocnice."

Bella je už doma? začudoval som sa v duchu. Poďakoval som sestričke za ochotu a vyšiel pred budovu. Znova som nasadol na motorku, naštartoval ju a vydal sa za ňou domov.

Ich dom nebol od nemocnice ďaleko. Ani nie za päť minút som ho mal na dohľad. Hneď som si všimol, že pred ním stojí Bellino Chevy, ale nestojí tam Charlieho policajné auto. Zišiel som teda z cesty až na trávnik, kde som zaparkoval. Rýchlo som zoskočil a vybehol ku vchodu. Zazvonil som a čakal. Nič... Na zaklopanie tiež nikto nereagoval, tak som skúsil znova zazvoniť. Znova bez reakcie.

Čo ak spí a ja ju zobudím? napadlo mi. Vzdal som sa vyzváňania, obišiel dom a zastavil som pod oknom, čo viedlo do Bellinej izby. Obozretne som sa porozhliadal, či ma nikto neuvidí a vyhupol som sa až na okenicu. Okno bolo zavreté a keď som sa cezeň pozrel dovnútra, videl som, že izba zíva prázdnotou. Zoskočil som naspäť dolu a skúsil nakuknúť aj do obývačky a na zadný dvor, ale nikde nikoho nebolo. Dom bol prosto prázdny. Do hlavy sa mi pomaly zavrtával červíček pochybnosti, ale nevedel som čo s ním. Váhal som či sa mám skúsiť zastaviť na policajnej stanici, ale keďže som neprišiel na nič iné, znova som vybehol na príjazdovú cestu a nasadol na motorku. Už- už som štartoval, no vtom som začul, ako sa blíži nejaké auto. Nestihol som si ani zložiť helmu a už som videl, že sa skutočne jedná o Charlieho.

Odstavil vozidlo na obvyklom mieste, hneď vedľa Bellinej rachotiny. Kým otvoril dvere a vystúpil von, podišiel som k nemu.

„Ahoj, Charlie," pozdravil som ho.

„Ahoj, Jake," odpovedal mi, očividne prekvapený, že ma tu vidí.

Zložil som si helmu a vysvetlil mu, čo tu robím: „Stavil som v nemocnici za Bellou, ale povedali mi, že už ju prepustili domov," sypal som zo seba rýchlo.

Na pleci mi nečakane pristála Charlieho ruka a do mojej tváre sa zahľadel pár vážnych očí.

„Ehm, Jake... ale Bella tu nie je," vysúkal zo seba váhavo a vyzeral poriadne skleslo, ako keby ešte viacej zvážnel.

„No hádam necestovala v takom stave do Jacksonvillu..." napadlo mi.

„Je u Cullenovcov," skočil mi Charlie do reči.

„Akože u Cullenovcov!?" vybuchol som, načo si Charlie nahlas povzdychol. „Počúvaj a neprerušuj ma. Sám nie som z vývinu situácie nadšený, ale bolo to najlepšie možné riešenie. Večne nie som doma, skoro nonstop tvrdnem na stanici a obzvlášť posledné dva dni. Takže som nakoniec s Carlisleovým návrhom súhlasil. U nich bude mať neustály dohľad a tú najlepšiu starostlivosť..."

Hovoril síce ďalej, no ja som ho prestal vnímať. Cítil som, ako ma celé telo páli, ako mi od končekov prstov až do hlavy stúpa triaška. Začal som cúvať, až som narazil do motorky. Pozrel som na ňu, akoby bola z inej planéty, alebo čo. Musel som preč. Keď som pred chvíľou odchádzal z La Push, bol som dosť odhodlaný k tomu, aby situácia medzi mnou a Bellou nabrala lepší spád. No všetko moje odhodlanie padlo na bod mrazu v momente, ako mi Charlie oznámil kde Bella je. Vedel som, že musím preč. V snahe urobiť to čo najrýchlejšie, som sa nezdržiaval ani lúčením, ani nasadzovaním helmy. Naskočil som na stroj, naštartoval a pridal plyn tak razantne, až zapískali pneumatiky.

Ovládala ma takmer fyzická bolesť a potreba niekomu rozbiť nos. Ideálne tomu nagelovanému panákovi. Musel som si ísť niekam vybiť zlosť a prvé ma napadli útesy. Pridal som teda rýchlosť na maximum a čo nevidieť som sa ocitol tam, kde som potreboval byť. Zastavil som a nechal padnúť motorku na zem. Ani som sa nezdržiaval vyzliekaním a poháňaný beznádejou a zlosťou, som sa prudko odrazil od okraja útesu. Užíval som si ten okamih skoku, ten chvíľkový pocit beztiaže. Ako keby sa starosti zázračne vyparili. Vnímal som iba ostrý vietor, ktorý narážal do môjho tela a chcel ma strhnúť. Užíval som si ľadovú vodu v zálive, do ktorej som sa ponoril a vlny ktoré sa ma pokúšali strhnúť hlboko pod hladinu. No ja som bol silnejší a porazil som ich. Vynoril som sa o niečo ľahší a spokojnejší. Nebyť toho neustáleho nutkania, mohol by som si myslieť, že je všetko v poriadku. Po chvíli som stúpil nohami na breh. Bolo na čase ísť domov, nemalo zmysel návrat odkladať, aj tak sa tomu nevyhnem. Vybehol som hore pre motorku. Bolo mi jedno, že som premočený až na kožu, musel som zmiznúť. Hneď! Nasadol som na ňu a nemohol sa dočkať momentu, kedy budem niekde ďaleko a dačo rozbijem.

Nakoniec som však usúdil, že bude lepšie zahnúť na križovatke vedúcej do La Push. Keď som míňal hranice rezervácie, bola už všade tma, no z diaľky som zbadal, že v našom dome sa ešte svieti. Akosi sa mi nechcelo ísť dovnútra. Motorku som nechal stáť vedľa garáže a chystal som sa na seba vziať vlčiu podobu, aby som sa prebehol po lese. Zrazu neďaleko mňa niečo zašušťalo. Ihneď som nastražil všetky zmysly a pátral po pachu a zvukoch, ktoré by tu nemali čo robiť. Nepočul a ani necítil som nič nezvyčajné, iba ak dva tlčúce srdcia. Jedno zaručene patrilo Paulovi a druhé...

„Rachel, už sa nemôžem dlhšie ovládať, musíš to vedieť... Som do teba blázon!"

Vyšiel som z úkrytu a pred sebou uvidel obrázok, ako Paul tisne Rachel k stromu a znemožňuje jej akýkoľvek pohyb.

Ten sukničkár sa opovážil siahať na moju sestru!?

Stačilo urobiť jeden dlhý skok a bol som pri nich. Schmatol som Paula za plece a otočil ho k tvárou k sebe.

„Ty kurevník jeden!" vybafol som na neho a ešte skôr ako sa stačil brániť, tak ho moja päsť odhodila na zem.

Nestihol sa ani postaviť a už som bol pri ňom. Hneď som mu zasadil ďalšiu ranu a nič som nedbal na to, že mi ju vrátil. Z nosa mi začal vytekať pramienok krvi, no bolo mi to srdečne jedno. Mozog sa mi doslova varil a nebyť Rachel, ktorá medzi nás skočila, neviem ako by sme dopadli.

„Jake, prosím ťa prestaň!" žiadala ma plačky. „Nie je to tak ako si myslíš. Ja... vlastne MY," vzlykla a láskyplne pozrela na Paula, „my sme spolu a ty s tým nič nemôžeš urobiť!"

„Rachel, si blázon ak si chceš začať niečo práve s ním!" kričal som na ňu. „Sama dobre vieš, že Paul je tým najväčším sukničkárom, akého kedy La Push videlo!"

„Jake, túto záležitosť ovplyvniť nemôžem," začal sa brániť Paul, „proste sa to stalo. Nikto už nikdy nezmení, čo k tvojej sestre cítim a ty sa s tým budeš musieť zmieriť!"

„Ty si sa..." Nedokončil som a zahryzol som si do jazyka. Kdesi z hĺbky vnútra som vydoloval zvyšok sebaovládania, aby som mu hneď na mieste neodtrhol hlavu. Ani som koniec koncov nevedel, o čom všetkom je Rachel oboznámená. Odkašľal som si a pozrel som sa na ňu: „Rachel, myslím, že bude lepšie, ak pôjdeš domov!"

„Nikam nejdem, Jacob Black!" dupla si. Pritom zdôraznila hlavne moje meno a odmietla sa čo len o kúsok pohnúť.

„Bež dovnútra!" zvýšil som hlas.

„Nepoznávam ťa, Jake," povedala smutne a pokrútila hlavou. „Idem, ale neprajte si ma, ak sa tu budete mlátiť!" pohrozila nám. Potom sa otočila a odkráčala preč.

Keď zmizla z dohľadu, ešte raz som sa napriahol a poriadne Paulovi vrazil.

„To máš za to, že si sa pripútal k mojej sestre!" zasyčal som.

Sám som dobre vedel, že tieto záležitosti sa ovplyvniť nedajú, no pohľad na neho mi dával určitý pocit zadosťučinenia. Narovnal som sa, oprášil si ruky a pozrel na omráčenú postavu, zvíjajúcu sa na zemi.

„Radšej mi nejaký čas nechoď na oči!" varoval som ho. Potom som sa mu bez ďalších rečí obrátil chrbtom a rozbehol sa domov. Vedel som, že si vypočujem svoje od Rachel a určite aj od otca, ale bolo mi to jedno.

Aj ja som našiel svoju druhú polovicu, svoje druhé ja, ale Edward Cullen mi ju ukradol. Za všetko mohol on a jeho rodinka plná pijavíc. Odkedy sa sem prisťahovali, stala sa zo mňa hotová časovaná bomba, no ja som vedel, že za všetko čo spôsobili, jedného dňa zaplatia.

Autor: Empress (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stará láska nehrdzavie - 19. kapitola: