Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stará láska nehrdzavie - 22. kapitola

21.07.2013 (18:30) • Empress • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1462×

Volterra

Taliansko, obzvlášť oblasť Toskánska, sa toho leta krčilo pod príkrovom zadúšajúcej horúčavy. Ešte aj kúpanie vo vlnách - inak preplnených pláží Ligúrskej riviéry - bolo takmer nemožné. Ak ste sa samozrejme nechceli nechať uškvariť zaživa. Ten kto mohol, buď sa ukryl do budov s klimatizáciou, alebo si užíval príjemného chládku starobylých kamenných hradov a priľahlých domčekov. Pritom blahorečil predkom, že boli taký vynaliezavý a postavili podobne skvostné obydlia, akým bol napríklad hrad vo Volterre. Nezasvätený pozorovateľ by mohol vyhlásiť, že sa za kamennými múrmi schováva doslova oáza v púšti. Podobne, ako keď sa hovorí o vlkovi a ovčom kožuchu.

Victoria, malá ryšavá recepčná, vedela, že ak sa za jeho múry dostane obyčajný smrteľník, už nikdy neuzrie svetlo sveta. Vlastne by sa dalo povedať, že v celom hrade nebolo okrem nej ani živáčika. Už pekných pár mesiacov vykonávala túto funkciu na budenie dojmu normálnosti. Kedysi sem prišla so skupinou úplne cudzích ľudí dychtivých po poznaní a jediná vyviazla. Zachránil ju samotný vládca. Vraj má v sebe skrytý istý potenciál a v budúcnosti by pre nich mohla byť veľmi užitočná.

Pri tej spomienke sa neubránila horkému úsmevu. Aby zahnala skľúčenosť, pustila sa do narovnávania vecí na stole. Keď na jej ruku dopadol lúč teplého mäkkého svetla mierne sa zachvela. Tuho stisla oči, zhlboka sa nadýchla a duševne sa pripravovala na to, ako bude musieť hľadieť do očí ďalšej skupinke nič netušiacich turistov. Dalo by sa povedať, že už otupela a stala sa imúnnou. No zakaždým jej srdce zovrelo akýmsi smútkom, obzvlášť, ak sa obeťami mali stať malé deti.

Chodbami sa však neozval žiadny dupot nôh, ani vzrušené hlasy, iba klapot vysokých podpätkov a skoro nečujné kroky niekoho iného. Vzápätí jej pred nosom šermoval štíhly prst s dokonale upraveným nechtom, ktorý ostro kontrastoval s detskou tváričkou svojej nositeľky.

„Choď nás ohlásiť!" prikázala jej postavička s gloriolou blonďavých vlasov a oným prstom zamierila na svojho spoločníka.

Victoria obišla stôl, pričom upierala pohľad do zeme a na okolité steny, len aby nemusela pozrieť na neho. Samozrejme, že si na ho pamätala, akoby aj nie! Vysokú štíhlu postavu, pramene svetlých vlasov večne stiahnutých dozadu. On jediný...

Zarazila sa. Jej srdce tĺklo ako o závod, ale musela sa ho ignorovať, lebo zdržania tu boli bez milosti trestané. Zhlboka sa nadýchla, podišla k ohromným kovaným dverám a bez zaklopania ich otvorila. Na prvý pohľad sa zdalo, že sa nikto v miestnosti nepohol. Ako keby na trónoch sedeli mramorové sochy, ale opak bol pravdou.

„Pane, James sa už vrátil. Mám ho zavolať ďalej?" pípla meravým hlasom do ohlušujúceho ticha veľkej kamennej sály.

Victoria by sa ako každý iný smrteľník mala triasť od strachu, ktorý bol taký prirodzený u normálnych ľudí, ale nič z toho necítila. Už dlhé mesiace necítila okrem túžby po pomste nič. Nemohla sa dočkať dňa, kedy ju premenia a ona sa bude môcť porátať s tými zvrhlíkmi, ktorý navždy zadupali do zeme jej šance na normálny život. Ešte raz sa zhlboka nadýchla. Jej srdce pritom bilo pomerne pokojne. Vedela, že každý jeho úder, každý pulz krvi v jej žilách a to v miestnosti plnej bezcitných stvorení, môže bez milosti ukončiť jej biednu existenciu.

Vládcove červené oči nebezpečne zablýskali a ani jeho pery stiahnuté do úzkej linky, neveštili nič dobré. No keď sa otočil a prehovoril, hlas mal taký sladký, až bolo s podivom, že mu z kútikov úst netečie med.

„Tak kde to potom viazne, bellezza mia?!" posúril ju chladným, nezaujatým hlasom, no vzápätí zmenil postoj o tristošesťdesiat stupňov. „Vlastne počkaj, mám lepší nápad! Pre Jamesa zájde Demetri."

Zostúpil zo svojho piedestálu a podišiel k meravej postave. Temenom mu siahala sotva po plecia. Medzi palec a ukazovák uchopil jej bradu. Ľadovým, ale neočakávane jemným stiskom ju prinútil, aby hlavu vyvrátila dozadu a pozrela priamo na neho. Nikdy predtým niečo také neurobil, takže jej srdce urobilo v napätom očakávaní salto navyše.

„Nuž a ty," oslovil ju, „myslím, že si pripravená..."

Sklonil sa na úroveň jej očí, perami sa jej obtrel o ucho, až kým sa nedotkol jemnej kože na krku. Victoria privrela oči a za chvíľu ucítila pálčivú bolesť a teplý pramienok, ktorý stekal po kľúčnej kosti na hrudník. Vtedy ich doširoka otvorila a napokon sa v agónii zrútila na zem.

Vila Cullenovcov

Rosalie si pomyslela, aké to je veľké šťastie, že Edward spoločne s Isabellou odcestovali na Floridu. Vládlo tam síce nadmieru slnečné počasie, čo mohlo byť pre upíra pomerne riskantné, ale Rose sa tešila, že ho aspoň na krátke dva týždne nevidela.

„Ten blbec si aj tak vždy robil veci po svojom!" prskla a zvraštením obočia sa jej uprostred inak hladkého čela vytvorila hlboká vráska. „Akurát nám privodil zbytočné starosti a ohrozil rodinu!" rozčuľovala sa ďalej.

Dnes sa mali vracať a podľa Aliciných predpovedí dorazí Edward domov okolo šiestej. Vedela, že už dlhšie nedokáže maskovať isté spomienky. Samozrejme, že cítila trochu viny, pričom Isabellu nenávidela stále rovnako, ale nemohla sa Edwardovmu vyčíňaniu ďalej nečinne prizerať.

Ospravedlňovala sa len málokedy a ani tentokrát to nemienila preháňať, no či chcela, alebo nie, určitého stupňa nervozity sa zbaviť nedokázala. Vystrčila spod jeepu ruku a po pamäti siahla na miesto, kde stála debnička s náradím. Presne vedela kde čo má, nebolo ani potrebné vyliezať von. Pod autom strávila celú predchádzajúcu noc a nenalákali ju ani Emmettove sľubované hory- doly. Radšej sa stiahol dovnútra a ona mu v duchu ďakovala, že nenástojil.

Bolo už sedem večer, poznala to podľa odbíjania hodín v kuchyni, keď začula prvú zvuky naznačujúce Edwardov návrat. Chvatne vyliezla, ruky špinavé od oleja si utrela do montérok a v pravici pevne zovrela račňu. Ako zbraň úplne zbytočná, ale mohla jej poslúžiť ako imaginárny pocit istoty. Nedokázala uvažovať racionálne, nedávala si pozor a do hlavy sa jej vkradla istá spomienka.

Na príjazdovej ceste prudko zabrzdilo strieborné Volvo a ešte sa ani poriadne nezastavilo, keď z neho doslova vyletel rozzúrený Edward.

„Rosalie Hale Cullenová!" soptil. „Myslím, že by si mi mala niečo vysvetliť!"

Zaujala bojovú pozíciu a čakala. Samozrejme, že by ju neudrel, nech to bol akýkoľvek kretén, podobnú vec by si nedovolil. Niežeby mal strach z Emmetta, ale brzdila ho Carlisleova a Esméina výchova. Len škoda, že ich vplyv nezmenil aj jeho vzťah k ženám.

„Chceš tým vysvetľovaním povedať, že JA sa má ospravedlňovať za to, že ty si klamal a podvádzal, stále to robíš a nikdy s tým nemieniš prestať!?" kričala, no Edward akoby ohluchol. Napokon idiot si nikdy neprizná, že je idiotom! pomyslela si Rosalie jedovato, veľmi dobre si vedomá toho, že ju počuje.

„Rose, tak si začínam myslieť, že poniektoré vtipy o blondínach sú založené na skutočnosti!" odvetil rozčúlene. „Zrejme ti nedošlo, aká mohla byť po tvojom duchaplnom telefonáte Tanyina reakcia, však!?"

„Aha, takže si sa práve pred všetkými priznal," prekričala ho a rozčúleným gestom opísala polkruh, „že nielenže vieš, čo všetko má ten pomätenec v upírskej koži na rováši, ale časť viny nesieš na svojich pleciach!" dodala víťazoslávne. „S Isabellou sa máte brať a ty nie si schopný urobiť jedinú správnu vec! Nútiš ma premýšľať nad tým, že by bol pre ňu naozaj lepší ten pes z La Push!"

Edwardovi z očí sršali blesky. Nebyť toho, že Rose je defakto jeho sestra, asi by ju ihneď premenil na hromadu štrku vhodného k posypaniu príjazdovej cesty. Ešte hádam nikdy nebol taký vytočený. Veď vedel akú má Rosaliepovahu a ako vyvádza, ak nie je po jej vôli. Áno, hneval sa poriadne, bol priam rozzúrený. Vrhol pohľad na všetkých prítomných, nad zamračeným Emmettom sa mu iba zdvihol kútik a otočil sa okolo svojej osi. Síce sa sotva vrátil, ale lepšie urobí, ak dnešnú noc strávi v lese a bude mať pokoj od dotieravých myšlienok. Vehementne sa bránil dozvukom ich rozhovoru v ktorom ho rozhodne nešetrili a ktoré k nemu aj na tú diaľku doliehali. Vbehol do húštiny a nasadil vysoké tempo, aby sa rýchlo dostal čo najďalej. Preč od vyčítavých Rosaliiných očí, čo ho nútili cítiť sa tak previnilo i od všetkého ostatného. Najviac ho na celej záležitosti štval fakt, že mala pravdu.

Zrazu ho v mieste, kde mu kedysi bilo srdce, čosi čudne bodlo.

„Už zase?!" povzdychol si nešťastne.

Dotieravý pocit previnenia, ktorý sa v poslednom čase objavoval čoraz častejšie, ho dohonil nevídanou silou.

Denali

„Stále som si nie istá, či sme neurobili chybu, keď sme sa ju povolali naspäť," hútala Irina a pritom listovala v nejakých dokumentoch. „No keď sa na celú situáciu pozrieme z druhej strany, mohlo mať jej vyčíňanie dopad na nás všetkých."

Kate, ktorá sa len pred chvíľou vrátila z výpravy do divočiny, súhlasne pokrútila hlavou. „Ak nemá rozum ona, musíme ho mať my!" prisadila si rázne. Potom sa tanečným krokom presunula ku Garrettovi a uvelebila sa mu v náručí. „Carmen pred chvíľou volala, že už sa blížia k hraniciam," dodala spokojne.

Po dlhom váhaní a ešte ťažšom rozhodovaní sa celá Denalijská vetva dohodla, že urobí najlepšie, keď odpadlíčku Tanyu vyhľadajú a privedú naspäť. Prirodzene, mala na krku nejeden hriech, ale kto z rodiny sa mohol pochváliť čistým štítom? Patrila k nim, bola ich súčasťou už dlhočizných tisíc rokov, nemohli ju len tak vymazať. Porušila síce pár nepísaných pravidiel a aj napriek sľubom sa napila ľudskej krvi. Dokonca sa spolčila s jedným stopárom, aby jej pomohol zbaviť sa istej Isabelly Swannovej. Stali sa neopatrnými a mohla sa o nich začať zaujímať Volterra. Všetko iba kvôli Edwardovi Cullenovi, ktorý si s ňou len zahrával a rozhodne nestál o nejaký dlhodobý zväzok. To urobilo z racionálne uvažujúcej Tanye, tvora takmer bez mozgu a vlastnej vôle. Do každého póru jej tela sa usadil ON a kúsok po kúsku ju rozožieral.

Práve preto jej museli pomôcť. Aj napriek všetkému nemohli dopustiť, aby skončila na hranici, ako sa to pred rokmi stalo ich matke a stvoriteľke.

Nakoniec dorazili. Carmen a Eleazar držali medzi sebou zúboženú, špinavú a zlomenú postavu. Kate sa aj napriek svojho vynikajúcemu zraku musela prizrieť bližšie, či sa tí dvaja nepoplietli a nepriviedli nejakého potulného cestujúceho.

„Tanya!" skríkla, keď si uvedomila, že je to fakt ona. Mihom oka sa ocitla pri nej a váhavo ju objala.

Ostatní ju nasledovali, jediný Garrett ostal na svojom mieste stáť ako soľný stĺp.

„Vyzerá ako predávkovaná! Čo ste s ňou porobili?" spustila Irina. „V tejto chvíli ľutujem, že nedokážem čítať myšlienky," povedala bez rozmyslu, no vzápätí si ústa prekryla dlaňou.

„Nebolo dva razy múdre spomínať čítanie myšlienok," naznačila jej Carmen bezo slov.

„To viem aj bez teba, proste mi to vykĺzlo, prepáč!" odpovedala jej podobným spôsobom Irina.

Vtedy sa Tanya vzpriamila, vyšmykla sa zo zovretie, no zostala stáť na mieste.

„Chvalabohu, že zatiaľ nie som blbá ani hluchá," reagovala na ich počínanie mdlým hlasom. „Nepotrebujem nič iné, iba trochu krvi a hlavne svätý pokoj!!!"

Možno jej pomôžu a ona zabudne, pomyslela si trpko. Vedela však, že klame samu seba. Nikdy nezabudne, nikdy neodpustí, ale hádam sa časom naučí s tými pocitmi žiť.

Pre túto chvíľu nechala nech ju obskakujú. Kate jej pripravila poriadny kúpeľ, kým ju Irina s Garrettom vzali do lesa rastúci za ich zrubom na malý lov. Carmen zatiaľ vošla do starej „spálne", postŕhala všetky ochranné plachty a čisto prezliekla posteľ. Tanya si v nej síce nepospí, ale všetci tak nejako tušili, že sa z nej na najbližších pár hodín a možno aj dní, ani nepohne. S výnimkou krátkych výprav za potravou.

Kým boli ostatní takto zamestnaní, vzal Eleazar do ruky mobil a do istej vily vo Forks poslal krátku textovú správu o tom, že je Tanya už je bezpečne pod ich dohľadom. 

Autor: Empress (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stará láska nehrdzavie - 22. kapitola: