Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stará láska nehrdzavie - 23. kapitola

30.08.2013 (18:30) • Empress • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1400×

23. kapitola

Bella

Posledný školský rok bol pokojnejší než ten predchádzajúci. Vzťah medzi mnou a Edwardom bol bez jedinej chybičky a ja som sa každým dňom do neho viac a viac zamilovávala. Po upíroch ktorý mali útok na mňa na svedomí, sa doslova zľahla zem. Alice bola neustála v pohotovosti, dňom a nocou dávala pozor na zmeny v ich rozhodnutiach. Edward ma nenechával samotnú tak často ako predtým, odchádzal odo mňa jedine keď musel na lov a keď so mnou nebol on, trávila som čas hlavne s Alice. Dalo by sa teda povedať, že som šťastná a k spokojnosti mi nič nechýba. No v skutočnosti mi niečo hlboko v duši nedovoľovalo byť šťastnou tak, ako by som mala byť. To „niečo" malo meno Jacob Black.

Keď som bola v blízkosti niektorého z Cullenovcov, nemala som možnosť na neho myslieť, ale ako náhle sa naskytla čo i len chvíľka v ktorej som bola sama, nemohla som ho dostať z hlavy. Musela som si priznať, že mi bolo za ním naozaj smutno. Síce sme si sem- tam zavolali, ale k stretnutiam ktovie prečo nedochádzalo. Zakaždým, keď som bola rozhodnutá, že za ním vyrazím, mi do toho niečo prišlo. Po nehode, ktorá sa stala za obchodom Newtonovcov, som nemala ani poriadnu príležitosť, ako mu poďakovať, za to, že ma zachránil. V duchu som to urobila snáď tisíckrát, ale zoči-voči ani raz.

A teraz ma trápila ešte jedna vec... Ako mu mám preboha oznámiť, že sa budem vydávať?!

Ukazovákom a palcom pravej ruky som si stlačila koreň nosa, aby som potlačila nastupujúcu bolesť hlavy a zahnala nevítané myšlienky. V noci som nespala veľmi dobre, pretože ma opäť po dlhom čase trápila nočná mora. Doteraz jedna z najhorších. Zobudila som sa s výkrikom na perách a so slzami na lícach.

Niekto zaťukal na dvere. „Miláčik, som naspäť," ohlásil sa Edward a tak ma vytrhol z úvah. Vzápätí ma jeho studený dych pošteklil na uchu. Na krku mi naskočila husia koža a trošku som sa striasla. „Trápi ťa niečo?" vyzvedal.

Neodpovedala som. Možno to odo mňa nebolo fér, vedela som totiž, že moje myšlienky čítať nedokáže, ale tak nejako som o mojich momentálnych pocitoch práve v tej chvíli nechcelo hovoriť. Hlavu som pootočila tak, aby som naňho videla z profilu. Na tvári sa mu usadil taký výraz, podľa ktorého som nedokázala určiť, čo má za lubom. Až kým sa ku mne nenahol bližšie.

„Ja už tuším, čo ti chýba," zašepkal dvojzmyselne.

Chytil medzi prsty jeden pramienok mojich vlasov, zdvihol ho a pobozkal. Potom na mňa pozrel mnohoznačným pohľadom a ja som sa usmiala. Tiež sa usmial. Svoje tápajúce pery presunul do priehlbinky medzi mojimi kľúčnymi kosťami a mne sa začali podlamovať kolená.

Bol by hádam pokračoval až... skrátka až kým by som ho nezastavila, no odrazu si iba znechutene odfrkol a s výrazom mučeníka sa odtiahol. Otočila som sa k nemu čelom a zadívala sa mu do očí. V jeho jantárových hlbinách sa odrážali neveselé iskričky.

„Alice!" hlesol, načo sklamane zvesil plecia. „Zdá sa, že začínam byť alergický na vlastnú sestru," dodal na vysvetlenie.

„Len mi nepovedz, že ide za mnou s ďalším návrhom šatov, výzdoby stolov, alebo menom nového pastora!" desila som sa. Edward iba odovzdane pokrčil nosom, takže mi bolo jasné, že som trafila klinec po hlavičke.

Nemusel ani odpovedať, postačilo mi jeho výraz. Milovala som Alice skoro ako vlastnú sestru, keby som nejakú mala, ale občas bola naozaj na zaškrtenie. Hlavne jej vášeň pre nákupy, obliekanie, módu a organizovanie všetkého od osláv narodenín po monštrózne svadby. Od osudnej soboty spred pol roka, keď sa dozvedela, že som súhlasila so svadbou, bola na nezastavenie. Potajomky som ju premenovala na hurikán Alice.

Kým mne by býval stačil obyčajný obrad s dvomi svedkami, trebárs niekde na lúke, ona o tom nechcela ani počuť. Edward by s mojim návrhom asi súhlasil, no Alice ho ledva vzala na svedomie. Predviedla parádny, takmer hysterický záchvat a týždeň sa s nami nerozprávala. Nakoniec som sa podvolila a všetko sa vrátilo do starých koľají.

Z úvah ma vytrhol piskot pneumatík na príjazdovej ceste a vzápätí sme zdola začuli otcov a Alicin hlas. Otec ju zdvorilo ponúkol kávou a ona ho rovnako zdvorilo odmietla.

„Chceš aby som zostal, alebo ju zvládneš sama?" pýtal sa ma Edward starostlivo.

Zhlboka som sa nadýchla a neurčito pokývala hlavou. „Myslím, že to prežijem," dodala som nie práve presvedčivo. „Asi som si už aj zvykla."

„Ak by bola veľmi neznesiteľná, stačí zahvízdať a ja pribehnem skôr, než by si stihla povedať svadobná torta," zasmial sa. Prstami skĺzol po mojom líci, kratučko sa zastavil na spodnej čeľusti, až ruku nechal celkom padnúť pozdĺž tela. Zdráhavo sa otočil a než vyskočil na parapet, urobil jeden dlhý krok vzad, potom skočil. Ani som za ním nestihla zavolať, že sa Charlie začuduje, kam sa podel, ak neodíde tak ako prišiel, to jest vchodovými dverami. Začula som iba nepatrné žuchnutie, nasledované ešte nepatrnejším šušťaním lístia. Niekto nezasvätený by tie zvuky považoval hádam len za šum vetra, no ja som vedela svoje.

Po druhýkrát som nasala do pľúc toľko kyslíku, koľko len bolo možné a na chvíľu zadržala dych. Než som stačila vydýchnuť, už za dverami stála moja budúca švagriná, ktorá sa ani neobťažovala takou triviálnou vecou, akou bolo klepanie.

„Bella, čo zase znamenajú tie kruhy pod očami?!" zvítala sa so mnou.

„Aj ja ťa rada vidím, pani diktátorka," povedala som akože urazene. „To dusno ma zabíja, nemohla som spať, ešteže je zajtra sobota," dodala som na vysvetlenie, dúfajúc, že neodhalí pravú príčinu.

„Aha," podotkla iba a pokračovala. „Však počkaj, za takých desať, päťdesiat, alebo dvesto rokov, mi ešte poďakuješ, koľko času a nervov som prípravám vašej svadby venovala!" vyhŕkla bez najmenšieho náznaku toho, že môj predchádzajúci výlev berie na vedomie.

Ani čoby do mňa narazilo stádo volov, keď mi došlo, o čom hovorila.

„Dvesto?!" vyhŕkla som ohromene. „Akých dvesto??? Deje sa snáď niečo, o čom by som mala vedieť?" pokračovala som.

„Bella, nehovor mi, že si nikdy nepremýšľala nad možnosťou..." vyhŕkla Alice, ale včas sa zarazila, snažiac sa skryť rozčarovanie. Nadviazala na predošlú tému akoby sa nechumelilo:

„Hostí, myslela som samozrejme hostí!" poznamenala Alice ledabolo, kým sa mi otáčala chrbtom. Lenivo mľaskla jazykom a začala kutrať v objemnej kabele, ktorú si priniesla. Po chvíli odtiaľ vylovila voľajakú ozdobnú škatuľu a s výrazom kajúcnice mi ju podala.

„Vieš o tom, že si sa zase vyhla odpovedi na moju otázku?" podpichla som ju.

„Netáraj," odbila ma. „Okrem toho dobre vieš, že ja občas trepem dve na tri a netreba ma brať vážne," žmurkla a konečne sa na mňa pozrela.

Zase som sa nechala uchlácholiť, až kým som zvedavo nenazrela pod zlaté veko. Pri pohľade na vykúkajúci biely satén, ozdobený čipkami, ma obišli mrákoty.

„Ty si sa zbláznila!" pípla som potichu, pretože na hlasnejší prejav som sa prosto nezmohla. „Toto si na seba v žiadnom prípade zobrať nemôžem! Veď, veď, ve..." jachtala som.

„Veď sa v tom budeš Edwardovi počas svadobnej noci nepochybne páčiť!" skočila mi do reči. „Budeš vyzerať takmer panensky nevinne. Prirodzene, až kým to z teba..."

 „Alice!!!" zahrmela som.

„No tak, Bella! Nechceš predsa po jednej zlej skúsenosti naveky vekov žiť v celibáte, nie!?" nedala sa, pričom mi nechtiac pripomenula istú záležitosť z pred takmer troch rokov. „Už je načase..." pokračovala, no ja som ju prestala vnímať.

Cítila som sa ako malé dieťa, ktoré vinia z niečoho, čo nespravilo. A to bolo kameňom úrazu. Edwardovi som totiž nikdy nedovolila zájsť ďalej. Niežeby sa nepokúšal, ale ja... skrátka som sa ani teraz necítila na to, aby som s Alice besedovala o mojom strachu z intímneho zblíženia s upírom. Prosto, jednoducho a ľudsky som sa bála.

Vrhla som na ňu prosebný pohľad, ktorý našťastie pochopila a chvalabohu aj vzala na vedomie. No najnovší darček si naspäť nevzala. Aby som sa naň nemusela dívať, strčila som ho pod posteľ.

Horúcim témam sme sa nakoniec úspešne vyhýbali, až kým na hodinách neodbilo deväť preč. Celé sobotňajšie popoludnie sme riešili farbu obrusov, kapelu, oddávajúceho(odmietla som cirkevný obrad) a ja neviem čo všetko ešte. Teda, skôr ich riešila Alice a ja som len poslúchala. Keď zbadala, že mi začínajú oťažievať viečka, zdvihla sa na odchod. Objala ma a do ucha mi pošepla, že dnes v noci ma už nikto nebude rušiť, ani Edward.

„Poriadne si odpočiň, potrebuješ to ako soľ. Nech pri oltári nepripomínaš skôr ducha nevesty, než skutočnú nevestu," povedala veselo. „Okrem toho, úplne som ti zabudla povedať, že sa nasledujúce tri dni neuvidíme. Esmé a Carlisle musia odísť do Brazílie za obchodmi a má byť jasno, takže my ostatní pôjdeme na loveckú výpravu. Všetko mám vysledované, tak žiadne obavy," upokojovala ma.

Na neustálu prítomnosť aspoň jedného člena Cullenovskej rodiny, som si tak zvykla, že sa bez nich budem cítiť sama ako kôl v plote.

„Ničoho sa neboj Bella, ako som ž povedala, nebezpečenstvo nehrozí. Navyše tri dni ubehnú ako voda," zašveholila veselo a na líce mi vtisla sesterský bozk. „Ty sa len pekne vyspi, zajtra ťa čaká náročný deň, budeš potrebovať veľa sily," povedala záhadne, zamávala mi a zmizla za dverami.

Po jej odchode som pár minút len tak zízala do prázdna, no napokon som sa pozviechala. Odplazila som sa do kúpeľne, osviežila sa rýchlou sprchou a zbehla dolu na večeru. Charlie sedel pred televízorom a očami hltal nejaký dokument o ilegálnom love veľrýb kdesi v Japonsku.

„Milé dievča, tá Alice," povedal znenazdajky.

„Áno, vskutku milá," zamrmlala som.

Ani ma svojou poznámkou neprekvapil, lebo Alice ho mala už od samého začiatku omotaného okolo prsta. Čosi som ešte neurčito zahmkala a v kuchyni zo špajze vytiahla toastový chlieb. Jeden kúsok som strčila do hriankovača a chlieb som zase odložila. Z chladničky som vylovila cícerovú nátierku a pomarančový džús. Položila som ich na kuchynskú linku.

„Volal Jacob," ozval sa zase otec, akoby sa nechumelilo a vo mne len tak hrklo.

„Mhm," hlesla som tak potichu, že ma hádam ani nepočul.

Keď zastal vo vchodových dverách do kuchyne a oprel sa o veraje, začala som sa pod jeho pohľadom cítiť nesvoja.

„Bells..."

„Oci!" vyhŕkla som. Tušila som, že bude chcieť, aby som mu zavolala naspäť, no ja som sa na to necítila. „To nie je dobrý nápad!" zarazila som ho.

Otec len s povzdychom pokrútil hlavou a uvelebil sa naspäť do kresla v obývačke. Čosi šťuklo a vyletelo do priestoru. Neprítomne som do toho priestoru chmatla po veci, o ktorej som predpokladala, že je urobená hrianka. Stret mojej pokožky so stále rozpáleným kovom ma prebudil. Pozrela som na hriankovač a na moju popálenú ruku spôsobom, ako keby prileteli z inej planéty.

Náhle ma prešla všetka chuť do jedla. Ako mátoha som sa odplazila naspäť do izby a s očami veľkými ako taniere, bojovala do štvrtej po polnoci s nespavosťou.

Ráno, aj napriek tomu, že som v noci skoro vôbec nespala, som vstala dosť zavčasu. Do zvonenia budíka mi ostávala ešte dobrá hodina. Usúdila som, že radšej opustím teplo postele, než sa len tak prevaľovať. Šlo to však ťažko. Nedarilo sa mi ani poriadne rozlepiť oči, nieto ešte vysúkať nohy spod prikrývky.

Otočila som hlavu smerom k nočnému stolíku a pozrela na budík. Bolo šesť hodín ráno. Za hodinu som mala vstávať. Zodvihla som sa do sedu a pretrela si oči. Sťažka som vzdychla a prehodila nohy cez okraj postele. Za otvoreným oknom, zatiahnutom fialovými návesmi, svietilo slnko a spievali vtáci.

Dnes tu nebudú, pomyslela som si. No akosi to nebolo to hlavné, čo ma ťažilo. Odhodila som prikrývku nabok a vstala. Prešla som pomaly ku starej skrini a otvorila ju. Na dlážku sa zosunula kopa oblečenia, ktorú som tam len ledabolo nahádzala. Opäť som vzdychla, vzala tú kopu do náruče a položila ju na posteľ s tým úmyslom, že ju neskôr určite poskladám ako sa patrí. Čosi medzi tou hŕbou zašušťalo. Zamračila som sa a zašmátrala. Moje prsty narazili na akýsi kus papiera.

„Doprčíc!“ zanadávala som. „ Ako sa to sem len dostalo?“ spýtala som sa sama seba, držiac ten zdrap pod nosom.

Netrpezlivo som ho roztvorila a vzápätí mnou len tak heglo. To písmo a tie riadky som poznala okamžite. Onen „zdrap“ totiž nebol ničím iným než rozlúčkovým listom od Jacoba. Napísal mi ho už tak dávno... Nemusela som ho ani čítať a presne som vedela, čo sa v jeho riadkoch skrýva. Vedela som naspamäť každé jedno slovo...

„Bells, musím odísť! Bude to tak lepšie, nechcem ti zbytočne ubližovať. Nepátraj po mne, nesmúť za mnou... Nestojím za to. Jacob"

„Prečo?!“ vykríkla som a zahnala sa päsťou po prvej veci, ktorú som mala po ruke. „Dočerta aj s poondiatou premenou a prehnanými ohľadmi! Všetko mohlo byť inak…" zúfala som.

No v tom som sa zhrozila a zahrýzalo ma svedomie. Veď mám Edwarda, ideálneho muža, lásku môjho života, máme sa brať, milujem ho, no nie?!

Pritisla som si list k hrudi a z kútika oka mi stiekla jedna zradná zblúdilá slza. Musela som sa pozbierať. Vedela som, že toto moje trápenie pramení len z toho, že sa veci vyvinuli tak... zvláštne. Znova som pozrela na papier spôsobom, akoby ma pálil, stisla k sebe pery a zhúžvala ho.

Poletí do koša! Tam, kam patrí! povedala som si pevne.

Nepomohlo to a bolo mi ešte horšie. Nedbala som na to. Znova som otvorila skriňu a vytiahla z nej prvé nohavice, ktoré mi padli pod ruku. Natiahla som ich na seba a vbehla do kúpeľne. Na nejaké dlhé ranné prípravy som nemala náladu, tak som sa len opláchla studenou vodou v nádeji, že mi to aspoň trošku pomôže. Zotrela som nános zo zahmleného zrkadla a pozrela na opuchnutú tvár, ktorá na mňa z druhej strany zízala. Moje oči vyzerali ako dve diery vypálené do obrusu. Potriasla som hlavou, otočila sa na opätku a z kúpeľne tryskom vyletela. Skoro som zakopla o behúň ležiaci pred schodiskom. Keď som sa len tak-tak vyhla skotúľaniu do predsiene, omráčil som taký silný pocit déjà vu, že som sa napokon ledva dopotácala do kuchyne.

V bruchu mi po včerajšej hladovke hlasno zaškŕkalo, no aj tak sa mi do prípravy raňajok veľmi púšťať nechcelo. Zapla som teda aspoň kávovar. Dúfala som, že poriadna dávka kofeínu ma povzbudí. Na hrianku, ktorá odvčera ležala na kuchynskej linke presne tam, kde som ju nechala, som škaredo zazrela.

S pariacou sa šálkou som si sadla ku stolu a chvíľu dumala. Cullenovci aj s Edwardom mali byť preč tri dni, takže som mala tri dni len a len pre seba. Nemala som najmenšie tušenie ako s voľným časom naložím. Celé mesiace, každý okamih vypĺňali oni. Ani v noci som nebývala sama. Edward sa zakaždým cez okno vkrádal ku mne do izby, aby ma mohol strážiť. Robieval to aj potom, ako nebezpečenstvo pominulo.

Vlastne mi došlo, že klamem samu seba. Hlboko vo vnútri som vedela, čo musím urobiť. Túžila som po tom celé tie dlhé mesiace. Chcela som vidieť Jacoba a poďakovať mu. Nájsť v sebe tú odvahu, pozrieť mu priamo do očí a povedať mu, aká som mu vďačná, že mi zachránil život a možno mu povedať aj o svadbe.

Také a podobné myšlienky sa mi preháňali hlavou takmer celý deň. Ako v mrákotách som upratovala, prala a varila obed, až kým som o štvrtej poobede nezistila, že neviem čo s časom. Mohla som zavolať trebárs Angele, ale vedela som, že bude niekde s Ericom. Podvedome som sa bránila tomu, o čom som vedela, že aj tak nakoniec urobím. Kým Charlie vzadu na dvore rúbal drevo, pozbierala všetku odvahu, ktorá sa do mňa ešte vošla a vyrazila smerom do La Push. Čím viac som sa blížila k rezervácii, tým viac mi tĺklo srdce. V hlave som mala vymetené a nemala som v nej nič iné, než Jacoba. Ani jednu sekundu som nepomyslela na Edwarda, ako keby som sa vymanila z nejakého kúzla. Akoby Edward neexistoval.

V diaľke som zahliadla červený vyblednutý náter na ich dome. Noha na pedáli mi oťažela a ja som dupla na plyn, s túžbou byť tam čo najskôr. Keď som zastavila a uvidela som ho stáť vo dverách dielne, pocítila som nesmiernu radosť. Moje telo akoby stratilo na váhe a v nohách som pocítila slabosť. Akoby sa moje „ja" po dlhej dobe vrátilo domov. Naplnil ma tak zvláštny pocit, ktorý som s nikým iným nezažívala, len s ním.

Otvorila som pery a zašepkala jeho meno...

Autor: Empress (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stará láska nehrdzavie - 23. kapitola: