Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stará láska nehrdzavie - 24. kapitola

08.09.2013 (19:30) • Empress • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1335×

24. kapitola

Jacob

Po dosť dlhej dobe som mal voľný večer a nemusel som hliadkovať. Vzhľadom k tomu, že ma nenapadlo nič lepšie, tak som sa zatvoril v dielni, s rozhodnutím povŕtať sa v rabbitovi. Avšak hlavu som mal plnú Belly. Spomienka na ňu ani po toľkých mesiacoch neprestávala bolieť a čím viac som sa ju snažil z hlavy vymaniť, tým hlbšie sa dostávala. Žila však na území pijavíc, kam som v podstate nemal povolený prístup. Takže aj keby som za ňou vyrazil, zrejme by to pre pár kreatúr neskončilo dobre. No mohol som nadávať akurát tak sebe. Len čo niekto spomenul meno tých krvilačných netvorov, prestával som sa ovládať. Bol som sám na seba taký napajedený, že na ňu nedokážem prestať myslieť, až som dostal chuť premeniť sa a vyraziť do lesa, poriadne si prevetrať hlavu. Pomaly, ale isto, sa zo mňa stával druhý Paul.

Ibaže podráždenie vzápätí vystriedal smútok. Bolesť sa znásobila na bezmála neúnosnú mieru, pretože dnes bol TEN dátum. Ono výročie, na ktoré by som najradšej zabudol a spoločne s výčitkami svedomia ho pochoval. Zničene som zvesil plecia a uvedomil si, čomu som sa podvedome snažil celý deň vyhýbať. Neutečiem tomu a nakoniec tam aj tak, ako každý rok pôjdem. Krátkou prechádzkou po neupravenom chodníku sa dostanem až k hraniciam rezervácie, kde sa v tieňoch stromov za bielym plotom krčí malý cintorín. A tam si až do dna vypijem zaslúžený pohár horkosti.

No potom sa z diaľky ozval zvuk, o ktorom som ani nedúfal, že ho ešte niekedy začujem. Trýznivé spomienky okamžite nahradila zvláštna zmes nedočkavosti a očakávania. Pomaly som vstal, otvoril dvere na dielni a vyšiel von. Onedlho sa na príjazdovej ceste objavil potlčený vyblednutý nákladiak. Vzápätí som zahliadol aj záplavu hnedých vlasov a čokoládové oči na bledej tvári a zastavilo sa mi srdce.

Prišla! pomyslel som si radostne.

Nemohol som tomu uveriť. Nedokázal som sa pohnúť a miesto toho som len sledoval, ako vystupuje z auta. Netušil som, čo ju primälo prísť. Možno mi len chcela vynadať za to, ako som ju v poslednom čase otravoval telefonátmi. Naposledy to bolo iba včera.

Pomaly a váhavo ku mne vykročila, kým ja som stále zotrvával na mieste, ani čoby do mňa udrel blesk. Zastavila sa asi dva kroky predo mnou a pohľad uprela do zeme. Čakal som, že len čo zdvihne hlavu a pozrie mi do očí, pustí sa do mňa. Pochlapil som sa a privítal ju.

„Ahoj Bells," pozdravil som ju neutrálne.

Najradšej by som ju zovrel v náručí, ale na to som nemal dosť odvahy. Sledoval som ju orlím zrakom a môjmu vlklačiemu sluchu neunikol zvuk jej srdca. Podľa toho, ako rýchlo tĺklo, som usúdil, že je ešte nervóznejšia ako ja.

„Ahoj Jake," povedala tak potichu, že normálny človek by jej pozdrav prepočul.

Nevedel som ako sa zachovať, aby som situáciu odľahčil. Nakoniec som spravil to, na čo mi ešte pred piatimi sekundami chýbala odvaha. S nutkaním zovrieť ju v náručí a nikdy nepustiť, som urobil dva kroky vpred a objal ju. Čakal som, že sa hneď odtiahne, ale ona sa miesto toho v mojom náručí uvelebila. Pritisla sa ku mne, objala ma okolo pása a ja som sa od pocitu šťastia mohol zblázniť.

„Som veľmi rád, že si prišla," hlesol som potichu. „Ani som nedúfal, že ťa ešte niekedy budem počuť, nieto, že ťa uvidím," hovoril som s hlavou zaborenou do jej vlasov.

Ihneď svoje zovretie povolila a odtiahla sa. Sledoval som, ako si zastrčila prameň vlasov za ucho a premýšľa, kde začať.

James

Do budúcnosti sa moje spojenectvo s Victoriou ukazovalo, ako viac než sľubné. Bohvieprečo sa obzvlášť silno upla práve na mňa. Kam som sa pohol, tam mi stála za chrbtom. Aro ju so mnou sem-tam poslal na nejakú výpravu, vraj aby sa zaučila. Stále ešte prechádzala novorodeneckým obdobím, no aj napriek tomu sa od začiatku vyznačovala výnimočnou schopnosťou ovládať svoj smäd. Takže mi občas bola naozaj užitočná. Koniec koncov zanedlho skončí jej najväčšie trýznenie a z najhoršieho bude von. Okrem toho k nej Aro choval zvláštnu náklonnosť a keby sme všetci nevedeli, akou je v skutočnosti kreatúrou, mysleli by sme si, že sa do nej hádam zamiloval. No už len tá predstava bola sama o sebe smiešna. Určite s ňou má nejaké plány, o ktorých samozrejme zatiaľ nikto nevie.

A odvtedy, čo ma Tanya pred necelým rokom donútila navštíviť istú vyhliadkovú reštauráciu v Settli, som mal svoj cieľ aj ja. Tú chutnú, voňavú a životom prekypujúcu, Isabellu Swannovú. Moje lovecké inštinkty boli vybičované do neznesiteľnej intenzity. Nebyť vtedy oného smradľavého chlpatého bastarda, už som ju mohol mať. Prirodzene, že sa o všetkom dozvedel aj Aro, Volterrské tamtamy fungovali bezchybne. Povolal ma naspäť a celý čas ma držal skrátka. Nemohol som mu odporovať, no vo vnútri som zúril. Naučil som sa však svoje rozpoloženie skrývať. Možnože som sa mohol pokúsiť o malú súkromnú vzburu a ujsť. Ale celkom iste by som nestihol prekročiť ani hranice Talianska a urobil by so mnou krátky proces.

„Čo myslíš Caius, nemali by byť služobníci, ktorí nepočúvajú naše príkazy, potrestaní?!" zabedákal Aro tak nahlas, až sa steny prijímacej sály otriasli v základoch. Príliš neskoro mi došlo, že svoje slová namieril proti mne.

„Pane, som pripravený plniť vaše príkazy!" povedal som odhodlane. Takmer som zaškrípal zubami, no to by mohlo byť to posledné, čo urobím.

„On je pripravený," zvolal posmešne a rozšafne rozhodil rukami. „Drahý James, samozrejme, že si pripravený!" dodal naoko srdečne, no z jeho tónu zaznel mrazivý chlad.

Zavŕtal sa do mňa svojimi strašidelnými červenými očami. Niežeby oči nás ostatných boli iné, ale za tými jeho sa skrývalo čosi... čosi neopísateľné. Vzbudzujúce strach, rešpekt a nútiace druhých k absolútnej poslušnosti.

„Začínam váhať," pokračoval. „Nie som si istý, či si schopný splniť túto misiu."

Vedel som, že naschvál naťahuje čas. Všetci z gardy vedeli, že je to jeho obľúbený spôsob ako nervy druhých napínať do prasknutia. Samozrejme bol napokon veľmi sklamaný, ak sme jeho hru nehrali s ním. Ani ja som sa nemohol vymykať zažitým zvykom.

„Pane, prisahám, že medzi vašimi služobníkmi nenájdete schopnejšieho vojaka!" presvedčoval som ho.

Náhle veselý výraz z jeho tváre zmizol a oči sa mu zúžili do miniatúrnych štrbiniek. Niečo pod jeho rukou zapraskalo.

„Skvelé, tento mesiac už tretie!" poznamenal ironicky na adresu práve zničeného trónu. „Ľudia začnú mať podozrenie nie vďaka miznúcim turistom, ale kvôli počtu kresiel, ktoré sem dodávajú," horekoval a sám sa vlastnému vtipu zasmial.

Pomyslel som si, že vládca vykazujúci príznaky rozdvojenej osobnosti, môže privodiť nášmu druhu záhubu. No zároveň som nemohol poprieť, že žezlá moci držal už úctyhodných pár storočí. Občas nejaká tá vzbura, či menšia vojna, všetky však boli s nemalými stratami včas potlačené.

„Poď sem!" prikázal a ja som musel bez okolkov poslúchnuť. On vstal, zostúpil z piedestálu a s cieľom dozvedieť sa čo sa mi preháňa hlavou, načiahol ku mne ruku. „Ako vidím, stále ťa tá smiešna posadnutosť neprešla," poznamenal vecne a vrátil sa na svoje zvyčajné miesto. „Príde tvoj čas, keď získaš po čom bažíš, no dovtedy mi budeš slúžiť!" povedal nakoniec a znelo to takmer srdečne.

Kým som čakal na ďalšie rozkazy, panovalo v tmavej miestnosti ťaživé ticho. Náhle sa mu rozjasnila tvár a zatlieskal rukami ako dieťa.

„Ak sa nemýlim, tak tam, kde žije tvoja sladká Bella, bývajú aj istý vegetariáni. Cullenovci, však?" nadhodil a ja som márne premýšľal, kedy sa v mojich spomienkach objavili práve oni. „Dnes máš šťastie a ušetrím ťa. Budeš sa mi totiž ešte hodiť," zakončil blahosklonne.

Náš dnešný rozhovor tým považoval za ukončený. Pritom si ani neuvedomil, že mi neudelil žiadne inštrukcie, kam povedie moja najbližšia cesta. Vyšiel som zo sály a prešiel cez recepciu, kde už nejakú dobu sedela nová recepčná. Bez povšimnutia som prešiel okolo a zamieril do tej časti hradu, kde zvyčajne držali novorodencov.

Jacob

Prvotné rozpaky medzi mnou a Bellou pomohlo odstrániť naše vzájomné objatie. Ani jeden sme však nevedeli, kde skôr začať. Stáli sme vedľa seba ako obarený, no mne sa zdalo, akoby som dostával jeden elektrický výboj za druhým.

 „Vieš... ja... " prerušila Bella napäté ticho. „Dúfam, že som ťa v niečom dôležitom nevyrušila. Mala som radšej dopredu zavolať."

„Nie!" skočil som jej do reči, no hneď som sa zahanbil. Ako tam tak postávala, bola neuveriteľne sladká a ja som si svoje city uvedomoval ako nikdy predtým.

„Dnes mám po dlhšom čase voľno, takže mi tvoja návšteva prišla celkom vhod," zažartoval som.

„Teda ma plánuješ využiť?" zhrozila sa naoko. Potľapkal som ju po pleci a uistil ju, že budem jemný. Takmer som uveril dojmu, že sa všetko vracia do starých koľají, keď zrazu zvážnela. Schmatla moje ruky a zovrela ich neuveriteľnou silou. Zahryzla si do spodnej pery a pohľad zavŕtala do zeme. Búšilo jej srdce a celá očervenela, no ja som jej celkom zdarne sekundoval.

„Bells..."

Pokrútila hlavou a dychtivo sa mi zahľadela do očí. „Jake, prosím, ja musím, kým zase nedostanem chuť, strčiť hlavu do piesku. Chcem ti to povedať celé dlhé mesiace, chcem ti za všetko poďakovať, chcem... Vieš, keby si sa vtedy neobjavil za Newtonových obchodom, oni by..." jachtala a ešte silnejšie si zahryzla do pery.

„Zostal by z teba len mastný fľak?" zažartoval som možno trošku nemiestne.

„Možno len malý fliačik," súhlasila a jej tvár ozdobil úsmev.

„Hrôza!" zvolal som zdesene. „Neviem, čo by som si s fľakatou Bellou počal." Za vtipkovanie ma odmenila buchnátom.

„Ak ma vedľa seba znesieš, môžem ti robiť spoločnosť aj do noci," nadškrtla váhavo, ale potom zvážnela. „Pamätáš? Kedysi som ti sľúbila, že dnešný deň budem stáť pri tebe."

Zmeravel som. Vôbec mi nemusela vysvetľovať, aký sľub má na mysli, no aj tak som nemohol uveriť tomu, že to povedala. Narovnal som pery do úzkej linky a ruky zaťal v päsť.

„Fajn, môžeme vyraziť hoci aj hneď," súhlasil som.

S ňou po boku bola návšteva cintorína o niečo znesiteľnejšia. Tupú bolesť síce nemohla celkom odstrániť, ale pomohla okresať jej ostré hrany. A aj ten ťažký balvan ktorý ma gniavil, bol o niečo ľahší. Aj tá slza ktorá stiekla, už neštípala ako kedysi. Keď ma chytila za ruku, tak som hádam prvý krát v živote pripustil, že za celú tragédiu nenesiem žiadnu vinu.

Autor: Empress (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stará láska nehrdzavie - 24. kapitola: