Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stará láska nehrdzavie - 30. kapitola

18.03.2014 (09:30) • Empress • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1359×

30. kapitola

Bella

Bol pondelok a ja som stála pred ťažkým rozhodnutím. Na druhú hodinu poobednú som sa mala dostaviť do centra Svätého Alfonza na prehliadku a zrazu som si nebola istá, či by som radšej nemala osloviť Carlislea. Pri všetkom strese a zhone mi predtým vôbec nedošlo, že nosenie upírskeho dieťaťa by mohlo byť rizikové. Moje tehotenstvo doteraz prebiehalo relatívne dobre, zatiaľ ma nič nepichalo ani nebolelo, ale bála som sa toho, čo by mohol doktor pri prehliadke zistiť. Dokonca sa mi v noci z nedele na pondelok snívalo, že pri ultrazvukovom vyšetrení doktor objavil plod v tvare hrušky a s rožkami na hlave.

O ôsmej ráno som vstala s presvedčením, že predsa len zájdem za Carlisleom. No o hodinu neskôr, som zase krútila hlavou, a pomyslela si niečo o zbytočnom stresovaní. Podobne prebiehalo celé doobedie. Vedela som, že ak predsa len svokra poprosím o pomoc, museli by sme sa zároveň dohodnúť, aby si dával pozor a neprezradil ma nejakou myšlienkou. Bála som sa, že by mu to Edward nejako dokázal vytiahnuť z hlavy a ja som mu to chcela oznámiť sama. Mala som svoj plán, ale nebola som s ním celkom stotožnená a to ma ešte viac znervózňovalo.

Napokon som sa obávala celkom zbytočne, lebo o pol jednej odišiel Carlisle za pacientom a dom tým pádom ostal prázdny. Alice s Esmé a Rose sa zúčastňovali akejsi aukcie rodinných sídiel v Severnej Karolíne, kam sme sa mali po skončení letných prázdnin sťahovať.

Edward odišiel ešte včera riešiť akési nedorozumenie kvôli svojmu diplomu a spojil to aj s nočnou výpravou za potravou. Sľúbil mi však skorý návrat a večeru v obľúbenej pizzerii, no len ja som vedela, že to bude večera s prekvapením.

Emmett a Jasper sprevádzali ženskú časť rodiny, ale miesto aukcií si užívali lov na medvede v Appalačskom pohorí. Všetci sme sa mali zísť večer a ja som sa rozhodla, že či kontrola dopadne dobre, alebo nie, budeme sa musieť porozprávať.

Po odchode Carlislea nastalo veľmi ťaživé ticho, kedy som po chvíli mohla počuť kričať aj svoje vlastné myšlienky. Napadlo ma teda, že odídem skôr a pred návštevou doktora absolvujem jeden dôležitý nákup. Ten obchod som nedávno zahliadla na námestí a aj napriek môjmu odporu k nakupovaniu som vedela, že si jednu vecičku odtiaľ odnesiem a dnes večer ju Edwardovi vo vhodný moment odovzdám.

S povzdychom som sa postavila pred skriňu. Vybrala som si odtiaľ jednoduché zelené šaty a športovú kabelku, do ktorej som ešte hodila peňaženku, telefón a doklady. Po dlhom drevenom schodisku som sa dostala do haly, kde som si z vešiaka zvesila kľúče od auta a nohy vsunula do čiernych žabiek. Vošla som do garáže, diaľkovým ovládaním otvorila dvere, nasadla do auta a naštartovala. Tento plechový tátoš pri fungovaní nenarobil nijaký hluk, skoro ho pri jazde nebolo počuť a okrem toho bol jedným z najbezpečnejších áut na trhu. Ak by som však mala priznať pravdu, ani za tie roky som si k nemu nedokázala vytvoriť taký vzťah, ako kedysi k môjmu nákladiačiku.

Edward

V snahe nerobiť nijaké hlasné zvukové prejavy som vykĺzol z postele, no napriek tomu som zakopol o rám postele. Div, že som ho vďaka vlastnej sile nevzal so sebou. Radšej som sa posadil naspäť. Prikrývka sa nepatrne zavlnila a ja som v duchu zanadával.

Narovnal som chrbát a pošúchal si oči v nádeji, že sa len zobudím a ukáže sa, že všetko bol len zlý sen. No mal som si tie oči nechať radšej vypichnúť. Čo vypichnúť... Mal by som teraz zísť dolu na dvor, prehodiť povraz cez najbližší strom a obesiť sa. Odhliadnuc od toho, že dole nebol žiadny dvor a najbližšie stromy rástli v parku o tri bloky ďalej, by bol tento úkon celkom zbytočný. V prvotnom pominutí zmyslov mi vôbec nedošlo, že by som skôr ublížil tomu stromu, ako sebe.

Vsunul som ruku pod prikrývku a otrel sa o rozhorúčené a zvodné stehno Marrissy Pottersovej. Edík sa hneď postavil do pozoru a dožadoval sa svojho raňajšieho prídelu. Marrissino sexy telo sa pod mojimi dotykmi prudko zavlnilo. Zrazu som mal pocit, akoby som v dlaniach držal žeravé uhlíky priamo z centrály samotného pekla. Pomyslel som si, že tam beztak raz skončím. Pre takého všiváka, ako som ja, niet na svete iného miesta.

Náhle prebudenie zlého svedomia ma omráčilo. Vedel som, že niečo také existuje, ale nikdy by som nepredpokladal, že niečo podobné postihne aj mňa. Veď sme s Bellou svoji už štyri roky a nikdy doteraz ma počas sexuálnych radovánok s inými ženami výčitky netrápili. Moja manželka mi dôverovala na sto percent .

Dosiahol som teda to, čo som si predsavzal, stala sa Cullenovou. Je len moja a nepatrí nikomu inému! Podarilo sa mi ju oddeliť od toho všivavého indiána, ktorý si na ňu robil nároky, len na základe akejsi červenokožskej rozprávky o večnom pute! Som teda víťaz... Prečo sa teda cítim, ako porazený?!

Zrazu ma moje vlastné myšlienky naľakali. Vytiahol som ruku spod prikrývky a postavil sa. Pohľadom som zapátral po oblečení, ktoré sme v noci roztrúsili nedbalo po celom byte a hodlal sa čím skôr vypariť. Od „miesta činu" som nevedomky cúvol dozadu a to tak ďaleko, ako sa len dalo. Zrazu som sa zatúžil stať človekom. Aspoň na tú chvíľu, kým by som skákal cez okno na dvadsiatom prvom poschodí a kým by som sa nerozpleštil dole na chodníku. No možno by som mohol urobiť poriadny rozruch, keby som týmto činom spôsobil zápchu na cestách a privolal záchranárov. Alebo rovno panstvo z Volerry, keby som sa o to pokúsil v súčasnej podobe. Beztak si na mňa už pár rokov robili zálusk.

Vtom sa tá zmija na posteli opäť pomrvila a z pootvorených pier jej unikol ston.

„Edward... Ed... ward..." vzdychala moje meno. Jej vtieravé spomienky sa vkradli do môjho podvedomia skôr, než som ich stihol zastaviť.

Sedela za pultom vo Fakultnej knižnici, kde som mal dohodnutú schôdzku s dekanom, kvôli nezrovnalostiam s mojim diplomom. Ako sa vzápätí ukázalo, tento výlet mi neskôr poslúžil, ako parádna výhovorka.

Prechádzal som pomedzi rady políc plných až po strop a „počúval". Marrissa mi hneď na začiatku dala najavo, že by mala záujem o štúdium anatómie... stačilo si len spomenúť na všetky praktiky, ktoré sa jej prehnali hlavou, len čo ma uvidela a už som „ho" mal v pozore...

„Nie, nie a ešte raz nie, takto by to nešlo!" prikázal som si rázne.

Ten deň sa Bella necítila dobre. Vlastne posledných pár týždňov bola duchom neprítomná a trápili ju neustále nevoľnosti. Všetko som pričítal nervozite z nadchádzajúcej životnej udalosti, predsa len išla promovať po prvý krát. No keď mi po raňajkách povracala moju najlepšiu košeľu, mal som toho akurát dosť. Zašiel som bez jej vedomia za Carlisleom a dohodol sa s ním, že sa na ňu v niektorom z nasledujúcich dní pozrie. Pritom ma obdaril jedným zo svojich veľavýznamných pohľadov, pri ktorom by sa mi skrútilo srdce od úzkosti, samozrejme, keby som tento orgán mal funkčný. Som vari preto bezcitným hajzlom?

Rozhodol som sa správať zodpovedne. Pre začiatok opustím toto hniezdo neresti, najlepšie hneď!

Môj pohľad však opäť zamieril k posteli, kde sa telo tej dobre vyvinutej blondínky vymotalo spod prikrývok a mne sa naskytol pohľad, za ktorý by mnoho iných chlapov vraždilo. Po druhý raz som preklial svoje nadmieru vnímavé zmysly, ktorým neunikol ani jeden detail. Nehovoriac o telepatických schopnostiach a veľmi živej predstavivosti, čo všetko by so mnou rada urobila. Vzdal som sa, sebaobetovanie sa očividne nikdy nestane mojim krédom.

S jednou nohou natiahnutou v nohavici som sa znova zvalil na posteľ, otočil som sa k mäkkému telu s úmyslom splniť tej pobehlici všetky zvrhlé predstavy.

Bella

Sedela som v čakárni moderne zariadenej a štátom dotovanej kliniky, v rukách som žmolila zapínací magnet na kabelke a očami sem tam šibla k zavretým dverám ordinácie. Ostávalo len päť minút než sa otvoria a mňa zavolajú dovnútra. Cítila som sa nepohodlne, nesvoja a bolo mi zle od žalúdka. Skoro akoby ten krpec v mojom vnútri, momentálne určite nie je väčší od gombíka, nemal inakšiu zábavu, len do neho kopať.

„Blbosť!" pomyslela som si. „Iba som si zbytočne vsugerovala absurdné predstavy."

Náhle ma tak silno pichlo v pravom boku, až som sa zaň musela chytiť a zohnúť sa do predklonu.

„Hej, krpec, nechaj maminku aspoň dýchať, keď jej nechceš dovoliť normálne sa najesť," prosila som úpenlivo ten zhluk buniek v mojom vnútri. „Prisahám, že keď budeš dobrý a necháš ma aspoň jeden deň odpočinúť, odmena ťa neminie!" šepkala som mu ďalej.

Ani keby ma to malé fakt počúvalo, chytil ma taký silný kŕč aj do druhého boku, že som vyskočila zo stoličky a nasledovne sa na ňu opäť zrútila. V očiach sa mi zaleskli slzy.

„Ste v poriadku, slečna?" opýtala sa staršia pani, ktorá sedela naproti mne. „Mám zaklopať na sestričku?"

Na znak nesúhlasu som zavrtela hlavou. „Budem v poriadku, ale ďakujem vám."

Klamárka! chcelo kričať moje vnútro. Zvíjaš sa tu ako dážďovka na suchu, ale ideš robiť hrdinku! Sto bodov Cullenová!

„Zanedlho som aj tak na rade," vysvetlila som jej, keď som si všimla, že mi ani za mak neverí. Pani prikývla, no neprestala zo mňa spúšťať oči.

„Odkiaľ vás len poznám?" hútala nahlas. Márne som premýšľala, kde ma mohla vidieť, ja som si jej tvár vybaviť nedokázala. „Nemáte náhodou dcérku, asi päť, či šesť ročnú?"

„Nie, to nemám," odpovedala som po pravde.

„To je zvláštne," hútala pani. „Povedala by som, že som vás kedysi vídavala v parku Ann Morrisovej s malým dievčatkom..."

„Ach áno, máte pravdu, zrejme ste ma tam mohla vidieť," odpovedala som prosto, lebo mi došlo, kde ma asi mohla vidieť s malým dieťaťom. Pri spomienke na Anabelle som posmutnela. „Malá nebola moja dcérka, iba som jej nahradzovala staršiu sestru. Našli sme sa v rámci projektu," vysvetľovala som jej. Ktovie prečo, ale vzbudzovala vo mne dôveru.

Krátkym rozhovorom s ňou som sa dostatočne upokojila. Takže ani krpček v mojom bruchu už nemal prečo hrať futbal s mojimi vnútornými orgánmi. Keď sa otvorili dvere ordinácie a von vykukla sestra, aby zavolala ďalšiu pacientku, nezaváhala som. Pani mi stisla ruku, popriala mi veľa šťastia a vyprevadila ma s milým úsmevom na perách.

Vošla som do moderne vybavenej miestnosti a posadila sa k stolu. Vzhľadom na to, že som doteraz navštevovala inú ordináciu gynekológa, museli sme s doktorkou vyplniť nejaké papiere, než došlo k vlastnému vyšetreniu. Carlisle sa s mojim starým doktorom poznal a ja som nechcela, aby sa to rodina náhodou nedozvedela takto. Preto som zvolila tento spôsob.

Najprv som sa posadila a vysvetlila jej, s akým problémom som sa rozhodla prísť. Potom sa ma začala vypytovať na všetky intímne detaily, ktoré boli potrebné pre správne stanovenie diagnózy. Po týchto potrebných formalitách som zaliezla za plachtu, zobliekla si spodnú časť odevu a potom vyšla von, aby som si ľahla na vyšetrovacie kreslo.

Vyšetrenie pohmatom bolo nielen veľmi nepríjemné, no tento raz aj pomerne bolestivé. Doktorka sa mračila, no čo bolo horšie, neprehovorila ani slovka. V krku mi navrela hrča a začala som sa hrozne báť. Po chvíli, ktorá trvala vari celú večnosť, chytila do rúk ultrazvukovú sondu a započala druhú časť vyšetrenia. Mračila sa, ako kansaská obloha pred príchodom tornáda a niečo si sústavne šomrala popod nos. Vtom sa jej tvár rozjasnila, ako keď svitne nový deň a jeden takýto žiarivý úsmev venovala aj mne. Otočila ku mne obrazovku a ja som na ňu hľadela márne v snahe nájsť škvrnu, ktorá by pripomínala dieťatko.

„Aha, potvorka, tu je, vidíte!?" švitorila a prst zabodla do prostriedku monitoru. „Je to poriadny nezbedník, dobre sa nám schovalo. Jedinú nezrovnalosť vidím v tom, že sa mi tehotenstvo zdá o pár týždňov staršie. Na deväť týždňov je plod dosť veľký, vyzerá skôr na pätnásty týždeň. Inak je všetko v najlepšom poriadku. Teraz by sme..." Hovorila ďalej, no ja som ju nepočúvala.

Zo srdca mi padla obrovská záťaž, úľava zaplavila moje telo a ja som sa bez zábran rozplakala.

Ešte než som opustila ordináciu, vzali mi krv na nejaké testy. Na kŕče mi predpísali magnézium a pokoj na lôžku. Nevedela som sa dočkať, kedy novinku oznámim Edwardovi a celej rodine. A Charliemu, René, Sue a... celému svetu! Tak, ako som sem prišla skleslá a nervózna, odchádzala som s ľahkým krokom a neuveriteľne, nesmierne šťastná.

Tešila som sa ešte aj z dažďa, ktorý sa vonku spustil a ani trošičku mi neprekážalo, že som bola po chvíli premočená do nitky. Keď som na moment podľahla pokušeniu a priamo na ulici sa roztancovala, ľudia na mňa pozerali, sťa na blázna. Zvrátila som hlavu dozadu a nechala studené kvapôčky dopadať na moju tvár.

K domu som sa vrátila v rekordne krátkom čase a dúfala, som že ho nenájdem prázdny. No ani vo sne by ma nenapadlo, že sa stanem svedkom toho, čo nasledovalo.

Už z diaľky ku mne doliehal krik, čo bolo viac než zvláštne. V tomto dome sa nikdy nekričalo, nie odkedy s nami nebývali Rose a Emmett. Nikto nemal dôvod sa podobne rozčuľovať. Pokrčila som čelo, zamkla som garáž a vošla do haly.

Vari si nevšimli, že som prišla? pomyslela som si, no nevydala som ani hlásky. Dokázala som rozoznať dva hlasy, Edwardov a Carlisleov. Predstava rozčúleného pána doktora bola taká absurdná, že som sa takmer prezradila výbuchom smiechu.

Nič som nedbala na príslovie, že ten kto počúva za dvermi, sa nikdy nedozvie nič pekné a veselo nastražila uši. Doniesli sa ku mne iba útržky, no aj tie bohato stačili.

„... niečo si mi minule sľuboval," útočil Carlisle. „Prisahal si na svoju matku, na rodinu, na svoju lásku k Isabelle..."

Oni sa vadia kvôli niečomu, čo súvisí so mnou? blyslo mi mysľou.

„... a ja ti zase hovorím, aby si sa do mňa prestal montovať!" kričal Edward rozčúlene.

„Synak, už toho máme celá rodina vážne dosť!" nedal sa Carlisle. „Celé roky sme držali pohromade a ja nebudem riskovať, aby sa kvôli tebe rodina zrútila!"

V návale zlého tušenia ma oblial studený pot, ako keby som sa ocitla v zlom sne. K centru diania som sa posúvala miniatúrnymi krôčikmi. Tí dvaja boli taký zabraní do svojho sporu, že ma vôbec nevideli prichádzať. Predo mnou sa odohrávala scénka ako z telenovely. Carlisle, ten pokojný a vždy rozvážny Carlisle Cullen, teraz držal Edwarda za golier a zblízka sa mu pozeral do tváre. Takmer som nedýchala.

„Láskavo ma pusti! Nie som šteňa, aby si so mnou takto zaobchodil!" Snažil sa vymaniť zo zovretia.

„To nie si," pripustil Carlisle. „Si ako malý rozmaznaný pankhart, ktorému nie je žiadna hračka dosť dobrá. Zachovaj sa konečne, ako dospelý chlap a nie upír, ktorý zamrzol vo veku sedemnástich rokov. Ukonči všetky vzťahy! Daj raz a navždy pokoj všetkým sukniam z okolia..."

Zrejme som musela vydať nejaký hlasnejší zvuk, či spraviť prudší pohyb, pretože sa ku mne obaja otočili. Pozerali na mňa neveriaco a nešťastne, no ja som vnímala len ten chlad. Nemohla som polapiť dych. V ten moment mi začalo všetko do seba zapadať. Edwardove, často až nápadné výpravy za potravou. To, že sa nezvykol vracať zároveň s ostatnými a mnohé iné drobnôstky a náznaky. Bola som taká hlúpa a slepá! Celé tie roky ma klamal a podvádzal a akoby to nestačilo, rodina ho očividne celý ten čas kryla!

Musela som preč, musela som zmiznúť a to, čo najrýchlejšie! Nič som nedbala na tých dvoch, ani na Edwardove zúfalé volanie a rozbehla sa naspäť k autu. Opäť som otvorila garáž, nasadla do auta a sprevádzaná kvílením pneumatík som poriadne dupla na plyn a vyletela s ním von na dážď. Nevedela som kam ísť, alebo kam sa napokon dostanem, momentálne to bolo tou poslednou vecou, ktorú sa mi chcelo riešiť.

Išla som nevedno kam, pritom som nekontrolovateľne plakala a moje vnútro plakalo so mnou. Dážď prešiel do prudkej prietrže mračien, ani čoby aj nebo pociťovalo rovnakú bolesť, ako ja.

Svetlá naproti idúceho auta som prehliadla. Potom už bolo neskoro. Nasledoval šmyk, pád, rinčanie pokrútených plechov a tma.

Autor: Empress (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stará láska nehrdzavie - 30. kapitola: