Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stará láska nehrdzavie - 35. kapitola

11.05.2014 (13:15) • Empress • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1291×

35. kapitola

BELLA

„Bells, ale si ma vystrašila," vydýchol Charlie.

„Prepáč mi to, nechcela som vás vydesiť, ale v noci som nemohla spať," vysvetľovala som kajúcne. Všimla som si jeho pohľad, ktorým skenoval škatuľku cigariet a ohorky na malom tanieriku. „Nepýtaj sa, prosím!" požiadala som ho prosto.

„Každý má právo na nejaký ventil pre svoje... stresové situácie." Mávol rukou a usmial sa na mňa. „Som naozaj rád, že ťa mám naspäť doma." Chytil ma za ruku a stisol ju.

„Ďakujem..." prikývla som a tiež sa na neho usmiala.

„Dáš si s nami raňajky? Sue už robí palacinky," informoval ma a ja som až potom začala vnímať neuveriteľnú vôňu, ktorá sa ku mne doplazila až z kuchyne. Okamžite mi nabehli sliny ako bernardínovi, takže som preochotne prikývla.

„Nie som proti, už som hladná ako herec, takže palacinkami nepohrdnem," zasmiala som sa, zdvihla sa z hojdačky a vošla s Charliem dovnútra.

Charlie so Sue odišli do práce a mne sa trošku chaotické a ťažké ráno prehuplo do lenivého a horúceho poobedia. Nemohla som poprieť, že sa nudím, ale keďže moje auto nebolo prevádzkyschopné, musela som vydržať, kým sa nevráti Jacob a nevezme ma do La Push. Tešila som sa na neho, no aj som sa bála. Do jeho príchodu som počítala doslova minúty a zabíjala čas ako sa len dalo. V prvom rade som vybalila kufre a veci poskladala do úhľadných komínov. Hádam nikdy predtým som v skrini nemala taký poriadok. Ďalším krokom bola príprava obeda. Upiekla som kura so zemiakmi , pripravila šalát a najedla sa. Porcie pre Sue a Charlieho som strčila do chladničky. So založenými rukami som pozrela na zabrzdené hodinové ručičky, ktoré ukazovali iba pol tretej poobede.

Horúčava kulminovala na svojom maxime a zadný dvor sa priam kúpal v slnečnej žiare. Pomyslela som si, že by nebolo na škodu prevetrať moje staré bikiny. Prirodzene, ak ich za tie roky, čo ležali na spodku skrine, nezožrali mole. Plavky som našla na svojom mieste. Vyzliekla som si špinavé oblečenie a natiahla si ich na seba. Vrchný diel mi trochu „plával", ale vzhľadom na to, že som sa nechystala na prehliadkové mólo, som nad tým len mávla rukou. Pri troške šťastia ma Sue o pár týždňov vykŕmi, a keďže som poznala jej kuchyňu, považovala som to za dopredu vybavenú vec. Z kúpeľne som vzala opaľovací krém, zo skrinky v obývačke deku, z kuchyne fľašu vody a takto obťažkaná opäť vyliezla na zadný dvor.

Rozložila som na trávnik deku, ponatierala sa krémom a z hojdačky vzala zabudnuté cigarety. No len čo som svoje unavené kosti zložila na zem, pustili sa do mňa komáre.

„Heš! Ideš! No videl to kedy svet?" Ohnala som sa po nich. „Ste nenažraní, ako párik pijavíc!" rozčuľovala som sa.

Moje rozpoloženie by sa v tom momente dalo nazvať všelijako len nie ružové. Moja krv tým bzučiacim potvorám očividne voňala. Vo Forks ma nikdy netrápili, ale odvtedy, čo... zarazila som sa a dotieravé myšlienky úspešne potlačila. Nič to však nezmenilo na skutočnosti, že keby som sa nachádzala v miestnosti, zaplnenej hoci aj päťdesiatimi ľuďmi, nikto iný by nemal štípanec, len ja. Potom by ma mohli volať, siňorina Štípancová. Pomyslela som si ironicky.

Natiahla som sa za cigaretami, jednu si zapálila a na niekoľko minút som mala od komárov pokoj. Lúče pohládzali moju bledú pokožku, zohrievali telo a mňa začala obchádzať únava. Musela som zaspať, lebo keď som znova prišla k vedomiu, bola som doslova posiata hmyzom. Spanikárila som, vyskočila na rovné nohy a nenapadlo ma nič múdrejšie, než začať okolo seba mávať rukami a behať po dvore, ako postrelená hus.  Skackala som okolo jazierka na našom zadnom dvore, pritom ma napadlo, že ani jazierko tu pred štyrmi rokmi nebolo, a pokúšala sa odohnať dotieravý bodajúci hmyz. V nasledujúcej chvíli by som mohla odprisahať, že ten konár mi pod nohu niekto strčil. Aká dlhá, taká široká, som sa rozpleštila na našom krásne udržiavanom trávniku, krásnom iba vďaka tomu, že Sue Charlieho konečne donútila použiť sekačku a nos zaryla hlboko do zeme. Možno práve vďaka tomu, že bol tak dokonale upravený, som vzápätí začala z úst vypľúvať úhľadne skrátené stebielka trávy. Rozčúlená, rozhorúčená a poudieraná som sa začala dvíhať a za asistencie všetkých talianskych nadávok, ktoré mi prišli na rozum, som kontrolovala škody napáchané na mojom tele.

„Teda, Bells," zahvízdal Jake. „Nevedel som, že si tak nadaná na jazyky!"

Jake?!? A doprdele! Až mi zabehlo, ako som sa pokúsila stráviť ten šok. Darmo som hútala kedy a ako sa tu objavil. Ale pokiaľ mi pamäť siahala, vždy zvykol chodiť ticho ako voda, nemalo teda zmysel zaťažovať si tým hlavu. Len ma mrzelo, že som sa mu predviedla takto „ukážkovo".

„Ehm, vieš, to bol len tréning," tresla som prvú hlúposť, čo mi prišla na jazyk. Bravó, Bella, si fakt originálna!

„Bells?" oslovil ma znova.

„Hm?" Obsiahlou slovnou zásobou som dnes priam vynikala.

„Myslím, že by si mala... ech... vieš, tam," koktal nezmyselne a rukou ukazoval rovno na môj hrudník. Očami kmital sem a tam a tvár mu pritom zalievala purpurová červeň.

Zablúdila som pohľadom tam dolu, či mi náhodou nevyrástol obrovský pupok, alebo niečo podobné a pritom som si šomrala popod nos. No okamžite som to oľutovala. Vrchný diel plaviek sa zrejme následkom pádu posunul trochu doľava a teraz mi z jedného trojuholníčku vykukovala malá, ružová... Od šoku som normálne zmeravela. Zdravý rozum velil ihneď napraviť napáchanú škodu, ale bola som ako zamrznutá a striedavo zízala na Jakea a na moju hruď.

„Čo to tu vy dvaja stvárate?" okríkol nás Charlie, keď si všimol, ako tam stojím takmer polonahá. Kedy sa vrátil? To priletel na metle, alebo sa teleportoval? Dumala som nešťastne.

„Oci... to nie je tak, ako to vyzerá!" habkala som, ale pritom som horela od hanby.

Konečne som bola schopná pohnúť sa a poriadne nadýchnuť, tak som bleskurýchlo ponaprávala škody napáchané na mojom výzore. Keď sa spamätal aj Jake, nabral svoju zvyčajnú farbu tváre a začal normálne dýchať, nasadil výraz, alá ja nič, ja muzikant a pozrel na Charlieho.

„Ja... ehm... prišiel som na doučovanie z taliančiny," zazubil sa a nad hlavou si vzdušnou čiarou nakreslil svätožiaru.

„Na... čože?" vyvalil oči Charlie a aj ja som na neho pozrela, akože neviem o čom to hovorí. Ale ja som skutočne netušila o čo mu ide.

„Doučovanie," zopakoval Jake. „No, kým som včera neodišiel, tak si mi to predsa sľúbila," tvrdil sebaisto a potom na mňa žmurkol.

„Ahá," tresla som sa do čela. „To doučovanie..." V skutočnosti, som nerozumela vôbec ničomu a v hlave mi zahlodal červíček.

„Doučovanie..." zopakoval znova Charlie a pousmial sa. Nasledovne zdvihol obočie, rukou si zakryl ústa a nenápadne si odkašľal. „Ja vás teda nebudem rušiť, aby ste sa mohli... učiť."

„Oci!" zavolala som na neho, ale to bolo ako hrach na stenu hádzať, pretože sa nám ukázal chrbát a zmizol tam, odkiaľ prišiel.

Keď sa stratil v dome, pozrela som sa na Jakea, ktorému len tak mykalo kútikmi od veselosti.

„To vôbec nie je vtipné!" vybafla som na neho a snažila sa tváriť vážne.

„Nie, máš pravdu, to nie je," súhlasil so mnou vážne. „Ja som len nevedel, čo mu mám povedať. Však vieš, že sa len tak niekomu nepošťastí vidieť takto zrána..."

„Ticho!!! Ani si nedokážeš predstaviť, ako mi je trápne," skočila som mu do reči a hneď som si skontrolovala svoje dve kamarátky, či sa zase nechystajú na pašu.

„Ehm, Bells, myslel som tým len to, že som ešte nikdy nepočul zrána niekoho kliať s tak dobrou taliančinou," dodal s úsmevom a ja som sa v ten moment túžila prepadnúť až do západného Nemecka.

„Dobre, prepáč, ja len..." habkala som.

„A čo sa týka tej druhej veci... Sú vážne pekné," dodal a vzápätí očervenel ako paradajka.

„Jacob Black!!!" vykríkla som pohoršene a tiež zmenila farbu na bordovú.

Po chvíli trápneho ticha, keď sa hádam ani lístok na strome nepohol, si Jake dovolil zdvihnúť zrak a jedným kútikom mu len tak myklo od veselosti. Podišiel ku mne, načiahol predo mňa pravú ruku a usmial sa.

„Mier?" opýtal sa potmehúdsky.

Zagúľala som očami a pozrela sa na jeho vysmiatu tvár. „Len aby som sa uistila, Jake. To sa smeješ na mňa, alebo na moje... však ty vieš čo!" Keď som videla, ako sa zarazil a snaží vykoktať odpoveď, mala som čo robiť, aby som nevybuchla od potláčaného smiechu.

„No nič, vidím, že si stratil reč, takže žiadny mier nebude!" povedala som tvrdo. Môj herecký výkon bol presvedčivý.

„Ale ja... ja som sa ti na ne nepozeral, prisahám!" začal protestovať.

„Fakt nie?" spýtala som sa nevinne a moje telo sa pritom len tak triaslo.

Naschvál som si prekrížila ruky na hrudi, aby som videla, či to myslí vážne a on ani očkom nezavadil o miesto, kde sa ruky krížili.

„Naozaj, čestné skautské!" bránil sa.

„Určite?" chcelo sa mi smiať.

„Určite!"

„Naozaj? Si si istý?" nenechala som ho na pokoji.

„Nie, určite nie! Počuj... Ty opica jedna! Tak ty si chceš zo mňa robiť srandičky!?" vyštekol naoko urazene, keď videl, ako sa chechtám.

„Tak už sa nehnevaj," žmurkla som na neho. Zlá nálada a namrzenosť boli ako zázrakom preč.

Jake urobil náznak toho, že ma chce zaškrtiť, ale potom sa tiež rozosmial a mne padol kameň zo srdca.

„Bež sa prosím ťa radšej obliecť," požiadal ma a zvážnel. „Plánujem ťa totiž uniesť."

Tým ma uzemnil, ale aj tak som sa neprestala pochechtávať. „Budeš žiadať od Charlieho výkupné?" zhrozila som sa naoko.

„Samozrejme! Budem žiadať výkupné minimálne vo výške hrubého domáceho produktu Spojených štátov amerických," povedal s kamenným výrazom.

„Ja teda radšej idem," zahovorila som rýchlo. „Inak sa budeme podpichávať do súdneho dňa. Niežeby mi to bolo proti srsti," žmurkla som na neho. Urobila som otočku a zmizla vo vnútri. Rýchlo som sa preobliekla a ponáhľala sa späť za Jacobom.

Jake ma najprv vzal k nim domov. Už na starej známej odbočke som pocítila nával nostalgie a keď som zbadala aj povedomú červenú strechu na ich malom domčeku, bolo to ako druhý návrat domov. Pred dverami postával hlúčik ľudí, priam ako by nás čakali a chceli mi pripraviť uvítanie. Hneď ako nás zbadali, ustali v činnosti, nech už robili čokoľvek a zavesili sa na nás pohľadom.

Sňala som si z hlavy helmu a usmiala sa doširoka ako slniečko. Jake sa postavil vedľa mňa, potľapkal ma po pleci a sklonil sa ku mne. Jeho vlasy ma pošteklili na zátylku a keď mi do ucha šepol pár slov, naskočili mi na tele zimomriavky. „To zvládneš! Odkedy počuli, že si sa vrátila, nedali pokoj," zasmial sa a ja som len mlčky prikývla.

Privítali ma ako stratenú dcéru. Nikto mi nedal najavo, ako škaredo som sa pred rokmi zachovala, práve naopak. Emily, Seth, Billy... Od dojatia mi vyhŕkli slzy.

„To bude chcieť oslavu!" vyhŕkol zrazu Seth. No vôbec som si nebola istá, či je to ozaj on. Čas s ním urobil hotové divy a z bláznivého pubertiaka vyrástol hotový chlap.

„Zabudni!" chladil ho Jake. „Bella nemá rada párty..."

„Nerob Zagorku, Jake!" odul sa Seth. „Bellin návrat sa musí osláviť! Pozri, ani Bella nie je proti... Však mám pravdu?" otočil sa na mňa a ja som mala čo robiť, aby som sa nerozosmiala. Mlčala som, ale len preto, aby som videla, ako sa táto zaujímavá výmena názorov vyvinie, len som nevedela, ako dlho to ešte vydržím.

„Vidíš? Mračí sa!" vyhŕkol Jake víťazoslávne.

„Prdlajs, môže sa upučiť od smiechu, len na ňu pozri..." prerušil ho a ukázal na mňa prstom. „Starec, ide to s tebou z kopca, mal by si si zájsť na očné!" povedal Seth smutne a sklonil hlavu.

„Keby sa išla upučiť, ver mi, že by som to poznal," tvrdil Jake sebaisto a venoval mi rýchly pohľad.

„Ale oslava bude!" vrátil sa k obľúbenej téme Seth. „Len malá vatrička a strašidelné príbehy," rozvíjal svoje predstavy.

„Poznáme tie tvoje malé vatričky!" rozosmial sa Jake.

„A ja som ťa počul vetríčky," rypol si Seth.

„Zájdi si na ORL, Seth," chechtal sa Jake.

„Fajn, keď sa vyberieš na to očné, môžeš ma zviezť!"

„Horší ako malé deti," pokrútila hlavou Emily a vzala ma pod pazuchu. „Nič si z nich nerob, trošku si ponatriasajú perie a schladnú," smiala sa a štuchla do Jakea. „Na chvíľu si Bellu ukradnem," oznámila mu a spoločne so mnou sa otočila na opätku.

Obzrela som sa ponad plece, či sa tí dvaja stále hašteria a stretla som sa s Jakeovým pohľadom. Niečo Sethovi hovoril, ale mňa pritom nespúšťal z očí a ja som sa vďaka tomu cítila naozaj zvláštne. Otočila som sa naspäť, aby som niekde na ceste nezakopla a snažila som sa sústrediť na Emilino štebotanie. Vzala ma k nim domov a strávili sme tam krásnu pol hodinku. V útulnej chalúpke obývanej nielen Samom a Emily, ale aj dvomi roztomilými batoľatami mi tých pár minút ušlo ako voda. Zrak mi občas zaletel k Samovi a Emily a ja som si musela priznať, že im závidím.

JACOB

Nemohol som prestať zízať na jej vzďaľujúci sa chrbát a v duchu som preklínal Emily, že mi ju odviedla. Bella mi venovala jeden kradmý pohľad, následkom čoho som sa dostal do akéhosi tranzu a prišiel som k sebe, až keď do mňa začal Seth strkať.

„Zem volá Jacob Blacka," hulákal.

„Blbec," uškrnul som sa a vrátil som mu štuchanec. Seth sa zarazil, na protest si založil ruky na hrudi a začal si pískať.

Už už som sa nadychoval na novú výmenu názorov, ale otec ma hlasným odkašľaním zastavil. Hneď som sa staral, či sa cíti dobre, ale on ma iba odbil, že je v tom najlepšom poriadku a aby som z neho láskavo nerobil väčšieho invalida, než akým je. No a keď som sa mu prizrel poriadne, nemohol mi ujsť určitý potmehúdsky úsmev.

Seth sa o chvíľu odporúčal s výhovorkou, že mu má prísť materiál, ktorý potrebuje na prestavbu.

„Kamarát, nezabudni odkázať Belle, že o tej vatre sa ešte dohodneme," zakričal na mňa už počas behu a zmizol ako gáfor.

„Ja ti dám kamarát," smial som sa popod fúzy a chytil som držadlá otcovho vozíku. Chvíľu síce šomral, že svoj povoz hádam ešte dokáže ovládať sám, ale ja som sa nedal odbiť. Vošli sme do domu, kde som mu naservíroval ďalšiu dávku liekov a pripravil mu čaj.

„Kde sú Paul a Rachel?" opýtal som sa, aby som prerušil ono zvláštne ticho. Dobre som vedel, kam išli, ale cítil som potrebu povedať niečo neutrálne. Opäť som pozrel na otca, podal mu horúci nápoj a pozoroval, ako si hryzie peru.

„Išli na vyšetrenie," odpovedal mi prosto a opäť nastala chvíľa ticha.

„Jake?" načal otec a ja som len prikývol, že ho vnímam, aj keď moje myšlienky boli v istom dome, ktorý bol obývaný bývalým alfom a jeho rodinkou. No keď začal otec hovoriť, zíkal si celú moju pozornosť.

„Viem, že to medzi tebou a Bellou pred rokmi nedopadlo tak, ako si si prial a osud vás rozdelil. Ty aj Bella ste si prešli nesmierne ťažkou skúškou života, ale ste obaja silný, vydržali ste to." Pohľadom najprv spočinul  na svojich prepletených prstoch, ale potom sa mi pozrel rovno do očí.

„ Áno, oci, to prešli," pritakal som a nechal som ho aby pokračoval. Teraz som mal do smiechu veru ďaleko.

„Vy dvaja k sebe patríte," prehovoril znova. „Viem to ja, vieš to ty, vedia to všetci zo svorky a dovolím si tvrdiť, že to vie aj Bella. Mal by si pozbierať všetku odvahu a povedať jej, že tvoje city sa nezmenili. Osud ti ju priviedol naspäť domov, tak by si ho nemal pokúšať. A keby sa zase niekedy objavil... on... nenechaj ju znova spadnúť do jeho pazúrov!"

Stisol som jeho dlaň a usmial som sa. „Už ju nenechám odísť, neboj sa!" uistil som ho a vyhnal tak smútok, ktorý sa mu odrážal v očiach. „Ďakujem!" dodal som napokon a postavil som sa. Periférnym videním sa totiž do môjho zorného poľa dostala drobná postava s korunou hnedých vlasov.

Niektoré vlkolačie zmysly očividne nezmiznú aj keď sa človek prestane meniť. Pomyslel som si a vyzrel som z okna. Bola to skutočne Bella. Kráčali vedno s Emily, Emily ju držala okolo pliec a na niečom sa ohromne zabávali. Vyšiel som na priedomie a privítal ich.

„Jake, veď sme neboli na Severnom póle," smiala sa Emily a otočila sa na Bellu. „Budúci týždeň to teda platí, áno?"

„Môžeš so mnou počítať," prikývla na súhlas a potom sa otočila ku mne. „Ideme?" spýtala sa a rukou naznačila smer.

„Ale čo najrýchlejšie, môžem ťa pokojne zobrať na chrbát..." navrhol som jej smrteľne vážne. „Inak hrozí, že príde ďalšia zvedavá indiánka a odvedie mi ťa!"

Na chrbte mi pristál poriadny buchnát. „Fíha, Em, ty máš ale silu!" vypískol som obdivne.

„To vieš, tréning," žmurkla na mňa figliarsky. „Len choďte a žiadne obavy, ja sa o Billyho postarám."

So smiechom som pokrútil hlavou a Bellu ochraniteľsky objal. Rozlúčili sme sa s ňou a pomalým krokom sa vybrali k pláži. Tých pár minút medzi nami nepadlo ani slovo. Kráčali sme vedľa seba mlčky a ja som sa ani neodvážil na ňu pozrieť, no každá bunka v mojom tele sa radovala, že je so mnou.

Po tejto krátkej prechádzke, keď sa medzi korunami stromov zablyšťalo rozbúrené more, som ju chytil za ruku, ona ku mne vzhliadla a usmiala sa. Moje srdce radostne poskočilo a úsmev som jej opätoval. Spoločne sme vstúpili na kamenisto - piesočnatý povrch pláže a ja som začal pohľadom pátrať po jednej veci, ktorú som jej chcel ukázať. Zbadal som ho skoro okamžite. Samozrejme, stále tam bol, ani sa nepohol od posledného razu, akoby čakal kým sa sem vrátime obaja. Podišli sme k nemu a ja som Belle ukázal mená vyryté na starom naplavenom kmeni.

„Neverím..." skríkla Bella prekvapene. „Za celé tie roky... Ale... Je to stále on? Je to fakt ten kmeň?" nemohla tomu uveriť.

„Som si istý!" prisvedčil som a potľapkal jeho pieskom a soľou vybielený povrch. Bella si sadla, ja som sa k nej hneď pridal a nejaký čas sme vychutnávali len kúzlo okamžiku a svoju blízkosť.

„Nikdy som odtiaľto nemala odísť," prelomila ticho Bella. „Nikdy som nemala odísť od teba," vyhlásila smutne a vo mne sa všetko zovrelo od úzkosti. Pozrela sa mi do očí a ja som zbadal, že tie jej sa zaliali slzami. Automaticky som jednou rukou chytil tú jej a druhou sa pokúšal zotrieť slzy z jej líc.

„Čo sa stalo, že ťa to primälo  vrátiť sa domov?" spýtal som sa jej opatrne. Vedel som, že táto otázka musí byť položená, ale keď vyšla z mojich úst, tak som o tom zapochyboval. Videl som, že jej vytryskli nové slzy, ale tentokrát sa ich pokúšala žmurkaním rýchlo zahnať. Ťažko prehltla a hryzla si do pery.

„Moje dieťa," šepla nakoniec tíško.

Autor: Empress (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stará láska nehrdzavie - 35. kapitola: