Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stará láska nehrdzavie - 39. kapitola

15.10.2014 (11:00) • Empress • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1590×

39. kapitola

Jacob

Už hodnú chvíľu som ráznymi krokmi premeriaval dĺžku a šírku drevom obloženej obývačky v dome Sama a Emily Uleyovcov. Ledva som pred pár minútami rozrazil dvere, vysypal som zo seba podozrenie, ktoré ma kvárilo posledných pár dní. Sam po mojom výleve zovrel pery, povedal, že sa mu to nezdá a pozrel na mňa tak, až som sa z toho musel posadiť. Avšak vzápätí som znovu vyskočil a začal pochodovať. Emily sa pre istotu vytratila za deťmi kamsi na zadnú verandu, z ktorej na nás kríkla niečo o zbere hríbov.

Sam naďalej mlčky sedel na sedačke a premýšľal tak usilovne, div mu z uší nesyčala para. Moja trpezlivosť sa však blížila k pomyselnej hranici medzi... Sám som nevedel presne definovať medzi čím.

„Neviem, čo sa ti na mojom rozprávaní nepozdáva, Sam! Vravím ti, že vykazujem rovnaké príznaky, ako keď som sa premenil po prvý raz. Dnes som sa zrazil s Belliným bývalým spolužiakom a mal som čo robiť, aby som po ňom nevyštartoval. Niekde blízko oxiduje pijavica, na to dám krk!“ Zovrel som ruky v päsť, pretože sa mi v mysli s neochvejnou samozrejmosťou zjavila hrdzavá hlava jedného konkrétneho ciciaka. Vedel som, že keby sa mi dostal do pazúrov, naservíroval by som si jeho hlavu na podnose a otvoril si k tomu šampanské...

„Možno máš a možno nemáš pravdu,“ pripustil Sam neochotne a konečne sa na mňa pozrel. „Niečo mi na tom celom ale nesedí.“

Pretočil som oči k drevenému stropu a zostal na ňom visieť. „Sam... sú v meste, cítim to na sebe! Ak nie všetci, tak minimálne on. Jeho smrad by som si nesplietol so žiadnym iným, to mi môžeš veriť.“

„Podľa mňa si na Edwarda len vysadený, kvôli všetkému, čo sa kedy stalo...“ To meno! Začal som sa triasť ešte viac, doslova som vibroval. „Prepáč, Jake, tak som to nemyslel, ja som len dúfal, že riešeniu podobných problémov sa budeme môcť vyhnúť.“

„A ty si myslíš, že pre mňa to bolo jedným z prianí na darček od Santy?“ vybuchol som a potom som sa naštval ešte viac preto, že som sa nedokázal ovládať. Zvesil som hlavu a cez zuby som precedil pravdu, ktorú som si uvedomil práve vo chvíli, čo som ju zo seba dostal. „Máš pravdu, mýlil som sa, nevykazujem rovnaké príznaky ako vtedy. A vieš prečo si to myslím? Lebo ma priam mrazí v kostiach z toho, že tentokrát to bude horšie. Mali by sme varovať ostatných, aby sa pripravili na premeny.“

Vyslovenie poslednej vety akoby spustilo dlho zadržiavanú a dobre stráženú lavínu. Sam ku mne podišiel, natiahol za mnou ruky a zrejme mi ich chcel položiť na plecia, no rozmyslel si to. „Fajn, zvoláme teda radu starších a tam to preberieme.“ Pozrel sa mi priamo do očí a ja som v nich mohol čítať ako v otvorenej knihe. „Ty buď hlavne opatrný, aby sa Belle neprihodilo nič nevídané. Možno... možnože by bolo lepšie, keby ste sa istú dobu nestretávali... Ale to je zrejme jedna z tých rád, ktoré nemieniš dodržať, však?“ Prikývol som na súhlas.

Veľmi dobre som vedel, o čo mu ide. Ani po toľkých rokoch si nedokázal odpustiť, ako kedysi ublížil Emily a znetvoril ju. Na jednu stranu som s ním súhlasil, no z iného uhla pohľadu som tvrdohlavo trval na svojom presvedčení, že mne by sa to predsa stať nemohlo. Zachvel som sa len pri predstave, že by som mohol rovnako ublížiť Belle, ak aj nie viac.

Koža ma začala páliť, švíky na oblečení sa začínali napínať a vtedy som vedel, že sa stane neodvratné. Naposledy som sa s nemou zúfalou prosbou pozrel na svojho bývalého alfu a už ma nebolo. Po miestnosti sa rozprskol môj roztrhaný odev a v okamihu cez vchodové dvere Uleyoviec domčeka preletel obrovský červenohnedý vlk.

Bella

Kradmo som si ukazováčikom šúchala miesto na perách, ktorého sa naposledy dotkli tie Jakeove a premýšľala som. Akýsi škodoradostný škriatok neustále odkrýval zákutia v mojej mysli, ktoré som tam v deň návratu do Forks zamurovala a zapečatila.

Hlúpa, prehlúpa Isabella! Takto sa nechať oklamať. Je jedno, či má tvoj chlap telesnú teplotu pod bodom mrazu alebo ďaleko presahujúcu hranicu horúčky, vždy to bude tá istá pesnička...

„Budeš čušať?!“ okríkla som ho. „S tou horúčkou sa mýliš, veľmi mýliš!“

„Bella?“ zhíkol ktosi a ja som sebou trhla.

Pri zistení, že som akosi zabudla na prítomnosť a okríknutie škriatka som zhmotnila a že na mňa hľadí do polovice zaplnený obchod a Mike pritom opatrne zviera moje zápästie, som prosto spanikárila. Nechala som rozrobenú prácu stáť a s divoko tlčúcim srdcom som vybehla von. Zabuchla som dvere a oprela sa o stenu budovy. Ruky sa mi triasli ako hádam nikdy. Automaticky som zašmátrala vo vrecku nohavíc po cigaretách a skutočne som tam jednu pokrkvanú škatuľku našla. S poslednou cigaretou. Vložila som cigaretu medzi pery a škrtla zapaľovačom. Oranžovo-modrý plamienok som priblížila k svojej tvári a odrazu som strnula. Akoby som v tom malinkom ohni v okamihu videla horieť nielen moju minulosť a s ňou všetko zlé, ale súčasne sa v ňom škvarila aj moja prítomnosť. Šťastná prítomnosť po boku Jacoba Blacka, mojej rodiny - skutočnej rodiny - a mojich priateľov.

Čosi ma popálilo a vtedy som sa konečne prebrala. Zapaľovač s tupým cinknutím dopadol na vybetónovaný chodník a zlomená cigareta letela do kontajnera.

„Už nikdy podobné barličky na útechu! Ty mi za zničené zdravie nestojíš, Edward Cullen!“ vyhŕkla som bojovne a buchla som do steny, ktorá tvorila oporu môjmu chrbtu.

„Bella, si oukej?“

„Mike?“ zjojkla som naľakane. „Si ako duch, vôbec som ťa nepočula vychádzať von.“

„To vieš, za dobu, čo sme sa nevideli, som sa v tomto umení zdokonalil,“ zavtipkoval a ústa sa mu roztiahli od ucha k uchu, no jeho úsmev mal akýsi kŕčovitý tvar. „Si sama?“

„Ehm, prepáč? Nejako ti nerozumiem.“ Pokrútila som hlavou nechápavo. Rozumela som však až príliš dobre, len som čakala, čo z neho vylezie. Zalial ho rumenec, no uhnúť pohľadom som mu nedovolila.

„Chm... No, predsa, vieš... Ale to nič, nevšímaj si ma. Len si sa mi zdala chorá. Alebo nešťastná?“ habkal dve na tri, pričom striedal rôzne odtiene červenej farby. Zákerný škriatok v mojej hlave sa premenil na škodoradostného a ja som dostala nápad, ako si z chudáka Mikea vystreliť. Bola som si na sto percent istá, že ho o mojej situácia už napred informovala jeho matinka a takisto mi bolo jasné, že sa zo mňa takýmto spôsobom pokúsil vytiahnuť podrobnejšie informácie. Okolie totiž vedelo len to, čo som sama chcela a nič viac.

„Mala som náročný rok, ale nakoniec sa mi z toho blázinca podarilo utiecť,“ vyhlásila som veselo, ale bez náznaku vtipkovania. Vlastne by sa celkom dalo povedať, že v tom som sa veľmi nemýlila.

Mikeovi klesla sánka a venoval mi pohľad novonarodeného teliatka. Uškrnula som sa a pokračovala. „Mike, nie som chorá a nie som ani nešťastná, ale dnes si asi stojím, či sedím na vedení a moje káble siahajú až do Antarktídy. Prosto nechápem, zmysel tvojich otázok, tak by som celkom ocenila, keby si sa ma všetko spýtal pekne po lopate.“

Mike očervenel takým spôsobom, že by strčil do vrecka aj povestnú papriku a niekoľkokrát si odkašľal. „Len som ti skrátka chcel ponúknuť pomocnú ruku, keby si to potrebovala,“ zašomral popod fúzy.

„Si ale oboznámený s tým, že chodím s Jacobom, však? Neviem, či by sa mu tvoja pomocná ruka páčila,“ krútila som hlavou nesúhlasne, no pritom mi Mikea bolo aj trochu ľúto. Odovzdane som si povzdychla a potľapkala som ho po pleci. „Keby niečo tak písknem a ty môžeš chystať flintu,“ žmurkla som na neho figliarsky.

„Flintu?“ Otvoril ústa dokorán a hneď na to sa rozosmial. „Platí!“ prikývol na súhlas, podal mi ruku a ja som ju prijala.

„Tak a teraz naspäť do práce, turistické výstroje čakajú,“ zavelila som.

Mike otvoril dvere, podržal mi ich a spoločne sme vošli dovnútra. Pani Newtonová si chvíľu robila starosti, či som v poriadku, ale po mojom uistení a Mikeových úškrnoch sa len spokojne usmiala a stratila sa dozadu v kancelárii. Zvyšok smeny sa neuveriteľne vliekol a ja som vedela, že dnes budem v práci končiť s pocitom zbitého psa. Mohla som sa však tešiť na Jacoba a myšlienky na neho ma neuveriteľnou silou poháňali vpred. Túžila som po jeho znovu objatiach a bozkoch, lenže ten čudný zvieravý pocit v hrudi ma nenechával na pokoji a nedovoľoval, aby som si svoju radosť vychutnávala naplno.

A tak som sa podvečer úplne vyšťavená postavila pred obchod, aby som mala ten najlepší výhľad na príjazdovú cestu. Bolo prinajmenšom zvláštne, že tu na mňa Jacob už nečakal. Skontrolovala som si telefón, ale tam ani ťuk. Po nekonečných desiatich minútach, pričom som medzitým odmietla Mikeov odvoz, som skutočne znervóznela.

„Kde väzíš, Jake?“ pomyslela som si a už som vytáčala jeho číslo. Po pár zvoneniach aparát ohluchol a ozval sa tón, že toto číslo je momentálne nedostupné.

Po polhodine som sa začala regulérne hnevať, že jeho sľuby vyšumeli do prázdna a ja sa budem musieť predsa len spoľahnúť sama na seba. Škaredo som sa zamračila a temer vojenským krokom som sa vydala vpred. V mojom rozpoložení mi ani nedošlo, že sa pomaly stmieva a ja budem musieť ísť peši cestičkou cez les. V súčasnej situácii bol môj strach druhoradý. Možno som sa mohla ozvať Angele alebo Sethovi, či Sue a otcovi. Lenže jedni boli mimo mesta a druhí zaneprázdnení inými vecami a ja som ich nechcela vyrušovať.

Kráčala som teda potemnenou lesnou cestou, lemovanou obrovskými stromami a nemohla som sa zbaviť pocitu, že tadiaľ kráčam prvý raz. V húštine sa čosi mihlo, do tichého večera zahúkala sova a mne z ničoho nič po tele naskákali zimomriavky. Pridala som do kroku, no podivná paranoja sa tým iba znásobila. Začala som bežať a môj strach so mnou. Musel pri mne stáť poriadny kus šťasteny, lebo som si pri tomto spartakiádnom cvičení nerozbila hlavu, ani nevyvrtla členok. Domov som sa doplazila úplne zadychčaná, spotená ako myš a okrem toho aj totálne vyvedená z miery.

Vnútri panovala tma a ticho, skrátka nikde nikoho. Povedala som si, že dám Jakeovi ešte šancu, veď sa napokon mohlo prihodiť niečo nečakané. Zahanbila som sa za svoje prvotné úvahy. S novým odhodlaním, že o hodinu bude svet ružovejší, som vliezla do sprchy. Horúcou vodou som sa nechala oblažovať tak dlho, až sa moja pokožka celkom zošúverila a vyzerala úplne ako koža storočnej starenky. Takto vyumývaná, čiastočne osviežená a zabalená do osušky, som vyliezla z kúpeľne a sotva som vošla do svojej izby, už som kontrolovala mobil. Nič. Ani náznak po zmeškaných hovoroch alebo neprečítaných textových správach.

Mihavý pocit spokojnosti, čo ma predtým na krátky okamih opojil, vyfučal ešte rýchlejšie, než som ho predtým nadobudla. Poklepkala som prstami o miniatúrnu obrazovku, povedala si, že za skúšku nič nedám a opäť som vytočila jeho číslo. No keď sa na druhej strane znova ozval ten protivný tón, položila som a vyvalila sa dozadu na chrbát.

„Okno!“ skríkla som a vyskočila som na rovné nohy. „Jasné, prečo ma to nenapadlo skôr. Už síce ubehol nejaký ten piatok odkedy sa ku mne štveral tým spôsobom, ale možno si to bude chcieť zopakovať.“ Ťukala som si na čelo a radostne som poskočila.

Podišla som k parapetu, načiahla som sa za okenným rámom a s minimálnou námahou som ho potlačila nahor. Ledva sa so škrípaním posunul o niekoľko centimetrov, dal sa do mňa studený vánok a ja som sa napokon s povďakom zababušila do teplučkej prikrývky. Chýbal mi môj súkromný ohrievač. Keby ten vrak bol konečne pojazdný, vypravila by som sa do La Push hoci aj o polnoci. Peši by som zašla možno po prvú zákrutu a upadla by som do kómy. Povedala som si však, že len čo ráno vstanem, pôjdem za ním, aj keby to malo byť po vlastných. S týmto rozhodnutím som zavrela oči a nechala sa zlákať prísľubom, že dnes sa s mojim milovaným stretnem aspoň v snoch.

Edward

Mal som to nešťastie i šťastie zároveň, že jednou z mojich predností bolo čítanie myšlienok a nie predpovedanie budúcnosti, ako to mala Alice. Od môjho posledného faux pas, ktoré zborilo všetky moje plány do budúcnosti, som z každej strany počúval protichodné názory. Jedni hovorili, že je dobre, keď sa Bella spakovala, ale iní za ňou žialili. Sám som nevedel na ktorú stranu sa pridať. Sprvu som bol nahnevaný. Hrozne nahnevaný a navyše urazený. Na Bellu, že mi môj prešľap neodpustila a ušla. Na Alice, že to predvídala a nič mi nepovedala. Na Carlislea, že kvôli našej hádke všetko prasklo. Bol by som obvinil aj všetkých svätých a každého tvora na Zemi, len aby som sa nemusel pozrieť do tváre sám sebe. Spočiatku som sa skutočne cítil ublížene. Moja pošliapaná pýcha mi dodávala zúrivosti a trvalo skutočne dlho, kým jej ostré hrany obrúsilo moje zlé svedomie.

A tak som sa jedného dňa konečne zobudil a to, čo som uvidel, sa mi ani trochu nepáčilo. Videl som arogantného, do seba zahľadeného upíra, ktorému záleží v prvom rade na sebe samom, až potom na niekom inom. Zrazu som zistil, aký som osamotený, lenže toto zistenie prišlo príliš neskoro. Myslieval som si, že Bellu nemilujem, že je iba mojou hračkou, mojou trofejou. Sprvoti, som dával hlavný diel viny jej, no za moju sebeckosť som zaplatil. Dopadol som tvrdo a zo sebavedomého Edwarda sa stal tvor ako z gumy, bez životných cieľov a ambícií. Večnosť sa v takomto podaní javila ako neznesiteľný prízrak.

Po niekoľkých týždňoch, kedy som sa utápal v sebaľútosti a rôzne narážky a vtipy z Emmettovej strany, či účasť zo strany Alice, ma viac gniavili, ako pomáhali, som sa rozhodol pre zmenu. Konzultoval som to v prvom rade s našou rodinnou veštkyňou, ale tá mi príliš nepomohla. Bella sa jej proste stratila z radaru a bolo len otázkou, či to bolo kvôli zablšencom z La Push alebo preto, že sa objavil James, či Tanya a ona... Obe možné príčiny Alicinej predpovedacej hmly do mňa zasadili osteň nepokoja.

Možno práve strach o Bellu - a chtiac nechtiac som si musel priznať, že takýto naozajstný strach som cítil po prvýkrát - ma posunul na správnu cestu. Jedného dňa som si jednoducho pobalil pár vecí a bez slovka rozlúčky som sa vydal na strastiplnú cestu s neistým koncom.

Sotva som položil nohu na pôdu Olympijského polostrova, doniesol sa ku mne onen smrad zmoknutej srsti, no možno som si len privodil nepríjemné spomienky. O pár kilometrov bližšie k bývalému Cullenovskému pôsobisku, som nadobudol istotu. Nepáčilo sa mi, že tu vlkov alebo to, čo z nich ostalo, stále cítim, ale uľavilo sa mi, že sa tu nemihali pachy iných parazitov. Ponáhľal som sa, ako to len šlo a pritom som takmer zabúdal, že musím byť opatrný.

Vrátil som sa kvôli nej. Možnože sa mi stalo prvý raz, že som si príslovie „Choď, kam ťa srdce ťahá“ zažil na vlastnej koži. Nie možno, ale celkom určite. Moje srdce, bez toho, aby počúvlo moju myseľ, ma doviedlo naspäť k Belle. Snažil som sa na všetko pripraviť. Napadlo ma, že sa okolo nej bude motať ten smradľavý pes, ale nepripúšťal som si, ako veľmi by ma mohlo užierať, ak ich spolu uvidím. Holá skutočnosť však predbehla moje najhoršie obavy. Žiarlil som a z hĺbky duše nenávidel, no v poslednom momente som si predsa len dokázal zachovať chladnú hlavu.

Niekoľko dní som sa potuloval dosť blízko nich dvoch, aby som zistil, kam až ich vzťah zašiel, či to nie je iba pobláznenie alebo akási pomsta voči mne a dostatočne ďaleko, aby ten pes neucítil, že sa okolo nich ponevieram. Každý deň som dúfal, že sa okolo Belly nebude neustále motať a dá mi tak príležitosť, aby som sa k nej mohol nenápadne priblížiť. Celou svojou bytosťou som túžil dostať sa až k nej, ale jeho neustála prítomnosť mi to nedovoľovala. Boli bez prestania spolu. On využíval všetky zámienky, aby sa jej dotýkal, Bella ich prijímala viac než vrúcne a vo mne to až vrelo.

Preto som si nemohol nechať ujsť šancu, ktorá sa mi jeden deň naskytla. Nečakal na ňu, tak ako vždy. Sledoval som ju, ako vyťahuje mobil a pravdepodobne vytáča jeho číslo, ale nič. Ten smraďoch mal asi dôležitejšie veci na práci a konečne ju nechal bez dozoru. Mne tým však poskytol možnosť využiť svoju jedinečnú šancu. Zakrádal som sa za ňou, až kým nedošla k cieľu a potom som sa šikovne schoval na miesto s dobrým výhľadom.

Bella ostala v celom dome sama. Na jednu stranu som sa tešil, že sa jej konečne budem môcť znovu dotknúť, lenže pritom som sa bál, čo to so mnou urobí. Musel som sa pousmiať, pretože Bellin zvyk, nechávať otvorené okno, ktorý pretrval ešte z obdobia nášho spoločného chodenia, jej zostal. Keď som kládol pravú nohu na parapetnú dosku, bolo to skoro ako za starých čias. Potichu som vhupol dovnútra a v súlade s ľahkým závanom studeného vzduchu, som sa dostal k jej posteli. Lôžko osvetľoval mesiac v nove tak skúpo, že sa jednotlivé črty dali sotva rozoznať, ale to kráse a nežnosti Bellinej tváre neuberalo. Čo prišlo vzápätí ma prekvapilo a šokovalo. Ten výbuch pocitov, tá smršť, ktorá spaľovala všetko, čo jej prišlo do cesty, boli také silné, až som mal v mihu dojem, že mi opäť bije srdce a násobí tak lásku mne doteraz neznámu. A ja som pochopil, čím si musela pri mne prejsť v dobe, kedy zistila, akého ničomníka si zobrala. Prečo toto prebudenie prišlo až teraz a nie predtým, kým sa dalo všetko ešte zachrániť, išlo mimo moje chápanie.

Uchopil som jednu gaštanovú kučeru a jemne ju poláskal. Zohol som sa až na úroveň Bellinej tváre, pozeral na tie nepokojne zvraštené pery, pohladil mramorovú líniu jej brady a v tú chvíľu som ľutoval, že nedokážem roniť slzy.

Musel som sa o to aspoň pokúsiť. Nie o slzy, ale o splynutie. Jej našpúlené pery ma zvádzali k bozku, bez ohľadu na to, čo mohlo prísť potom. Naklonil som sa mierne doľava, až naše spojenie delilo ledva pár milimetrov. Zhlboka som nasal vôňu jej pokožky, no potom som si ono vdychovanie rovnako rýchlo rozmyslel. Doslova čpela „nimi“ a hlavne tým podvraťákom! Takmer sa mi urobilo nevoľno a musel som sa od Belly odvrátiť. Čo ten zvuk zvonka? Neblíži sa pohroma? Zdal sa mi, či sa tam ozaj ženia všetci čerti?

Bella sa na posteli začala nepokojne mrviť a čosi zašomrala zo sna. Ani ja, so svojim supernaštelovaným upírskym sluchom som to nedokázal interpretovať. Chvíľu som nechal podozrivé zvuky ich osudu a sklonil sa späť k vlkolakmi presiaknutej Belle.

„Bella, hovorila si niečo?“ odvážil som sa osloviť ju.

„Predsa len si prišiel,“ usmiala sa šťastne a jej dych sa konečne spomalil. „Vedela som, že ma dnes nenecháš samu.“ Oči mala zatvorené a stále spala, ale vyzerala šťastne. Čakala ma?

„Bella...“ vzdychol som do tých mäkkých červených pier a s uľahčením som konečne spočinul na ich jemnej pokožke.

Autor: Empress (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stará láska nehrdzavie - 39. kapitola: