Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratená v čase Epilóg

12.02.2012 (15:30) • Alsee • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 3870×

Epilóg

Školský zvonec oznámil začiatok ďalšej hodiny a ja som sa znudene odtiahla od svojej skrinky. Na pleci sa mi pohojdávala sivá taška, ktorú vyberala Alice - tak isto ako všetko, čo som mala na sebe. Čierne botasky, rifle a jednoduché biele tričko. Nič extra, ale aj tak som na sebe cítila asi desať pohľadov. Boli prenikavé a otravné. Tak to bolo vždy.

Jemne som pohodila hlavou, aby mi tie otravné vlasy nepadali do očí. Pravdaže by mi to nevadilo, ale predsa len - musím sa správať ako človek.

Človek. Tvor, ktorému v žilách prúdi krv, bije srdce a v ústach nemá jed. Koľko ním už nie som? Dnes je to sedemdesiat rokov. Prekvapene som zastavila uprostred pohybu. Už sedemdesiat rokov. Taký dlhý čas, ktorý som strávila v objatí nesmrteľnosti.

Niekto do mňa zozadu narazil a ja som sa otočila. Nestratila som rovnováhu, na rozdiel od toho chalana. Pozrela som sa dole a uvidela potomka toho slizkého Mikea Netwona.

Hľadel na mňa veľkými modrými očami a ja som vedela, že to narazenie bolo úmyselné. Počula som rozhovor jeho a tých ďalších, ktorí uzatvárali stávku, kto prvý sa dotkne môjho zadku. Skúšali to už týždeň, ale majú smolu. Ja svojho Eda nezradím.

Neohrnula som nad ním nos, otočila som sa a ležérnym krokom pokračovala v ceste do triedy. Keď som tam už skoro bola, pohľad mi padol na dvere dievčenských záchodov. Boli pootvorené a mňa tam niečo ťahalo. Bolo to niečo divné, čo nedokážem popísať. Ale nakoniec som sa podriadila a vošla som.

Okamžite ma ovalila vlna spomienok - ako som sa tu skrývala, ako plakala, ako som ukazovala svetu svoje slabosti. Prešla som k umývadlu a akoby som bola človek, oprela som sa oň a zahľadela sa do zrkadla.

Hľadela na mňa prekrásna bytosť. Mala kriedovo bielu pokožku, ktorá bola tvrdšia ako kameň a chladnejšia ako ľad. Plné krvavo červené pery, ktoré boli zdvihnuté do nepatrného úsmevu. Hnedé žiarivé hlasy, ktoré mi vo vlnách padali na plecia. A zlato-hnedé oči, ktoré prezrádzali moju identitu.

Identitu upíra.

Z premýšľania ma vytrhol nápis, ktorý sa odrážal v zrkadle. Pre ľudské oko bol nepatrný, ale to upírske ho ešte stále dostatočne videlo. Otočila som sa a v sekunde kľačala vedľa záchodovej misy.

Nemohla som uveriť tomu, že tam ten nápis ešte stále je. Veď nemenili záchody? To sa tu cez tých sedemdesiat rokov nič nezmenilo?

Prstom som nápis pretrela a začala som spomínať.

Potom, ako sa toto všetko vyriešilo, sme si s Edwardom a ostatnými začali užívať ničím nerušený život. Najprv som sa musela naučiť ovládať, čo nebolo vôbec ľahké. Odolať ľudskej krvi, a to ešte v prítomností ľudí, mi robilo dlhé roky veľké problémy. Nakoniec som to však zvládla a my sme sa po pár rokoch leňošenia rozhodli odísť naspäť do Forks.

Ubytovali sme sa a začali žiť odznova.

A teraz som znova žila v spomienkach. Tak živých, až som tie scény mala pred očami...

... Otočila som hlavu a moje srdce sa rozbúšilo na plné obrátky...

... Bol tak podobný postave z môjho sna, až som dostala strach. Nikdy v živote som s ním neudržiavala žiadny kontakt, nikdy v živote som ho nevidela...

... Tie jeho boli zlaté ako to najrýdzejšie zlato. Vlasy mal rozježené do všetkých strán a pokožku bielu ako z mramoru...

... a s obavami ho pobozkala. Najprv sa nič nedialo. Moje vnútro horelo, doslova horelo. Bolo to niečo zvláštne, čo som nezažila ani pri Markovi. Akoby mi celé telo zachvátil plameň, ktorý bol tak dlho uhasínaný vodou. Cítila som, ako ma Edward postavil a viac si ma k sebe pritiahol. Chytila som ho okolo krku a postavila sa na špičky...

Zo spomienok ma vytrhol pohyb vedľa mňa. Nemusela som sa ani otáčať, vedela som, kto to je. Jeho by som spoznala, aj keď som bola bez zmyslov.

„Spomínaš,“ ozval sa. Nebola to otázka, bolo to len pravdivé konštatovanie. Prikývla som.

„Ale moje spomienky sú krásne, aj keď niektoré ma ešte stále bolia,“ šepla som a potom sme už len ticho sedeli na dievčenských záchodoch.

„To si písala ty?“ ozval sa prekvapene a ukázal na nápis:

Milujem Cullena

Pohľady sa nám spojili a v tom jeho bola vidieť láska. Žiarila a bola venovaná mne. Dal by pre mňa všetko – aj svoj život, aj ne-život, rovnako ako aj ja. Už som sa netrápila pre minulosť. Skôr som za ňu bola vďačná. Poučila ma a aj napriek chybám, ktoré som v živote spravila, mi bolo dovolené znova milovať. A ja milujem Edwarda Cullena.

Ten nápis bol pravdivý už od začiatku.

Nahla som sa k nemu. Prsty som mu zaplietla do vlasov a pery pritisla na tie jeho. Objal ma okolo pasu a pritisol k sebe čo najviac.

„Milujem ťa,“ šepol pomedzi bozky a ja som sa trochu odtiahla. Prezerala som si každý kúsok jeho tváre, každú čiastočku, ako už veľakrát. Prstami som mu prechádzala po čele, nose, lícnych kostiach, až som sa dotkla jeho pier.

„Tiež ťa milujem, Edward,“ povedala som už po stý raz. Znova ma pobozkal a ja som bola... konečne šťastná.

Ale toto nebol šťastný koniec, toto bol šťastný začiatok...

Sme na konci a ja by som chcela predniesť pár slov.

Celú túto poviedku by som chcela venovať Nessienke, ktorej aj právom patrí. Lili, ďakujem za všetko, za to, ako si si som mnou dokázala celé hodiny písať na Skype a ako sa zdá, ani doteraz Ťa to neomrzelo. Ešte raz - neuveriteľne Ti ďakujem.

Ak sa Vám mám inak priznať - túto poviedku som ani nepísala pre komentáre. Jasné, že ma potešili, dali mi akúsi istotu, že túto poviedku niekto čítal, ale ja... som to potrebovala pre seba. Musela som písať, lebo moje myšlienkove pochody boli preplnené predstavivosťou a ruky ma nezvyčajne škrabali.

Aj napriek tomu Vám za komentáre a Vašu priazeň ďakujem.

Alsee

Autor: Alsee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratená v čase Epilóg: