Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený živel - 7. kapitola

22.04.2014 (07:00) • Alexa215 • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1971×

Len čo som vošla do bytu, v hlave mi vírili myšlienky len okolo neho. Tak veľmi ma zaujímalo, aké môže mať meno. Napadlo ma, že Eric, veď to sa v dnešnej dobe často používa, ale k nemu to bolo... až príliš obyčajné. Aj keď sa možno trochu hodilo. Krásny okúzľujúci mladík Eric, s nádhernými zlatými očami a bronzovými vlasmi?

Nie, vážne je to príliš obyčajné. Ale ako sa potom volá?

E, E, E,... Existujú ešte nejaké mená na E? Mala som totálne výpadky pamäte, nič ma nenapadlo.

Možno mi horúca sprcha pomôže, pomyslela som si.

Vybrala som sa do svojej izby, vzala si pyžamo a zavrela sa s tým do kúpeľne. Zhodila som zo seba tých pár kúskov oblečenia a vošla do sprchového kúta. Spustila som sprchu a ucítila, ako dopadajú horúce kvapôčky vody na moju pokožku. Spočiatku trochu pálili, no po chvíli už uvoľňovali moje stuhnuté svaly. Bolo to také príjemné po náročnom dni, že som ani nedokázala premýšľať nad jeho menom. Namiesto toho sa mi v hlave vybavovali obrazy jeho nádhernej tváre.

Bože, veď ja s ním zajtra idem na piknik!

Práve vo chvíli, keď som vychádzala z kúpeľne sa do bytu vrútila Jessica. A to doslova. Následne už bola u mňa a drvila ma vo svojom náručí. To sa o mňa až tak bála? Alebo sa jej niečo stalo?

„Som taká rada, že sa ti nič nestalo,“ vydýchla, bolo na nej vidno, že jej spadol kameň zo srdca. Potom sa odtiahla, premerala si ma pohľadom a prižmúrila oči. „Čo sa stalo?“ opýtala sa náhle.

Nechápavo som sa na ňu zahľadela. „Malo sa niečo stať?“ Jess pretočila oči.

„Už nevyzeráš ako chodiaca mŕtvola.“ Škaredo som na ňu zazrela, nepáčilo sa mi ako ma nazvala, ale mala asi pravdu. „No čo, vážne si tak vyzerala. Takže, čo ťa donútilo tento stav zmeniť?“ nadvihla jedno obočie a čakala.

Váhala som. Mám jej vyklopiť, že mám zajtra rande? Ak sa to tak vôbec dá nazvať, veď je to len piknik. Piknik s najkrajším mladíkom pod slnkom, ktorého meno začína na E. To je všetko, čo som o ňom vedela. No a ešte je milý a zdvorilý.

„No... Jeden mladík z baru ma... Ehm, pozval ma na piknik,“ povedala som popravde.

„Takže máš rande!“ zapišťala nadšene. Pokrútila som hlavou.

„Nie je to rande, len pôjdeme na piknik,“ opravila som ju. Jessica si povzdychla.

„Bella,“ začala a doviedla ma do mojej izby, kde sme si sadli na posteľ, „keď ťa chalan pozve hocikam von, je to rande. Nezáleží na tom, či je to piknik, či prechádzka. Považuje sa to za rande! Aj on to tak určite bral, len to asi tak nechcel nazvať.“ Na chvíľu sa odmlčala, no opäť začala kecať. „Vlastne... Aký mladík? Poznám ho? Je pekný? Ako sa volá? Koľko má? Odkiaľ je? Kde pracuje? Má byt či dom?“ pýtala sa ma nespočetné množstvo otázok.

„Pŕŕŕ, Jess. Veľa otázok naraz,“ zasmiala som sa a ona sa ku mne pridala, ale znova nasadila vážnu tvár a čakala. „No... Ja ho vlastne ani veľmi nepoznám. Pár dní chodil do toho baru a trochu sme sa zhovárali. Volá sa... Nejako na E a je mladý.“

„Počkaj,“ prerušila ma Jessica. „Ty nevieš ani jeho meno a ani jeho vek?“ Pokrčila som ramenami a milo sa usmiala – ja nič. „Ty si mi ale prípad, Bella. Je teda aspoň pekný?“

V hlave sa mi hneď vybavila jeho nádherná tvár... Pekný? On je dokonalý!

Len som prikývla, nedokázala som vydať ani hlásku, aká som bola zamyslená nad ním. Bože, ja s ním zajtra vážne idem na piknik! Alebo rande, ako to volá Jess.

„Haló, Zem volá Bellu!“ vyrušil ma známy hlas. Kto iný to mohol byť ako Jessica?

Nechápavo som sa na ňu zahľadela a čakala, čo povie. Sprvu si ma nedôverčivo prezerala, keď sa šibalsky uškrnula.

„Ty si sa zamilovala!“

„Čože? Zamilovala? Nie! Ako... Ako ťa to mohlo vôbec napadnúť?“ Jessica sa len smiala. Snažila sa upokojiť.

„Týmto ma neprehovoríš. Vidno to na tebe. Ten tvoj neprítomný a zasnený pohľad, a k tomu ten úsmev...“ Znovu sa začala smiať. Ja som sa len zamračila. „Bella, pravdu predo mnou nezatajíš. Si jasný prípad!“ Následne ma potľapkala po ramene. „Mimochodom, koľkokrát si už bola zamilovaná?“

„Ehm... Vlastne... Ani raz,“ priznala som, sklopila pohľad a cítila, ako sa mi krv nahŕňa do líc.

„Tak v tom prípade by mal byť ten mladík poctený,“ zamyslela sa, no hneď sme obe vybuchli do smiechu. Ale mala pravdu, mal by byť poctený. Je to moje prvé rande a moja prvá... Moment! Ona ma nachytala.

„Ja nie som zamilovaná!“ oponovala som. Jess pretočila očami a usmiala sa.

„To hovor niekomu inému, aj tak ti nik neuverí. Stačí sa na teba pozrieť a je to jasné.“

Vážne nie som zamilovaná! Či? Nie, to nie je možné. Nemôžem sa len tak zamilovať.

Tak si to už konečne priznaj, Bella! Ten mladík je príťažlivý a stačí, že sa naňho pozrieš a hneď ti búši srdce rýchlejšie, vravelo mi moje druhé ja.

Napokon sme tú tému ďalej nerozoberali, za čo som bola vďačná. A keďže som bola po dnešku vyšťavená, Jess mi popriala dobrú noc a odišla. Konečne som si ľahla a mohla sa ponoriť do ríše snov, avšak bol tu taký problém. Neustále som mala v hlave iba jeho. Ach, tie krásne zlaté oči, dokonalo vykrojené pery...

Nie, ja nie som zamilovaná!

Nasledujúce ráno som sa zobudila s pozitívnou náladou a s myšlienkou, že dnes ma čaká piknik s tým fešákom. Skontrolovala som mobil. Bolo už deväť hodín!

Svižne som vyskočila z postele a vyšla z izby. V kuchyni už úradovala Jessica.

„Dobré ránko,“ pozdravila som ju ako prvá. Pozrela sa na mňa a šibalsky sa usmiala.

„Dobré ráno. Čože máš takú dobrú náladu? Ahá, jasné, láska robí divy. Zabudla som,“ uškrnula sa. Jej poznámku som ignorovala, nechcela som to rozoberať. „Dáš si niečo?“ opýtala sa.

„Len pomarančový džús,“ odpovedala som a sadla si na barovú stoličku ku vyvýšenej kuchynskej linke. Jess mi podala pohár džúsu a ja som si trocha odchlipla. Následne si sadla na stoličku vedľa mňa a zjedla svoje raňajkové menu, ktoré pozostávalo z mlieka a cereálií. Žeby jej obľúbené jedlo?

Po raňajkách som sa osprchovala, umyla si zuby a učesala vlasy. Mám si ich zviazať do chvosta alebo nechať rozpustené? Alebo si ich mám zopnúť do drdola? Bože, ja sa z toho asi zbláznim!

Radšej som ich nechala prirodzene rozpustené.

Vyšla som z kúpeľne zabalená v uteráku a všimla si Jessicu opierajúc sa o rám dverí od mojej izby.

„Neboj, oblečenie ti vyberiem ja,“ usmiala sa a zmizla do mojej izby, kde som sa vybrala aj ja. Našla som ju, ako sa mi prehrabuje v skrini a zásuvkách. „Mám to!“ zahlásila a s víťazným úsmevom na tvári sa ku mne otočila. V rukách držala jedny šaty, ktoré som si včera musela kúpiť. Boli to kratučké šaty do polovice stehien bez ramienok – čo sa mi nepáčilo. Do pása boli z bielej čipky a zvyšok pozostával z jemnej látky dvoch vrstiev lososovej farby. Šaty to boli pekné, ale na piknik sa mi zdali až príliš... odvážne.

„Toto si na seba nevezmem,“ nesúhlasne som pokrútila hlavou a založila si ruky na hrudi.

„No ták, nebude vedieť z teba spustiť oči, uchvátiš ho,“ povzbudivo sa na mňa usmiala a pchala mi do rúk tie šaty. S nevraživým pohľadom som si vzala tie šaty a odvliekla Jess z izby. Môžem mať predsa súkromie, no nie?

Z komody som si našla podprsenku bez ramienok a nohavičky. Následne som si obliekla šaty. Zdali sa mi až príliš krátke, najradšej by som pridala aspoň dvadsať centimetrov látky.

„Vyzeráš perfektne. Už len trocha líčenia a bude to!“ tešila sa a zatlieskala rýchlo rukami.

„Učil ťa niekto klopať?“ spýtala som sa. Začínala som pociťovať nervozitu a hlavne kvôli tým šatám. Určite v nich nemôžem nikam ísť, na mňa sú veľmi odvážne. Kraťasy ako-tak znesiem, ale šaty – k tomu minišaty – nie.

„Popravde, nie,“ usmiala sa a na nepatrnú chvíľku zmizla. Vrátila sa už so svojou kozmetickou taštičkou. Mala v pláne ma namaľovať, keďže ona už bola namaľovaná. Ona bola neustále namaľovaná, ale nie nejako príliš.

„Jess, to si nemôžem vziať. Veď je to len piknik. Nestačia rifle a mikina?“

Záporne pokrútila hlavou. „Bella, netrucuj. Uvidíš, budeš sa mu páčiť, až bude slintať.“ Pri poslednom slove sa uchechtla. Predstava... Budem ho volať E. Takže predstava E, ako slintá, mi príde vtipná. Aj keď je pomerne ťažko si to predstaviť.

Keď ma napadlo, čo by som si mohla k tomu obliecť.

„A čo tak ešte biele legíny?“ navrhla som. Jess sa na mňa pozrela s prižmúrenými očami. „No tak, nebude to vyzerať príšerne, ako si myslíš.“ Pár sekúnd na mňa hľadela, keď pritakala. S radosťou som si obliekla biele legíny, ktoré mi siahali tesne pod kolená.

Prezrela som sa ešte v zrkadle a uznala, že tak to je lepšie. Nemala som rada veľmi krátke šaty a tieto boli až priveľmi.

Jessica ma ešte rýchlo namaľovala, ale len jemne, nič výrazné.

Nervozita vo mne narastala stále viac, keď sa minútová ručička na hodinách približovala k dvanástke. Do jedenástej ostávali len tri minúty.

Po chvíli som si obula biele balerínky a do malej kabelky si dala mobil a kľúče. Následne som nervózne pochodovala po chodbe.

„No tak, pokoj! Veď je to len piknik,“ citovala ma a uškrnula sa popri tom, ako sedela v obývačke na gauči a nezaujato sledovala televíziu.

Mala pravdu, je to len piknik. Nie je to ani rande. Kľud, Bella, musíš sa upokojiť. O nič nejde.

„Hej, nemá ten tvoj priateľ tak náhodou krásne luxusné auto značky Volvo?“ V momente som zmeravela. Je tu!

Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla – snažila som sa upokojiť. Zázrakom sa mi to aj podarilo.

Jess ku mne rýchlo pribehla a objala ma. „Uži si to.“ Keď sa odtiahla, ešte na mňa mrkla. Iba som prikývla a vyšla z bytu, po schodoch som rýchlo zbehla a už som vychádzala cez bránu. Hneď môj zrak upútalo jeho čierne Volvo. Ale čo ma upútalo väčšmi, bol on sám.

Hľadela som na tú postavu, ktorá musela byť stopercentne anjelom. Chýbali už len krídla.

Zopár horných gombíkov bielej košele s tri štvrťovými rukávmi mal rozopnuté tak, že časť jeho hrude vykukovala spod košele. Síce len malá, no i tak je to niečo... A k tomu čierne rifle. Vlasy mal rovnako úžasne upravené. Zaujímalo by ma, koľko času trávi ráno v kúpeľni, aby vytvoril takéto dielo.

Zatiaľ čo ja som si ho premeriavala pohľadom a malými krokmi som sa k nemu blížila, on si ma tiež prezeral od hlavy po päty, pričom sa mu ústa roztiahli do toho dych berúceho úsmevu. Pokojne môže ísť robiť fotky do nejakej modelingovej agentúry.

„Načasovali ste si to presne,“ začala som, keď som k nemu došla.

Pousmial sa. „Nemám vo zvyku meškať.“ V tom momente sa moje oči stretli s tými jeho. Boli tak krásne zlaté, až sa mi zdali nereálne. Snažil sa ma lapiť do svojej pasce, do moci jeho pohľadu, ale nepodarilo sa mu to, pretože som včas stihla uhnúť pohľadom.

Otvoril dvere na strane spolujazdca, pomohol mi nastúpiť a jemne sa ku mne naklonil:

„Dnes vám to nesmierne svedčí.“ Jeho chladný dych ma pošteklil na krku.

Cítila som, ako sa mi do líc nahŕňa červeň. O pár sekúnd sedel na svojom mieste a už štartoval.

„Smiem sa spýtať, kam ideme?“ E... Budem ho volať Záhadný E. Záhadný E sa na mňa nepatrne pozrel.

„Na piknik,“ odpovedal s úsmevom na perách. Pretočila som nad tým oči. Akoby som to nevedela. Nadýchla som sa a opýtala sa presnejšie, keďže nepochopil moju otázku.

„To mi je jasné. Ale mám na mysli, na aké miesto ideme?“ Otočila som hlavu a čakala na jeho odpoveď, zatiaľ čo on si to autom mieril bohviekam. Dúfam, že nemá v pláne ma uniesť. To určite nie! Ako ma len mohlo niečo také napadnúť? Niekedy sama nechápem svojej logike.

A aj keby áno, urobil by to dávno, nezahrával by sa so mnou. Či?

„Na jedno veľmi pekné miesto.“ Stále mi to nestačilo! Chcela som vedieť presnú polohu. Napríklad, že ideme na čistinku za mestom. No veľmi pekné miesto je veľmi presne určené. Viac sa to už ani nedá spresniť.

Radšej som už mlčala, vedela som, že normálnu odpoveď od neho nedostanem. Pravdepodobne má chce prekvapiť. Alebo sa azda mýlim a iba si zo mňa uťahuje?

„Uvidíte, bude sa vám tam páčiť,“ prerušil hrobové ticho Záhadný E, ktoré trvalo niekoľko desiatok sekúnd. Prikývla som na znak pochopenia a zahľadela sa cez okienko na ubiehajúcu krajinu. Ani som si neuvedomila, že sme opustili mesto. Namiesto budov sa mi pred očami mihali stromy.

„Môžem aspoň vedieť vaše meno?“ položila som mu otázku, ktorá ma včera neustále trápila, ale nenašla som na ňu odpoveď. I keď je tu malá šanca, že by sa mohol volať Eric.

„Skúste hádať.“ Pootočil hlavu smerom ku mne a šibalsky sa usmial. Následne uprel pohľad späť na cestu, ktorá sa po chvíli zmenila z asfaltovej na lesnú. Začalo sa mi to menej pozdávať. Takže pôjdeme niekam do lesa. No, ja nie som dnes oblečená práve na nejaké túry.

„Eric?“ skúsila som a hrýzla si spodnú peru od napätia. Tak veľmi som chcela vedieť jeho meno. Je vážne nespravodlivé, že mi ho doposiaľ neprezradil, zatiaľ čo on moje meno pozná ktovie odkiaľ.

„Hádajte ďalej,“ povedal s úsmevom, zastavil auto a vypol motor. Takže som sa mýlila. Nevolá sa Eric. Ale potom ako? E, E...

„Eugen?“ vyhŕkla som čo ma napadlo ako prvé. Až keď som to vyslovila, uvedomila som si, aké hlúpe meno ma napadlo. Eugen? To ma nič iné nemohlo napadnúť?

Záhadný E sa začal smiať. Opäť som sa mýlila. Následne vystúpil a už mi otváral dvere. S jeho pomocou – aj keď som ju nepotrebovala – som vystúpila z auta a čakala, kým on ešte niečo vyberal z kufra. Hneď aj stál u mňa s prúteným košíkom v ruke, z ktorého trčala deka. Ešte stále mal v tvári pobavený výraz.

„To vám to meno príde až také smiešne?“ stiahla som obočie a zahľadela sa na neho. Otočil tvár ku mne a ja som sa v momente topila v tých jazerách tekutého zlata. Nezmohla som sa na nič. Len som na neho hľadela a nedokázala odtrhnúť pohľad.

„Trochu,“ odpovedal a ústa sa mu roztiahli do toho dych berúceho úsmevu. Moje nohy boli razom akoby z gumy a ja som sa ledva na nich udržala.

Následne sa vybral niekam pomedzi stromy. A na mňa akosi zabudol. Vari si nevšimol, že nie som vhodne oblečená na nejaké túry? Jedine ak považuje balerínky a šaty za vhodnú turistickú výstroj. Vlastne... Ani on nie je oblečený na turistiku či potulky lesom, no bol úchvatný, to bolo hlavné. Ach, ako môže byť až taký hriešne nádherný?

„Ehm, neviem, či ste si všimli, ale ja nie som oblečená na prechádzky po lese,“ upozornila som ho, načo sa on otočil. V tom momente mi pripomínal nádherného anjela, len bez krídel.

Pousmial sa. „Mám vás niesť na rukách? Teda, ak vám to nevadí.“ Jeho reakcia ma prekvapila. Myslela som, že povie niečo v zmysle, že nie je to ďaleko alebo že sa predsa nezašpiním.

„To nebude potrebné,“ pokrútila som hlavou, aj keď predstava, ako ma nesie na rukách, bola celkom lákavá. Byť tak v jeho objatí...

„Veď si nechcete zničiť topánky či šaty, že?“ V podstate vravel pravdu, ale nechcela som mu byť na príťaž.

Lenže on zjavne na moju reakciu nečakal. V jednej sekunde stál neďaleko odo mňa a v ďalšej ma už dvíhal zo zeme do svojho náručia, že som nestihla ani zaprotestovať. Námietky ma opustili v momente, keď som zacítila tú opojnú sladkú vôňu. Zhlboka som sa nadýchla a zavrela oči, bola pre mňa ako droga. Nemohla som sa jej nabažiť. Neviem, akú kolínsku používa, ale nech ju nezahadzuje.

Po chvíli som otvorila oči a všimla si, že jeho tvár sa nachádza blízko, veľmi blízko tej mojej. Dívali sme si navzájom do očí, cítila som to napätie medzi nami.

„Zatvorte oči a držte sa,“ šepol a ja som splnila, čo chcel – ruky som mu zavesila okolo krku, tvár si zaborila na jeho hrudi a pevne zovrela viečka.

Autor: Alexa215 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratený živel - 7. kapitola: