Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený živel - 9. kapitola

30.05.2014 (22:00) • Alexa215 • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1771×

Opäť sme boli pri aute nejako prirýchlo. Tentoraz som to už radšej nerozoberala. Následne ma Záhadný E uložil na sedadlo spolujazdca, za chvíľku už sedel za volantom. Naštartoval auto a vybral sa ním preč.

Cítila som na sebe jeho pohľad, no ja som sa dívala bočným okienkom na ubiehajúcu cestu.

Celý čas nikto z nás neprehovoril. Neviem prečo, ale cítila som sa zvláštne. Nemohla som na to zabudnúť, bol to pre mňa nezabudnuteľný a výnimočný zážitok v mojom živote. Pre neho to asi neznamenalo nič a už aj na to zabudol.

Keď náhle zastavil, uvedomila som si, že už stojí pred blokom. Ani som si nevšimla, ako rýchlo čas uplynul. Rada by som sa vrátila aj s ním späť na lúku, lenže Jess a práca na mňa už čakali. A taktiež on by o to nemal záujem...

Ach, Bella, prečo si bola taká hlúpa a tlačila si naňho? On ťa len jemne pobozkal, no ty si sa do toho až príliš vžila!

„Chcem sa vám poďakovať za nádherne strávený piknik,“ ozval sa, čím ma vytrhol zo zadumania. Prudko som otočila hlavu smerom k nemu. Hľadel na mňa pohľadom plným šťastia a niečoho, čo som nedokázala identifikovať, pričom sa mu na perách pohrával jemný úsmev.

Takže jemu sa to páčilo? Podľa neho to bol nádherne strávený piknik... Ktorý strávil so mnou! Ach, mohla som sa pokojne rozplynúť šťastím.

Navzájom sme si uprene hľadeli do očí. Zas a znova som mala pocit, akoby ma opantal, ovládal ma pohľadom. Našťastie som sa z toho dokázala akosi vymotať. Aj keď pri takomto mladíkovi to bolo celkom obťažné. Stále ma fascinovali tie jeho zlaté oči, ktoré mi pripomínali dve nádherné studne plné tekutého zlata.

Vtom sa jeho tvár začala približovať k tej mojej. Srdce mi v momente začalo rýchlo búšiť. Predpokladala som, čo asi príde. Znova ma pobozká. Celá som horela nedočkavosťou, doslova som bažila po jeho perách.

Ach, Bella! Čo sa to s tebou deje?!

Kúsok som sa k nemu nahla, až medzi nami bola len malá vzdialenosť. Snažila som sa tú jeho dokonalú vôňu posunúť do úzadia svojej mysle. Stihla som postrehnúť, že oči má zavreté, než som tie svoje privrela. Keď sa mi tu vnukol malý nápad. To meno z neho dostanem za každú cenu...

Chcel prekonať tú vzdialenosť a spojiť naše pery, no hneď, ako sa to stalo, som sa trocha odtiahla.

„Povedzte mi vaše meno,“ šepla som. Jemne som sa obtrela o jeho pery tými svojimi. „Prosím.“

Jeho vôňa už zahatala celú moju myseľ a ja som nedokázala racionálne premýšľať. V momente som pritisla svoje pery na tie jeho. Opäť som pocítila, akoby mi telom prešiel elektrický prúd. Celá som bola napätá, tentoraz som na neho nechcela príliš tlačiť. No akonáhle ma rukou chytil okolo pásu a pritiahol k sebe bližšie, tušila som, že sa mu to páči rovnako, ako mne. Pootvorila som pery, aby som sa nadýchla, čo on využil a prenikol do mojich úst jazykom. Razom som sa uvoľnila.

Na chvíľu sa odtiahol a druhou rukou ma pohladil po tvári. Ten dotyk bol nesmierne príjemný.

„Edward. Volám sa Edward,“ prezradil mi a ja som v šoku otvorila oči. On mi to vážne prezradil! Že som bola taká hlúpa a nenapadlo ma to meno. Edward... Tešila som sa, až to budem môcť vysloviť.

Následne mi ešte venoval jeden bozk na pery a usadil sa späť do svojho sedadla.

„Dnešok sa mi veľmi páčil, Edward.“ Ach, ako krásne to znie. „Majte sa.“ Usmial sa a ja som vystúpila z auta a mierila si to radostnou chôdzou k bytu. Nepatrne som sa ešte obzrela ponad rameno, jeho auto tam stále stálo. Aj z tej diaľky som si všimla, že sa díva mojím smerom.

Z taštičky som vylovila kľúče a odomkla bránu. Pozitívna nálada zo mňa zatiaľ nevyprchala. Vyšla som po schodoch na tretie poschodie, kde sa nachádzal náš byt. Po tom, ako som odomkla dvere a zabuchla ich za sebou, som sa o ne oprela a zavrela oči. Nedokázala som prestať myslieť na neho a na to, čo sa dnes stalo.

Ty si sa vážne zamilovala, Bella. Už si to konečne priznaj!

Áno, zamilovala som sa do Edwarda. Do toho mladíka, ktorý chodil do baru a neustále ma sledoval. Ten s tými nádhernými očami, vlasmi a dokonale vykrojenými perami.

Nezmohla som na nič iné, len si povzdychnúť nad jeho krásou.

Až keď som sa prebrala zo zamyslenia, všimla som si, že som tu sama. Žeby niekam Jess šla? Porozhliadala som sa po celom byte, no jej niet. Náhodou som si všimla žltý lístoček prilepený na chladničke. Rýchlo som ho vzala do ruky a pohľadom prebehla po písme.

Ahoj, už som išla do práce. Hneď za mnou príď všetko mi vyrozprávať!

Jess

Po prečítaní som ten papierik pokrčila a vyhodila. Práve bolo desať minút pred treťou. Rozmýšľala som, či sa stihnem ešte vrátiť sem a prezliecť sa do práce. Cesta do Forks mi zaberie asi hodinu. Ale ak šliapnem na plyn, mohla by som tam byť aj skôr.

Radšej sa prezlečiem teraz. Nie je isté, či sa stihnem zastaviť aj doma. Musela som konať rýchlo. V izbe som pár minút hľadala niečo, čo si oblečiem. Keby ma Jess uvidela v dlhých rifliach a mikine, bez mihnutia oka by ma sama dotiahla domov a donútila prezliecť sa do niečoho – podľa nej – normálnejšieho.

Zvolila som si bledomodré kraťasy a k tomu tričko s potlačou tigra bez rukávov, ktoré mi siahalo tesne po pupok. Bola som rada, že tie kraťasy nie sú bedrové, inak by som mala odhalenú časť brucha. A mohla by som aj prechladnúť. Veď večer nebude až tak teplo. K tomu som si ešte vzala červeno-bielu kockovanú košeľu s tri štvrťovým rukávom.

Po tom, ako som si to obliekla, som sa obzrela v zrkadle. Nevyzeralo to zle. Možno ma aj Jess pochváli za výber oblečenia. Alebo všetko skritizuje. Ale to je jedno.

Rýchlo som si obula čierne tenisky, do vrecka kraťasov som vopchala mobil a do druhého vrecka kľúče od bytu a auta. Vyšla som z bytu a behala dole po schodoch. Onedlho som už sedela vo svojom autíčku a vyštartovala ním smerom do Forksu. Snažila som sa ísť čo najvyššou rýchlosťou, akou to len to auto ísť dokázalo.

Prekvapivo som za necelých päťdesiat minút zaparkovala pred tou reštauráciou Merlotte’s. Vystúpila som z auta a pobrala sa dnu. Zopár ľudí sa obzrelo, kto sem zavítal, no hneď sa ďalej venovali svojej predošlej činnosti. Ja som zatiaľ pohľadom vyhľadala Jessicu a nenápadne prešla k nej.

„Ahoj,“ pozdravila som ju, načo sa prudko otočila. Jej nechápavý výraz vystriedal úsmev.

„Ahoj!“ Pevne ma objala a po chvíľke sa odtiahla. „Musíš mi všetko, ale všetko vyrozprávať. Do detailov!“ Slovo všetko zdôraznila a nasadila vážny výraz. Sadla si so mnou do jedného voľného boxu a nedočkavo čakala, až jej to všetko vyklopím.

„Neviem, či to všetko stihnem vyrozprávať, aby som nemeškala do práce.“ Premerala si ma pohľadom a pousmiala sa.

„Tento outfit ti schvaľujem,“ prikývla. Asi sa jej to páčilo. Trošku ma to potešilo. Nie som až taká zlá v móde, ako som si myslela. „A teraz k vášmu rande!“ zmenila tému späť na môj piknik s Edwardom. Konečne viem jeho meno. Hodilo sa k nemu, aj keď v tejto dobe sa často nepoužívalo. On je jediný, koho som doteraz stretla, s takým menom. Ale ani Isabella nie je najpoužívanejšie. Čo ak som v skutočnosti z Talianska? Nad tou hlúpou myšlienkou som sa v duchu zasmiala.

Začala som jej rozprávať príbeh s názvom Ja a Edward – naše prvé rande. Po našom prvom bozku som názov rande schválila.

Jess som porozprávala skoro všetko. Vynechala som to, ako sa mi zdalo, že sa prirýchlo pohyboval. A pri rozprávaní o našom prvom bozku sa doslova rozplývala.

Keď mi pohľad padol na hodiny visiace na stene, rýchlo som sa postavila. Už bolo štvrť na päť!

„Prepáč, ale musím ísť do baru. Uvidíme sa doma,“ rozlúčila som sa s ňou a rýchlou chôdzou som sa blížila k východu. Keď náhle dnu vstúpili tie tri dievčatá, ktoré som tu pred pár dňami videla. Vyjavene sa dívali na mňa, no ja som okolo nich len rýchlo prešla von, naskočila do auta a dupla na plyn. Nesmiem meškať!

„Ahoj, prepáč, že meškám. Trochu som stratila pojem o čase,“ hovorila som zadýchane, po tom, čo som vošla do baru. Bolo sedem minút po piatej. Samantha iba prikývla s nečitateľným výrazom v tvári. Za ten čas ona stála pri bare, ale vystriedala som ju ja.

Hneď ma čakal jeden zákazník, ktorý si objednal Cuba libre. Len čo som drink pripravila a dala mu ho, som sa obzrela po celom bare. Snažila som sa nájsť Edwarda. Čakala som, že tu bude aj dnes, ale to by som si ho už všimla, keby prišiel dnu. Jedine, ak by prišiel ešte predo mnou. Na moje sklamanie tu nebol. Možno mu dnešný piknik stačil a mal ma už dosť. Ja som sa ho naopak nevedela nabažiť. Dokázala som si predstaviť ísť s ním na taký piknik i každý deň. O tom môžem len snívať. Ktovie, či ma ešte niekam pozve?

Celý večer prebiehal normálne. Anna bola doslova nadšená, že tu nie je on. Pravdepodobne si myslela, že o mňa stratil záujem a že ho už nezaujímam. Samantha ma neupozorňovala, keď som sa rozprávala s nejakým zákazníkom, ktorý sedel pri barovom pulte a zdôveroval sa mi so svojimi problémami.

Až keď sa pri mne zastavila Anna a bola som si dôvodom jej nadšenia na sto percent istá. Jej slová ma na tom ešte utvrdili.

„Čože tu nie je ten tvoj mladík? Vari si ho omrzela?“ povedala povýšenecky. Neodpovedala som jej na to, rozhodla som sa ju ignorovať. „Nebolo to nič pre teba. On chce skúsenejšie a nie nejaké šteňatá.“ Mala som chuť jej do toho ksichtu vyliať nejaký drink, aby sa prebrala a dala pokoj. Keby len vedela, kde som s ním dnes bola, žiarlila by.

Ale ovládla som sa, rodičia ma tak vychovali. Teda, Adele a Terry. Nebola som bitkárka, ani tá, čo spôsobuje problémy. Bez jedinej emócie som jej dala drinky a tácku a s pohŕdajúcim úsmevom odkráčala. Mať tu tak bejzbalovú pálku...

Kľud, Bella. Len závidí!

Moje druhé ja malo pravdu.

Tých pár hodín som to s ňou už nejako vydržala, žiadne ďalšie uštipačné poznámky nemala. Ešteže tak, inak by som si tu bejzbalovú pálku odniekiaľ zohnala. Začínam byť nejaká... bojovná? To je smiešne. Bojovná Bella.

Keď už hodiny ukázali jednu hodinu ráno, bola som rada. Konečne som mohla vypadnúť. Pozdravila som sa len Samanthe a vyšla som von z baru na ulicu zahalenú chladným vzduchom. Obzrela som sa v tme osvetlenej pouličnou lampou. Následne som pohľadom našla svoje auto a chcela sa k nemu vybrať, lenže niekto ma za zápästie stiahol späť. Od ľaku som vykríkla. Začala som sa obávať, či to nie je nejaký úchyl alebo zlodej. Telo mi pochytila triaška, na celom tele som mala husiu kožu. Bála som sa, čo bude nasledovať.

Ešte pred chvíľou si chcela bejzbalovou pálkou zmlátiť Annu a teraz sa bojíš? Vzchop sa Bella!

Odvážila som sa otvoriť oči, lenže nikoho som nevidela, samá tma. Nejaká silueta ma ťahala ďalej za roh budovy, ja som sa snažila vzpierať.

„Pokoj! To sme len my.“ Ten hlas sa mi zdal povedomý, ale nedokázala som ho k nikomu priradiť.

Len my. Kto my? Úchyl to nemohol byť, bola to žena, tým som si bola istá. A asi tu nie je sama.

Dotiahla ma za roh ulice a ja som zahliadla tri postavy, stáli odo mňa asi dva metre a ukrývali sa v tme. Náhle vystúpili z tieňa a ožiarilo ich svetlo pouličnej lampy. V okamihu som ich spoznala. Boli to tie dievčatá, čo som stretla aj dnes v tej reštaurácii, kde pracovala aj Jess. Ale čo tu chcú? A čo chcú odo mňa? Ako ma vlastne našli? Jedine Edward a Jessica vedeli kde pracujem.

Jess! To ona im musela prezradiť, kde ma môžu nájsť. I tak som naďalej nechápala, o čo im ide. Chcú ma okradnúť? Či ma nejako vydierať?

„Kto ste? Čo chcete?“ opýtala som sa so štipkou obavy v hlase.

„Bella?“ šepla tá blondína. Zelené oči jej žiarili nedočkavosťou. Pozrela som sa ponad jej rameno na tú malú čiernovlásku a dievča s karamelovými vlasmi a láskavým úsmevom. Nevyzerali že by mi chceli nejako ublížiť.

„Odkiaľ viete moje meno?“

Blondínka sa usmiala. „Bella,“ šepla znovu, ale už šťastnejšie a chytila ma za zápästia. Aj čiernovláska sa usmievala. Absolútne som nechápala. Zdalo sa mi, že ich už dávno poznám, ale v skutočnosti neviem ani ich mená.

„Naozaj si to ty?“ ozvalo sa tretie dievča s tými karamelovými vlasmi. O čo tu ide?

„Ako ja?“ Nechápavo som sa na ne zahľadela. Úsmevy im z tvárí nezmizli. Vytrhla som si ruky z blondíninho zovretia a chcela sa vzdialiť, utiecť do auta a uprchnúť domov. Chcela som, si ísť konečne ľahnúť a uvažovať iba o Edwardovi. Vážne sa celý večer neukázal... No to teraz nebolo podstatné.

Blondína ma chytila za jednu ruku, za jej druhú ruku ju chytila čiernovláska a ešte sa k nám pripojilo aj to tretie dievča, ktoré ma tiež chytilo pevne za ruku, čím sme utvorili malý kruh.

Vtom som pocítila, akoby mi dlane brneli energiou, pri tom našom spojení. Ich náhrdelníky – aj ten môj – zažiarili. Začínala som sa báť, toto nebolo normálne. Rýchlo som to spojenie prerušila, pustila som ich ruky. Napriek tomu sa všetky tri usmievali.

„Si to ty,“ vydýchlo to tretie dievča a náhle ma objalo. Nič také som neočakávala. Ja som vôbec nepredpokladala, že by sa tu práve ony mohli zjaviť. Akoby aj? Veď sme sa nepoznali! I keď ony sa tvárili, ako keby sme sa poznali celú večnosť, ako keby našli niekoho, koho hľadali.

To dievča ma rýchlo pustilo a ospravedlňujúco sa usmialo.

Jedna moja časť mi vravela, aby som okamžite odtiaľto utiekla, no tá druhá ma prehovorila o tom, aby som sa dozvedela viac.

„Kto ste?“ položila som im otázku, ktorá ma posledné sekundy pálila na jazyku. Všetky tri si navzájom vymenili krátke pohľady. Tentoraz sa ozvala tá malá čiernovláska.

„Sme tvoje sestry.“

V šoku som prudko vydýchla. Sestry? To musí byť žart! Ja nemám vlastnú rodinu a k tomu nie súrodencov.

Pokrútila som nad tým hlavou a ironicky sa uchechtla. Sestry...

„Môže sa ti to zdať ako nezmysel, ale je to tak,“ vravela blondína. „Musela si cítiť, ako sa ti pri našom spojení vlieva do rúk energia. Musela si to cítiť!“ Pomaly sa ku mne približovala a ja som začala cúvať.

„Ste blázni!“ vykríkla som a chcela ujsť, lenže tá blondína ma rýchlo chytila za ruky a hľadela mi priamo do očí.

„Nie sme blázni a taktiež nie sme obyčajné. A ty tiež.“ Očný kontakt som mnou neprerušila. Nie sme obyčajné... A ja vraj tiež. Buď sú naliate alkoholom, alebo drogujú, pretože to, čo tu splietali nemalo zmysel. Podľa nich sme všetky štyri sestry a sme neobyčajné. Hlúposť!

„Rose, možno je toho na ňu dosť,“ prerušil tok mojich myšlienok dievča s karamelovými očami. Aspoň som s dozvedela, ako sa tá blondína volá. Ale tých dvoch meno som zatiaľ nepoznala. Rose ma pustila, trocha sa vzdialila. Tentoraz ku mne pristúpilo to dievča, ktoré mi prezradilo meno blondíny. „Prepáč, že sme sa ti nepredstavili. Ja som Esme, toto je Alice a Rosalie.“ Postupne na ne ukázala, počas toho, ako hovorila.

Keď už bola ku mne taká milá a netlačila na mňa, ako tá Rosalie, rozhodla som sa s ňou normálne porozprávať.

„Toto musí byť nejaký omyl, ja nemám súrodencov,“ nesúhlasila som s ich tvrdením. A Tommyho a Debbie nepočítam. Oni boli moji nevlastní súrodenci. Jediní.

Esme sa nadýchla. „Bella, vieme, že je to pre teba ťažké prijať, ale naozaj sme tvoje sestry. Sme pokrvné sestry. Naposledy sme ťa videli keď si mala dva roky. Potom si zmizla, bola si preč a my sme ťa nedokázali nájsť.“

Civela som na ne s pootvorenými ústami, dych sa mi zrýchlil. Snažila som si na niečo spomenúť, ale nič som si zo svojho detstva absolútne nepamätala. Ako aj? Nepamätám si, čo bolo pred šestnástimi rokmi!

„Ak nám neveríš, nechaj sa presvedčiť. Len sa hlavne nezľakni.“ Opäť sme sa chytili za ruky, nijak som nenamietala, pretože to, čo mi povedala mi vyrazilo dych. Ani neviem prečo. Veď to môžu byť lži!

Keď sme spojili naše ruky, opäť som cítila tú energiu, bola príjemná. Všetky zavreli oči a bol počuť len šum jemného vetra. Zavrela som tiež oči a s malou obavou čakala, čo sa udeje.

V hlave sa zjavili obrazy troch dievčat ako sa venujú malému bábätku. Okamžite som v ňom spoznala seba. Tie rysy tváre, kratučké hnedé vlásky a zelené oči. Potom sa obraz zmenil na poľnú lúku, kde pobehovali štyri dievčatá a z nich to najmenšie vyzeralo maximálne na tie dva roky. Znovu som v ňom spoznala seba. Hnedé vlásky už malo dlhšie, oveľa. No oči ani tvár sa veľmi nezmenili.

S hlbokým nádychom som otvorila oči a precitla do skutočnosti. Vykoľajene som na ne hľadela, to som ani vo sne neočakávala. Hneď som spojenie prerušila a o krok ustúpila. Rosalie ku mne natiahla ruku, no ja som sa vzdialila ešte viac, až som začala utekať smerom k svoju autu.

Začula som ako za mnou jedna z nich zavolala moje meno, no nedokázala som zistiť, ktorá to bola. V hlave sa mi neustále hmýrili tie obrazy. Naskočila som do auta, naštartovala a prudko dupla na plyn. Chcela som odtiaľ vypadnúť a na celý dnešný večer zabudnúť.

Ani neviem, ako sa mi tie obrazy dostali do hlavy. Všetko s nimi sa spájalo so slovom nemožné. Ničomu, ale naozaj ničomu som nerozumela a tiež som nechcela. I keď jedna moja časť namietala, chcela sa dozvedieť čo najviac.

No s nimi sa už nemienim stretnúť. Nemôžem byť predsa ich sestra. Ony nemôžu byť moja rodina!

Dúfam, že si ta túto poviedku ešte spomínate, pretože predošlá kapitola bola publikovaná takmer pred mesiacom.
Budem rada, ak zanecháte komentár (stačí aj smajlík). :)

Autor: Alexa215 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratený živel - 9. kapitola: